12. kapitola Záchrana "ECLISSI"

Pomaly som otvorila oči. Už som nebola v lese. Bola som doma. Vo svojej voňavej izbe. Sadla som si a poobzerala sa dookola. Nemohla som tomu uveriť, ako som sa sem mohla dostať? Tomas sedel na stoličke a spal.
"Tomas? Tomas?"
Tomas otvoril opatrne oči. A usmial sa.
"Si v poriadku? Čo to stváraš?"
"Prepáč. Ja ......"
"Chcela si vedieť či tvoj otec nič nepovie, však?"
"Áno. Bála som..."
"A čo si zistila?"
"Mala som pravdu. Nič nepovie."
"No tak to je skvele," potešil sa Tomas, "Ale teraz si oddýchni. Si vyčerpaná."
Poslúchla som. Ľahla som si do posteli a okamžite som zaspala.




Zobudila som sa na prudký, ale tlmený smiech. Otvorila som oči. Bola som doma.
Dúfam, že to nebude jeden z tých Real Dreams.
Postavila som sa a zišla som dole. Odkiaľ sa smiech niesol.
Vstúpila som do obývačky.
"Jess," pozdravil ma Ben.
"Ben? Čo tu robíš?"
Poskočila som a objala som ho. Bola som taká rada, že je tu. Konečne je pri mne. Môj adoptovaným brat. Ktorý ma jediný karhal keď som niečo vyviedla. Jediný ktorý ma chápal.
"Už sa nehneváš?"
"Nie. Nehnevám. Josh mi to všetko vysvetlil."
"Chýbal si mi. Strašne. Som rada, že si tu."
"Aj ty si mi chýbala."
Pozrela som mu do očí. Mal ich veselé a šibalské, také ako si ich pamätám. Ešte pred mojou zmenou. A predtým, ako odišiel z môjho života na neurčito. A všetko kvôli tým truhliciam.
Jeho ohničky v očiach stále veselo horeli. Jeho pleť, jeho tvár mi pripadal, ako zamat, krásna a jemná.
"Ako sa máš?"
Spýtala som sa, keď som ho konečne pustila.
"mám sa dobre. Staral som sa o Stev a aj Toma. Počas prázdnin aj počas maturít. No Stevin stav sa zhoršil."
"Ako to?"
"Potrebuje Toma. Potrebuje ho ako vzduch. Neviem jej pomôcť. Stretnúť sa s ním nemôže. Inak by ho zabila. Ona si to uvedomuje. A vie to aj Tom. Aj on ju chce. Ale ako?"
"takže aj Tom je na tom zle?"
"Ako sa to vezme. Potrebuje Stev ale dokáže sa krotiť. Pohľad na jej fotky mu nič nerobia. Za to Stev, keď videla Tomove fotky. No mala si vidieť tú mimoriadne bezchybnú premenu," skomentoval Ben.
"Ako im pomôžeme?"
Šomrala som si pre seba.
"Je to asi veľmi zlé, však?"
"Áno veľmi. Som zvedaví koľko to obaja vydržia."
"Prečo?"
"Pretože pred dvoma dňami Stev prišla k Tomovi."
"Stalo sa niečo?"
Spýtala som sa so strachom v hlase.
"Ani nie. Premenila sa, zaprskala a ušla. Tom ma poslal ju hľadať. Chcel ísť sám. Ale .. no nedopadlo by to dobre. Stev sa prestáva kontrolovať. Našiel som ju neďaleko nemocnice.. ležala bezchybne na zemi."
"Bola nahá?!"
"Nahá?"
"Áno, veď keď sa vráti do svojej podoby je nahá."
"Nie, ležala tam ako vlk."
"To je zaujímavé."
"Dobre, ale teraz to nechajme tak. Teraz je tu už celkom v poriadku. Za to o tebe som počul, že si došla na dno svojich schopností, ako sa ti to podarilo?"
"Ani neviem. Mám pocit, že som to nebola ja. Ale no nie som si istá."
"Chýba mi tvoja nemotornosť," povedal a pohladkal ma po tvári.
Tomas medzitým odišiel za Mercy. Niečo sa medzi nimi dialo a on mi nechcel povedať čo. Ale snáď sa zdôverí niekedy inokedy.
"Aj mne. Občas. Život bol vtedy jednoduchší."
"To máš pravdu."
Sklopila som oči. A rozmýšľala som nad svojím doterajším životom. Potom som pozrela na Bena a aj on ma smutný výraz.
"Ben, čo sa deje?"
"Rozmýšľam nad domovom, rodinou."
"Kedy si bol naposledy doma?"
"Fuh, tak to bolo dávno. Veľmi dávno."
"A vaši ťa nehľadali?"
"Ani nie. Všetko som im vysvetlil v rámci možností."
"Pochopili to?"
"Samozrejme. Niekdy si myslím, že naši rodičia sú fakticky suprový. Ale iba niekedy."
"Hovor mi niečo," zamrmlala som.
"Ako to myslíš?"
"Môj otec ..... hm... on o mne vie."
"Vie o tebe?"
"Hej. A zobral to príliš dobre. Nechápem to."
"Možno nie je taký akosi myslíš," povedal Ben pokojne.
"A ako to myslíš ty?"
Spýtala som sa dosť zmätene.
"ktovie čo skrývajú oni."
"Určite nie toto," a ukázala som na seba.
Ben to okamžite pochopil a objal ma. Aj keď mal bolestivý pohľad, upokojil ma.
"Jessy, ty si úžasný človek. Teba to moc nezasiahlo. Buď kľudná."
"Ale ja neviem. Pozri sa na Stev a Toma? Ak im nepomôžem."
"Buď pokojná."
znova ma napomenul.
"Keď oni.."
"Viem, trpia. Ale tak nemôžme im pomôcť."
chudáci, ako im mám pomôcť? Stev Toma neznesie, iba vôňu. Ale ako náhle ho uvidí zabije ho. Videla som to v sne. Aj keď ten sen. No, bol čudný. Takže ten sem zaťahovať nebudem. Ale ako im pomôžem. Tom je kľudný a potrebuje Stev. A Stev ak neuvidí Toma, bude ho chcieť tiež . To znamená, ak......
Moje myšlienky sa dostávali na jednu vlnu.
"Mám to," povedala som Benovi.
"Čo?"
V tom momente Benovi zazvonil mobil. A on ho zdvihol. Pochopila som, že to bol Tom.
"Tom? Potrebuješ niečo?"
"Prečo? Ako to? Tom nie, prosím."
"TO....," zdvihla som oči a pozrela na utrápenú tvár Bena.
"Deje sa niečo?"
"Tom a Stev ...... idú sa stretnúť."
"Ideme."
Plaguy Queen bola zase zahalená nudou, a ja som mala v úmysle, aby aj tak zostala. Ako prvého som zacítila Toma.
"Ben, mám plán. Počúvaj."
Benovi som v rýchlosti vysvetlila o čo mi ide. A on to celkom chápal. A súhlasil s tým.
Vybrala som sa oproti Tomovi a Ben oproti Stev. Nechcem, aby ma videla. V mojom sne išla akurát po mne. V našom dome to už bude iné.
"Čau tom?" zakričala som a pribehla som k nemu s úsmevom.
Tom ma objal a tiež pozdravil . Tváril sa čudne. Ale zatiaľ nič nehovoril.
"Jessica? Čo tu robíš?"
"Musím s tebou hovoriť."
"Chceš mi zabrániť ku stretnutie so Stev?"
"Nie. Práve naopak."
Toma som chytila za ruku a potiahla ho. Odviedla som ho ku mne domov. Priviedla som ho do pivnici, kde bola chladná kamenná izba.
"Čo tu robíme?"
"Len si sadni. A čakaj."
Zobrala som zo stalo tmavú šatku a vybehla som hore. Počula som Benov hlas, takže som vedela že ide aj Stev. Tomovi som verila viac ako Stev. A Ben mi to dnes potvrdil. Tom sa vedel ovládať, Stev nie.
"Sme tu," zakričal Ben.
Vybehla som hore.
"Nabudúce nekrič, prosím."
"Hups, prepáč."
"Stev," usmiala som sa.
"Jessica," povedal s úsmevom aj Stev.
No ani ja, ani ona sme sa k sebe moc nepribližovali. Čo ak by zaútočila, a ja ešte neviem či som dostatočne oddýchnutá, ešte by ma rozdelila na dve.
"Teraz musíš niečo pre seba spraviť."
"A čo to také bude?"
"Ben, zaviaž jej oči."
"Ben, neopováž," zavrčala Stev a dala sa do útočnej pózy.
Bena to však nezastavilo, "Stev upokoj sa. Nechceme ti ublížiť."
Stev sa narovnala a pozrela na Bena, ktorý stál s úsmevom pri nej. Benovi by neublížila nikdy. Mala ho rada. Mňa by mohla zabiť.
"Stev, chcem ti vysvetliť, že je to pre tvoje dobre. Aspoň myslí."
"Počkaj," zastavil ma Ben, " Nič jej nehovor. Proste sa upokoj, uvoľni sa. A buď v kľude. Keď ucítiš známy parfum, tak si len užívaj. Ale šatku si nedávaj dole. Dobre?"
"Pokúsim sa,"povedal Stev.
Stev sme zaviedli do pivnice.
"Čo to tu tak páchne? My sme v pivnici?"
"Ehr ... áno."
"Stoj?" povedal Stev a zastavila pred dverami kde bol Tom.
"Deje sa niečo?"
"Bojím sa," povedala.
"Neboj sa. Ben bude na blízku."
Ben medzitým schmatol Stev za ruku a vopchal ju dnu. Potom sem obaja pozreli na seba.
"Choď," povedal Ben.
"Kam?"
"Preč, ak sa niečo stane. Stev pôjde po tebe. Takže choď preč," povedal Ben.
"Nenechám ťa tu samého."
"Mne neublíži."
"Si si istý?"
"Áno choď."
Jeho smutný výraz ma dorazil. Sklopila som oči a vyšla z pivnice. No z domu som neodišla. Pošmietala som sa po poschodí a čakala.


Prešlo niekoľko hodín a z pivnice sa nič neozývalo. Moja zvedavosť ma donútila spraviť niečo na jedenie a zísť dole za Benom.
"Ben?"
"Jessy? Čo tu robíš?"
"Doniesla som ti jedlo."
"Ďakujem."
"Ako to vypadá?"
"Dobre, ešte stále.. no veď vieš."
"Tak dlho? Ako je to možné? Ako to, že vládzu?"
"Nie sú normálni," povedal s úsmevom.
Prikývla som. A tým som stíchla.
"Dobre tak ja idem."
"Dobre choď."
Vybehla som z domu. Slzy v očiach ma štípali. Hrozne. V hlave mi výrilo množstvo spomienok. Spomienok na mňa a Josha. Hlavne na náš prvý sex, ktorý vôbec nebol ako som si predstavovala. A teraz keď viem , že to môže byť iné. Fuhh, je to hrozné. Pocit, ktorý nenávidím, pocit viny. Josha som nevidela minimálne tri-štyri dni, a to len preto lebo som zase prehnane reagovala. Čo to so mnou v poslednom čase je? Prečo sa tak čudne správam? Tom a Stev sa nenávidia, či milujú na smrť. Nevime. Ale majú lepší sex, ako ja a Josh. Prečo? Prečo nemôžem mať niečo pekné? Dúfam, že už čoskoro skončia. Už by mohli. Sakra. Ale veď mňa to napadlo, nemala by som chcieť aby skončili. Možno im to naozaj prinesie záchranu. A možno nie? Chcem tu mať Josha. Ten vždy vie čo robiť.
Po líci mi zase stekala slza. A celé telo mi tŕplo. Bola som šťastná a zároveň som trpela kvôli Joshovi. Prečo som to zase tak pokašľala. Som hrozná. Ľahla som si na mólo a pozerala na zatiahnutú oblohu. Čoskoro bude snežiť. Celkom sa na to teším. Som zvedavá, ako bude Plaguy Queen vypadať zasnežené. Bude krásne. Nádherné.
"Môžem sa pridať?"
Pri tomto hlase som vyskočila na nohy.
"Josh? Prepáč," povedala som a zase som si sadla na mólo. Ďalšia slza spadla do jazera a neviditeľne rozhmýrila vodu.
"Neplač. Je to v poriadku."
"Nie je. Cítim sa hrozne."
"Upokoj sa. Je to aj moja vina."
"No neviem."
Josh si sadol ku mne a jemne ma pobozkal. Bozk som mu opätovala.
"Ozaj kde je Tomas?"
"Prečo?"
"Bol som u Teba doma. A nikto tam nebol."
"Tomas ide domov od Mercy, asi. A je tam Ben aj so Stev a Tomom."
"U Mercy?"
"Nie doma."
"Čože?"
"Áno. Dali sme ich do kopy. Myslím tým sexuálne. Túžili po sebe. Možno to takto prejde."
"Jessica musíme ísť k Vám domov."
"Prečo?"
"Pri ich sexe uniká prekliatie. Kedy začali?"
"Na obed."
"Sú spolu vyše deviatich hodín."
"Hej."
Obaja sme sa rozbehli domov. Boli sme tam ani nie za sekundu. Vybehla som na verandu a dvere sa rozleteli. Stál v nich Tomas.
"Čo robíš doma?"
"Poď," potiahol ma.
Priviedol ma do pivnice. Tom a Stev stáli nehybne a obaja pozerali dole. Stev mala zase svoje jemné črty tváre späť, a Tom mal zase nevýrazný pohľad.
"Kde je Ben?"
Spýtala som sa keď som si uvedomila, že Bena nie je. Ustúpili a ja som pozrela na zem.- na zemi v kŕčoch ležal Ben. Triasol sa a trhal zo sebou každých päť minút.
"Čo mu je?"
"Je to v ňom," povedal Josh.
Podlomili sa mi kolená a spadla som na zem. Po tvári sa mi kotúľalo množstvo sĺz, ktoré patrili Benovi.
"Odveďte Jessy," zašomral Ben.
V jeho hlase som pocítila bolesť,ktorú držal v sebe.
Čo som to spravila? Zabíjam si brata. Som vrah. Som .......
Nedokázala som hovoriť a ani myslieť len som ticho kľačala na chladnej zemi. Nemo som hľadela na pokrútené telo svojho brata.
Odrazu som na sebe pocítila dvoje páry rúk, ktoré ma odnášali preč od môjho brata. Chcela som im povedať, nech ma pustia ale bolesť ktorú som cítila bola hrozná. Nekonečná. Nechali ma na pohovke. Moje srdce spomaľovala na minimum. Započúvala som sa do toho zvuku. Pomalé bytie srdca ma ukludňovalo.
Buch ..... buch ......buch ..... buch ....buch.......
opakujúci zvuk narušilo iné búchanie, ktoré bolo oveľa rýchlejšie a hlasnejšie.
Buch , buch, buch, buch, buch .....
Stále dookola. Práve ho niesli na poschodie. Zastali presne nado mnou, teda presne pod mojou izbou. Ale srdce som počul akoby ležal rovno pri mne. Rozrušovalo ma to. Josh si sadol ku mne.
"Jessica."
:Josh? Bude v poriadku?"
"Samozrejme."
"Klameš. Jeho srdce bije ako splašené."
"Počuješ jeho srdce?"
"Samozrejme."
"Hlasno?"
"Akoby bolo pri mne."
Josh ma zobral na ruku a bežal so mnou preč. Zastavil sa až pri okraji Plaguy Queen. Položil ma na zem a ja som okamžite spadla. Mala som rozklepané kolená. Pomohol mi na nohy a ja som sa vedľa držala na nich.
"Ešte ho počuješ?"
Započúvala som sa, "áno."
"Hlasno?"
"Tak ako doma."
"Čo ak Ben zomrie?"
"Nezomrie."
"Ako to vieš?"
"Pretože sa premieňa."
"Premieňa? A na čo?"
"To naozaj neviem."
"Tak ako vieš, že nezomiera?"
"Pán Vševedko, však?"
"Ani nie. Pomohol mi Tomas."
"Tomas?"
Spýtala som sa zmätene. Čo stým má spoločné Tomas?
"Mám taký pocit, že tiež má dar. Od Stev a Toma. A samozrejme aj teba."
Vypleštila som oči. Čože? Tomas?
"Ako to? Zdá sa, že Stev a Tom sa až tak úplne nezbavili svojho prekliatia. Aj im zostali schopnosti. A Ben a Tomas sa priživili. Ben dostal poriadnu šupu, ale Tomas nie, ten dostal malú. Teda okrem toho, že je tvoj Vševedko,!" povedala usmial sa, " má aj schopnosť. Žiaľ takže neviem akú."
Zmätene som pozerala na Josha.
"Vševedko? Čo tým myslíš?"
"zdá sa, že Tomas je tu hlavne nato, aby ti pomáhal."
"Josh si mimo... ja ťa vôbec nechápem."
cítila som ako mi v srdci prúdi hnev.
"Jessic, upokoj sa. Čo to s tebou je?"
"Neviem. Z ničoho nič sa bojím, potom mám strach. Neviem čo sa so mnou deje."
Ani ja a ani Josh sme neprehovorili.
"Josh," povedal som kľudne, "kedy som bola v Californii?"
"Asi tak pred dvoma mesiacmi. Prečo?"
"To už je tak dávno? Nie, to nie je možné."
"Došli ste domov, mesiac ste boli doma a Vaši odišli."
"Absolútne si to nepamätám."
"A maturitu si pamätáš?"
"Skočila."
"A ples?"
"Mali sme ples?"
"Jessic, čo sa to s tebou deje?"
"Neviem."
"Tak preto si takáto?"
"Aká?"
"Smutná. Nepamätáš si, že si Stev aj Tomovi sľúbila záchranu, a dala si im ju. Teraz môžu odísť ak už neodišli."

11.kapitola-Pocit menom STRACH "ECLISSI"

Môj prvý sexuálny zážitok nebol moc ...... príjemný. A chudák Josh. Ktovie čo si teraz o mne myslí? Teraz sa so mnou, určite, rozíde. Kto by chcel chodiť s takým nemehlom? Nikto. Naozaj, nikto. Som hrozná. Nemohol by to byť jeden z tých Real Dreams? Nie pochybujem. Nie je to možné.
Otvorila som oči, ktoré boli plné sĺz.
„Zase máš bolesti?“
Pozrela som na Joshovú tvár. Bol zhrozený a zničený, zakývala som hlavou.
„Tak prečo plačeš?“
„To je jedno. Nechaj ma samu.“
Josh na mňa odmietavo pozrel.
„Choď!“
A ukázala som na dvere.
„Nie, nejdem.“
„Zmizni! Vypadni! Nechcem Ťa dnes vidieť.“
Josh sa obliekol a bez slova odišiel.
Konečne som sama, pomyslela som si.
Snažila som sa zase zaspať, ale vôbec to neišlo. Stále som mala na myli svoj prvý sex. Na svoj najhorší sex, aspoň zatiaľ najhorší. Vyliezla som z postele, umyla sa a prezliekla sa. Potrebovali sme veci do domu. Rodičia nechali vybavené len naše izby, pretože ostatok bol už naložený. A my sme potrebovali televíziu, mikrovlnku a hlavne jedlo. Zišla som dole a hľadala som kreditku, ktorú tu naši nechali, pre prípad núdze. Nikde som ju nevedela nájsť.
Kde je mama mohla dať?
Rozmýšľala som. Vybehla som do svojej izby a pozrela na zrkadlo.
No samozrejme, kde inde by mohla byť, pomyslela som si.
Zobrala som kreditnú kartu a rozbehla som sa do najbližšieho mesta, keďže v Plaguy Queen neboli bankomati, a ani sa nedalo platiť v obchodoch kreditnou kartou.
Keď som sa konečne blížila k mestu, musela som spomaliť. Pomaly som išla do nákupného centra.
Vošla som do obchodného domu, kde som zamierila do obchodu z elektronikou.
Potrebujeme televíziu, mikrovlnku a čo ešte? Čo nám rodičia zobrali? Mala by som zavolať Tomasovi, ten to bude vedieť.
„Dobrý deň,“ povedala som, keď som vošla dnu.
Predavač ma odzdravil. Medzitým som vytočila Tomasove číslo. Najprv sa ozvala veselá pesnička hneď aj zdvihol.
„Čauko,“ začala som.
„Kde si?“
„V meste, na nákupoch.“
„No super, vráť sa okamžite domov. Tvoji rodičia nám všetko vrátili späť. Tak švihaj. Potrebujú tvoj podpis.“
„Ok, hneď som tam.“
Okamžite som vybehla z obchodu.
Sakra, zahrešila som, keď som si uvedomila, že moja rýchlosť rastie.
Spomalila som skôr, ako si to mohol niekto všimnúť. Pomaly som kráčala z obchodu von. Pri východe som zbadala bankomat a tak som podišla k nemu a vybrala nejaké peniaze do domácnosti. Konečne som sa dostala k lesu, kde som mohla bez problémov využiť svoje schopnosti. Moje schopnosť si so mnou robili čo chceli. Ale to som v lese nemusela kontrolovať. Nemala som sa čoho báť, jedine tak zvierat. Okrem toho domov mi to netrvalo dlho, moje schopnosti boli natoľko vyvinuté, že som bola neskutočne rýchla, hlavne ak som sa ponáhľala.
„No konečne,“ zakričal Tomas.
Svoj krok som musela znova spomaliť. Ale nohy ma vôbec neposlúchali. Zastavila som sa až pri aute. Našťastie si to vodiči nevšimli.
„Prepáč, že meškám. Dobrý deň,“ povedala som vodičovi, ktorý vyšiel z vozidla.
„dobrý. Mohli by ste to tu podpísať?“
„Jasné. Máte pero?“
„Páči sa,“ povedal druhý vodič.
„Ďakujem.“
Podpísala som formuláre. Vodiči nám vyložili náklad pred dom, tak ako sme ich požiadali a hneď odišli.
A ja s Tomasom sme začali nosiť dnu veci. Hmm ...ja som ich nosili, on ich zapájal.
„Peniaze od našich nám dlho nevydržia.“
„Ja viem. Niečo vymyslím.“
„ale čo? Musíme si nájsť práce, inak to neutiahneme.“
„Neboj sa. Ja to zariadim. Nechaj to na mňa. U teba je náročné a nebezpečné, že chodíš do školy. Videla si čo s tebou robia tvoje schopnosti.“
„To je pravda, ale ....“
„Už som povedal,“ týmito slovami Tomas skončil našu konverzáciu.
Obaja sme sa naplno pustili do sťahovania.

„Konečne,“ povedal Tomas a zapojil poslednú káble.
Sadla som si na pohovku a pozrela na izbu. Som doma. Konečne niekam patrím. Mám domov. Vlastný, svoj. Milovaný domov.
„Sme doma,“ povedala som so širokým úsmevom.
Tomas sa tiež usmial. Pochopil to ako ja. My jediný sme to mohli pochopiť. My jediný sme pochopili čaro domova. Skutočného domova, domova v Plaguy Queen.
Tomas si potom prisadol.
„Kde je Josh?“
„Hmm .... no ....odišiel.“
„Išiel domov?“
„Asi. Nezaujíma ma to.“
„Čo sa stalo? Včera to asi nedopadlo dobre.“
„Tomas, nechcem o tom hovoriť.“
„Dobre. A čo list?“
„Fuhh, to je haluz. Otec o mne vie.“
„Čože?!“
„Presne.“
„Nechce sa mi tomu veriť. To je problém.“
„Problém? Aký?“
„Čo ak to povie? Čo ak sa zdôverí tvojej mame a tá to povie.“
„Komu by to mali povedať?“
„Môjmu otcovi.“
„Nie. Otec taký nie je.
„Si si istá?“
„Áno. Na sto percent. Neboj sa.“
„Jess, ale ja sa bojím. Ak to povie, otec si pre mňa príde.“
„Neboj sa, nič nepovie.“
Tomas odišiel do kuchyni, variť obed.
Nepovie to. Určite.
V tele sa mi hromadila nervozita a strach.
Čo ak to povie? Čo ak nebude mlčať? Musím to zistiť, nechcem aby Tomasa odviedol jeho otec. ni. To teda nie. Možno pred premenou áno. Ale teraz by mi chýbal.
Postavila som sa z postele a vybehla som preč. Bez rozlúčky, bez ozvania. Ani jedno jediné slovko. Rozbehla som sa krížom cez les, za pachom svojich rodičov. Nebolo ťažké ho nájsť. Pach rodičov som cítila jasne a vedela som kam mám ísť. California. Opäť.
Čudné, vôbec necítim únavu. Možno teraz únavu budem pociťovať menej a menej.
Pomyslela som si, keď som ani po troj hodinovom behu nepocítila žiadne vyčerpanie, žiadnu únavu. Bola som šťastná.
Práve som prebehla začiatok Orange Country. Doteraz si pamätám, ako som prosíkala, aby sme sa sem nasťahovali. Páčilo sa mi to zoskupenie zbohatlíkov, viem že by som sem nezapadla. Ale páčilo sa mi tu, vždy. Ale teraz? Neviem. Necítim sa tu bezpečne. Moje cítenie mi radí, aby som odišla. Ale ešte nie. Najprv musím nájsť otca.
Pri prvých domoch som spomalila na toľko, aby som sa vyrovnala behu ľudí. Bolo to pre mňa dosť náročné. Nohy am zase prestávali poslúchať. Nechápala som. Nechceli vôbec prestať spomaľovať.
Nakoniec sa mi to podarilo. Našťastie si nikto nič nevšimol.
Dobehla som ľudským behom na námestie, alebo čo to bolo. Bolo tu množstvo ľudí. Ale mňa len zaujímal pach rodičov, pri tomto mieste som viac cítila otca ako mamu, a to mi vyhovovalo. Nechcem predsa, aby ma tu našla mama.
Pomalými krokmi som sledovala pach otca. Pach ma viedol.
„Hej!“
Ozvalo sa z davu. Bol to hrubý mužský hlas, ktorý znel, akoby sa práve zobudil. Bol tvrdší na aké som zvyknutá. Hlas zmizol a ja som sa ani neotočila.
Ktovie na koho ten hlas hučal? Hm?? Zvláštne, takto hučať na ulici.
„Cica, počkaj,“ znova sa hlas ozval.
Chúďa dievča. Ja byť ňou seriem ho. Debilka. Aká cica?
Ale hlas som vnímala len trošku, väčšiu starosť mi robila moja rýchlosť. Nohy sa chceli rozbehnúť. Ale mozog im v tom bránil. Vo mne sa odohrávala vojna. Dúfala som, že vyhrá mozog.
„Hej,“ zavrčal chlap a v tom momente ma chytil za rameno a otočil o stoosemdesiat stupňov.
„Čo chceš?“
Zavrčala som a striasla jeho ruku dole.
„Som Mike Clows, a ty?“
„Ja?? Čo ťa do toho? Daj mi pokoj.“
„Ty nevieš s kým sa rozprávaš?“
„Nie... hmm.. a mám taký pocit, že ma to absolútne nezaujíma.“
zrazu sa ozval jemný smiech. Obzrela som sa za Mikeov chrbát. Stáli tam jeho kamaráti. Mike, okamžite, celý sčervenel a obrátil sa ku mne chrbtom.
„Držte huby,“ rozkázal a vtom momente sa každý prestal smiať, teda okrem jedného, ktorý mi padol do oka.
Bol to tmavý tip chalana, ale mal modrasté oči, bledomodré a šibalské. Nebol pekný, ale dokázala by som sa na neho pozerať celý deň. Nebol ako Josh, alebo ako Ben, bol svojím spôsobom pekný, priam krajší ako Josh. Sklopila som zrak, aby som si ujasnila kvôli čomu som sem prišla.
„Tak toto nemusím“ zašomrala som, keď sa Mike začal vyvyšovať nad ostatných.
Otočila som sa späť na svoj smer. Cítila som, že sa blížim k otcovi. Jeho pach som cítila všade.
„Prosím Ťa počkaj,“ začula som nový, jemný hlas.
Otočila som sa.
„Chcem sa ti ospravedlniť.“
„Nič sa nestalo,“ povedala som chlapcovi, ktorý mi padol do oka.
„Si tu nová, však?“
„Ani nie. Idem na návštevu.“
„A ku komu, možno ich poznám.“
„Nepoznáš. Nasťahovali sa ani nie pred hodinkou, takže asi budú niekde v meste.“
Všade okolo som cítila otca. Jeho pach bol na tomto mieste najsilnejší.
„Pomôžem ti ich nájsť.“
„To nie je ...“
„Jessica?“
vypúlila som oči, keď som započula hlas otca. Našiel ma prvý. Opatrne som sa otočila. A pozrela na otca.
„Tati,“ vyskočilo zo mňa.
Úplne som zabudla, že za mnou stojí ten neznámy chalan.
„Čo tu robíš? A ako si sem prišla?“
„Potrebujem s tebou hovoriť, je to vážne.“
„Tak poď,“ povedal a ukázal na podnik.
Pozrela som na podnik, nezdal sa ničím výnimočný, práve naopak. Ale jeho názov ma zarazil. Sun Light, až ma zamrazilo. Nie že by mi slnko robilo problémy, bola občas z neho boleli oči. S otcom sem vošli do podniku a mňa hneď oslepilo. Hlavu som vložila do dlaní, na ktorých som ucítila slzy. Pochopila som, že oči sa bránia. Toto svetlo ich bolelo, trpeli. A tým aj ja.
„Jessica, si v poriadku?“
Spýtal sa otec.
„Ale áno,“ povedala som a vztýčila som hlavu.
Slzy mi prispôsobili zrak na toto ostré svetlo a tak sa to dalo vydržať. Veď tu nebudem dlho.
„Hovor,“ povedal otec.
„Ehr .... ako .... no .... hovoril si niekomu o mne?“
„O tebe?“
„Áno.“
„Nie. Nehovoril. Takže je to pravda?“
Smutne som prikývla.
„Ako si sem prišla? A ako si ma našla?“
„Bežala som, hm.. cítila som tvoj pach.“
„Neklameš?“
„Nie. Všetko to je pravda. Som rýchla, veľmi rýchla.“
„Nechápem tomu,“ povedal otec zmätene.
„Otec, ja ti to nedokážem vysvetliť. Ja sama tomu ešte celkom nechápem. Len Ťa chcem poprosiť, nikomu to nehovor.“
„Aj tak by mi neverili.“
Jemne som sa usmiala. A tak poďakovala otcovi za jeho mlčanlivosť.
„Už musím ísť. Tomas nevie kde som. Bude sa báť.“
„No, poslali sme..“
„Viem. Skončili sme pred tromi hodinami.“
„Koľko si sem išla?“
„Presne tri hodiny, prečo?“
„Len tak. S mamou sme sa dohodli, že ti budeme každý mesiac posielať peniaze.“
„Nie! To nie. Postarám sa o nás. Nemusíte mať strach.“
„Ako?“
„Neboj sa. Niečo vymyslíme s Tomasom. Nie sme nemehlá. Teda už.“
„Tak bež,“ povedal otec a pozrel na stôl.
„Jessica,“ zastavil ma otec.
„Áno?“
„Buď opatrná,“ otcová tvár bola, ako sklo. Rovná a bez pohybu. Bez citu.
„Neboj sa.“
Podišla som k otcovi a pobozkala ho na líce.
„Ďakujem.“
Otec sa usmial a prikývol.
Konečne som sa dostala von z toho oslepujúceho svetla. Bola som vďačná.
„Jessica?“
Obzrela som sa za seba. Otec stál pri dverách a hľadel na mňa.
„Vysvetlíš mi to niekedy?“
„samozrejme, keď tomu budem chápať ja.“
Otočila som sa. Otcove srdce spomalilo a ja som sa potešila. Bol kľudnejší. Strach ustúpil.
A teraz rýchlo domov.
Vykročila som tou istou domov, ako som prišla. Pomaly som sa prechádzala po námestiach a uličkách.
Prečo sa, vlastne, ponáhľam domov? Nikto ma hľadať nebude. Jedine Tomas a tomu asi došlo kde som. A okrem toho mám mobil.
Zastavila som a hľadala mobil.
Kam som ho dala? Veď som si ho zobrala. Či nie? Sakra. Zabudla som si ho. Tak som sa ponáhľala, že som ho zabudla na stolíku. No pekne.
„Hej,“ zahučal tvrdý hlas.
Bože môj, zase on? Kto ho má počúvať? Mala by som ho rýchlo vybaviť a ísť domov.
„Áno?“
„Niečo mi dlžíš.“
„A čo by to také malo byť?“
„Kvôli tebe ma vysmiali.“
„A čo ja mám s tým urobiť? Ty si somár? Prečo sa nechováš, ako tvoj kamarát?“
„Môj kamarát? A ktorý?“
„To je jedno. Tak čo chceš?“
„Musíš sa mi ospravedlniť.“
„Čože? Ja tebe?“
„Áno ty. Nezachovala si sa slušne.“
Pozrela som sa na neho, ako na vyhorenú myš. On sa musel zblázniť. Je duševne chorý.
„Si normálny?“
Spýtala som sa ho.
„Čo?“
Zakričal Mike hrubým a ostrým hlasom.
„Mike, upokoj sa. Ale ja sa ti neospravedlním. Ty by si sa mal mne, nemyslíš?“
„Nie. Ty mne.“
Stál si na svojom Mike. Nevedela som či mu mám hneď streliť alebo odísť.
„Zabudni. Idem domov.“
„Stoj,“ povedal tvrdo. Jeho hlas som nevnímala. Načo?
Mike ma chytil za boky a vošiel so mnou do opustenej uličky. Pozrela som kľudne na Mikeovu rozhnevanú tvár. Nevnímala som ho ako človeka, ale ako otravnú muchu, alebo komára. Nechápala som tomuto pocitu. Bola som nahnevaná. A nevedela som prečo.
„Mike,“ začala som potichu, „daj mi pokoj. Nechcem ti ublížiť.“
„Na to by si nemala. A pokoj ti nedám. Priťahuješ ma.“
Zarazila som sa nad jeho slovami. To je, teda, blbec. Čo si o sebe myslí?
Začal mi bozkávať krk.
„Mike, byť tebou tak to nerobím.“
„Ty ani nemôžeš,“ povedal a bozkával ma ďalej.
Chcela som ho odstrčiť, ale neišlo to.
Čo sa to deje? Kde mám silu? Je možné, že by som ich mohla vyčerpať? To nie? Akoby sa to dalo? To sa nedá. Alebo áno? Čo teraz? Ako sa dostanem domov? A ako sa zbavím tohto idiota?
Moje myslenie prerušilo trhanie látky. Pozrela som sa na svoje obľúbené tričko, ktoré bolo na dva kusy.
„Mike, mal by si prestať,“ povedala som pokojne.
Pozrel do mojich očí. A zarazil sa. Vystrel sa.
„Ty sa nebojíš?“
„Nie. Nebojím.“
„Prečo?“
„neviem.“
„Cha, ale začneš.“
Jazykom išiel nižšie. Jeho istota v hlase zase zarazila mňa. Strach som, zatiaľ, nemala. Nemala som potuchy, však kde mám schopnosti. A vedela som, že bez nich som stratená. Nedostanem sa domov, ani za mesiac. Myslím, že moja odvaha čoskoro odíde. A začnem vystrájať, ako kedysi. Keď som bola nemehlo. V tomto momente sa do mňa vlieval strach hrsťami. Začala som sa chvieť.
„Vitaj strach?“ zamrmlal Mike.
„Mylíš sa,“ stihla som zareagovať s pokojom.
„Žeby nervozita?“
„Nie.“
Mike neodpovedal. Zase sa posunul s perami nižšie.
Čo sa mohlo stať s mojími schopnosťami. Čo? Pane, prosím. Neopusť ma. Nemôžeš.
Začínal sa mi v tele hromadiť strach. Strach z tohto miesta. Z toho, že mi bolo mizerne. A nevedela čo mam za problém. Problém, ktorý ovplyvnil moje schopnosti.
„Daj mi pokoj. Počuješ?“
„Nie. Zaplatíš mi za to poníženie.“
Cítila som ako mi steká slza po líci. Ako mi srdce začalo rýchlejšie biť. Ako strach vymieňa hnev. Ako moje telo reaguje na nový pocit hnevu. V živote som nepocítila taký silný hnev ako teraz.
„Nechaj ma,“ zavrčala som ako pes a odstrčila som ho.
Mike preletel cez celú uličku a zastavila ho stena domu. Zarazene na mňa pozrel. Škodoradostne sa smial a rozbehol sa proti mne.
„Mike?“
Počula som zase ten jemný hlas. Mike sa zastavil a pozrel smerom k hlasu. Ja som sa rozbehla preč. Vedela som, že anu jeden nepochopia, že som tak rýchlo zmizla, ale bolo mi to jedno. V uličke som počula nervózne a hlasné hlasy. Bežala som čo najrýchlejšie do Plaguy Queen. Tomas mi musí pomôcť. Moje schopnosti sa môžu vypnúť? Ako to?
Konečne Plaguy Queen. Som doma. Spomalila som svoj krok. Usmiala som sa na uvítaciu tabulu a zastavila pri menej. V momente som spadla na zem. Nohy ma nepočúvali.