Dead

„Volá ťa šéf,“ povedal mi Jorge. Postavila som sa zo stoličky a cez chodbu som prešla do šéfovej kancelárie.
„Ďalej,“ zavolal šéf.
„Volali ste ma pane?“
„Áno Kelly, sadni si. Mám pre teba novú úlohu,“ povedal.
„Akú?“
„Všetko sa dozvieš, nie je to však taký prípad ako si myslíš je to prípad, ako iné úplne obyčajný.“
„Prosím?“
„V tejto úlohe nebudeš hľadať nič neobyčajné ide tu o človeka, lepšie povedané o muža.“
„Dobre, kedy mám začať.“
„Počúvaj Kelly, dávaj si pozor kvôli tomuto mužovi sme už stratili dve agentky, a nechcem stratiť aj teba. Buď opatrná.“
„Kto bol predo mnou?“
„Pred tebou bola Frency a Sofia.“
Frency? Sofia? Veď tie boli lepšie ako ja. Oni? Tak toto je pritiahnuté za vlasy. Musím sa dozvedieť viac.
„Čo sa im stalo?“
„Nevieme to presne. Ale niečo určite. Neozvali sa, nechodia a sú akoby nezvestné. Nevieme sa s nimi skontaktovať a to ich bolo hľadať množstvo agentov. Nevieme, či sú mŕtve ale či ešte žijú a prešli na druhú stranu, preto buď opatrná. Zajtra odchádzaš.“
Prikývla som a odišla som domov. Pobalila som, vlastne som mala dva kufre zbalené stále pre prípad. Išla som si ľahnúť, dlho som nevedela zaspať, stále som rozmýšľala nad Frency a Sofiou. Bola som si istá, že oni dve by nikdy nezradili firmu. Boli na to až moc dobre a povedzme si, že sa tu nezarába málo, sme platení dosť dobre. Nie je možné aby odišli, zajtra dostanem zložku toho chlapa, tak som zvedavá čo je to za chlapa, čo je na ňom takého, že poslali mňa? Čo je sním? Kto to je? Prečo sa boja, že tie dve prestúpili na jeho stranu?
V tú noc sa mi zase snívalo o mužovi, ktorý zabil moju matku a môjho otca. Nebol to vlastne ani tak muž ako nie aké čudné stvorenie, možno sa mi to len zdalo, možno nie. No vďaka tomu som dostala túto prácu a zistila, že na svete nie sú len ľudia.
„Kelly vstávaj. Je tu auto. Je čas,“ budil ma zo sna lahodný hlas. Hlas taký jemný, že som ho spoznala.
„Ahoj Missy,“ povedala som svojej takzvanej pestúnke. Bola to skôr moja najlepšie kamarátka. Nikoho iného som tam rada nemala ako Missy, bola síce odo mňa mladšia ale jej úloha bola starať sa o mňa. No a ja som si na jej starostlivosť zvykla. Zobrala som si svoje kufre a zišla som dole, Missy mi brala menšiu taštičku, ktorú som jej vopchala do rúk aby som ju nezabudla. Sadli sme si do auta. „Kelly kam ideš? Zase niečo nebezpečné?“
„Missy vieš dobre, že teraz to ešte neviem. Dozviem sa to až v lietadle. Neboj sa nič sa mi nestane.“
„No jasné. Prepáč,“ povedala mi a celú cestu bola tichučko ako myška. Vedela, že som zle spala a tak bola ticho. Zastavili sme na letisku, vystúpila som z auta. Žmurkla na Missy, ktorá nenávidela keď som odchádzala na akciu, a keď som sa vrátila bola šťastná, že som živá. Nastúpila som do lietadla, ktoré bolo na opustenom letisku. Dnes som riadila lietadlo sama, vzlietla som do neba a za sebou som nechala svet, ktorý mi bol bezpečný. Zapla som auto pilota a sadla som si dozadu lietadla. Lietadlo bol darček od firmy, za jedno zatknutie bláznivého cudzinca, ktorý si myslel, že je vlkolak, dal sa operovať a potom zabíjal o polnoci pekné ženy. Dosť šialené. Zapol sa telefón.
„Dobrý deň, pane.“
„Ahoj Kelly. Musíš nájsť agentky. A keď sa ti podarí pri tom zabrániť tomu šialencovi aby niečo vyhodil do vzduchu tak ti budeme vďační. Ale nezatkínaj ho. Skús sa hlásiť každý deň. Keby nie tak ti dáme tajného agenta.“
„Ale pane, ja robím sama. Nikoho nechcem,“ povedala som nakoniec.
„Kelly toto nie je prosba, to je rozkaz.“
„Tu máš jeho spis.“
„Volá sa Abazdin Del Faust?“
„Áno. Prečo sa pýtaš?“
„To meno mi je známe.“
„Kelly dávaj si pozor je nebezpečný, rozumieš?“ spýtal sa ma.
Vystúpila som z lietadla na letisku. Na letisku ma čakal Jim.
„Kell, môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Samozrejme.“
„Prečo to nenecháš tak. Prečo sa do toho musíš trepať. Určite si vezmeš tú úlohu, určite ho chceš dostať za mreže.“
„Správne Jim. Chcem ho dostať za mreže. Aj keby som mala porušiť príkazy.“
„Kell. My sa o teba bojíme. Rozumieš tomu?“
„Áno, rozumiem, no je to moja práca a ja ju milujem.“
„Ja ti asi nikdy nebudem rozumieť Kel, dobre vieš, že ťa všetci máme radi a ty sa vrháš do väčších a väčších nebezpečenstiev, baví ťa to?“
„Pravdu povediac áno. Baví ma chytať tých odporných zločincov a zatvárať ich do väzenia, baví ma svet zbavovať zloby a černoty.“
Jim sa neprestával na mňa pozerať, vedela som, že sa len bojí aby som neskončila zle. No moja práca ma napĺňala radosťou, bez väčšej námahy som prijali každú úlohu, dokonca aj takú ktorá bola nesplniteľná. Zastavili sme pri hoteli a ja som vystúpila. Všetko bolo v najlepšom poriadku, všetko išlo podľa plánu. Vošla som do hotela aj z batožinou.
„Dobrý deň, volám sa Kelly Dead, a mám tu rezerváciu,“ povedala som recepčnému, ktorý ma hneď spoznal.
„Veľmi teší. Vaša izba je 314 je to tretie poschodie na konci chodby, zahnite doprava.“
Zobrala som si kufre a smerovala som k výťahu.
„Slečna pustite tie kufre. Nosič!“ zakričal na chlapca, ktorý stál pri dverách a ja som si ho predtým nevšimla.
„Dovolíte?“ spýtal sa ma chlapec.
Chlapec vyzeral tak na sedemnásť nanajvýš osemnásť rokov. Ale tiež vypadal veľmi rozumne. Podala som mu kufre a ten ich ľahkosťou zdvihol zo zeme. Nevyzeral na to, že mu kufre robia nejakú námahu, ale boli ťažké. Veď som v nich mala väčšinu vybavenia na odpočúvanie a sledovanie.
„Prosím ťa opatrne,“ povedala som pre istotu, aby mi niečo nerozbil.
Chlapec prikývol a pomaličky a opatrne niesol kufre. Bola som rada, že som ich zbavila. Vošli sme do mojej izbe kufre opatrne položil na zem. Poklonil sa a vychádzal z izby.
„Počkaj, tu máš,“ povedala som a podávala mu peniaze za pomoc.
„Slečna to nie je nutné.“
„Len si to zober, nehanbi sa.“
Chlapec si nakoniec zobral peniaze s úsmevom. Nevedela som o chlapcovi absolútne nič ale niečím mi bol sympatický. No teraz je najvyšší čas. Všetko zistiť o mojom úhlavnom nepriateľovi. Prezrela som si ešte raz spis. Do jeho vily sa len tak nedostanem, majú jedinú na širokom púštnom priestranstve, takže to také ľahké nebude. Musieť vymyslieť niečo nové. Pozerala som si Abazdinové zvyky. Neboli moc veľmi často opakované. Všetko som sadila na náhodné stretnutie čo môže trvať dosť dlho. Zišla som dole na večeru.
Najprv som chcela večerať v izbe ale nakoniec som si to rozmyslela. Vkročila som do jedálne, ktorá už bola pomerne prázdna. Sadla som si za stôl a čakala na obsluhu. Prišiel čašník.
„Prajete si?“
„Áno, dám si niečo ľahké, nejaký dobrý šalát.“
„Máme tu viacero druhov, dnes máme dokonca špeciálny šalát s názvom hvide drøm,“ povedal čašník.
Názov ma zaujal a prikývla som aby mi ho priniesli. Nemala som sice potuchy čo mi to donesú ale šaláty som milovala. Konečne doniesli moje jedlo. Bola som hladná ako vlk.
„Ďakujem.“
„Dobrú chuť,“ povedal čašník a odišiel.
Začala som jesť, keď v otm ku mne pribehol nosič, teda poslíček.
„Slečne, niekto Vás hľadá.“
„Mňa? Kto?“
„Pán Abadzin Del Faust.“
Panebože jako sa dozvedel, že som tu. Je t náhoda alebo vie kto som? Panebbože naozaj je superný súper budem musieť byť teraz opatrná. Neviem čo je zač.
„A kde je pán Faust.“
„Oproti,“ povedal a ukázal na vymakeného černocha, s milým úsmevom. Sedel sám pri stole a popíjal brendy. Nevšimla som si, že by si tam sadol, nevšimla so si, že kedy došiel. Je to dosť čudné. Ako je možné, že som si ho nevšimla. Chlapec mi zobral šalát a premiestnili sme sa k Abazdinovy. No super.
„Dobrý večer,“ pozdravil sa slušne.
„Dobrý, ako vám môžem pomôcť?“
„Vy? Stačí ak so mnou posedíte a zajtra ma budete sprevádzať na večierok. Ste naozaj krásna žena, a bolo by ,mi potešením keby ste prišli.“
„Musím si to rozmyslieť. Viete, vôbec Vás napoznám a neviem čo sta zač. musím si dávať pozor na ľudí,“ povedala som.
„Ale mňa sa báť nemusíte,“ povedal a usmial sa.
„No ja neviem,“ povedala som.
„Ako sa Vám páči môj hotel,“ spýtal sa.
„To je Váš hotel?“
„Áno, môj. Páči sa Vám?“
„Je nádherný.“
Nevedela som, že hotel patrí jemu. Prečo mi to nikto nepovedal. Cítila som sa čudne v spoločnosti tohoto elegantného černocha o ktorom som vedela, že ma prsty v zmiznutí a možno aj v zabití mojich starších agentiek. Teraz som sa mala rozhodnúťči s ním pôjdem alebo nepôjdem na ten hlúpy večierok. Celý večer ubiehal v pokojnej nálade. Bol popzorný a milý. Správal sa ako gentleman. Začínala som pochybovať o tom čo mi povedal šéf. Nebezpečný? On? To mi nejako k nemu nesedelo.
„Ahoj Morris,“ povedal Abazdin chlapcovi, ktorý k nám došiel.
„Ahoj otec. Dobrý deň slečna.“
Jeho syn bol celý otec. Mal peknú stavbu tela, jeho pleť bola hebká aspoň sa tak zdala na pohľad. Jeho oči boli milé aj keď sa mi zdali smutné.
„Pôjdete s otcom na večierok,“ spýtal sa chlapec.
„Neviem. Vôbec ho nepoznám,“ povedala som mu.
„Nemusíte sa báť. Veď tam bude kopec ľudí. Len prídite. Ste srdečne pozvaná.“
Chlapcové oči ma presvedčili a súhlasila som.
„No tak dobre. Súhlasím.“
„To je super. Zajtra Vás Morris vyzdvihne o pól deviatej. Je to v poriadku?“
„Áno. Budem ho čakať.“