utorok 20. októbra 2009

12. kapitola Záchrana "ECLISSI"

Pomaly som otvorila oči. Už som nebola v lese. Bola som doma. Vo svojej voňavej izbe. Sadla som si a poobzerala sa dookola. Nemohla som tomu uveriť, ako som sa sem mohla dostať? Tomas sedel na stoličke a spal.
"Tomas? Tomas?"
Tomas otvoril opatrne oči. A usmial sa.
"Si v poriadku? Čo to stváraš?"
"Prepáč. Ja ......"
"Chcela si vedieť či tvoj otec nič nepovie, však?"
"Áno. Bála som..."
"A čo si zistila?"
"Mala som pravdu. Nič nepovie."
"No tak to je skvele," potešil sa Tomas, "Ale teraz si oddýchni. Si vyčerpaná."
Poslúchla som. Ľahla som si do posteli a okamžite som zaspala.




Zobudila som sa na prudký, ale tlmený smiech. Otvorila som oči. Bola som doma.
Dúfam, že to nebude jeden z tých Real Dreams.
Postavila som sa a zišla som dole. Odkiaľ sa smiech niesol.
Vstúpila som do obývačky.
"Jess," pozdravil ma Ben.
"Ben? Čo tu robíš?"
Poskočila som a objala som ho. Bola som taká rada, že je tu. Konečne je pri mne. Môj adoptovaným brat. Ktorý ma jediný karhal keď som niečo vyviedla. Jediný ktorý ma chápal.
"Už sa nehneváš?"
"Nie. Nehnevám. Josh mi to všetko vysvetlil."
"Chýbal si mi. Strašne. Som rada, že si tu."
"Aj ty si mi chýbala."
Pozrela som mu do očí. Mal ich veselé a šibalské, také ako si ich pamätám. Ešte pred mojou zmenou. A predtým, ako odišiel z môjho života na neurčito. A všetko kvôli tým truhliciam.
Jeho ohničky v očiach stále veselo horeli. Jeho pleť, jeho tvár mi pripadal, ako zamat, krásna a jemná.
"Ako sa máš?"
Spýtala som sa, keď som ho konečne pustila.
"mám sa dobre. Staral som sa o Stev a aj Toma. Počas prázdnin aj počas maturít. No Stevin stav sa zhoršil."
"Ako to?"
"Potrebuje Toma. Potrebuje ho ako vzduch. Neviem jej pomôcť. Stretnúť sa s ním nemôže. Inak by ho zabila. Ona si to uvedomuje. A vie to aj Tom. Aj on ju chce. Ale ako?"
"takže aj Tom je na tom zle?"
"Ako sa to vezme. Potrebuje Stev ale dokáže sa krotiť. Pohľad na jej fotky mu nič nerobia. Za to Stev, keď videla Tomove fotky. No mala si vidieť tú mimoriadne bezchybnú premenu," skomentoval Ben.
"Ako im pomôžeme?"
Šomrala som si pre seba.
"Je to asi veľmi zlé, však?"
"Áno veľmi. Som zvedaví koľko to obaja vydržia."
"Prečo?"
"Pretože pred dvoma dňami Stev prišla k Tomovi."
"Stalo sa niečo?"
Spýtala som sa so strachom v hlase.
"Ani nie. Premenila sa, zaprskala a ušla. Tom ma poslal ju hľadať. Chcel ísť sám. Ale .. no nedopadlo by to dobre. Stev sa prestáva kontrolovať. Našiel som ju neďaleko nemocnice.. ležala bezchybne na zemi."
"Bola nahá?!"
"Nahá?"
"Áno, veď keď sa vráti do svojej podoby je nahá."
"Nie, ležala tam ako vlk."
"To je zaujímavé."
"Dobre, ale teraz to nechajme tak. Teraz je tu už celkom v poriadku. Za to o tebe som počul, že si došla na dno svojich schopností, ako sa ti to podarilo?"
"Ani neviem. Mám pocit, že som to nebola ja. Ale no nie som si istá."
"Chýba mi tvoja nemotornosť," povedal a pohladkal ma po tvári.
Tomas medzitým odišiel za Mercy. Niečo sa medzi nimi dialo a on mi nechcel povedať čo. Ale snáď sa zdôverí niekedy inokedy.
"Aj mne. Občas. Život bol vtedy jednoduchší."
"To máš pravdu."
Sklopila som oči. A rozmýšľala som nad svojím doterajším životom. Potom som pozrela na Bena a aj on ma smutný výraz.
"Ben, čo sa deje?"
"Rozmýšľam nad domovom, rodinou."
"Kedy si bol naposledy doma?"
"Fuh, tak to bolo dávno. Veľmi dávno."
"A vaši ťa nehľadali?"
"Ani nie. Všetko som im vysvetlil v rámci možností."
"Pochopili to?"
"Samozrejme. Niekdy si myslím, že naši rodičia sú fakticky suprový. Ale iba niekedy."
"Hovor mi niečo," zamrmlala som.
"Ako to myslíš?"
"Môj otec ..... hm... on o mne vie."
"Vie o tebe?"
"Hej. A zobral to príliš dobre. Nechápem to."
"Možno nie je taký akosi myslíš," povedal Ben pokojne.
"A ako to myslíš ty?"
Spýtala som sa dosť zmätene.
"ktovie čo skrývajú oni."
"Určite nie toto," a ukázala som na seba.
Ben to okamžite pochopil a objal ma. Aj keď mal bolestivý pohľad, upokojil ma.
"Jessy, ty si úžasný človek. Teba to moc nezasiahlo. Buď kľudná."
"Ale ja neviem. Pozri sa na Stev a Toma? Ak im nepomôžem."
"Buď pokojná."
znova ma napomenul.
"Keď oni.."
"Viem, trpia. Ale tak nemôžme im pomôcť."
chudáci, ako im mám pomôcť? Stev Toma neznesie, iba vôňu. Ale ako náhle ho uvidí zabije ho. Videla som to v sne. Aj keď ten sen. No, bol čudný. Takže ten sem zaťahovať nebudem. Ale ako im pomôžem. Tom je kľudný a potrebuje Stev. A Stev ak neuvidí Toma, bude ho chcieť tiež . To znamená, ak......
Moje myšlienky sa dostávali na jednu vlnu.
"Mám to," povedala som Benovi.
"Čo?"
V tom momente Benovi zazvonil mobil. A on ho zdvihol. Pochopila som, že to bol Tom.
"Tom? Potrebuješ niečo?"
"Prečo? Ako to? Tom nie, prosím."
"TO....," zdvihla som oči a pozrela na utrápenú tvár Bena.
"Deje sa niečo?"
"Tom a Stev ...... idú sa stretnúť."
"Ideme."
Plaguy Queen bola zase zahalená nudou, a ja som mala v úmysle, aby aj tak zostala. Ako prvého som zacítila Toma.
"Ben, mám plán. Počúvaj."
Benovi som v rýchlosti vysvetlila o čo mi ide. A on to celkom chápal. A súhlasil s tým.
Vybrala som sa oproti Tomovi a Ben oproti Stev. Nechcem, aby ma videla. V mojom sne išla akurát po mne. V našom dome to už bude iné.
"Čau tom?" zakričala som a pribehla som k nemu s úsmevom.
Tom ma objal a tiež pozdravil . Tváril sa čudne. Ale zatiaľ nič nehovoril.
"Jessica? Čo tu robíš?"
"Musím s tebou hovoriť."
"Chceš mi zabrániť ku stretnutie so Stev?"
"Nie. Práve naopak."
Toma som chytila za ruku a potiahla ho. Odviedla som ho ku mne domov. Priviedla som ho do pivnici, kde bola chladná kamenná izba.
"Čo tu robíme?"
"Len si sadni. A čakaj."
Zobrala som zo stalo tmavú šatku a vybehla som hore. Počula som Benov hlas, takže som vedela že ide aj Stev. Tomovi som verila viac ako Stev. A Ben mi to dnes potvrdil. Tom sa vedel ovládať, Stev nie.
"Sme tu," zakričal Ben.
Vybehla som hore.
"Nabudúce nekrič, prosím."
"Hups, prepáč."
"Stev," usmiala som sa.
"Jessica," povedal s úsmevom aj Stev.
No ani ja, ani ona sme sa k sebe moc nepribližovali. Čo ak by zaútočila, a ja ešte neviem či som dostatočne oddýchnutá, ešte by ma rozdelila na dve.
"Teraz musíš niečo pre seba spraviť."
"A čo to také bude?"
"Ben, zaviaž jej oči."
"Ben, neopováž," zavrčala Stev a dala sa do útočnej pózy.
Bena to však nezastavilo, "Stev upokoj sa. Nechceme ti ublížiť."
Stev sa narovnala a pozrela na Bena, ktorý stál s úsmevom pri nej. Benovi by neublížila nikdy. Mala ho rada. Mňa by mohla zabiť.
"Stev, chcem ti vysvetliť, že je to pre tvoje dobre. Aspoň myslí."
"Počkaj," zastavil ma Ben, " Nič jej nehovor. Proste sa upokoj, uvoľni sa. A buď v kľude. Keď ucítiš známy parfum, tak si len užívaj. Ale šatku si nedávaj dole. Dobre?"
"Pokúsim sa,"povedal Stev.
Stev sme zaviedli do pivnice.
"Čo to tu tak páchne? My sme v pivnici?"
"Ehr ... áno."
"Stoj?" povedal Stev a zastavila pred dverami kde bol Tom.
"Deje sa niečo?"
"Bojím sa," povedala.
"Neboj sa. Ben bude na blízku."
Ben medzitým schmatol Stev za ruku a vopchal ju dnu. Potom sem obaja pozreli na seba.
"Choď," povedal Ben.
"Kam?"
"Preč, ak sa niečo stane. Stev pôjde po tebe. Takže choď preč," povedal Ben.
"Nenechám ťa tu samého."
"Mne neublíži."
"Si si istý?"
"Áno choď."
Jeho smutný výraz ma dorazil. Sklopila som oči a vyšla z pivnice. No z domu som neodišla. Pošmietala som sa po poschodí a čakala.


Prešlo niekoľko hodín a z pivnice sa nič neozývalo. Moja zvedavosť ma donútila spraviť niečo na jedenie a zísť dole za Benom.
"Ben?"
"Jessy? Čo tu robíš?"
"Doniesla som ti jedlo."
"Ďakujem."
"Ako to vypadá?"
"Dobre, ešte stále.. no veď vieš."
"Tak dlho? Ako je to možné? Ako to, že vládzu?"
"Nie sú normálni," povedal s úsmevom.
Prikývla som. A tým som stíchla.
"Dobre tak ja idem."
"Dobre choď."
Vybehla som z domu. Slzy v očiach ma štípali. Hrozne. V hlave mi výrilo množstvo spomienok. Spomienok na mňa a Josha. Hlavne na náš prvý sex, ktorý vôbec nebol ako som si predstavovala. A teraz keď viem , že to môže byť iné. Fuhh, je to hrozné. Pocit, ktorý nenávidím, pocit viny. Josha som nevidela minimálne tri-štyri dni, a to len preto lebo som zase prehnane reagovala. Čo to so mnou v poslednom čase je? Prečo sa tak čudne správam? Tom a Stev sa nenávidia, či milujú na smrť. Nevime. Ale majú lepší sex, ako ja a Josh. Prečo? Prečo nemôžem mať niečo pekné? Dúfam, že už čoskoro skončia. Už by mohli. Sakra. Ale veď mňa to napadlo, nemala by som chcieť aby skončili. Možno im to naozaj prinesie záchranu. A možno nie? Chcem tu mať Josha. Ten vždy vie čo robiť.
Po líci mi zase stekala slza. A celé telo mi tŕplo. Bola som šťastná a zároveň som trpela kvôli Joshovi. Prečo som to zase tak pokašľala. Som hrozná. Ľahla som si na mólo a pozerala na zatiahnutú oblohu. Čoskoro bude snežiť. Celkom sa na to teším. Som zvedavá, ako bude Plaguy Queen vypadať zasnežené. Bude krásne. Nádherné.
"Môžem sa pridať?"
Pri tomto hlase som vyskočila na nohy.
"Josh? Prepáč," povedala som a zase som si sadla na mólo. Ďalšia slza spadla do jazera a neviditeľne rozhmýrila vodu.
"Neplač. Je to v poriadku."
"Nie je. Cítim sa hrozne."
"Upokoj sa. Je to aj moja vina."
"No neviem."
Josh si sadol ku mne a jemne ma pobozkal. Bozk som mu opätovala.
"Ozaj kde je Tomas?"
"Prečo?"
"Bol som u Teba doma. A nikto tam nebol."
"Tomas ide domov od Mercy, asi. A je tam Ben aj so Stev a Tomom."
"U Mercy?"
"Nie doma."
"Čože?"
"Áno. Dali sme ich do kopy. Myslím tým sexuálne. Túžili po sebe. Možno to takto prejde."
"Jessica musíme ísť k Vám domov."
"Prečo?"
"Pri ich sexe uniká prekliatie. Kedy začali?"
"Na obed."
"Sú spolu vyše deviatich hodín."
"Hej."
Obaja sme sa rozbehli domov. Boli sme tam ani nie za sekundu. Vybehla som na verandu a dvere sa rozleteli. Stál v nich Tomas.
"Čo robíš doma?"
"Poď," potiahol ma.
Priviedol ma do pivnice. Tom a Stev stáli nehybne a obaja pozerali dole. Stev mala zase svoje jemné črty tváre späť, a Tom mal zase nevýrazný pohľad.
"Kde je Ben?"
Spýtala som sa keď som si uvedomila, že Bena nie je. Ustúpili a ja som pozrela na zem.- na zemi v kŕčoch ležal Ben. Triasol sa a trhal zo sebou každých päť minút.
"Čo mu je?"
"Je to v ňom," povedal Josh.
Podlomili sa mi kolená a spadla som na zem. Po tvári sa mi kotúľalo množstvo sĺz, ktoré patrili Benovi.
"Odveďte Jessy," zašomral Ben.
V jeho hlase som pocítila bolesť,ktorú držal v sebe.
Čo som to spravila? Zabíjam si brata. Som vrah. Som .......
Nedokázala som hovoriť a ani myslieť len som ticho kľačala na chladnej zemi. Nemo som hľadela na pokrútené telo svojho brata.
Odrazu som na sebe pocítila dvoje páry rúk, ktoré ma odnášali preč od môjho brata. Chcela som im povedať, nech ma pustia ale bolesť ktorú som cítila bola hrozná. Nekonečná. Nechali ma na pohovke. Moje srdce spomaľovala na minimum. Započúvala som sa do toho zvuku. Pomalé bytie srdca ma ukludňovalo.
Buch ..... buch ......buch ..... buch ....buch.......
opakujúci zvuk narušilo iné búchanie, ktoré bolo oveľa rýchlejšie a hlasnejšie.
Buch , buch, buch, buch, buch .....
Stále dookola. Práve ho niesli na poschodie. Zastali presne nado mnou, teda presne pod mojou izbou. Ale srdce som počul akoby ležal rovno pri mne. Rozrušovalo ma to. Josh si sadol ku mne.
"Jessica."
:Josh? Bude v poriadku?"
"Samozrejme."
"Klameš. Jeho srdce bije ako splašené."
"Počuješ jeho srdce?"
"Samozrejme."
"Hlasno?"
"Akoby bolo pri mne."
Josh ma zobral na ruku a bežal so mnou preč. Zastavil sa až pri okraji Plaguy Queen. Položil ma na zem a ja som okamžite spadla. Mala som rozklepané kolená. Pomohol mi na nohy a ja som sa vedľa držala na nich.
"Ešte ho počuješ?"
Započúvala som sa, "áno."
"Hlasno?"
"Tak ako doma."
"Čo ak Ben zomrie?"
"Nezomrie."
"Ako to vieš?"
"Pretože sa premieňa."
"Premieňa? A na čo?"
"To naozaj neviem."
"Tak ako vieš, že nezomiera?"
"Pán Vševedko, však?"
"Ani nie. Pomohol mi Tomas."
"Tomas?"
Spýtala som sa zmätene. Čo stým má spoločné Tomas?
"Mám taký pocit, že tiež má dar. Od Stev a Toma. A samozrejme aj teba."
Vypleštila som oči. Čože? Tomas?
"Ako to? Zdá sa, že Stev a Tom sa až tak úplne nezbavili svojho prekliatia. Aj im zostali schopnosti. A Ben a Tomas sa priživili. Ben dostal poriadnu šupu, ale Tomas nie, ten dostal malú. Teda okrem toho, že je tvoj Vševedko,!" povedala usmial sa, " má aj schopnosť. Žiaľ takže neviem akú."
Zmätene som pozerala na Josha.
"Vševedko? Čo tým myslíš?"
"zdá sa, že Tomas je tu hlavne nato, aby ti pomáhal."
"Josh si mimo... ja ťa vôbec nechápem."
cítila som ako mi v srdci prúdi hnev.
"Jessic, upokoj sa. Čo to s tebou je?"
"Neviem. Z ničoho nič sa bojím, potom mám strach. Neviem čo sa so mnou deje."
Ani ja a ani Josh sme neprehovorili.
"Josh," povedal som kľudne, "kedy som bola v Californii?"
"Asi tak pred dvoma mesiacmi. Prečo?"
"To už je tak dávno? Nie, to nie je možné."
"Došli ste domov, mesiac ste boli doma a Vaši odišli."
"Absolútne si to nepamätám."
"A maturitu si pamätáš?"
"Skočila."
"A ples?"
"Mali sme ples?"
"Jessic, čo sa to s tebou deje?"
"Neviem."
"Tak preto si takáto?"
"Aká?"
"Smutná. Nepamätáš si, že si Stev aj Tomovi sľúbila záchranu, a dala si im ju. Teraz môžu odísť ak už neodišli."

piatok 16. októbra 2009

11.kapitola-Pocit menom STRACH "ECLISSI"

Môj prvý sexuálny zážitok nebol moc ...... príjemný. A chudák Josh. Ktovie čo si teraz o mne myslí? Teraz sa so mnou, určite, rozíde. Kto by chcel chodiť s takým nemehlom? Nikto. Naozaj, nikto. Som hrozná. Nemohol by to byť jeden z tých Real Dreams? Nie pochybujem. Nie je to možné.
Otvorila som oči, ktoré boli plné sĺz.
„Zase máš bolesti?“
Pozrela som na Joshovú tvár. Bol zhrozený a zničený, zakývala som hlavou.
„Tak prečo plačeš?“
„To je jedno. Nechaj ma samu.“
Josh na mňa odmietavo pozrel.
„Choď!“
A ukázala som na dvere.
„Nie, nejdem.“
„Zmizni! Vypadni! Nechcem Ťa dnes vidieť.“
Josh sa obliekol a bez slova odišiel.
Konečne som sama, pomyslela som si.
Snažila som sa zase zaspať, ale vôbec to neišlo. Stále som mala na myli svoj prvý sex. Na svoj najhorší sex, aspoň zatiaľ najhorší. Vyliezla som z postele, umyla sa a prezliekla sa. Potrebovali sme veci do domu. Rodičia nechali vybavené len naše izby, pretože ostatok bol už naložený. A my sme potrebovali televíziu, mikrovlnku a hlavne jedlo. Zišla som dole a hľadala som kreditku, ktorú tu naši nechali, pre prípad núdze. Nikde som ju nevedela nájsť.
Kde je mama mohla dať?
Rozmýšľala som. Vybehla som do svojej izby a pozrela na zrkadlo.
No samozrejme, kde inde by mohla byť, pomyslela som si.
Zobrala som kreditnú kartu a rozbehla som sa do najbližšieho mesta, keďže v Plaguy Queen neboli bankomati, a ani sa nedalo platiť v obchodoch kreditnou kartou.
Keď som sa konečne blížila k mestu, musela som spomaliť. Pomaly som išla do nákupného centra.
Vošla som do obchodného domu, kde som zamierila do obchodu z elektronikou.
Potrebujeme televíziu, mikrovlnku a čo ešte? Čo nám rodičia zobrali? Mala by som zavolať Tomasovi, ten to bude vedieť.
„Dobrý deň,“ povedala som, keď som vošla dnu.
Predavač ma odzdravil. Medzitým som vytočila Tomasove číslo. Najprv sa ozvala veselá pesnička hneď aj zdvihol.
„Čauko,“ začala som.
„Kde si?“
„V meste, na nákupoch.“
„No super, vráť sa okamžite domov. Tvoji rodičia nám všetko vrátili späť. Tak švihaj. Potrebujú tvoj podpis.“
„Ok, hneď som tam.“
Okamžite som vybehla z obchodu.
Sakra, zahrešila som, keď som si uvedomila, že moja rýchlosť rastie.
Spomalila som skôr, ako si to mohol niekto všimnúť. Pomaly som kráčala z obchodu von. Pri východe som zbadala bankomat a tak som podišla k nemu a vybrala nejaké peniaze do domácnosti. Konečne som sa dostala k lesu, kde som mohla bez problémov využiť svoje schopnosti. Moje schopnosť si so mnou robili čo chceli. Ale to som v lese nemusela kontrolovať. Nemala som sa čoho báť, jedine tak zvierat. Okrem toho domov mi to netrvalo dlho, moje schopnosti boli natoľko vyvinuté, že som bola neskutočne rýchla, hlavne ak som sa ponáhľala.
„No konečne,“ zakričal Tomas.
Svoj krok som musela znova spomaliť. Ale nohy ma vôbec neposlúchali. Zastavila som sa až pri aute. Našťastie si to vodiči nevšimli.
„Prepáč, že meškám. Dobrý deň,“ povedala som vodičovi, ktorý vyšiel z vozidla.
„dobrý. Mohli by ste to tu podpísať?“
„Jasné. Máte pero?“
„Páči sa,“ povedal druhý vodič.
„Ďakujem.“
Podpísala som formuláre. Vodiči nám vyložili náklad pred dom, tak ako sme ich požiadali a hneď odišli.
A ja s Tomasom sme začali nosiť dnu veci. Hmm ...ja som ich nosili, on ich zapájal.
„Peniaze od našich nám dlho nevydržia.“
„Ja viem. Niečo vymyslím.“
„ale čo? Musíme si nájsť práce, inak to neutiahneme.“
„Neboj sa. Ja to zariadim. Nechaj to na mňa. U teba je náročné a nebezpečné, že chodíš do školy. Videla si čo s tebou robia tvoje schopnosti.“
„To je pravda, ale ....“
„Už som povedal,“ týmito slovami Tomas skončil našu konverzáciu.
Obaja sme sa naplno pustili do sťahovania.

„Konečne,“ povedal Tomas a zapojil poslednú káble.
Sadla som si na pohovku a pozrela na izbu. Som doma. Konečne niekam patrím. Mám domov. Vlastný, svoj. Milovaný domov.
„Sme doma,“ povedala som so širokým úsmevom.
Tomas sa tiež usmial. Pochopil to ako ja. My jediný sme to mohli pochopiť. My jediný sme pochopili čaro domova. Skutočného domova, domova v Plaguy Queen.
Tomas si potom prisadol.
„Kde je Josh?“
„Hmm .... no ....odišiel.“
„Išiel domov?“
„Asi. Nezaujíma ma to.“
„Čo sa stalo? Včera to asi nedopadlo dobre.“
„Tomas, nechcem o tom hovoriť.“
„Dobre. A čo list?“
„Fuhh, to je haluz. Otec o mne vie.“
„Čože?!“
„Presne.“
„Nechce sa mi tomu veriť. To je problém.“
„Problém? Aký?“
„Čo ak to povie? Čo ak sa zdôverí tvojej mame a tá to povie.“
„Komu by to mali povedať?“
„Môjmu otcovi.“
„Nie. Otec taký nie je.
„Si si istá?“
„Áno. Na sto percent. Neboj sa.“
„Jess, ale ja sa bojím. Ak to povie, otec si pre mňa príde.“
„Neboj sa, nič nepovie.“
Tomas odišiel do kuchyni, variť obed.
Nepovie to. Určite.
V tele sa mi hromadila nervozita a strach.
Čo ak to povie? Čo ak nebude mlčať? Musím to zistiť, nechcem aby Tomasa odviedol jeho otec. ni. To teda nie. Možno pred premenou áno. Ale teraz by mi chýbal.
Postavila som sa z postele a vybehla som preč. Bez rozlúčky, bez ozvania. Ani jedno jediné slovko. Rozbehla som sa krížom cez les, za pachom svojich rodičov. Nebolo ťažké ho nájsť. Pach rodičov som cítila jasne a vedela som kam mám ísť. California. Opäť.
Čudné, vôbec necítim únavu. Možno teraz únavu budem pociťovať menej a menej.
Pomyslela som si, keď som ani po troj hodinovom behu nepocítila žiadne vyčerpanie, žiadnu únavu. Bola som šťastná.
Práve som prebehla začiatok Orange Country. Doteraz si pamätám, ako som prosíkala, aby sme sa sem nasťahovali. Páčilo sa mi to zoskupenie zbohatlíkov, viem že by som sem nezapadla. Ale páčilo sa mi tu, vždy. Ale teraz? Neviem. Necítim sa tu bezpečne. Moje cítenie mi radí, aby som odišla. Ale ešte nie. Najprv musím nájsť otca.
Pri prvých domoch som spomalila na toľko, aby som sa vyrovnala behu ľudí. Bolo to pre mňa dosť náročné. Nohy am zase prestávali poslúchať. Nechápala som. Nechceli vôbec prestať spomaľovať.
Nakoniec sa mi to podarilo. Našťastie si nikto nič nevšimol.
Dobehla som ľudským behom na námestie, alebo čo to bolo. Bolo tu množstvo ľudí. Ale mňa len zaujímal pach rodičov, pri tomto mieste som viac cítila otca ako mamu, a to mi vyhovovalo. Nechcem predsa, aby ma tu našla mama.
Pomalými krokmi som sledovala pach otca. Pach ma viedol.
„Hej!“
Ozvalo sa z davu. Bol to hrubý mužský hlas, ktorý znel, akoby sa práve zobudil. Bol tvrdší na aké som zvyknutá. Hlas zmizol a ja som sa ani neotočila.
Ktovie na koho ten hlas hučal? Hm?? Zvláštne, takto hučať na ulici.
„Cica, počkaj,“ znova sa hlas ozval.
Chúďa dievča. Ja byť ňou seriem ho. Debilka. Aká cica?
Ale hlas som vnímala len trošku, väčšiu starosť mi robila moja rýchlosť. Nohy sa chceli rozbehnúť. Ale mozog im v tom bránil. Vo mne sa odohrávala vojna. Dúfala som, že vyhrá mozog.
„Hej,“ zavrčal chlap a v tom momente ma chytil za rameno a otočil o stoosemdesiat stupňov.
„Čo chceš?“
Zavrčala som a striasla jeho ruku dole.
„Som Mike Clows, a ty?“
„Ja?? Čo ťa do toho? Daj mi pokoj.“
„Ty nevieš s kým sa rozprávaš?“
„Nie... hmm.. a mám taký pocit, že ma to absolútne nezaujíma.“
zrazu sa ozval jemný smiech. Obzrela som sa za Mikeov chrbát. Stáli tam jeho kamaráti. Mike, okamžite, celý sčervenel a obrátil sa ku mne chrbtom.
„Držte huby,“ rozkázal a vtom momente sa každý prestal smiať, teda okrem jedného, ktorý mi padol do oka.
Bol to tmavý tip chalana, ale mal modrasté oči, bledomodré a šibalské. Nebol pekný, ale dokázala by som sa na neho pozerať celý deň. Nebol ako Josh, alebo ako Ben, bol svojím spôsobom pekný, priam krajší ako Josh. Sklopila som zrak, aby som si ujasnila kvôli čomu som sem prišla.
„Tak toto nemusím“ zašomrala som, keď sa Mike začal vyvyšovať nad ostatných.
Otočila som sa späť na svoj smer. Cítila som, že sa blížim k otcovi. Jeho pach som cítila všade.
„Prosím Ťa počkaj,“ začula som nový, jemný hlas.
Otočila som sa.
„Chcem sa ti ospravedlniť.“
„Nič sa nestalo,“ povedala som chlapcovi, ktorý mi padol do oka.
„Si tu nová, však?“
„Ani nie. Idem na návštevu.“
„A ku komu, možno ich poznám.“
„Nepoznáš. Nasťahovali sa ani nie pred hodinkou, takže asi budú niekde v meste.“
Všade okolo som cítila otca. Jeho pach bol na tomto mieste najsilnejší.
„Pomôžem ti ich nájsť.“
„To nie je ...“
„Jessica?“
vypúlila som oči, keď som započula hlas otca. Našiel ma prvý. Opatrne som sa otočila. A pozrela na otca.
„Tati,“ vyskočilo zo mňa.
Úplne som zabudla, že za mnou stojí ten neznámy chalan.
„Čo tu robíš? A ako si sem prišla?“
„Potrebujem s tebou hovoriť, je to vážne.“
„Tak poď,“ povedal a ukázal na podnik.
Pozrela som na podnik, nezdal sa ničím výnimočný, práve naopak. Ale jeho názov ma zarazil. Sun Light, až ma zamrazilo. Nie že by mi slnko robilo problémy, bola občas z neho boleli oči. S otcom sem vošli do podniku a mňa hneď oslepilo. Hlavu som vložila do dlaní, na ktorých som ucítila slzy. Pochopila som, že oči sa bránia. Toto svetlo ich bolelo, trpeli. A tým aj ja.
„Jessica, si v poriadku?“
Spýtal sa otec.
„Ale áno,“ povedala som a vztýčila som hlavu.
Slzy mi prispôsobili zrak na toto ostré svetlo a tak sa to dalo vydržať. Veď tu nebudem dlho.
„Hovor,“ povedal otec.
„Ehr .... ako .... no .... hovoril si niekomu o mne?“
„O tebe?“
„Áno.“
„Nie. Nehovoril. Takže je to pravda?“
Smutne som prikývla.
„Ako si sem prišla? A ako si ma našla?“
„Bežala som, hm.. cítila som tvoj pach.“
„Neklameš?“
„Nie. Všetko to je pravda. Som rýchla, veľmi rýchla.“
„Nechápem tomu,“ povedal otec zmätene.
„Otec, ja ti to nedokážem vysvetliť. Ja sama tomu ešte celkom nechápem. Len Ťa chcem poprosiť, nikomu to nehovor.“
„Aj tak by mi neverili.“
Jemne som sa usmiala. A tak poďakovala otcovi za jeho mlčanlivosť.
„Už musím ísť. Tomas nevie kde som. Bude sa báť.“
„No, poslali sme..“
„Viem. Skončili sme pred tromi hodinami.“
„Koľko si sem išla?“
„Presne tri hodiny, prečo?“
„Len tak. S mamou sme sa dohodli, že ti budeme každý mesiac posielať peniaze.“
„Nie! To nie. Postarám sa o nás. Nemusíte mať strach.“
„Ako?“
„Neboj sa. Niečo vymyslíme s Tomasom. Nie sme nemehlá. Teda už.“
„Tak bež,“ povedal otec a pozrel na stôl.
„Jessica,“ zastavil ma otec.
„Áno?“
„Buď opatrná,“ otcová tvár bola, ako sklo. Rovná a bez pohybu. Bez citu.
„Neboj sa.“
Podišla som k otcovi a pobozkala ho na líce.
„Ďakujem.“
Otec sa usmial a prikývol.
Konečne som sa dostala von z toho oslepujúceho svetla. Bola som vďačná.
„Jessica?“
Obzrela som sa za seba. Otec stál pri dverách a hľadel na mňa.
„Vysvetlíš mi to niekedy?“
„samozrejme, keď tomu budem chápať ja.“
Otočila som sa. Otcove srdce spomalilo a ja som sa potešila. Bol kľudnejší. Strach ustúpil.
A teraz rýchlo domov.
Vykročila som tou istou domov, ako som prišla. Pomaly som sa prechádzala po námestiach a uličkách.
Prečo sa, vlastne, ponáhľam domov? Nikto ma hľadať nebude. Jedine Tomas a tomu asi došlo kde som. A okrem toho mám mobil.
Zastavila som a hľadala mobil.
Kam som ho dala? Veď som si ho zobrala. Či nie? Sakra. Zabudla som si ho. Tak som sa ponáhľala, že som ho zabudla na stolíku. No pekne.
„Hej,“ zahučal tvrdý hlas.
Bože môj, zase on? Kto ho má počúvať? Mala by som ho rýchlo vybaviť a ísť domov.
„Áno?“
„Niečo mi dlžíš.“
„A čo by to také malo byť?“
„Kvôli tebe ma vysmiali.“
„A čo ja mám s tým urobiť? Ty si somár? Prečo sa nechováš, ako tvoj kamarát?“
„Môj kamarát? A ktorý?“
„To je jedno. Tak čo chceš?“
„Musíš sa mi ospravedlniť.“
„Čože? Ja tebe?“
„Áno ty. Nezachovala si sa slušne.“
Pozrela som sa na neho, ako na vyhorenú myš. On sa musel zblázniť. Je duševne chorý.
„Si normálny?“
Spýtala som sa ho.
„Čo?“
Zakričal Mike hrubým a ostrým hlasom.
„Mike, upokoj sa. Ale ja sa ti neospravedlním. Ty by si sa mal mne, nemyslíš?“
„Nie. Ty mne.“
Stál si na svojom Mike. Nevedela som či mu mám hneď streliť alebo odísť.
„Zabudni. Idem domov.“
„Stoj,“ povedal tvrdo. Jeho hlas som nevnímala. Načo?
Mike ma chytil za boky a vošiel so mnou do opustenej uličky. Pozrela som kľudne na Mikeovu rozhnevanú tvár. Nevnímala som ho ako človeka, ale ako otravnú muchu, alebo komára. Nechápala som tomuto pocitu. Bola som nahnevaná. A nevedela som prečo.
„Mike,“ začala som potichu, „daj mi pokoj. Nechcem ti ublížiť.“
„Na to by si nemala. A pokoj ti nedám. Priťahuješ ma.“
Zarazila som sa nad jeho slovami. To je, teda, blbec. Čo si o sebe myslí?
Začal mi bozkávať krk.
„Mike, byť tebou tak to nerobím.“
„Ty ani nemôžeš,“ povedal a bozkával ma ďalej.
Chcela som ho odstrčiť, ale neišlo to.
Čo sa to deje? Kde mám silu? Je možné, že by som ich mohla vyčerpať? To nie? Akoby sa to dalo? To sa nedá. Alebo áno? Čo teraz? Ako sa dostanem domov? A ako sa zbavím tohto idiota?
Moje myslenie prerušilo trhanie látky. Pozrela som sa na svoje obľúbené tričko, ktoré bolo na dva kusy.
„Mike, mal by si prestať,“ povedala som pokojne.
Pozrel do mojich očí. A zarazil sa. Vystrel sa.
„Ty sa nebojíš?“
„Nie. Nebojím.“
„Prečo?“
„neviem.“
„Cha, ale začneš.“
Jazykom išiel nižšie. Jeho istota v hlase zase zarazila mňa. Strach som, zatiaľ, nemala. Nemala som potuchy, však kde mám schopnosti. A vedela som, že bez nich som stratená. Nedostanem sa domov, ani za mesiac. Myslím, že moja odvaha čoskoro odíde. A začnem vystrájať, ako kedysi. Keď som bola nemehlo. V tomto momente sa do mňa vlieval strach hrsťami. Začala som sa chvieť.
„Vitaj strach?“ zamrmlal Mike.
„Mylíš sa,“ stihla som zareagovať s pokojom.
„Žeby nervozita?“
„Nie.“
Mike neodpovedal. Zase sa posunul s perami nižšie.
Čo sa mohlo stať s mojími schopnosťami. Čo? Pane, prosím. Neopusť ma. Nemôžeš.
Začínal sa mi v tele hromadiť strach. Strach z tohto miesta. Z toho, že mi bolo mizerne. A nevedela čo mam za problém. Problém, ktorý ovplyvnil moje schopnosti.
„Daj mi pokoj. Počuješ?“
„Nie. Zaplatíš mi za to poníženie.“
Cítila som ako mi steká slza po líci. Ako mi srdce začalo rýchlejšie biť. Ako strach vymieňa hnev. Ako moje telo reaguje na nový pocit hnevu. V živote som nepocítila taký silný hnev ako teraz.
„Nechaj ma,“ zavrčala som ako pes a odstrčila som ho.
Mike preletel cez celú uličku a zastavila ho stena domu. Zarazene na mňa pozrel. Škodoradostne sa smial a rozbehol sa proti mne.
„Mike?“
Počula som zase ten jemný hlas. Mike sa zastavil a pozrel smerom k hlasu. Ja som sa rozbehla preč. Vedela som, že anu jeden nepochopia, že som tak rýchlo zmizla, ale bolo mi to jedno. V uličke som počula nervózne a hlasné hlasy. Bežala som čo najrýchlejšie do Plaguy Queen. Tomas mi musí pomôcť. Moje schopnosti sa môžu vypnúť? Ako to?
Konečne Plaguy Queen. Som doma. Spomalila som svoj krok. Usmiala som sa na uvítaciu tabulu a zastavila pri menej. V momente som spadla na zem. Nohy ma nepočúvali.

streda 9. septembra 2009

Lavica Tajomstva End---

Vanessa sa pozrela na Willa, ktorý buchol päsťou o stôl.
„Môj syn bol,“ nedokončil vetu.
Nedokázal to.
Ako len mohol?
Pýtal sa Will sám seba. Vanessa mala slzy v očiach. Poznala Willov názor na homosexuálov a nebol to pozitívny názor a Martin to vedel tiež.
„Will pokoj,“ povedal Vanessa.
Will sa pozrel na Vanessu. V očiach mala strach a ešte taký čudný výraz, ktorému nechápal.
„Čítaj,“ povedal viac-menej kľudne.
Vanessa očami prezrela riadky, usmiala sa a začala čítať.
„Nechápavo som pozeral na Damiana.
„Chcem ísť domov,“ povedal som podráždene.
Damian nechápavo na mňa pozrel ale prikývol. Odviedol ma na cestu, ktorú som poznal.
„Choď,“ povedal a išiel preč.
Nič som nepovedal a išiel som vlastnou cestou.
Nie som gay, nikdy. Veď ..... nie. Otec by ma zabil. Neznáša homosexuálov a ja tiež. Je to choré. Damian sa určite mýli. Mal by som sa s ním prestať baviť.
Prišiel som domov a okamžite som išiel do postele. Dlho som nedokázal zaspať. Stále som myslel na dnešnú party a chvíle po nej. Cítil som sa zvláštne. Zaspal som pár minút po polnoci a zobudil som sa na budík. Úplne som zabudol, že dnes ideme do školy. Skončili polročné prázdniny. Obliekol som sa, najedol, umyl a išiel som do školy. Bol som nervózny. Veď stretnem Damiana bude to čudné. Bude to nepríjemné. Pred vchodom do školy som sa chcel otočiť a ísť domov, ale nemohol som.

Vkročil som do triedy. Všetci vyzerali perfektne. So strachom som sa pozrel na svoje miesto. Damian tam nebol. Uľavilo sa mi. Prišiel som k svojej lavici a sadol si. Okamžite ku mne pribehol Marko.
„To bol zápas,“ povedal.
Jemne som sa usmial.
„Ešte šťastie, že bola taká teplá zima a trávnik nezamrzol, inak by sa zápas odložil.“
prikývol som. No, Marka som si nevšímal, môj pohľad visel na dverách od dverí. Čakal som do kým cez ne neprejde Damian. Zazvonilo a Mark si sadol ku mne, kedže Damian neprišiel. Damian nechodil do školy vyše dvoch týždňov a ja som sa cítil previnilo. Možno som reagoval prehnane, veď on mi, vlastne, zachránil život. Namal by som byť taký to. Ale nemal som odvahu ísť k nemu.
Tým, že som nemal pri sebe Damiana, silnela Samota. Raz večer som prišiel domov. Ľahol som si do postele. Keď sa po vyše troch týždňoch, z ničoho nič, ozvala Samota.
Čo?! Nie!! Daj mi pokoj. Prečo mi to robíš? Už aj tak kvôli nemu trpím, dosť. Nechaj ma. Vypadni.
No neišla. Stále opakovala.
„Zradca, zradca, zradca...“
to slovo ma bolelo. Pochopil som, že hovorí o Damianovi. A ja som nevedel čo robiť, čo cítim. Bol som zúfalý. Nevládal som myslieť. Zaspal som až o piatej ráno. A zobudila ma krásna vôňa, ktorá sa šírila zdola. Bol som prekvapený. Ale potom ma napadlo, že prišiel Damian. Že sa prišiel ospravedlniť. Obliekol som sa a zišiel dole, do kuchyne. Neveril som vlastným očiam.
„Mami? Čo tu robíš?“
„Zrušila som let, pôjdem až zajtra.“
Čudné, pomyslel som si, vlastne ani nie. Mama bola vždy trošičku uletená. Mal som ju za to strašne rád. Nikdy som nevedel čo vymyslí.
Jej pohľad bol úprimný a dokonalý. Taký, ako ona.
Podišiel som k nej a objal ju.
„Si v poriadku?“
„Som,“ povedal som tichším hlasom.
Mama spozornela.
„Naozaj?“
„Áno. Som rád, že si doma.“
„A to nie je všetko,“ šibalsky sa pri tom usmievala.
„Všetko?“
„Ideme na výlet.“
„Čo?“
„Áno. Či nechceš?“
Chvíľku som pozrel mimo, ale prikývol som. Potreboval som vypadnúť.
„Tak choď sa umyť, prezliecť a môžeme ísť.“
Vybehol som hore, osprchoval sa a prezliekol.
Mám? Nemám? Pýtal som sa a pozeral na mobil. Damian sa mi neozýva, tak na čo? Nie, nezoberiem si ho. Načo? Chcem mať kľud.
Mobil som hodil na posteľ a zbehol dole.
„Kam ideme?“
„Uvidíš, tu máš.“
Podávala mi waffle s jahodami a šľahačkou.
„Ďakujem.“
„Prosím. Zober si ich do auta a ideme.“
Prikývol som.
Mama naštartovala a vyrazili sme. Išli sme do vedľajšej dediny, kde mali horolezeckú stenu.
„Kto bude prvý?“
Spýtala sa mama, keď sme si dávali výstroj.
Prikývol som.
„Tri, dva, jedna, go,“ odštartoval nás známy.
Obaja sme vyrazili.

„Čo ti je?“
Spýtala sa ma mama, keď sme boli na obede.
„Nič, prečo?“
„Celý deň si zvláštny,“ povedala mama.
„Asi mám výčitky svedomie, alebo niečo podobné.“
„Aha, takže sa jedná o lásku.“
„asi, neviem.“
„Muselo sa stať niečo zlé, keď si takýto.“
„Neviem či je to zlé. Ide o to, že ma tá osoba pobozkala a ja .... je to ťažké, neviem to vysvetliť.“
„tak ti poviem niečo ja. Keď ma tvoj otec prvýkrát pobozkal. Dala som mu facku a kázala som mu, aby ma odviezol okamžite domov. Tri mesiace som ho ignorovala. Nezdvíhala som telefón, neodpovedala na jeho listy, vtedy ešte neboli mobilné telefóny, málo som chodila von, čo najmenej aby som sa s ním nemohla stretnúť. Po troch mesiacoch som ho zbadala s inou v obchodnom dome, no nebol šťastný. Bol sklesnutý z očí sa mu vytratil život, bolo mi ho ľúto, veď som mu to spôsobila ja. So slzami v očiach som sa rozbehla domov. Všetko som povedala mame, tá sa jemne usmial, pobozkala ma na čelo a povedala: „ milá Vaness nie je to tvoja chyba, to znamená, že ho máš naozaj rada. Len sa toho neboj, ja keď ma tvoj otec pobozkal omdlela som .. nevidela som ho potom vyše dvoch rokov.“ Potom mi vysvetlila, že sa to stalo skoro každej žene, no myslela som si, že keď si chalan tak ťa to obíde.“
„Čo si spravila potom?“
„Vybehla som z domu a bežala som do obchodného domu, keď som konečne našla tvojho otca vrhla som sa na neho. Chvíľku nechápal ale pobozkal, bol to ten najkrajší bozk aký som kedy dostala.“
„Ale u mňa je to zložitejšie:“
„Prečo?“
„Ja ..... je to zložité, a nie som si istý, že.... čo cítim,“ povedal som.
„Chýba ti?“
„Strašne.“
„Chceš byť s ňou, alebo pri nej? Byť blízko u nej, utešovať ju?“
Chvíľku som sa zarazil a pozrel na vedľajší stôl. Bol prázdny len mucha okolo neho lietala. Nedokázal som na matku pozrieť, ale prikývol som. Stále som sledoval malú bzučiacu bodku, zrazu k stolu prišiel čašník a lapačkou muchu zabil. Ten pohľad ma zarazil, veď stačilo otvoriť okno.
Čo by si pomyslela keby vedela, že sa rozprávame o Damianovi? Ako by sa na mňa pozerala? Otvorila by okno? Alebo chytila lapačku? Otec by si vybral lapačku, aby mi t vybil z hlavy. Nikdy ma nezbil, ale teraz by to porušil. Ale mama nie. Ona by bola sklamaná, bola by .... čo by ku mne cítila? Čo by spravila. Bol by som pre ňu odporný? Nechutný? A čo pre otca?
„Maťo,“ strčila do mňa mama, „ láska je niečo nádherné. Nebráň sa jej. Láska je niečo nádherné a potrebné.“
„A čo keď je zakázaná?
„Zakázaná láska neexistuje.“
„Ako to vieš?“
„Žiadna láska nemôže byť zakázaná, ani odsudzovaná.“
Nemo som sa pozrel na mamu, keby si vedela...
„Ale...“
„Čo ale?“ Skočila mi do reči mama.
„Nič, asi máš pravdu. Sľubuješ, že ma nikto za lásku nebude odcudzovať?“
„Toho človeka zaškrtím. Môj syn má právo milovať, a byť milovaný,“ povedala s toľkou láskou, že som jej uveril.
Aj keď v hlave mi behalo množstvo iných fráz.

Vrátili sme sa domov a z izby sa ozval môj mobil. Vybehol som hore. Bola to Steph.
„Haló?“
„Martin?“ Spýtala sa pokojne.
„Áno. Čo potrebuješ?“
„Ja ti len musím niečo povedať.“
„Čo?“
„Vtedy čo som ťa pobozkala, vieš?“
„Áno.“
Hneď na to ma pobozkal Damian.
„Aby si vedel, požiadal ma o To Damian.“
„Vážne?“
„Áno.“
„Vieš prečo?“
„Nie. Prepáč,“ povedala.
„Nič sa nestalo. Prepáč ty mne, zachoval som sa blbo,“ povedal som s ospravedlňujúcim tónom.
Strápnil som ju a to strašne.
„Ahoj,“ povedala.
Zložila telefón.
Zúfalo som si sadol na posteľ.
Čo robiť? Čo mám spraviť?“
pozrel som na mobil. Mal som zase zmeškaný hovor.
Ak to bude Marko, hodím si slučku.
Pozrel som na mobil, na zmeškaný hovor. Nebol to Marko, ale Damian. Hovoril, že je doma a ospravedlňuje sa mi za všetko čo mi spravil a povedal. Jeho hlas bol zlomený.
Prestaň, hovoril som jej. Aj bez teba viem, že som to pokazil. Ale čo môžem robiť? Nič. Myslíš? Neviem či je to dobrý nápad.
Zbehol som dole a vybehol na ulicu. Bežal som k Damianovi, zastavil som až pri jeho vchodových dverách a zaklopal, teda zazvonil. V dome sa ozvali kroky. Čakal som kto mi príde otvoriť dvere. Otvoril ich On, Damian. Nič som nepovedal len som ho pobozkal. Damian mi bozk opätoval.
„Dostal som tvoj odkaz,“ povedal som.
„Len preto si sem prišiel?“
Spýtal sa kruto.
„Chcel som ťa vidieť,“ povedal som utiahnutým hlas som, a keby som mohol sklopil by som uši, ako pes.
„Videl si ma.“
Chápal som ho. Bol naštvaný a mal byť na čo. Celý čas mal pravdu a ja... ja som sa správal, ako blbec.
„Prepáč. Som idiot. ja...“
„Chápem ťa.“
Zarazene som na neho pozrel.
„Poď ďalej.“
Vkročil som do jeho domu. Cítil som sa zvláštne nervózny.
„Dáš si niečo?“
zakýval som hlavou. Vyšli sme do Damianovej izby.
„Môžem otázku?“
Damian prikývol.
„Ako dlho si to vedel?“
„Dlho.“
„Tak prečo si nahovoril Steph k tomu, aby ma pobozkala?“
„Aby som mal istotu.“
„Veď si hovoril, že som knižný prípad.“
„Veď aj si, ale páčiš sa mi. Takže som mal pocit, že sa môžem mýliť.“
„Ale nemýlil.“
„Nie.“
„Prečo si nechodil do školy?“
„Prečo si mi nebral telefón?“
Sklopil som zrak.
Damian si sadol bližšie ku mne. V tele sa mi hromadila nervozita, ale aj vzrušenie.
„Prečo si, naozaj, prišiel?“
Pošepkal Damian.
„Kvôli .... tebe.“
Damian sa šibalsky usmial a ja som celý zmeravel.
Mal by som odísť. Nemal by som tu zostať. Bol to zlý nápad ....
Damian mi pomaly prešiel cez vlasy. Na tele som mi objavili zimomriavky. Potom mi rukou prešiel po tvári a po perách. Jeho prsty boli jemné, a hladké. Naklonil sa ku mne.
„Ľahni si.“
neviem prečo, ale poslúchol som ho. Damian si kľakol cezo mňa. Nahol sa ku mne a začal ma bozkávať. Jeho jazyk bol tak neuveriteľne lahodný, že som prestával dýchať. Robilo mi to ťažkosti. No, neprestával. Od úst sa presunul nižšie na krk, jeho bozky, jeho dotyky mi v tele vyvolávali triašku. Cítil som, ako sa Damian usmial. Horšie bolo, že neprestával. Práve naopak, jeho dych sa zase premiestnil nižšie. Jeho dych zastal na jednom mieste. Bolo to také zvláštne, až sa mi to páčilo.
Onedlho skončil. Bol som vyčerpaný. No, Damian neskončil. Vyzliekol sa a ľahol si do postele ku mne. Nevládal som sa pohnúť. No, vôňa jeho tela mi nedovoľovala zaspať. Pozrel som do jeho tyrkysových očí, ktoré sa na mne smiali. Musel som sa dotknúť jeho tela, jeho pier. Chcel som ho cítiť. Po niekoľkých minútach som svojho najlepšieho kamaráta uspokojil. Ale, ako sa ukázalo, Damianovi ti nestačilo.
„Ľahni si na bok,“ povedal.
Poslúchol som, nevedel som síce prečo,. Ale bol som zvedavý.“

„Vanessa!“
Zavrčal Will. Vanessa pozrela na Willovú tvár. Zjavne si to neužíval, ako jeho syn.
„Nemôžeš to preskočiť?“
„Môžem, ale nechcem.“
„Si odporná,“ povedal jej zdesene Will.
„A čo?“
„Nič,“ zavrčal a odišiel z izby.
Vanessa sa zase zahryzla do čítania.
„Keď ho vsunul dnu, až ma vystrelo a tým ho vsunul ešte hlbšie. Zacítil som čudnú, ale zároveň príjemnú bolesť. Narážal do mňa z celej sily a v pravidelných intervaloch. Takú rozkoš som ešte nepocítil. Konečne skončil.
„To....“
„Viem. Čudné, však?“
prikývol som.
„Počkaj. Ešte si nič nezažil.“
Ospalo som sa na neho pozrel a nepochopil.
Čo tým myslel? Nič nezažil? Čo ešte zažijem? A kedy?
„Povedz čo?“
„Zajtra prídi na túto adresu,“ podal mi papier.
„Čo tam je?“
„Niečo..“
Neodpovedal a zaspal. Zakryl som ho a odišiel domov. Bol som šťastný. Cítil som sa zvláštne ale uspokojený.
Čo bude zajtra? A čo nájdem na tej adrese? A prečo mi to Damian dal? Už nech je zajtrajšok.
Pozrel som znova na lístoček. Pod adresou bol čas.
O pól ôsmej, pomyslel som. Čo Damian vymýšľa?
Došiel som domov.
„Ahoj,“ zakričal som, ale nikto sa neozval.
Kde môže byť mama? Veď hovorila, že odchádza až zajtra. Asi už spí.
Vyšiel som hore do jej izby. No, nebola tam. Mykol som plecom a išiel som pred televíziu na stole som našiel odkaz:
Martin išla som niečo vybaviť. Objednaj si niečo. Dúfam, že si vybavil všetko čo si potreboval.
Mama
Zase odišla.
Takéto odchody som neznášal, ale mama mi dnes pomohla. Takže som bol rád, že bola doma, aspoň chvíľku.

Ráno som sa zobudil na vysávač.
Upratovačka? Jéééjda, úplne som na ňu zabudol.
Vybehol som z postele.
„Jela,“ zakričal som z poschodia.
Jela na mňa pozrela so svojími krásnymi, veľkými očami.
„Áno?“
„Mohla by si si dnes zobrať platené voľno,“ spýtal som sa.
Nechápavo na mňa pozrela.
Jela bola sedemnásť až osemnásť ročné dievča. Najal som ju, keď so mnou bola Samota. Mala jemnú tvár, s plnými, ale malými perami. A krásne modré oči. Nebola, síce typicky pekná, ale jeden čas ma priťahovala. Samota mi ju vyhovorila. A teraz mám Damiana. Zvláštne. Stále som sa necítil, ako 100 percentný gay. Keď sa Jela prehla po vysávač, prebehli po mne zimomriavky. Mala krásny zadok. Vyšportovaný.
„Ako to myslíš? Prídu tvoji rodičia?“
„Nie. Nemali by. Ale potrebujem spánok,“ povedal som a usmial som sa.
„Prepáč,“ v očiach mala krásne ohníčky.
Čo je to so mnou? Veď mám Damiana. Nemal by som myslieť na ňu. Na jej nahé telo, ne jej chuť.
„Nič sa nestalo.“
„Aspoň navarím,“ povedala.
„Ale potichu.“
prikývla. Vrátil som sa do izby. V hlave sa mi ozývala Samota. Nechápal som jej slovám. Nechápal som čo odo mňa chce. Potreboval som hovoriť s Damianom. Pohľadal som mobil a vytočil jeho číslo.
„Martin?“
„Ahoj. Zobudil som ťa?“
„Nie. Som u Sofii.“
„U Sofi? Takto skoro?“
„Áno , veď aj ty si bol u mňa, len neskoro.“
„Áno. Ale ... my dvaja ....... spolu chodíme.“
„Nie. Sme kamoši, ktorý spolu spávajú.“
„Čo?!“
„Ak prídeš na tú adresu, všetko ti vysvetlím.“
Kamaráti, ktorý spolu spávajú? Čo to má byť? Viem čo to znamená, povedal som Samote.
Čo mi to tu hovoríš? To? Nie...
Bol som nahnevaný. Zbehol som do kuchyne, kde bola Jela. Prišiel som k nej a začal som ju bozkávať. Chvela sa pod mojím bozkom.“

„Will!“
Neodpovedal.
„Poď sem.“
Will vybehol hore.
„Čo je?“
„Martin nebol tak celkom gay.“
„Ako to myslíš?“
„Počúvaj.
Vedel som, že mi Jela neodolá. Vedel som, že sa jej páčim.“

Will sa usmial, „pokračuj.“

„Svoje bozky som presunul na jej krk a prsia. Bola vzrušená a ťažko dýchala. Roztrhal som jej všetky veci čo mala na sebe a potom som sa vyzliekol aj ja. Vyložil som je na kuchynskú linku a jemne jej roztiahol nohy. Pomaly som do nej vchádzal. Keď som sa jej chytil prvýkrát zvýskla. Ľahla si na linku a ohla sa v krížoch.
Čo znamenalo, aby som do nej vošiel celý. Spravil som čo chcela. Z intenzitou som do nej narážal. Po chvíľke dostala svoj prvý orgazmus. Vykríkla a ja som vedel, že môžem spomaliť. Zase uvoľnila. Keď som spomalil pohyby, masíroval a bozkával jej prsia. Bola nádherná.
Skončili sme, keď dosiahla svoj prvý vrchol a ja prvý. Unavene na mňa pozrela. Zvláštne bolo, že mala v očiach slzy. Potom som skĺzol celý unavený na podlahu.
Čo som to spravil? Toto nebolo správne.
Pozrel som na Jelu. Nedokázala stáť na nohách. Bolo mi jej ľúto.
„Prepáč,“ povedal som.
Pozrela na mňa, ale nič nepovedala. Jemne sa pridŕžala kuchynskej linky. Jemne sa usmiala, ale na jej tvári som videl bolesť, alebo zmätenie. Pomohol som jej do kúpeľne. Napustil som jej vaňu a uložil je do nej.
A čo teraz? Ha?
Pýtal som sa Samoty, keď som maminej skrini hľadal oblečenie.
Viem. Áno. Tak mi poraď a nesmej sa mi. Nie je to od teba pekné. Čo? Si šialená. Pôjdem. Vyjasním si to s ňou. A daj mi pokoj.
„Prestaň!“
Zavrešťal som na Samotu. Samota zmĺkla.
Pozrel som na dvere. V nich stála Jela.
„Si v poriadku?“
Prikývla, ale v očiach mala strach.
„Nie.“
No pritom mi podala domáci telefón.
„Haló?“
„Pri telefóne.“
„Dobrý, pani Nexová.“
„Nie. Damian tu nie je. Prečo ho hľadáte?“
„Asi sa mu vybil telefón.“
„Dovidenia.“
Polžil som telefón a hodil ho na posteľ. Jele som podal nádhradné šaty. Jemne, no so strachom sa usmiala. Nechal som ju, aby sa obliekla. Zišiel som dole a urobil som poriadok. Po chvíľke zišla Jela.
„Vypadáš super,“ povedal som jej.
„Nemusíš byť milý.“
„Ale ja chcem.“
„Nie. Nechceš. Ja chcem ísť domov, a nechcem ťa už nikdy vidieť.“
„Prečo?“
Nechápavo na mňa pozrela.
„Lebo by som sa cítila trápne.“
„Ale..“
„nemusíš nič vysvetľovať. Odchádzam. Šaty vrátim.“
„Počkaj,“ zastavil som ju pri dverách.
Priam stuhla keď som sa k nej naklonil.
„Čo je?“
Spýtala sa menej odvážne.
„Zaplatím ti.“
Celá sa začervenala.
„Nechaj ma,“ do očí jej nabehli slzy.
Práve, keď otvorila dvere stáli pred nimi dvaja muži.
„Hľadáme pána Martina Darka.“
„To som ja.“
Jela utiekla preč.
„Ste priateľ pána Damiana Nexu?“
„Áno. Stalo sa niečo?“
„Je mi to ľúto, ale ráno sme ho našli mŕtveho. A posledný hovor mal s Vami.“
„Áno to je pravda.“
„Čo Vám hovoril?“
„Že je u Sofii Gomesovej.“
„U nej nebol.“
„Čože?!“
Musel som si ísť sadnúť. Srdce mi búšilo, ako divé.
Mohol som tomu zabrániť? Čo som to spravil? Som necitlivé hovädo. Prečo som to spravil? Neverím tomu, nie, to nie je pravda. Nemôžem byť mŕtvy. Neverím tomu, nemôžem. Nedokážem.
„pane,“ počul som akýsi hlas.
Kašľal som na neho. Prebral som sa až keď začul buchnutie dverí.
Vyšiel som do svojej izby a ľahol si do postele. Ozval sa mobil.
„Ahoj prídeš?“
„Ty?“
„Je ti niečo?“
„Teraz tu bola polícia. Si mŕtvy.“
„Nie. Mýliš sa. Nie som. Si v poriadku?“
„Ani neviem. Asi hej.“
„Tak prídeš?“
„Ku mne,“ povedal Damian.
„Jasné, kedy?“
„Pred pól ôsmou, aby si bol u mňa.“
„A nemali sme byť o pól ôsmej na tej adrese?“
„Zavediem ťa tam.“
„Dobre. Tak prídem.“
Samota!?
Nehraj sa mi s mysľou, jasné? Neklam. Viem, že sa so mnou hráš, vždy to robíš. Si odporná zmija. Vypadni, nechcem ťa dnes vidieť. Žiadne ale. Zmizni!
Samota odišla.
Cítil som sa zvláštne.
Tí muži bol takí reálni. Tak skutoční, ako tzo že má Samota ba mňa taký vplyv? A hlavne čo sa týka mojej psychiky, to by nemala mať. Vyzerá to zle.
Zase sa ozval mobil.
„Haló?“
„Ahoj,“ ozvala sa Sofi.
„Čauko, potrebuješ niečo?“
„Ja? To skôr ty.“
„Ja? Nič nepotrebujem.“
„Ako to. A čo s Damianom?“
„Nič. Všetko je v poriadku.“
„V poriadku?“
Spýtala sa zmäteným tónom hlasu, ktorému som nechápal. Veď všetko je v poriadku.
„Neviem, čo tým myslíš,“ povedal som jej.
Sofia zložila telefón.

Čo sa to so mnou deje? Som iný. Strácam rozum? Nie, prečo by som mal? Kvôli čomu? To nie je možné.
Išiel som do sprchy

konečne som vyšiel zo sprchy, čistý a voňavý. Cítil som sa čudne, ale zároveň lepšie. Horúca voda mi pomohla. No. Moju radosť prekazili moje zvláštne pocity a ešte zvláštnejšie tušenie. Nevedel som v čom je problém.

Prišiel som k Damianovi, moje prekvapenie bolo v tom, že ma čakal pred domom.
„Ahoj,“ povedal.
„Ahoj, ako? A prečo si bol u Sofii?“
„No... hm... vlastne, nebol som u Sofii.“
„A kde?“
„Bol som odvolať našu účasť na tej akcii.“
„Prečo?“
„No.... lebo chcem teba.“
„Vážne.“
„Áno, čo ty na to?“
„ja...,“ pozrel som na Damiana a cítil som sa ešte horšie, ako som čakal.
„Nechceš?“
„Chcem.“
„Tak, kde je problém?“
„Nikde. Súhlasím.“
Damian sa ku mne priblížil a jemne ma pobozkal. Cítil som, ako mi ubúdajú sily, ako miznem.
„Je ti niečo?“
„Ani neviem. Cítim sa zvláštne.“
„Prečo?“
„Neviem.“
Klamár, klamár, počul som Samotu.
Prestaň! Daj mi pokoj.
„Tak, čo teraz?“
„Neviem. Čo chceš robiť?“
„Mám chuť len na jedno.“
„Dobre, tak poďme.“
Vošli sme do Damianovho domu. A potom sme vyšli do jeho izýby. Začali sme, síce veľmi pomaly ale veľmi rýchlo sme pokračovali. Boli sme, ako divé šelmy. Ako odtrhnutí z reťaze. Keď sme skončil, boli sme nie len spotení, ale aj riadne unavení. No, musel som sa vypratať.
„Čo robíš?“
„Idem domov.“
„Prečo?“
„Nechcem, aby ma tu našli tvoji rodičia.“
„Aha, dobre.“
„Ok.“
vyšiel som z Damianovej izby. Potichu som zavrel dvere a otočil som sa. Odchádzal som preč.
„Martin?“
Zbadal som Damianovú mamu. Bola v hroznom stave kruhy pod očami, zúžené zreničky, červené a opuchnuté oči.
„Ste v poriadku?“
„Aj hej. Už mi je lepšie,“ povedala zlomeným hlasom.
„Idem domov.“
„Čo tu, vlastne, robíš?“
„Ja...“
„Prepáč, som zničená. Som si istá, že ti chýba.“
„Strašne,“ povedal som zaskočeno-zmätene.

Konečne som došiel domov.

Ďalšie dni v škole. Čo som komu spravil? No, ale aspoň uvidím a budem s Damianom. Už som ho dlho nevidel. Čo je veľmi čudné.

„Ahoj, kde si bol?“
„Ale rodinné záležitosti.“
„Aha, zase bola u mňa polícia.“
„Čo chceli?“
„Že vraj si spáchal samovraždu.“
„Ja?“
„Áno. Nechápem čo sa to so mnou deje.“
„Asi Samota.“
„Myslíš?“
„Asi hej. Chce ťa späť.“
„Asi máš pravdu. Prídeš dnes ku mne?“
„Chceš?“
„Jasné.“
„Martin?“
Ozval sa hlas vyučujúceho.
„Áno.“
„Poď odpovedať.“
Postavil som sa a prešiel k tabuli.

O dve hodinky neskôr, myslím vyučovacie, sme mali asi tú najnudnejšiu hodinu TCHE. S Damianom sme robili, akurát nie celkom školské veci. Na druhej hodine sme si kreslili, samozrejme na lavicu. Na celej lavici bolo nakreslené tzv. srdce, prečiarknuté dvoma čiarami, ktoré pripomínali šípy. Takto bolo srdce rozdelené na štyri časti. V dvoch sme zašifrovali naše mená a ostatné ostali prázdne.
„Konečne,“ posledná hodina.
Damian to nekomentoval.

Ako aj začala, tak aj rýchlo skončila.

Damian a ja sme to ťahali spolu vyše dvoch až troch týždňov.
Piatok, 13. Mája o 12:05 som zistil, že Damian je skutočne mŕtvy.
Do triedy vstúpil pán Fokstrot.
„Vyberte si papiere,“ zavelil.
Všetci poslúchli, okrem Damiana.
„Tu máš,“ podával som mu papier.
„Na čo?“
„Máme písomku.“
„Ja nie.“
„Ako?Prečo?“
„Niečo ti ukážem.“
Postavil sa a prešiel k pánovi Fokstrotovi.
„Ste blbý učiteľ, ktorý nevie naučiť ani veľké ho...“
Pozrel som na Damiana a cítil som ako mi v tele stúpa adrenalín, alebo niečo podobné.
Potom mu Damian vrazil, lenže nič sa nestalo. Damianova ruka preletela cez prefesorovu tvár. Zaplavila ma horúčava a cítil som ako sa mi pred očami stráca celý svet, v ohlušujúcej bolesti hlavy.

Prebral som sa v nemocnici a všetko som si začal uvedomovať.
Som psychicky chorý jedinec. V škole sme mali odbornú psychológiu a ja som na tej najnižšej priečke, teda aspoň dúfam. Moje duševné zdravie smerovala asi k schizofrénii, no nie som si istý. Moje mylné predstavy zhoršovali môj stav. To, že som sa naviazal najprv na svoju imaginárnu Samotu bolo ešte liečiteľná psychologická choroba, ale potom to pokračovalo bludnými predstavami o Damianovi. Len neviem či som Jelu znásilnil, alebo to bolo tak ako si to pamätám.
„Martin,“ vkročil do izby doktor.
Pozrel som na doktora.
„Dobrý.“
„Čo sa deje?“
„Som psychopat.“
„Chceš rozhovor?“
Prikývol som, „ ale nie s Vami. Chcem ísť domov.“
Doktor ma prepustil.

Bežal som domov, no po ceste som si všimol jedného týpka, predával zbrane. A ja som si jednu kúpil.
Prečo nie?

Prišiel som domov.
„Martin, poď sem,“ zavolali ma rodičia.
Vošiel som do obývačky. Ich tváre boli vydesené a znechutené. Nevedel som čo sa deje.
„Áno?“
„Čo je s tebou?“
Až sa mi zrýchlil pulz.
„Nič. Som unavený.“
„Volali zo školy.“
„A?“
„Niečo ti je. Čo?“
„Nič.“
Nedokázal som to. Nechcel som vidieť ich smutné tváre. Slzy v očiach matky a sklamanie v otcových.
Vybehol som do izby a začal písať toto všetko. Skončil som, teraz. Je sobota a mam práve odchádza na letisko. Otec ju vezie. O mojej smrti sa dozvie od otca v priestupnom letisku, otec príde za takú hodinku, takže dosť času. Počítam to bez zápchy. Nechcem, aby ste ma nenávideli, aj keď po posledných riadkov by som to pochopil. Som psychopat a uvedomujem si to. A uvedomujem si aj to, že nie je iné východisko. Niekomu by som mohol ublížiť a ani by som o tom nevedel. To nechcem. Strašne ma to priťahuje, všetko čo by som vo svojom psychickom stave dokázal, a nie len to, aj sa toho bojím a preto urobím to čo je potrebné.

Prepáčte. Zbohom.“

Vanessa dočítala. Mlčky sedela a pozeral na nehybnú tvár Willa. Will nič nepovedal, nič necítil, nič neľutoval.
Môj syn, pomyslela si Vanessa, bol psychický chorý. Ako je to možné? Čo sa stalo? Ja...
„Vaness,“ začal Will potichúčky, „ zdá sa, že to nie je všetko.“
„Ako to myslíš?“
„Niečo mi tam chýba.“
„Čo?“
„Neviem.“
„Zvonček,“ ozvala sa, zrazu, Vanessa.
Obaja zbehli dole. Pred dverami stáli Damianovi rodičia.
„Dobrý deň?“ povedali s krutosťou v hlase.
„Dobrý, stalo sa niečo?“
„Áno. Polícia dnes ukončila vyšetrovanie.“
„Aké?“
„Ohľadom smrti Damiana, Martin ho, skoro, zabil.“
„Ako skoro?“
„Do včerajška bol v kóme, a dnes vypovedal.“
„Žije?“
„Áno, ale nie vďaka Vášmu synovi.“
„Ale... to...“
„Je to pravda,“ povedal Will.
A teraz to došlo aj Vanesse, posledné riadky, ktoré Martin napísal patrili jeho, skoro mŕtvemu kamarátovi. Vanessa sa zrútila k zemi. Zle dýchala. Will bol pár sekúnd neprítomný, a Damianovi rodičia s úsmevom odišli.

Na pohreb prišlo veľa ľudí. V pozadí pohrebu hral Nightwish a pesnička Forever Yours.
Pohreb bol nádherný, krásny. Dokonca tam prišiel aj Damian, síce chodil pomocou barlí a s infúziou s kamarátom s prišiel rozlúčiť. Vedľa neho si sadla Jela, bola tehotná.
„Ahoj,“ povedal Damian.
„Ahoj.“
„Ty si Jela, však?“
„Áno, ako to vieš?“
„Martin... nebol zlý.“
„Viem. Bol chorý.“
Áno.“
„Prečo si tu?“
Spýtal sa Damian a pozrel do jej očí.
„Som tehotná, chcela som sa rozlúčiť.“
„S ním?“
A ukázal prstom na truhlu.
Jela prikývla.
„Čo sa stalo?“
„Ja a Martin..... on...“
„Jela,“
Obaja pozreli pred seba.
„Áno.“
„Dobrý deň pán Dark,“ povedal Damian.
„Ahoj, ja.....“
„Je to v poriadku. On za to nemohol... ehr .. ja by som sa mal ospravedlniť za mojich rodičov.“
„To je v poriadku. Jela, mohla by si ísť so mnou?
Jela sa nezatvárila prívetivo, ale súhlasila. Vyšli von z kostola.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Áno, môžete.“
„Martin.. no, akoby...... znásilnil ťa?“
„Prosím?“
„Či ťa Martin znásilnil.“
„pán Dark, akoby ..... nie je ma to vhodný čas.“
„Ale je. Je ten pravý.“
„Dobre, ako chcete. Áno Váš syn ma znásilnil... ehr .... čakám jeho dieťa.“
„Necháš si ho?“
„Neviem.“
„Nechaj,“ ozvalo sa za Jelou.
Jela sa otočila. Žena pristúpila k nej.
„Som Martinova matka. Pomôžeme ti. Je to to posledné čo nám po ňom zostalo.“
Jela krútila hlavou, ale nakoniec súhlasila.

Pohreb skončil. Damian o pár dní zomrel na zlú diagnostiku jeho predchádzajúcej choroby, a záležitosť, ktorá s stala s Martinom mu vôbec nepolepšila. Jela sa presťahovala k Darkovcom, ktorý si ju adoptovali. Porodila nádherného chlapca, ktorý od svojich piatich rokov musel navštevovať liečebne, aby sa nestal otcom, aj keď ich lekári uisťovali, že to nie je dedičné. No našťastie bol úplne zdravý. A po Martinovi a Damianovi zostalo jedno. Veľké srdce na lavici. Ktorú odvtedy každý volal Lavica Tajomstva.

nedeľa 23. augusta 2009

LT 2

„Super,“ povedal som a rozbehli sme sa k Damianovi.
K Damianovi sme dobehli celí špinaví a spotení. Aj keď som bol taký špinavý cítil som sa šťastne.
„Ten smrad je zo mňa?“
Spýtal som sa Damiana.
„Hej, ale ja nie som na tom lepšie.“

Damian ma zaviedol do kúpeľne, aby som sa mohol sprchovať. On medzitým pripravil jedlo.
Vyšiel som zo sprchy.
„Tu máš,“ podal mi tanier s jedlom,“ zachviľu som späť,“ povedal.
Vošiel som do Damianovej izby a sadol som si za počítač, ale nezapol som ho, nechcelo sa mi. Radšej som prešiel k veži a zapol hudbu. Z veže sa ozvala rýchla, ale za to pohodová hudba.
„Osprchovaný,“ povedal veselo Damian, keď vošiel dnu.
„Príjemný pocit, však?“
„Že váhaš,“ odpovedal Damian s úsmevom na tvári.
Damian mal na sebe len uterák, a jeho telo sa počas tých pár mesiacov čo sme sa spoznali dosř zmenilo.
„Kedy si začal posilňovať?“
„Dávno, prečo už je to vidno?“
„Dosť,“ povedal som.
„Ale stále som pozadu, ak sa prirovnám tebe, som nič.“
dokončil a ukázal na moje hrudné svaly, nebol som žiadny kulturista ale myslím, že moje svaly boli, teda sú pekné.
„ale je to skvelé, prečo si to nepovedal? Mohli sme cvičiť spolu,“ povedal som mu.
„No, ale myslel som si, že nebudeš chcieť.. teda, že budeš chcieť mať čas aj na Samotu,“ povedal.
„Asi hej. hm... Ozaj, Sofia nás pozvala na party, pôjdeme?“
„Môžme. Nie som proti. Kedy je?“
„Dnes o ôsmej u Sofii.“
„A čo Samota?“
„je to v poriadku. Je to lepšie, vlastne je to skvelé.“
„Takže pokojná a zabudnutá?“
„Myslím, že áno. Konečne som normálny.“
„Nikdy...,“ nedokončil vetu, len ticho pozrel do kúta steny.
„Čo?“
„Nikdy nebudeš normálny.“
„Ako...,“ nevedel som čo sa ho chcem spýtať.
„Samota ťa nikdy neopustí. Ani mňa neopustila. A keď ti bude naozaj zle, zase sa objaví a zase si ťa podmaní. Len od teba závisí či bude silnejšia, ako teraz, alebo slabšia.“
„Inak, vysvetli mi ako to, že toľko o tom vieš? Ja som hľadal na internete a nič o tom tam nie je.“
„Som v tom už dlho.“
„Jasné, veď aj ja.. ale stále o tom neviem toľko koľko ty, ako to ?“
„Neviem.“
najedli sme sa a ľahli si do postele. Bola to obrovská vodná posteľ. Nebolo pre dvoch ale najmenej pre štyroch ľudí.
„Mám dosť,“ povedal som, keď som dojedal posledný kúsok koláča, ktorý mi Damian dal.
„Verím,“ povedal Damian a prepol pesničku.
„Čo sú to za pesničky? U nás som ich ešte nepočul,“ povedal som mu.
„Novinky v Amerike.“
„Páčia sa mi.“
„Aj mne,“ povedal Damian a zaspával.
„Už idem domov, potrebujem si zobrať čisté oblečenie, keď pôjdem ku Sofii prídem pre teba.“
Damian prikývol ale z postele nevstal, vedel, že by som nechcel aby ma vyprevadil veď jeho dom som poznal ako svoj.

Prišiel som domov o pár minút, ako vždy doma nikto nebol. Vybehol som hore schodmi do svojej izby a zapol som si hudbu, bola to moja sila a energia. Hľadal som čisté oblečenie. A sníval som. Konečne, som sa cítil šťastný, neviem čím to bolo, ale páčil sa mi tento pocit. Pri tejto nálade sa mi prihovorila Samota.
Á, ty si tu? Čo chceš?
Spýtal som sa viac-menej drsne.
Prepáč, povedal som po chvíľke, keď Samota mala zlomený hlas.
Deje sa niečo? Nie, tak prečo si taká? Aha, to bude v poriadku, idem na party. Nie nezabudol som čo si pre mňa spravila, nikdy.
Zase potrebovala útechu zdalo sa mi, že sme si vymenili role. Ale bol som šťastný.“

Vanessu z čítanie vytrhlo buchnutie dverí, Will sa mykol.
„už sme doma,“ ozvali sa, zdola, hlasy, „ poďte sem“
„Ahojte,“ povedali naraz a všetci prešli do obývačky.
„Stredu je pohreb,“ povedala Cynthia.
„Túto?!“
„Áno.“
„Ale prečo tak skoro?“
„pitva je hotová. Takže nemáme prečo čakať.“
„Chápem. Koľko?“
„To je jedno. My to vybavíme,“ povedal Alexander Vanesse.
„Ďakujeme.“
„Ešte niečo.“
Ozval sa Alexander.
„Čo?“
„Potrebujeme čísla jeho kamarátov a priateľov.“
„Aha, no tak to Vám stačí Sofiine, je to šikovná a rozumné dievča. Oznámi to aj v škole.“
„Sofia? Poznáme ju?“
„Chodila s Martinom.“
„ach, áno. Milé dievča, ako to zvláda ona?“
„Ani nevieme. Dáme Vám jej číslo.“
„Daj,“ povedala Cynthia.
Vanessa odišla variť večeru. Dlho nestála pri šporáku, ale ešte pred odchodom sa zastavila a pozrela na Cynthiu.
„Ale keď jej budete volať, budte opatrný. Mala ho veľmi rada.“
„Budeme.“

Vanessa sa postavila za kuchynskú linku a začala pripravovať ľahkú večeru. Ale nevedela sa sústrediť stále myslela na jedni jedinú vec. Na Martina, na jeho dopis, na jeho bolesť. Na vštko čo sa zatiaľ dočítala. Bola ako omámená,aj keď sa pred rodičmi dokázala tváriť do cela normálne. Ale trpela, a cítila že aj Will trpí. No nechcel hovoriť.

„Ako ide obchod?“
Spýtal sa Richard.
„Dobre. Darí sa nám,“ povedal Will.
A uvažoval nad tým, ako v takej to chvíli môže myslieť na obchod, keď o dva dni jeho syna idú pochovať. Ako?
„Kto je v kancelárií?“
„Nikto.“
„Idem tam. Kto ju má, inak na starosti?“
„ja.“
„Ok, daj mi kľúče.“
Will sa postavil, prešiel k stolíku a hodil po Richardovi kľúče od podniku a potom zmizol. Richard sa postavil a tiež zmizol v vchodových dverách.
Emilia zase išla pomôcť Vanesse s prípravou.

Will vyšiel do spálne a sadol si oproti posteli. Mlčky tam sedel a hľadel na zväz papierov, ktorý mu majú nahradiť syna. Ako sa to dá? Prečo by som sa mal zmieriť s tým, že tu nie si? Ako si mi to mohol urobiť? Na čo si myslel? Čo si chcel dokázať týmto činom? Prečo si sa s nami radšej neporozprával? Nezdôveril? Prečo?
Potom pozrel do hora a mlčal. Na nič nemyslel mal čistú hlavu. Vypadal akoby na niečo čakal.
„Will!“
Zakričala Vanessa zdola. Ale nereagoval. Len mlčky sedel. Nechcel nikoho vidieť, nai počuť, chcel jedno. Samotu.
Ozvi sa. Počuješ? Kde si? No nič. Nič sa nestalo, čo ho sklamalo.
Som asi, príliš normálny. Lenže to by znamenalo, že Martin bol..... blázon. Ale on blázon nebol. Bol...... chorý, možno troška.
Will bol v koncoch nevedel čomu má veriť. Išiel sa z toho zblázniť.
„Will!“
Ozval sa znova ďalší krik z dolnej časti domu. On sa, však ani nepohol. Počul, ako sa ozývajú kroky na schodoch. Približovali sa náramne rýchlo a nedočkavo. Vanessa vtrhla dnu.
„Nepočuješ?!“
Skríkla na Willa. Ten len smutne na ňu pozrel.
„Nechaj ma.“
„Čo robíš?“
„Čakám.“
„Na čo?“
„Na tú Samotu. Zabila mi syna.“
„A čo ju chceš zabiť?“
„Čo?“
„na čo je to dobré?“
„Neviem.“
„Ja len..“
„Will,“ začala Vanessa,“ náš syn bol vážne chorý. A, bohužiaľ, sme si to nevšimli. A možno aj áno, ale nechceli sme si to priznať. Je čas dať zbohom.“
„Dať zbohom? A čo,“ ukázal na list.
„Ten, samozrejme dočítame. Zajtra naši odchádzajú. Máme na to celý deň.“ už toho nie je veľa, snáď to stihne, keďže je to posledný deň pred pohrebom.“
Will prikývol a zišiel dole. V tú noc išli všetci skoro spať.
Cynthia pred spánkom obvolala ešte pár známych, Alexander zákazníkov a Richard zamestnancov, Emilia robila poriadok.

„majú to ťažké,“ ozval sa Alexander.
Cynthia sa na neho pozrela s úprimnými očami,“ to majú. Ale nezdajú sa ti čudní?“
„Ako to myslíš?“
„To ich chovanie, ako by niečo tajili.“
„To sa ti len zdá. Čo by mohli tajiť, okrem veľkej bolesti a straty?“
„Neviem. Asi sa mi to vážne len zdalo.“
Hneď na to zaspali.

Keď sa Vanessa zobudila rodičia boli preč.
„Will,“ zhíkla.
Will pomaly otvoril oči.
„Čo je?“
„Naši odišli.“
„A? Veď si vedela, že všetko idú vybaviť na zajtrajší pohreb.“
„Vedela, ale netušila som, že tak skoro.“
„No vidíš,“ povedal ospalo.
„Vstávaj. Ide za Martinom.“
Will sa nechcene postavil, vošiel do kúpeľne a potom sa prezliekol.
„Tak?“
„Začni,“ povedal Will,“ už toho nie je veľa.“
„„Dorazili sme na Sofiinu party.“
„Čau Sofi,“ povedal Damian.
„Čaute chalani. Prišli ste,“ povedala.
„Jasné, veď si nás pozvala,“ povedala som.
„Čo si dáte.“
„Zatiaľ nič,“ povedal Damian za oboch.
„Tak sa zabavte,“ povedala a odbehla.
Už dlho som nebol na party. A teraz som ... S Damianom, ale necítim sa moc dobre. Neviem čo mi je. Čo by mi mohlo byť?
„Martin?“
Pozrel som sa na Damiana.
„V poriadku?“
Prikývol som.
„Nevyzeráš. Čo sa deje?“
„Neviem. Cítim sa zvláštne.“
„Ako?“
„Neviem.“
„Chceš ísť domov?“
„Nie, ostaňme.“
Damian prikývol a tiež zmizol v dave.
Zostal som sám. Lenže to nebolo všetko. Moje postávanie sa rýchlo zmenilo. Prišla ku mne Samantha, bola to jej prezývka, nikto nevedel ako sa volá. Ktovie či to niekedy vedela ona sama.
„Ahoj, dlho som ťa nevidela,“ prihovorila som jemným tónom.
Samantha bola o niečo vyššia, ako Sofia mala bronzové vlasy a tyrkysové oči, jej štýl obliekania bol vždy iný, jedinečný. Vo svojej podstate bola pekná.
„Ahoj, mal som prestávku.“
„Ja, že si nás opustil.“
„To nie.“
„Si tu so Sofii?“
„Sofiou? Prečo s ňou?“
„Chodíte spolu.“
„Už vyše dvoch rokov, nie.“
„To vážne? Myslela som si, že sú to len klebety. Tak s kým si tu?“
„S kamarátom.“
„A kde je?“
„Neviem, niekam zmizol.“
Samantha nič nepovedala, len sa na mňa obesila a začala ma bozkávať. Rýchlo som si uvedomil čo sa deje a odstrčil som ju.
„Čo to robíš?“
„Ja neviem,“ povedala pozrela do davu, kde stále Damian so Sofiou.
Sofia bola zarazená a Damian sa usmieval. Iba mne bolo zle. A to strašne. Vybehol som von. Snažil som sa utiecť, čo najďalej. Aj keď neviem predčím som vtedy utekal.
„Maťo stoj!“
obzeral som sa za seba. A za mnou bežal Damian. Zastavil som.
„Čo je?“
„Chcel som sa ťa spýtať či si v poriadku, ale vidím, že nie si.“
„Prepáč, ja len...“
„Bolo to odporné,“ spýtal sa ma Damian.
„Čo to, zase, táraš? Ako si môžeš myslieť... veď ...“
„Ty nie si gay.“
„Nie, nie som. Veď ty vieš,“ povedal som.
„Ja? Prečo ja?“
„Čo?! Veď ty vieš, že nie som buzerant,“ ohradil som sa.
Čo je to za blbý nápad? Ja a buzna? Nikdy. Veď to je choré. Fuj. Odporné. Ble.
„Prečo?“
„Čo? Prečo?“ Spýtal som sa Damiana.
„Prečo si myslíš, že nie si gay?“
„Veď, som chodil so Sofiou a ...,“ zmĺkol som.
„A?“
„Čo to so mnou je?“
„Poď so mnou,“ povedal Damian.
Nasledoval som ho. Nemal som potuchy kam ideme. Túto cestu som nepoznal. Dostali sme sa po tmavých uličkách na čudnú lúku s jazerom.
„Čo tu budeme robiť.“
Spýtal som sa, snažil som sa, aby sa mi netriasol hlas. Nebola mi zima, ale po mojom tele mi behal mráz. Nechápal som svojím citom, nechápal som sebe, nechápal som všetkému čo sa okolo mňa dialo.
„Robiť?“
Zamyslene sa spýtal Damian. Jeho oči boli zvláštne krásne, tak zvláštne, že som ťažko dýchal.
„Dami ..“
Nestihol som dokončiť keď sa Damian zvrtol na päte a postavil sa predo mňa.
Chcel som ho obísť, ael chytil ma za ruku a pritiahol si ma k svojím perám. Dlho som si neuvedomil čo sa stalo, až do kým neskončil. Otvoril som oči a nechápavo som na neho pozeral.
Čo mám v takej to chvíli povedať? Čo urobiť? Nič sa nedá.
Damian sa usmieval. Konečne som sa rozhýbal a dokončil krok, ktorý som chcel spraviť.
„Prečo sa smeješ?“
„Si zlatý, keď si mimo.“
„Super. A ..“
„Ale nemôžeš povedať, že sa ti to nepáčilo.“
„Ale.. ja..“
„Čo?“
„Ja nie..“
„Si gay? Porozmýšľaj. Samota je väčšinou u homosexuálou, a ty si , ako knižný prípad. Prepáč.“

piatok 14. augusta 2009

Moje myslienky ..., aspon myslim:D

Som riadne sialena, som riadna mrcha, som riadny divoch, som niekto kto sa rad hra, som niekto kto neznasa zradu, ale miluje pomstu...... neznasa problemy, ale miluje ich riesit....
som niekto kto neznasa byt sam, ale zaroven miluje svoju samotu.. som niekto hanblivy a tichy, ale zaroven divoký a vášnivý .... som niekto kto ma rád život ...


Život je okrúhla cesta a nikdy nevieš či skončí za nasledujúcou zákrutou ....

Láska pre mňa nič neznamená, je pre mňa len bolestnou spomienkou, jediné čo si cením, ako život, je SKUTOČNÉ PRIATEĽSTVO, za to jediné sa oplatí bojovať ...

Bolesť ktorú práve cítim je strašná. Nohy, ruky mi od tejto bolestitrpnú, vlastne myšlienky si nepočujem, bolesť zaplnila celé moje telo.

Každí z nás ma zléchvíľe, chvíľe kedy sa človek necíti byť človekom, kedy myšlienky nie sú myšlienkami, kedy je pocit klamlivé a hlavne bolestné zlo, kedy srdce túži po spoločnosti ale myseľ ti hovorí: buď sám, zle chvíľe nusíš byť sám.

Som tu len a len pre Teba, nikto iný neznamená to čo ty.

Život je ako futbal pri každom páde cítiš pod telom tvrdú a chladnú zem, bez duše.. ale to ti nezabráni vstať a dať gól a cítiť pri tom ten slávny púocit víťazstva...

streda 5. augusta 2009

LT .....

Pozrel som vystrašene.
„Čo si to spravil? Zradil si ma.“
„Pokoj.“
Potiahol ma k ihrisku.
„Martin,“ ozval sa bývalý tréner, „ zahráš si?“
Chcel som odpovedať, ale Damian ma predbehol.
„Jasné, veď kvôli tomu prišiel.“
„Tak máš ľavé krídlo,“ povedal tréner.
Donútene som vybehol na trávnik. Bol čerstvo pokosený, ešte som cítil vôňu trávy.
„Martin,“ zvolali bývalí spoluhráči, „ vitaj.“
Ľahko som sa pousmial. Začala sa hra. Moja kondička bola dobrá, vďaka mojím vlastným tréningom. Takže som s chalanmi stíhal. Ale svoje nedostatky som cítil. Mohol som sa snažiť, ako som chcel. No, nebol som už taký dobrý.
„Martin, dole,“ zakričal tréner.
Spotený som zbehol z trávnika.
„Pekná hra,“ povedal.
Slušne som sa usmial, ale nič som nepovedal. Pozrel som na Damiana a ten sa hneď chytil slova.
„Prepáčte, už musíme ísť.“
„Maťo, príď na budúci tréning.“
Usmial som sa a Damian to ukončil.

„Prečo si to spravil?“
„Nebavil si sa?“
„Bavil, ale je to skoro.“
„Sú to štyri mesiace, nie je to skoro.“
„Ale ...“
„Žiadne ale. Ak sa chceš zbaviť, alebo eliminovať samotu musíš sa baviť aj s inými. Nie len so mnou.“
„Veď sa v škole bavím.“
„Ale futbal je tvoja láska. Venujem sa mu.“
„Veď som hrozný. Nevidel si?“
„Nie,“ povedal Damian.
V ten deň som domov prišiel totálne vyčerpaný. Nevládal som. Osprchoval som sa a ľahol do postele.
Damian má pravdu. Vo futbale som dobrý a stále ho mám rád. Ale čo ty? Si tu? Jasné. Si urazená. Kotaktný šport.. už nechcem byť úplne sám. Neviem. Damian? Kamarát. Či chcem lásku? Neviem, do teraz som si myslela, že ty si moja láska. Zmenilo sa na tom niečo? Nič? Tak, prečo by som si mal hľadať novú lásku? To Damian nežiada, a ani nebude. Netrep! Tiež ťa miluje. Aj keď menej. Keďže si ho skoro zabila. Netrep!! Je to tvoja chyba. Podriaďuješ si nás. Bez ohľadu si s nami robíš čo chceš, a keď nie je po tvojom si naštvaná, ako teraz. Nie. Nechcem to. Dobre. Je mi to jedno.
Prvýkrát čo som sa so Samotou pohádal. Musel som zhlboka dýchať. Zdalo sa mi, že sa dusím. Čo si strašné. Snažil som sa nadýchnuť, ale nedalo sa. Nevedel som čo robiť. Zrazu som zaspal. Neviem ako.

Ráno som sa zobudil so strašnou bolesťou hlavy. Vedľa, vedľa som sa vytrepal z postele.
Za to môžeš ty, povedal som Samote.
Som si istý. Čo si mi spravila? Chcem to vedieť. Hovor!
No, Samota sa mi len smiala a mňa to znervózňovalo. Konečne som opustil dom a smeroval som do školy.
Konečne škola. Malo by mi byť lepšie. Ale ja zmenu necítim. Čo sa to so mnou deje?
Damian neprešiel na prvú hodinu.
Čo s ním je? Kde je?
Potešil som sa, keď prišiel na druhú vyučovaciu hodinu.
„Ahoj,“ začal som rozhovor.
„Čau, neuveríš s mamou sme dnes boli u môjho starého doktora, toho čo ma dostal so Samoty.“
„A načo?“
„Potreboval som s ním hovoriť.“
„O čom?“
„O tebe, predsa. O čom asi?“
„O mne?“
„Áno. Chcem ti pomôcť, už som ti to povedal.“
„ale také starosti si si nemusel robiť.“
„Nemusel, ale chcel. Chcem ti pomôcť. Inak, ako sa dnes cítiš?“
„Hrozne.“
„Ako to?“
„Neviem. Strašne ma bolí hlava.“
„Neboj. To prejde.“
„Dúfam.“
Ostatok dňa v škole som s Damianom neprehovoril. Stále som rozmýšľal nadtým, či robím dobre, aspoň ohľadom Samoty.
Je správne, že ju chcem eliminovať? Tri roky mi pomáhala a ja ju teraz zrádzam? Som hrozný. A nechcel som sa jej vzdať. Nikdy. Tak prečo? Aj keď mi Damian ukázal čoho je samota schopná aj tak sa mi to zdá.... hmmm.... neviem. Čo robiť? Damian je kamoš, nechcem ho stratiť.
Pozrel som na Damian. Po celom tele mal husiu kožu.
Čo mu je? Veď tu nie je zima.
Zo zošita som vytrhol papier. A začal písať.
„Si v poriadku?“ A poslal som mu ho. Damian sa zmätene na mňa pozrel, akoby ma nepoznal.
„Áno. Prečo?“
„Lebo sa celý trasieš a máš celom tele zimomriavky. Je ti zima?“
Damian bol v ten deň veľmi zvláštny. Aj keď sme boli vonku bol zvláštny. No, nechcel mi povedať čo mu je. A skúšal som to dlho. Ale nič. Nebolo mu vôbec do reči, a ja som nevdel, ako mu pomôcť. Mal som výčitky. Bol som zúfalý.
Vonku sme neboli dlho. Náš rozhovor bol o ničom.
Konečne, pomyslel som si keď som došiel domov.
Čo s ním mohlo byť? Čo chcel? Prečo mi nič nepovedal? Spravil som niečo zlé? Samota, si tu?
Opýtal som sa do vzduchu.
Samozrejme, nie si ti. Všetci ma opúšťajú. Ty aj Damian. A neviem prečo. Čo? To som ti vysvetlil. Milujem ťa, ale niekedy si hrozná. Nehnevaj sa, ja za to nemôžem, nie je to moja vina.
Samota bola zvláštna. Vždy ma prekvapila niečím čo by som nikdy nečakal. Smaota ma rýchlo uspala.


Počas ďalších troch až štyroch mesiacov som pomocou Damiana, futbalu a Sofie svoju Samotu eliminoval na minimum. Prestal som mať výčitky svedomia, pocit zrady zmizol aj keĎ ni eúplne. Ale bol oveľa menší. Damianové zlé dni, ako som ich nazval chodili tak dvakrát do mesiaca. Vtedy sme mlčky sedeli na najtichšiom mieste aké sme poznali. Ani jeden neprehovoril. Stále neviem čo tie zlé dni spôsobuje, ale nemám odvahu sa ho to spýtať.



Vanessa prestala čítať, keď začula zvonček. Zišla dole, otvorila dvere.
„Mami, oci,“ privítala svojich rodičov.
„Otec mi to povedal, je mi to ľúto,“ povedala Emilia.
„Neviem kde sme urobili chybu.“
Emilia ani Richard neodpovedali. Boli už aj tak dosť zaskočení. Vanessa ich zaviedla do ich izby.
„Už sme obtelefonovali pár známych. Kedy bude pohreb?“
„vybavujú to Willovi rodičia. Ja ani Will to nedokážeme.“
„Dobre. Veď na to sme tu my,“ povedal Vanessin otec.
„Ďakujeme.“

Vanessa odišla do spálne. Zavrela dvere. Will sedel pri stolíku a pozeral sa do zrkadla, jeho pohľad bol neprítomný.
Ale ozval sa.
„Vaši?“
„Hej, všetkých obvolávajú. Máme šťastie, že ich máme,“ povedala Vanessa.
„Vysvetli mi, čo sa to dialo s naším synom?“
Wilov hlas bol zlomený.
„Neviem. Tá jeho Samota .. ja neviem.“
„Prečo nám nič nepovedal? Bál sa? Alebo prečo, prečo toľko tajomstiev? Prečo?“
„To neviem.“
Will ešte pár minút sedel ako bez duše a potom pozrel na Vanessu, pohľadom, ktorému chápala len ona. Kľakla si k posteli a začala čítať.
„Dnes mám po troch rokoch svoj prvý zápas. Príde iba Sofi, pretože Damian to nestíha, ale drží mi palce. Už dlho som necítil ten pocit. Pocit keď stojíš na ihrisku a pozerá, obdivuje ťa väčšina žiakov a spolužiakov, je to úžasný pocit. Krásny. Ten pocit nie je len krásny ale aj niečím zvláštny, niečím nepochopiteľným. Neviem to presne opísať,je to pocit...
Skončil zápas vyhrali sme o jeden gól, posledné minúty boli náročné. Zišli sme z trávnika.
Zastavil som sa pri Sofi.
„Pekná hra,“ pochválila ma, už dlho som to nepočul.
Je to zvláštny pocit. Potom ma pobozkala na líco. Celý som sa zachvel.
„Prídete?“
„Kam?“
„Na oslavu víťazstva,“ povedala Sofia.
„Asi áno. Kde bude?“
„U mňa.“
„Kedy?“
„Večer, okolo siedmej, možno ôsmej.“
„Asi hej, uvidíme.“
„Dobre, budem Vás čakať.“
Potom odbehla preč. Sadol som si na tribúnu a hľadel na zavlažovací systém. Hlavu som mal čistú. Na nič som nemyslel. Len tak pozeral na prskajúcu vodu.
„Gratulujem,“ ozval sa príjemný hlas.
„Ďakujem. Čo ty tu?“
Spýtal som sa Damiana.
„Sofia mi povedala, že si ešte tu. Čo, vlastne, robíš?“
„Pozerám na vodu.“
„Prečo?“
„Len tak. Neviem je to upokojujúce.“
„Aha, počul som, že si dal prvý gól.“
„Hej, pošmykol som sa a bol tam.“
„To si nemyslím.“
„Kde si, vlastne, bol?“
„V nemocnici.“
„Deje sa niečo?“
„Ako sa t vezme.“
„No tak, hovor,“ posúril som ho.
„Bol som na akých si testoch. Nič viac neviem, mama si to vymyslela.“
„Ale nie si chorý, však?“
„Nie, nie som.“
„Tak si poď zahrať,“ povedal som mu.
Obaja sme vybehli na trávnik. Aj keď zavlažovanie už vypli, trávnik bol stále mokrý, smaozrejme.
Pozrel som do Damianových očí, boli plné radosti.
„Inak, budeš špinavý,“ pripomenul som mu, ani neviem prečo.
„Nevadí, doma mám sprchu,“ odpovedal.
„Tak hráme.“
Rozohrali sme sa a zčali sem hrať. Prvá šmýkačka patrila Damianovi a ja som sa strepal do prvej veľkej mláky, ktorú som našiel, takže moja tvár bola totálne od blata. Pri našom menšom zápase sme prešli k potkýnaniu a bitke, čo skončilo tak, že sme sa celý vyváľali v blate.
Zbehli sme z trávnika a chceli sme ísť do sprchy ale šatňa bola zamknutá. Moje veci boli na tribúne.
„Pekne,“ povedal som a zdvihol veci z tribúny.
„Nevadí, poďme ku nám.“

streda 22. júla 2009

Moje...

Oznacujeme sa za panov tvorstva, ale ja to tak neberiem, nemam preco. Ved my nie sme tvory, my sme horsi, ako hmyz, tak preco mame urazat nieco tak krasne ako je tvorstvo zeme? Ako mozme pripisovat sebe vlastnosti panov tvorstva? Preco si myslime, ze si to zasluzime? Ako nam to len moze napadnut? Ako? Nase myslenie je davno pozadu, sme stale na tom istom mieste kde kedysi, mozno s inymi nazormi, ale stale sme na rovnakom zmyslanii.. nasa rasa onedlho urcite vyhinie, neprezije novu dobu, doba, ktora sa tak neuveritelne rychlo blizi.... sme odsudeni na smrt

streda 15. júla 2009

Lavica Tajomstva ...

V kuchyni začal zvoniť mobil.
"Končíme," povedal Will.
"Teraz?"
"Áno, poď."
Vanessa prikývla, videla, že aj Willa zaujíma čo sa deje. No museli zavolať rodičom. Potom môžu pokračovať, teraz ešte nie.
"Keď to čítam. Cítim, že som bližšie k Martinovi."
"Aj ja. Ale máme ešte nejaké veci."
"Máš pravdu."
Vanessa zobrala mobil zo stola a vzdychla si.
"Ako.."
"Neviem....nikdy som to nerobil."
"Bude to..."
"Ťažká vec... viem to.."
Will vytočil číslo svojej mamy."
"Haló," ozval sa príjemný hlas.
"Mami, tu je Will."
"Will, stalo sa niečo? Prečo voláš?"
"Mami, musím ti povedať hroznú správu."
"Will čo sa deje," začala Willova mama panikáriť.
"Martin sa....,"Will stíchol.
"ČO!? Je Maťko v poriadku?"
"Mami," povedal Will pri dusene," Maťko je...mŕtvy," vyliezlo to z neho, ako z chlatej deky.
"Will, to nemôže byť pravda. Okamžite ideme k Vám. Kedy je pohreb?"
"Zatiaľ sme sa o to nestarali. Ani ja, ani Vanessa to nezvládame."
"Budeme sa ponáhľať," povedala mama a zložila telefón.

Vanessa vytočila svojej mamy.
"Haló?"
"Oci?"
"Vanesska, ako sa máš? Potrebuješ niečo?"
"Musím ti niečo povedať," hovorila so slzami v očiach.
"Ty plačeš? Čo sa deje?" Pýtal sa vystrašene otec.
"Oci," povzdychla si Vanessa," Martin sa včera, bohužiaľ, zabil," Vanessa hovorila pomaly a zreteľne.
V telefóne sa ozvalo pípanie. Otec jej to zložil.
Vanessa pomalými krokmi prešla do izby a pozrela na svojho muža. Sedel na chladnej dlážke.
"Ako to prijali?"
"Dobre. Už idú k nám.A tvoji?"
"Zdvihol mi to otec, a hneď aj zložil."
"AKo je možné, že cudzí si všimli viac, ako my? Veď sme jeho rodičia. MAli sme tu byť pre neho, ale neboli mse. Prečo?"
"a za tú chybu pykáme nemyslíš?"
"Pykáme? Ako?"
"Necítiš tu bolesť? Tú hrozostrašnú bolesť, ktorá ťe zožiera zvnútra?"
"to cítim, ale č musel prežiť On?"
Spýtal sa Will Vanessi a pozrel na niekoľko stranový rozlúčkový list. Vanessa neodpovedala.
"Čítaj," povedal Will, keďvošli do kuchyne.
"Damian si rozopol svoju čiernu košeľu. Čakal som, čo sa bude diať. Vyzliekol si ju. Potom sa ku mne otočil bokom. Na boku mal obrovskú jazvu.
"To máš odkiaľ? Čo si robil?"
Vypleštene som pozeral na strašidelnú jazvu.
"Spadol na mňa nôž.."
"Čo?"
"vysvetlím počúvaj. Práve som sa dorozprával s mojou mamou. Po dlhom čase. Nepamätám sa o čom sme sa rozprávali, ale cítil som sa, ako zradca. Ten pocit si pamätám veľmi dobre. Pes mi skučal pri nohách- vtedy sme ho mali, volal sa Azael- chcel žrádlo. Začal som mu teda pripravovať žrádlo. Výživové krmivo, otrava. Ale musel som. Pri tomto krmivo som vždy používal ten najväčší nožík, pracovalo sa mi s ním najlepšie, aj keď mi to mama zakazovala. bála sa, že sa mi niečo stane, ešte k tomu ich dala nabrúsiť. Prosto blbý deň. Keď som konečne dával Azaelovi žrať, vyskočil na mňa, bol nedočkavý a ja som spadol na kuchynskú, zle stabilnú časť linky, kam som nestabilne položil nožík. Nožík sa pod otresom skĺzol rovno mne na bok. Zacítil som otrasnú bolesť. Ale nemiesto pomoci som sa ospravedlňoval Samote. Bol som si istý, že to ona. Ona všetko spôsobila. Mala nadomnou prevahu. ľahol som si na chladnú podlahu v kuchyne a zaspával som. Kňučanie Azaela sa pomaly strácalo a mne sa pred očami zjavila celá Samota, skutočná, teda aspoň som si to myslel. Zobudil som sa v nemocnici, na hroznú bolesť v boku. Mal som hoobviazaní, no ja som stále myslel na Samotu, moje prvé myšlienky patrili jej. Mama plakala celé dni, bála sa, že zomriem. Nevedela pochopiť prečo som to spravil. myslela si, že som sa chcel zabiť, všetko som jej povedal a ona ma dala na vyšetrenie, alebo skôr na liečenie."
"Prečo..."
No svoju otázku som nedokončil. reagoval by som rovnako.
"Na čo mi to hovoríš?"
Zmen otázky bola nutná.
"To nie je všetko. Keď som bol v nemocnici a mama odišla myslel som len na Ňu, urážal som sa, zhadzoval, ospravedlňoval sa.. a to som nič zlé nespravil."
"Ja som robil to isté."
"Viem, preto mi dovoľ, aby som ti pomohol. Prosím."
Pomoc? A na čo? Keď ju nepodrazím nič sa mi nestane, pomyslel som si.
No Damian prerušil moje myšlienky.
"Viem nadčím premýšľaš. Ale nie je to pravda. Aj tak to bude hrošie."
"Ako to, do pekla, vieš?"
No odpoveď som vedel.
Čo ak má pravdu? Možno potrebujem pomoc, pomyslel som si.
"A ako tá pomoc bude prebiehať?"
"Uavžuješ nadtým, čo sa mi páči," povedal mi Damian, " zo začiatku budemem chodiť von."
"Čo?!"
"Pokoj," povedal mi Damian, "len my dvaja. A samozrejme tvoja Samota."
Ak pôjde Samota, nemala by sa hnevať, pomyslel som si.
Vyšli sme pred náš dom. Nebol som vonku dlho a prišlo mi zle. Chcel som sa rozbehnúť domov, ale Damian mi to nedovolil, práve naopak. Musel som kráčať ďalej.
"Aká je tvoja obľúbená farba?"
"Čo?"
"Stále myslíš na útek. Chcem, aby si sa odreagoval."
"Aha, a aká to bola otázka?"
"Aká je tvoja obľúbená farba."
"Asi modrá. Neviem."
"No tak sa zamysli."
Pozrel som na Damiana a zamyslel som sa.
Obľúbená farba? O takýchto somarinách som neuvažoval veľmi dlho.. ani ma to nenapadlo. A na čo? Samota sa ma to nikdy nespýtala.
"No?"
"Modrá," povedal som viac-menej isto.
"Si si istý?"
"Aj hej. Rozmýšľal som ešte nad zelenou a čiernou ale modrá sa mi páči viac."
"Prečo tieto?"
"Zelená mi pôsobí pokoj a čierna predstavuje Samotu."
" A čo modrá?"
"Modrá? Neviem. To je typická chalanská farba. A tvoja?"
"Žltá."
"Žltá?"
"Áno. Je to farba ového rána, a aj farba nového začiatku, teda života."
"A čo ak je ráno zamračené? Vtedy slnko nesvoeti," povedal som výsmešne.
"Predstavím si ho," povedal Damian.
Obaja sme sa začali smiať.
"Prepáč, nemyslel som to tak."
"To nevadí."
"Naozaj?"
"Vážne.""

V dome sa ozval zvonček. Will pozrel na Vanessu a odišiel otvoriť dvere.
"Mami," povedal ticho.
"Kde je Vanesska?"
Will pozrel smerom na kuchyňu. Cynhia sa rozbehla do kuchyne.
"Zlatko," začala," je mi to tak ľúto."
"Kde som zlyhala?"
"Nikde. Nezlyhala si. Bola si dobrá matka."
"Ako to môžeš povedať? Martin je mŕtvy."
Cynthia sklonila hlavu a pozerala na zem.


Za Cynthiou do domu vošiel jej manžel Alexander.
"Oci," povedal Will a objal otca.
"Si v poriadku?"
"Ja.. neviem. Ešte stále tomu neverím."
"My s mamaou sa o všetko postaráme a som si istý, že prídu aj Vanessini rodičia."
Will prikývol a obaja vošli do kuchyne. Vanessa sedela nad ?artinovým listom a Cynthia stála vedľa nej so sklopenou hlavou.
"Čo to je?"
Spýtal sa Alexander a ukázal na zväzok.
"To?"
Will pozrel na VAnessu a ani jeden si nebol istý či to chcú rodičom povedať.
"Nič," povedal Will a zväzok odniesol do izby. Jemne ho položil na posteľ. A zišiel dole. Vanessa práve nalievala rodičom kávu.
„Kde je?“
Will pozrel na Vanessu.
„V márnici. Robia pitvu.“
„Čože?“
Cynthia sa zhrozila.
„Aj mňa to napadlo,“ začala Vanessa, „preto som išla do márnice to zastaviť. A mala som pravdu Martinovi chcú zobrať niektoré orgány. Bola som proti, ale on ich už nepotrebuje. A tie deti chcú žiť. Povolila som to.“
Cynthia mala v očiach slzy. Ona by to nedokázala. Nedokázala by dať život cudziemu na úkor jej dieťaťa. Ako by len mohla? A Vanessa o ktorej si myslela, že je ešte slabšia, ako ona. To dokázala. Dala život, dala niekomu ďalšiemu nádej.
„Správne,“ skomentoval Alexander, „takto bude Martin žiť, stále.“
Vanessa začala plakať. Cítila sa hrozne. Srdce ju, zase, bolelo a zle dýchala.
„Idem do spálne, prepáčte.“
Vanessa odišla preč, teda do izby. Ľahla si na posteľ a ticho pozerala na strop.

Will a jeho rodičia zostali v kuchyni.
„Ako? Čo?“
„Keď som sa predvčerom vrátil domov začul som výstrel. Nechápal som to, pretože keď som vošiel dnu, bolo všetko v poriadku, aspoň sa mi to tak zdalo. Do kým som nenašiel Martina. Telo mal ešte teplé, ale srdce mu už nebilo. Nedokázal som to pochopiť, nedokážem to pochopiť. Preo to spravil? Čo ho k tomu viedlo? Kde som zlyhal?“
„Nikde,“ ozvala sa jeho matka, „nikto si nevšimol, že trpí.“
„Ale všimol, no boli to všetko cudzí ľudia, nie rodina.“
„Ako to vieš?“
Alexander sa zamračil.
„Viem.“
„Ale odkiaľ?“
„To nie je dôležité.“
„Nechaj ho,“ ozvala sa Cynthia, „ Will, kde bude naša izba? Chcela by som nás vybaliť a ísť do pohrebného ústavu a márnice.
Will až prehltol od strachu. Zdvihol sa zo stoličky a prešiel ku dverám, kde mali batožinu.
„Poďte za mnou.“
Zobral kufre a pomaly stúpal po schodoch hore. Prešli okolo Martinovej izby a za ňou malo hosťovské.
„Toto je Vaša izba.“
„Ďakujeme,“ povedala Cynthia.
Will prikývol, zavrel dvere a odišiel do spálne za Vanessou.
„Vanes,“ ozval sa, keď vchádzal dnu.
Kľačala na zemi, pri posteli a pozerala na zväzok.
„Čo robíš?“
Spýtal sa zmätene Will.
„Chcem čítať. Potrebujem to.“
„Len pokoj. Naši Zachviľu idú preč.“
„Prečo sme im to nepovedali?“
„Neviem... ja..“
„A ako by si im to povedala?“
„Ja neviem.“
„Dala by si im to prečítať?“
„Možno,“ povedala.
„Len tak?“
„Ja neviem. Martin bol zložitý.“
„Máš pravdu nechajme to tak,“ povedal Will.
Vanessa sa prevalila cez posteľ a zastala pri zväzku, začala čítať.

„S Damianom sme chodili von. Každý deň sem boli vonku hodinku, niekedy aj dlhšie, ale to bolo málo kedy. Vždy sme preberali rôzne témy. Od báb, cez školu, po sex a rodičov, vždy niečo nové, neprebrané. Takže tie hodinky rýchlo ubiehali. Damian so mnou chodil na prehliadky.
„Martin,“ zavolal ma doktor.
Postavil som sa zo stoličky a vošiel som do ordinácie.
„Ako sa cítiš?“
„Dobre.“
„Jedol si?“
„Áno. Tak, ako zvyčajne.“
„Takže obed, raňajky a večera?“
„Áno, aj olovranty a desiate. Damian mi vždy niečo dá.“
„Kamarát?“
„Áno.“
„A čo Samota?“
„Má sa dobre,“ povedal som, „dohodli sme sa. Snažím sa ju eliminovať.“
„Správne.“
„Viem.“
Doktor pozrel do karty.
„Toto je poslednýkrát čo si tu.“
„Ako to? Prečo?“
„Tvoje výsledky sú už vyše dvoch týždňov normálne. Si zdravý.“
„Super. Tak môžem odísť?“
„Samozrejme. A dávaj si pozor.“
„Nebojte sa, budem.“
Vyšiel som z ordinácie celý vysmiaty.
„Čo je?“
„Poslednýkrát.“
„To je super.“
„Aj ja si to myslím.“
S Damianom sme išli k nemu. Kde pripravil menšie občerstvenie. Pri jeho stravovaní som pribral, preto som musel trošičku viac cvičiť. Moja posadnutosť telom bola silná. Nezniesol by som keby som bol tlstý . Moje telo je pre mňa sväté. V dávnych Pompejách si uctievali
telá. Ich náboženstvo bolo tak strašne odlišné, ako dnešné kresťanstvo, že keď som prvýkrát počul o tomto náboženstve počul zamiloval som sa do neho. Telo bolo pre nich dôležité, tak ako duša, alebo vzdelanie. Prosto iná výchova, ako v kresťanstve. Ani sex tam nebrali tak vážne, ako my. Preto som si svoje telo vážil a aj vážim.“

„Vážiš?“
Spýtala sa Vanessa.
„Veď si sa zabil. To je, teda úcta.“
„Vanessa čítaj.“
Will bol, ako v tranze.

„Teraz to muselo vyznieť smiešne. Vážim si svoje telo a zabijem sa. To je, teda úcta, však? Ale, vtedy som ešte nevedel, že sa zabijem. No, ale vráťme sa k postupnosti.
Prišli sme k Damianovi a on spravil toasty, ako vždy som mu pomáhal. Vyšli sme do jeho izby.
„Čo ti povedal lekár?“
„Že moje výsledky sú už vyše dvoch týždňov v poriadku. A som zdravý.“
„Super. Teraz už len eliminovať Samotu,“ povedal Damian.
Prikývol som, ale vedel som, že to bude ťažké. Už teraz mi chýbala. A to strašne. A to som bol vonku vždy len hodinku.
„Zvládneš to,“ povedal Damian.
„Ako to vieš?“
„Viem. Samota nie je zlá, keď jej to nedovolíš. Všetko je na tebe. A ja ti verím. Si silný.“
„Čo keď sa mýliš?“
„Tak ti budem aj tak pomáhať. Dohliadať.“
Usmial som sa. Damian bol veľmi sebavedomý. Jeho sebavedomosť sa mi páčila. Niektorí by kvôli takej sebavedomosti vraždili. A ja som ho ticho obdivoval.
Takéto naše schôdzky trvali asi štyri mesiace. Do kým som sa odvážil byť s Damianom dlhšie. Presvedčil ma, aby som ho naučil pár trikov vo futbale.
„Ale ja som dlho nehral.“
„A čo doma?“
„To je iné.“
„Nevadí.“
„No dobre. Tak poďme na ihrisko.“
Prišli sme na ihrisko. Na ihrisku bolo celé družstvo.
„Damian?“