Bolesť

Posledný večer čo som žila ako človek som cítila iba tvoj dych na mojom hrdle. Tvoje špicaté zuby ako mi prekusli kožu na hrdle.

Posledný krát čo som cítila strach, zimu a hlavne moje srdce. Teraz necítim nič, teda skoro nič. Až na tú neprekonateľnú bolesť čo ma spaľuje zvnútra.


Posledná bolesť ktorá sa mi dostala do tohto sveta. Táto bolesť je strašne neznesiteľná. Hlava sa mi točila takou neuveriteľnou rýchlosťou, že som nevnímala svet okolo.

Pocit tejto bolesti taký zdrvujúci, že som nedokázala hýbať nohami, nevnímala som nikoho a nič. Nedokázala som sa ani ozvať, že to bolí.

Pohnúť sa nebolo možné, bola som taká zničená, že som celý čas bola akomsi bolestnom tranze. Nehýbala som sa, nehovorila som a moje oči skôr pripomínali sklo ako oči. Bolo mi nehorázne zle. Ale nemohla som sa ani postaviť.

Pohyby pre mňa v tej chvíli boli zakázané. Snažila som sa zavrieť oči ale nešlo to. Chcela som myslieť na niečo iné, ale na čo? Myslela som len na bolesť. Po chvíli mučivej bolesti som so slzami v očiach zaspala. Zobudila som sa o týždeň neskôr ako iný človek. Teda ak sa človek môžem nazvať.