Eclissi 9.kapitola

Zo záujmom som pozerala na chlapcov. No nič sa nedialo. Začala som pochybovať o chlapcoch, ktorý predomnu stáli. Musím uznať, že vypadali hrozne. Ich tvár bola čudne skrivená, oci mali šedé a tajomné. Ústa mali, ako nakreslené bledoružovou ceruzkou. Vyzerali naozaj dosť hrôzostrašne. No ich oblečenie bolo elegantné a drahé, len toto ich vychadzovalo z profilu outsiderov. Také oblečenie outsaderi, nikdy nenosia, po prvé nikdy by na to nenahrabali a po druhé no čo by im to bolo?
"Chlapci," opýtala som sa opatrne.
"Počkaj," povedal chlapec v čiernych nohaviciach a čiernom kabáte.
"Čo sa deje?"
Chlapec ktorý mal na sebe namiesto čieneho kabátu, čiernu tričko.
"Neviem, nieoč sa deje. Nechápem to."
"Žeby," odvážil sa chlapec v čiernom tričku.
"Neviem, ale to.."
Pozerala som na chlapcov a nechápala čo sa deje. Čo im je? O čom sa to stále dohadujú? Nechápem. Chvíľku som počúvala rozpačité slová a reči chlapcov. No potom som sa do toho zamiešala.
"Deje sa niečo?"
"My ťa ešte vyhľadáme," povedalo čierne tričko.
"Ale...," chcela som sa ozvať, ale v otm na mňa kričali naše baby.
"Jessica! Kde si?"
Otočila som sa a zakričla,"hneď som tam."
Otočila som sa späť k chlapcom. No tí už boli preč.
"Rýchli," zašomrala som si popod nos.
Potom som sa vrátila späť k bande.
"V poriadku," spýtal sa ma Ben.
"Áno, prečo?"
"Kvôli tým dvom.."
"Boli milí," povedala som a stále som myslela nad tým čo odomňa chceli. neboli normálni. Niečo sa im stalo. Ale čo? Prečo ma vyhladali? Čo potrebovali?
"Milí? No neviem," ozvala sa Frency.
"Kam vlastne zmizli?"
"Zmizli? Skôr by som povedala, že odišli. Ais domov," odpovedala som na ich otázklu.
Zmizli. Taká blbosť. Pomyslela som si, veď žiadny človek nedokáže tak rýchlo vypadnúť a zmiznúť. Až teraz mi niečo doplo. Čo ak tí chlapci sú od nás. Čo ak sú iní? No túto možnosť som rýchlo vypstila so svojej hlavy. To nie je možné. Nie je možné, aby ďalší ľudia boli upírmi, alebo vlkolakmi. To nie. Zase domýšľam.
"Jessica?"
Becky ma vyrušila zo zamyslenia.
"Poriadku?"
Banda bola ku mne vždy pozorná, ale už ma to prestávalo baviť. Až moc som si v tejto chvíli uvedomila, že som iná. jediná chvíľka stačila na to, aby som si uvedomil,a že ich možno vidím naposledy. Chýbali mi naši. Naša dedina. CHýbal mi Plaguy Queen.
"Už idem domov," povedala som a postavila som sa.
"Prečo? Stalo sa niečo?"
Becky to nechápala. Videla som na jej očiach zlosť, alebo neičo podobné. Niečo čo som u nej nečakla.
"Som unavená," povedala som na svoju obranu, a nebolo to klamstvo.
"Odprevadím ťe," ponúkol sa Billy.
"Nie, chcela by som ísť sama."
"Ale.. ejto predsa nebezpečné,"ohradila sa Frency.
"Nič sa mi nestane. Príjemnú zábavu."
"Ďakujeme."
Pomaly som sa vzdialila z dohľadu mojich dávnych priateľov a rozbehla som sa domov. Už som pochopila prečo upíry a vlkolaci milujú noc. Nikdy ich nie je vidno. Mohli využívať svoje schopnosti a zdanosti. No v mylsi my stále behlai otázky okolo neznámych chlapcov. Čo chceli? Kto boli?ˇPrečo ma vyhľadali? A čo mi chceli ukázať?
Otázky sa mi len tak hrnuli do hlavy, ale odpovede somakosi nájsť nevedela. Svoju alternatívu o tom, že sú nočné deti som zavrhla hneď ako som ich videla.
Bežala som domov čo najrýchlejšie.
Moje myšlienky mi putovali z jednej hemisféey do druhej. Kde som rozoberala samu seba. A prestávala som rozumieť aj tejto časti. Prečstávala som rozumieť všetkému na okolo. Prestávala som rozumieť miestu menom Plaguy Queen. Prestávala som rozumieť Stev, Tomovi, a hlavne JOshovi. Mal asom strach. A strach mi bránil myslieť rozumne. A potom tu boli tí chlapci, ktorých som dnes videla prvýkrát a túžila som po ich spoločnosti. Chvíľku som sa zastavila a uvedomila som si, že som doma. Vbehla osm dnu.
"Ahoj, jEssica," ozval sa otec s pohovky.
"Ahoj, a henď aj dobrú."
"Dobrú," povedal a znova saobzrel na obrazovku, no potom na mňa zase zavolal,"Si v poriadku?"
"ale áno. Nevypadám?"
"Ale hej,"povedal.
Smutne som vybehla po schodoch. Táto otázka sa ma v poslednom čase dotýkala viac, ako si môj otec mohol myslieť. Al ečo iné som mu mohla na ňu povedať? Fyzicky som bola v poriadku až moc, ale čo psychicky? Ale našim to povedať by bola pozvánka do sanatória, to by nebolo správne. Čo by som im okrem toho povedal. Mami, otec som netvor. Chíľku by na mňa pozerali a potom by mi poedali, nie čo ťa to napadlo. V žiadnom prípade. NO ja by osm im odpovedal som. Mám chuť na krv, Bežím rýchlejšie, ako formula. A som silná.. silná myslím tým, ako superman... alebo niečo podobné.
Mama by vypleštila oči a povedala ideme do nemocnice. A ja by som nemala na výber.
Hore som sa prezliekla umyla a okamžite som zaspala.

Zobudila som na jemný prievan. ktorý o pár minút zosilnel. Otvorila sosm oči. Pred mojími očami s amihla postava. Dnu svietilo slnko, ktoré ma na chvíľku oslepilo. Pretrela som si oči a pozrela na osobu predomnou.
"Josh?"
"Čo to vyvádzaš? Chceš sa nechať zabiť?"
"Nie,prečo?"
"Jessic," zavrčal na mňa.
"Josh prestaň. Čo sa to deje?"
NEchápala som jeho reakciu. ČO som spravila? Ohroziť svoj život? Že by myslel na školu? Tonie. Alebo áno?
JOsh sa od hnevu ku mne pomaly približoval a pri tom vrčal. V mojom tela sa hromadil čudný pocit, podobný hnevu a strachu. Snažila som sa uludniť, ale vôbec som sa nedokázala sústrediť. Zlosť sa mi rozlievala v žilách, po celom celučičkom mojom tele. Keď sa Josh nadkláňal nad moju posteľ do mojej izby vleteli dvaja chlapci. Dvojičky.
"Josh," zakričal prvý chlapec.
"Stoj," zakričal druhý chlapec.
Prvý chlapec bol celý v bielom elegantnom oblečení. Jeho úsmev bol úsmev anjela. Tento chlapec sa mi strašne páčil. Niečím ma priťahoval. Je blod vlôasy zvýrazňovali jeho prenikavomodré očičká malé, ako hrášok. Ale za to také krásne.
"Vy sa do toho nemiašajte."
V izbe nastala hádka, ktorej som ani troška nechápala, a ani slovo som nezapočula.
Druhý chlapec bol celý v čiernom, je oči bol tak isto modré no on sám bol tmavší, ako chlapec vedľa neho. Tento chlapec mal krátke čierne vlasy. A čierne tričko sa mu lepilo na jeho vypracované svalstvo. Na ktorom som nechala svoje oči.
No hádka sa stupňovala.
"Dosť! Dosť! Dosť! To by stačilo! Vypadnite! Zmiznite!"
Všetci na mňa zmätene pozreli. Už m doplo o čo tu ide. Je to sen. Sen ktorého som sa bála. Sen, ako realita. Sen, ktorému som nikdy nechápala.
"Jessic, upokoj sa."
AKo náhla som počula túto vetu, nieč sa vo mne pohlo. Strach? Hnev? Ani neviem proste ten pocit čo som cítila. A teraz bez varovania vybuchol d obrvskej bomby. Napadla som blonďavé chlapčisko. Kusla som ho, a z rany na krku mu prúdil tok krvy. Josh ma od neho dtiahol. A ja som videla zomrieť chlapca, ktorými chcel pomôcť.
"Niééééééé´," kričala som.
"Som vrah," kričala som znova.
V izbe som nevidla drhéh chlapca. Asi ušiel.
"Kde je?"
"KTo?"
"Ten chlapec," a ukázala som na práznde miesto kde stál.
JOsh na mňa nechápavo pozrel a potom pozrel na chlapca.
"Niéééééééé, som vrah."
Zrazu som pucítila hrozné škubanie.
Oči som otvorila druhýkrát. Otec sedel pri mojej posteli.
"Jesscia, vstávaj. Bol to len sen."
"Som vrah. Som monštrum,"plakla som sa otcovom ramene.
"Nie si. Bol to len zlý sen."
Otcovi sa ma nakoniec podarilo ukludniť. OKažite som zase zaspla.

"Jessica. Raňajky."
Cez okno do izby svietilo slnko. Obloha bola čistá a prekrásne modrá. Slnko na nej žiarilo, ako krásny diamnat. Obliekla som si svoje čistunké šaty a zbehla som dole. Plná energie. Dnes idem kupovať darčeky. Moja najoblubenješia časť. Zapla som si mobil. Pár odkazov od Josha, Beny, a Becky.
"Dobré ránko," povedala som ocovi.
"Musíme sa porozprávať. Čo tie tvoje sny?"
"Nič?"
"Ako dlho trvajú?"
"Tak viac-menej."
"Toje koľko?"
"Dlho, už zopár mesiacov."
"Prečo si nám o tom nepovedala,"
"Lebo to nebolo nutné. Zvládam to."
"Tak ako včera noci?"
"NEchápeš. Ddlho osm ich už nemala. Kedysi chodili každú noc. Ale teraz som mala vyše dvoch týždňov pokoj. ZVládnem to. Neboj sa."
Otec rozmýšľal nad mojím prejavom. A stále krútil hlavou. Nevedela som nad čím premýšľa. tie gestá boli pre m§a nové. Môj otec bol vždy troška čudák, ale totobolo veľa. Nechápavo som na neho pozerla asi takých desať minút.
"Dobre, ale ak sa budú opakovať. Okamžite mi to povieš."
Potom mi podal tanier s palacinkami. Vypadali nádhrne. Nugátové palacinky s kopou šľahačky a jahodami, a postrúhaná čokoláda na vrchu. Malý poklad, pod slnkom. No zvládala som zjesť len jendu.
"Som plná," povedala som ocovi.
"Čo veď si nič nezjedla."
"Ale stačilo mi to. Idem nakupovať."
"Dobre," povedal a do rúk mi vopchal peniaze.
S radosťou som ich prijala, " a ponáhľaj sa domov. Dnes odchádzame."
"Neboj nebudem dlho. Také dva hodinky."
"Dobre."
Vybehal som z domu. v uliciach ešte nikto nebol. takže so mohla využívať svoju rýchlosť. MEdztým som na mobile vyťukala Beckyne číslo.
"Čau BEck, ideš nakupovať?"
"JAsné, na rohu."
Roh bol jej ulice. Roh kde sme sa stále stretávali. Bola tam naša obľúbená kaviareň, kedysi so zlatýmašníkom. Dlho som tam nebola takže neviem, ako je na tom teraz.
"O desať minút som tam."
"jasné," skomentovala BEcky.
Rozbehla som sa pomedzi záhrady a domy. Skvele využívanie reflexov a mojich schopnosti sa mi páčilo. Prestala som až vtedy, keď som cítila pohyb ľudí. Spomalila som a pomaly som kráčala ku kaviarni. Bola ešte takých päť minút cesty. V kaviarni som bolaskôr ako Becky. Sadla som si na naše miesto a čakla. No necítila som sa príjemne. Stále na mňa niekto čumel. a ešte k tmu môj sluch mi nadl vydýchnuť.
"Je to ona?"
Ozvalo sa od susedného stola. Jeho susediaca odpovedal, " nie"
Už som mala nervy z čakania. a Mala som sto chutí zavolať Becky kde toľko trčí.
Našťastie knečne došla.
"Meškáš."
"Koľko čakáš?"
"Asi dvadsať minút."
"Veď ti to trvalo vždy pól hodinu."
Úplne som zabudla, že sme kedysi vypočítal prený čas ako dho mi to trvá.
"Akože si tu tak rýchlo?"
"bežala som, a bola som už na ceste keď som ti volala."
"Ty vieš behať?"
"Občas," povedala som ironicky.
"Včera si t troška prehnala,"povedala Becky," nebojíš sa o svoj život?"
"Veď cestu domov poznám," povedal somznova ironicky.
"Nemyslela som cestu, ael tých chalnov."
"Boli milí."
"To iste."
"Poďme radšj na tie nákupy."
Po obchodoch sme behali už takú hodinku. Je diné čo som mal bolo pre Bena. Náhodne som našla motoristický obchodím, kde osm našla perfektnú helmu a tetovačku na motorku v tvare mesiace, alebo skôr splnu. Bolo to krásne. Bolo to zvláštne magické. V druhej polovice som hľadala darčeky pre baby. Kúpila osm im malá prkotink v zlatníctve. Josh a Tom boli zatiaľ bez darčeka. Ale nestrácala som nádej. Pomaly sme prechádzali z obchodu do obchodu až sme to nevydržali a sadli sme si na jeden koktail. Ešte som mala polhodinku. Zrazu som mi zakrútila hlava. Uvidela som dvojičky. Náhoda? pochybujem. Dvojičky zo sna kráčli rovno ku mne. Sedela som, ako omámená.
"Ahoj Jesica."
"Poznáme sa,"
"Videli sme sa včera na pláži. Prepáč, zabudli sem sa predstaviť. Ja som Dark a toto je môj brat Lucid."
"Vy ste tí dvaja chalani z pláže?"
"Áno."
"Musíme sa porozprávať," povedal Lucid."
"Súhalsím," povedala som.
"Jessica? Čo to zase robíš?"
"BEcky. Nemám veľa času. Takže ahoj."
"Veľa času? Ako to myslíš."
"Dnes idem do Plaguy Queen."
"A to mi hovoríš až teraz?"
"Prepáč."
"Je.."
"Poďme," povedala som chalanom.
"ahoj," povedala som beck.
Bolo mi jasné, že toto brala ako podvod. Ani sa jej nečudujem. Aj ja by osm totak brala. Ale nechcela som, aby bola pri nás.
Lucid súhlasil a išli sme preč. Lucid bol ten krásny chlapec čo sa mi tak páčil, jeho brat bol ten vymakaný svalovec.
Prešli na miesto kde nikto nebol.
"Tak. kto ste?"
"Neviem kde začať," povedal Dark.
"Čo ste upíry? Vlkolaci? Čo? Ako to, že máte schopnosti?"
MOje otázky mi pripomínali Josha. Až na to, že on ma videl, ako ich využívam ja som svoje tvrdenie zakladala na sne. Na úbohom sne.
"Ukážeme ti to."
"Dobre."
Dark pozrel na Lucida. A prikývol. Lucid vybral nožík a vrazil si ho do brucha. Nevedela som čo robiť. AKo mu pomôcť, no v tom zmizol Dark. A Lucid si s tela vybral nožík. Keď sa dark znova objavil, Lucid sa zdvíhal zo zeme bez známky zranenia.
"Čo to má byť?"
"TO sme sa ťa chceli spýtať."
"Mňa? Prečo?"
"Ty si predsa zachránila toho chlapca. Využívaš schopnosti. Mysleli sme..."
"To je pravda. A čo sa stalo včera?"
"Nevieme. Nefungovalo to."
"Takže vy neviete čp ste zač?"
"Nie."
"Sakra," zašomrala som.
"Čo je?"
"Meškám. Musím ísť. Máte okrem tejto aj iné schopnosti?"
"Rýchlosť, a možno aj silu."
"Dobre, tu máte," povedal som chlapcom.
Chlapci pozreli na papier. Bolo na ňom moje telefónne číslo a adresa.
"Prídite za mnou."
Ako sú aspoň s polovice takí rýchli ako my. Mohli by kludne dobehnúť.
"Prídeme," zakričal Lucid.
Jeho hlas som počula, akoby stál pri mne. Usmiala som sa saa pre sebe. Dobehla som domov.
"Som doma."
"TAk poďme," povedal otec.
Sadli sem si do auta. A vyštartovali sme domov. Bola som nadšená. Pred niekoľkými mesiacmi som odtaiľto odchádzala celá zronená, a dnes? Dnes sa teším na Plaguy Queen.
"Nebude ti smutno?"
"Nie, nebude. Len mi sľúb, že sa nepresťahujeme."
No otec mi n atúto otázku neopovedal. Prvý úsek cesty prebehol rýchlo. Zastavili sme v Blueline. Nedokázala som od šťatsia zaspať. Tešila som sa ako malá. Nechápala som čo sa to so mnou dialo. Blízkosť Plaguy Queen mi robilo dorbe.
"jessica, spi už," povedal otec.
"Nemôžem ."

Spi," nakázal otec.
POkojne osm si ľahal a zatvorila oči. No spánok som nepociťovala, ale otec sa mohol vyspať. Zaspala som ani nie hodinky pred budíkom.
"Vstávaj."
Vyskočila som z postele. Rýchlo som sa naraňajovala a skočila do auta.
Boli sme už na ceste asi hodinku.
"Krava," povedala som.
"Čo?"
"Zabudla som kúpiť darčeky."
"Ja som si myslel, že sú to tieto," a ukázal presne na darčeky.
"To áno, ale dva mi chýbajú."
"A nie sú to tieto?"
Otec z priehradky vybral dva kamene. Prvý kameň bol červeno-fialový.. s čiernym leskom a bol prviazaný na kožu. Bol krásny. nevedela osm od neho odtrhnúť oči. Druhý kameň už neboltaký krásny. Jeho tvar pripomínal oko, alebo psa ... dlho som sa rozhodovala, mal zlatistý podtón so srieborným lemom. Zvláštne kamene. Tiež bol na koži.
"Za také dve hodinky sme doma."
darčeky som uložila a pokojne som sa uložila do sedadla.

Otec ma zobudil bízko Plaguy Queen. Vošli sme do dediny. Prišli sme k nášmu domu, kde pred dverami čakali kufre.
"Čo to je?"
Otec na mňa ani nepozrel.
Vystúpila som z domu. Pozrela na kufre potom na dom. z domu vybehol Tomas.
"Sťahujeme sa."
"Čo?"