„Čauko nemehlo,“ povedal Tomas, keď vošiel do domu.
„Ahoj,“ odpovedala som mu.
„A teraz nás čakajú ťažké časy,“ povedal otec.
„Súhlasím,“ odpovedala som.
„Vy dvaja prestaňte.“
Pozrela som na otca a otec na mňa. Chvíľku sme boli ticho.
„Čo si zase robili ty nemehlo,“ spýtal sa ma Tomas.
Ak mi zase povie nemehlo tak ho asi zadrhnem.
„Nič.“
„Teta Maria,“ spýtal sa Tomas mami, „mohol by som mať podkrovnú izbu.“
Mama pri Tomasovi nemyslela, neviem prečo.
„Jasné,“ odpovedala mu.
Pozrela som nechápavo na otca.
„To teda nemôžeš,“ povedal otec, „pretože tá už je Jessicina.“
„To vážne,“ spýtal sa ma.
„Jasné.“
Prvé víťazstvo som mala zaistené. Všetci sme sa presunuli do obývačky. Tomas išiel popredu s mamou. A ja s otcom vzadu .
„Teta, a ako sa máte?“
„Dobre. Len Jessica mi robí, niekedy starosti. Ale sama išla do nemocnice, tak som spokojná.“
„Možno niekedy dospeje," skonštatoval Tomas.
To bola posledná dávka čo mohol povedať.
„Á dosť,“ zahučala som na neho, „ urobila som chybu, že som ťa k nám pozvala. Naozaj neviem na čo som vtedy myslela. Asi som si ťa pomýlila. Som blázon. Ja ťa sem pozvem, a ty ma tu budeš ohovárať pred mojou vlastnou mamou. Na to okamžite zabudni. Dúfala som, že ťa v tom Česku zmenili. No mýlila som sa.“
Všetci na mňa pozerali. Pozrela som na matku na ktorej som videla vyčítavý pohľad a na otca z ktorého som nič nevedela vyčítať. Postavila som sa pomocou barlí na nohy a pomaly som odpochodovala do svojej izby. Zase som začala skúmať obsah, ktorý bol v truhlici. Nič zaujímavé som v druhej truhlice nenašla. Keď som chcela vybrať aj tretiu poslednú truhlicu zdola sa ozvalo.
„Jessica. Máš návštevu,“ zakričal otec, „ posielam ho hore.“
Truhlicu som dala späť na jej miesto. S nádejou, že sa vrátil Ben. Chcela som sa mu ospravedlniť. Dvere sa otvorili.
„Ty?“
„Mám odísť?“
„Neviem. Ale bolo by to najmúdrejšie,“ povedala som.
"Naozaj?“
„Josh povedal si, že nechceš aby sme boli spolu. Čo tu teda robíš?“
„Prišiel som sa ti ospravedlniť.“
„To nie je nutné. Som v poriadku, ako vidíš.“
„To vidím ale ja nie som. Chýbaš mi. Chýba mi tvoj smiech, tvoj hlas. Ešte nikdy som necítil to čo k tebe. A pripadám si, ako v telenovele, že to hovorím a taký naozaj nie som.“
„Nie je to dobrý nápad. No a hlavne nie teraz. Mala by som ti okrem toho niečo povedať,“ povedala som a ukázala na truhlice.
„Nechápem, čo sa deje?“
„V tých truhliciach sú dokumenty o Damiene a Tomovi.“
„Ty si to čítala?“
Jeho tón hlasu som nevedela identifikovať, nebol ani tak naštvaný ako prekvapený.
„Prepáč mi to. Áno čítala som ich. Nikto mi nič nechce povedať. A tie dokumenty... myslela som si, že mi niečo vyjasnia. Prepáč! Som hlúpa. Viem.“
„Upokoj sa,“ povedal jemným a lahodným hlasom, „ je to v poriadku. Tie truhlice podľa zákonu patria tebe a ja ich nepotrebujem.“
„Tak teraz tomu nechápem. Ty sa nehneváš?“
„Nie prečo by som mal?“Potom sa Josh naklonil a začal ma bozkávať. Bozky boli dlhé a zmyselné. Tieto bozky boli lepšie, ako bozky na lúke.
„Jessica?“
Ozvalo sa za dverami.
„Čo chceš Tomas?“
„Môžem dnu?“
„Nie nemôžeš,“ odpovedala som mu.
No jemu bolo jedno čo mu odpovieš aj tak vstúpil dnu. Bol ako malé decko.
„Vyrušil som Vás?“
„Áno,“ povedal Josh.
Prekvapene som na neho pozrela.
„Bol by si taký milý a vypadol? Musím s tvojou sesternicou niečo prebrať medzi štyrmi očami,“ povedal Josh.
„Nie. Musím s ňou hovoriť,“ povedal Tomas.
„Jessica, chcem sa ti ospravedlniť kvôli tomu môjmu chovaniu. Dobre vieš, že som jedináčik a tak som aj vychovaný. Rozmaznaný pracek. Nie som taký ako ty. Neviem sa zo všetkým vyrovnať a teraz mi zistili aj rakoviny a mám rok života. Preto sa chovám tak hnusne.“
„Tomas okamžite vypadni z mojej izby. Dokým ti pekne hovorím,“ Tomas na mňa pozrel smutne a odišiel.Josh na mňa tiež pozeral nechápavo.
„Nechcem byť zlý... ale?? Nechápem..“
„Klame. Neboj sa nemá žiadnu rakovinu. Robí to stále. Vymýšľa si a väčšinou mu to každí zbašťí. A mňa to už s ním nebaví.“
Josh ma zase začal bozkávať. Milovala som jeho pery. Boli také sladké a on tak nádherne voňal po lese a lesných plodoch.
„Inak čo bude s tymi truhlicami?“
„Nechaj si ich.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať? Ale odpovedz mi pravdu.“
„Jasné, pýtaj sa.“
„Ben mi hovoril, že kedy si dávno ste boli kamoši a ty si napadol Toma, keď Vám zachránil život. Prečo? Viem isto, že nie si zlý. O Tomovi pochybujem ale zatiaľ sa tak neprejavil. Tak to do cela nechápem.“
„Bolo to naplánované. Teda až na to zemetrasenie. S tým sme nepočítali. Tom narezal lano, tak aby sa odtrhlo obom na zemou. No a to zemetrasenie prišlo náhodne. Bál som sa. A nie len o seba ale hlavne o Bena. Našťastie Tom prišiel včas. Keď nás vytiahol napadol som ho. Ben nevedel o čo sa jedná a tak sa postavil medzi mňa a Toma. Dal som mu na výber buď ja alebo Tom. Našťastie si vybral Toma. Pretože v tej dobe sa so mnou niečo dialo. Myslel som si, že sa mením na zver. Bál som sa, že keď sa nebudem udržať zabijem Bena a bolo by mi ho ľúto preto som požiadal Toma o pomoc. S radosťou súhlasil. Všetko zosnoval. To je všetko.“
„Čo sa s tebou presne dialo.“
„Zvláštne zmeny. Zmeny tela a myslenia. Neviem to vysvetliť. No odvtedy sa mi nič podobné nestalo. Neviem či som sa zmenil. No nejako zvláštne si nepripadám. Až na tie niektoré nočné vychádzky keď je spln alebo dva dni pred splnom- je to zvláštne.“
„To teda je.“
„No neriešim nič čo sa mi mohlo stať. Dokým nezačnem byť naozaj zlý. Aj keď sa bojím, že to môže prísť každú chvíľu. Neviem vôbec kedy sa to prejaví a toho sa bojím. Bojím sa, že niekomu ublížim. Niekomu na kom mi záleží viac ako na mne. Neviem prečo ale ty si ten človek. Už keď som ťa videl u nás na zemi. Ležať bez pohybu. Si sa mi páčila. Neviem to vysvetliť.“
„Josh, neboj sa ty neublížiš nikomu. Som si istá. Mám ešte jednu otázku.“
„Akú?“
„Vedel si, že Damiena a Tom mali spolu dieťa? A bývali v tomto dom?“
„To myslíš vážne. Hovorilo sa, že Tom daroval Damiene dom, ale o dieťati nikto nevedel. A ty si to vyčítala s tých papierov?“
„Áno“
„Komu si to povedala?“
„Benovi, ale len to, že tu bývali. Potom sa nahneval keď som chcela otvoriť ďalšiu a odišiel“
„Aha. No neboj sa jeho to prejde. Skôr či neskôr.“
„Tak radšej, skôr.“
„Zoberieš si tie truhlice k sebe?“
"Nie. Už som ti povedal, že sú tvoje.“
„Nie sú. Sú tvoje. Je to o tvojej rodine. Nie mojej.“
Josh ma zase začal bozkávať, keď mu začal zvoniť mobil.
„Haló,“ spýtal sa do telefónu.
„Ako? Kde? Hneď som tam,“ povedal.
„Čo sa deje?“
„Chris, má problémy.“
„Aké?“
„Neviem presne,“ povedal, „ prepáč ale musím ísť.“
„Jasné, tak ahoj.“
„Jessica vstávaj.“
Budil ma Tomasov hlas. Otvorila som oči a pozrela na hodinky. Čas na stávanie dnes je predsa školský deň. Obliekla som sa, umyla a pomaly som schádzala dole schodmi. V kuchyni som mala pripravené jedlo. Najedla som sa a vyšla som z domu do školy. Za mnou sa ozval Tomasov hlas.
„Jessica. Nezabudni ma tu.“
Zastavila som na lesnej, príjazdovej ceste a otočila som sa. Ku mne bežal Tomas aj so svojou taškou.
„Čo je?“
„Idem do tvojej školy,“ povedal.
„Super. Povedz mi pravdu. Včera si zase klamal, však?“
Spýtala som sa ho a pustli sme sa do školy. S mojou chôdzou sme išli pomaly ako slimáci, ale Tomas sa nesťažoval.
„Áno.“
„Prečo?“
„Chcel som ťa zaujať. Aby si ma mala rada.“
„Zaujať? Klamstvom?“
„Ty si nemehlo. Ale si zlaté nemehlo. Ja keby som bol nemehlo nie som zlatý skôr neinteligentný. Chcel som byť niečím výnimočný ako ty.“
Po ceste sme prebrali všetky možné témy. Radila som mu nech je sám sebou.Došli sme do školy. Ben sa na mňa ani len nepozrel a ja som ich stôl obišla veľkým oblúkom aby si ma ostatný nevšimli. Ben bol stále naštvaný za ten včerajšok. A ospravedlnenie by tak ľahko nezobral. Poznala som ho už na to dosť dlho.
„Jessica!“
„Áno Molly?“
„Poď ku nám,“ zakričala na mňa.
„Nemôžem. Musím bratrancovi ukázať školu. Na obede sa stretneme.“
Škola ubiehala pomaly a bez obedu sa mi krútila hlava. Posledná hodina bol telesná. Profesorka ma pustila domov, kvôli sadre na nohe. To by som ju mohla mať aj častejšie.
„Čo tu robíš?“
„Čakám tu profesorku,“ povedala som Kelly keď išla okolo telocvični.
„A na obed prídeš?“
„Nie, nie som hladná.“
„Tak dobre. Čau.“
„Ahoj.“
Celý týždeň sa vliekol tak isto. Bez obedov, kvôli tomu že som nechcela vidieť Bena, bez desiaty lebo som si ju zväčša zabudla, bez telesnej kvôli sadre a hlavne bez Josha. A to som nevedela čo je s ním. Od tej doby čo išiel za Chris som ho nevidela. Chris som videla ale nie jeho. Vyzerala, že je v poriadku. Aj som sa jej chcela spýtať kde je Josh ale vyhýbala sa mi.Konečne nastal piatok, posledná hodina a idem do nemocnice. Dúfam, že mi doktor Steward dá dole sadru.
„Ahoj Jessica. Môžeš ísť dnu. Už ťa doktor Steward čaká..“
„Ďakujem.“
Vošla som do ordinácie doktora Stewarda. Doktor sedel za kancelárskym stolom a niečo si čítal.
„Ahoj Jessica. Tak ako? Ako sa má noha?“
„Už ma vôbec nebolí.“
"Dobre tak sa poďme na to pozrieť?“ povedal a hneď mi urobil rengen nohy.
Potom ma posadil na operačný stôl a študoval moje snímky.
„Je to v poriadku noha sa zahojila. No je to moc rýchlo preto ti dám tento elastický obväz dávaj si ho. Aspoň taký mesiac. Môžeš behať aj plávať. Môžeš robiť všetko. Len maj ten obväz na nohe. Teda keď pôjdeš spať si ho daj dole aby noha mohla dýchať. Dobre?“
„Jasné. Rozumiem. Inak kde je Josh?“
„Je chorý. A teraz prosím ťa choď domov.“
O dva dni mám narodeniny a zdá sa, že ich budem zase oslavovať sama. Kamaráti s Benovej strany sa so mnou prestali baviť. Josh sa v škole neukázal a Tomas si našiel babu z neutrálnej skupiny. Celý tento mesiac bol hektický. Hektický v tom zmysle, že si naši o mne mysleli, že strácam hlavu. Celý mesiac som bola zavretá doma alebo som bola v škole. Zraneniam som sa vyhýbala. Josha som nevidela. Ben sa so mnou nebavil ani po ospravedlnení. Kašle na mňa. Neviem prečo. Veď som nespravila nič zlé. Ponorila som sa do kníh a spisov v tretej truhlici, ktoré ma navádzali na lúku s vodopádom. A dnes bol ten pravý deň aby som tam išla. Dnes. Keď Tom dal Damiene svoju polovičku. Už sa stmievalo.
„Mami, tati a Tomas idem na chvíľku von.“
„Kam ideš,“ spýtal sa ma Tomas, „ nechoď nikam bude tma a nebudeš vedieť nájsť cestu domov.“
„Neboj sa. Budem vedieť sa vrátiť domov.“
Tomas sa zmenil za ten mesiac o stoosemdesiat stupňov. Bol milý a pomáhal každému komu mohol. Bol to naozaj milý chalan prestal klamať a podvádzať.Vyšla som z domu a o takých dvadsať minút som prišla k lúke. Na nohe som mala ešte stále obväz. Zvykla som si na neho a spevňoval mi nohu. Čomu som bola vďačná. Pribehla som k jazierku a skočila som do vody. Baterku ktorú som mala so sebou som mala vo vode odolnom balíku. Pod plávala som otvor jaskyne. Vyplávala som v jaskyni na povrchu vyhodila vrecko na pevninu a za ním som vyliezla ja. Zapla som baterku a rozhliadla sa po stenách jaskyne. Na jaskyniach boli znaky ako v jednej knihe. Nemala som potuchy čo znamenajú. Pokladala som to za kresby dieťaťa alebo starého kmeňa. Ponorila som sa do temnoty jaskyne. Držala som sa hlavne pri stene. Čo keby tu bolo to vrčajúce stvorenie. To mi naháňalo strach. Pomaly som blížila prikrčená pri stene, keď som v diaľke uvidela blikajúce svetielko. Podľa všetkého to bol oheň. Ale zvieratá nevedia zakladať oheň. Vypla som baterku a pomaly som sa približovala k svetlu. Už som bola skoro pri ňom keď mi začal zvoniť mobil. Zo svetla sa vynoril obrovský pes. Zľakla som sa a začala som utekať preč. Nedostala som sa síce k jazierku ale východu jaskyne. Pozerala som stále za seba aby som videla či pes beží za mnou. Ale nič som nevidela. Za chvíľku som do niečoho narazila. Pozrela som sa pred seba.
„Ben?“
„A ty tu čo robíš?“
Spýtal sa ma drsne. Pozrela som na neho. A nebol to on. Mal jeho podobu ale správal sa inak. Bol akoby niekto iný. Vyľakala som sa ešte viac a vytrhla som sa z jeho zovretia. Keď som pozrela za seba Ben a pes bežali za mnou. Stále som pozerala za seba , takže som nedávala pozor kam utekám. Dobehla som ako keby na lúku alebo vyzeralo to trochu inak. Nevedela som to popísať. Húštím sa niečo predieralo ku mne. Bála som sa. Nevedela som kto sa ku mne blížila strach mi vstupoval do tela ako adrenalín pri zoskoku z lietadla alebo niečoho podobné. Stres ktorý ma opantala mi bránil triezvo premýšľať. Bála som sa hrozne.Zrazu sa mi do tela dostal iný cit. Alebo skôr pocit. Pocit bolesti. Bolesti ktorú som cítila pri jazera keď slnko bolo také zvláštne. Bolesť kedy človek nerozmýšľa. Bolesť ma pálila v očiach a cítila som ako mi zrýchľuje srdce. Hrudník sa mi rýchlejšie zdvíhal a cítila som rýchlejšie prúdenie krvi. Hrudník ma bolel akoby sa mi trhla na rôzne časti. Nohy mi niekto pitval, teda rezal. Na ten pocit sa nedá zabudnúť. Kričala som cez celý les. Tá spaľujúca bolesť. Bola neznesiteľná myslenie mi prestávalo fungovať. Čím ďalej tým menej som vedela opisovať svoje nehorázne bolesti. Snažila som sa určiť epicentrum tejto hroznej bolesti, ktorá trvala tak dlho. V hlave som počula hlas ktorý mi hovoril aby som sa ukľudnila, že to bude dobré. Ten hlas som nenávidela. Radil mi sprostosti vždy keď som sa uvoľnila celým telom prešla aká si triaška a vlna silnejšej bolesti. Napli sa mi všetky svaly na tele a robili si čo chceli. Mala som pocit, že mozog mi tancuje sambu a rock and roll mala som toho už dosť. Zrazu bolesť vystriedala iná bolesť. Bolesť mrazu. To pomenovanie som si vymyslela. Znamená to, že bolesť je skôr tupá ako ostrá a máš pri nej akoby ti odumierali všetky časti tvojho tela. Srdce sa pomaly zastavovalo a krv prestávala prúdiť. Cítila som srdce ako slabo bije ako sa snaží biť rýchlejšie čo mu však neišlo. Oči som mala namierené do neba. Pozerala som na známe súhvezdia a mesiac, ktorý bol zase zvláštny ale ten si už nepamätám. Bola som ako mŕtva. Táto bolesť príde vtedy keď človek zomiera.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára