Eclissi 10.kapitola

Nemohla som uveriť tomu čo som, práve počula. Hneď za Tomasom vybehla mama.
"Čo si si myslela? čo si to stvárala v Californii?"
"Ja som mu zachránila život, ale čo robíš teraz ty? Prečo sa zase sťahujeme? Ja nikam nejdem."
Mama na mňa pozrela, ale neodpovedala ani na jednu moju otázku.
"Choď do svojej izby," oznámila mi.
Vybehla som do svojej izby so slzami v očiach. Ja nezvládnem ďalšie sťahovanie. Nikdy. Nemôžem odísť, veď prídu dvojičky, ako.....
Bola som zúfalá a nevedela som čo mám robiť. Veď ja musím ostať v Plaguy Queen, konečne sa niekde cítim, ako odma, a moja mama to všetko zmenila. Jedným razom. Ako to môže?

Zbehla som zase späť dole, bola som vyčerpaná s plakania, ale musela som docieliť to, aby som zostala v Plaguy Queen, použijem na to všetky prostriedky.
Mama bola práve v kuchyne, balila posledné krabice.
"Mami?"
Mama sa otočila, jej výraz bol zarazený.
"Áno?"
"Chcem zostať? Prečo sa sťahujeme? Musím tu ostať, prosím."
"Musíš? Prečo?"
"To sa ťažko vysvetľuje, ale je to pre mňa dôležité."
"Dôležité?"
"Áno," povedala som viac-menej netrpezlivo.
"Ak mi dáš pádny dôvod, nechám ťa tu."
Pádny dôvod, pomyslela som si,ako ti ho môžem dať? Mám ti povedať, že z tvojej dcéry sa stane beštia ak tu nezostane alebo čo? Pádny dôvod, si vtipná. Myslela som si svoje. Mama mi vrazila dýku do chrbta.
"Proste musím."
"To nie je dôvod ideš."
Vypukol vo mne hnev.
"Nikam nejdem!"
Mama sa na mňa zarazene pozrela. Vybehla som von, kde otec nakladal kufre na strechu auta. Pribehla som k nemu a svoje veci som zložila na zem. Medzitým mama ma dobehla aj s poslednou krabicou.
"Čo to robíš?"
Spýtala sa ma mama.
"Nejdem nikam, ostávam tu."
"Ani náhodou," povedala mama prísne.
Tomas aj otec boli tichými účastníkmi našej hádky. Viem si predstaviť, že to muselo vypadať komicky. Ja byť na ich mieste začnem sa smiať. Všetko zmenila mama, podišla ku mmne a dala mi facku. Spadal som na zem. Automaticky som si chytila líce a do očí sa mi naliali slzy. Vyskočila som na nohy a chcela som mame facku vrátiť, ale zarazila som sa.
Čo to robím? Je to moja matka, to nesmiem. Toto určite nie. Zbláznila som sa?
Skôr ako som si niečo stačila uvedomiť, otec ma chytil okolo pása a hodil ma do auta, pri tom si hlavu udrela o strechu auta a potom o dvere. Hnev sa rozšíril a ja som ho neuvládla na udze....


"Jessic," ozval sa nežný hlas.
Rozlepila som oči.
"Josh?"
Spýtala som sa celá zmätená. Nechápala som čo tu robí? Veď sa sťahujeme.
"Vstávaj," povedal jemne.
"Ideme niekam?"
Josh sa zatváril nechápavo a povedal, " veď na lov, zabudla si,"
"Na aký lov?"
"Čo je to dnes s tebou?"
"Nechápem. Ešte predchvíľou som sa hádala s našimi."
"S kým?"
"S rodičmi."
Joshovi pomaly vyliezli oči z jamiek.
"S tvojími rodičmi?"
"Áno, prečo sa tak prekvapene pýtaš?"
"Zabila si ich."
"Čo?!"
Do srdca s mi vlievala bolesť. V hlave mi zase hučali Joshove slová zabila si ich
Boli to najhoršie slová aké som kedy počula. A prečo si to nepamätám. Čo sa to deje? Ako som ich mohla zabiť? Ako? Do očí sa mi tisli slzy, a hlava ma čím ďalej tým viac bolela, a nehovorím ako mi pomaly ale isto pukalo srdce.



"Otvor oči," ozval sa detský dievčnský hlas.
So strachom som otvorila oči.
"Konečne," povedalo s úsmevom dievčatko.
"Prosím?"
"Prišla si."
"Kde to, vlastne, som?"
Ocitla som sa na zvláštnom ieste. Toto miesto sa podobalo Joshovej lúke ale s malým rozdielom, boli tu živé tvory, teda zvieratá, čo na Joshovej lúke nebolo ani len mravca.
"Si v strede."
"V strede? A čoho?"
"Snov."
"Počkaj toto všetko sú sny?"
"Áno, voláme ich Real dreams."
"A odkiaľ?"
"Od sťahovania."
"Sú pravdivé?"
"Niektoré."
"Ako to zistím?"
Dievča malo krátke blond vlásky a čierne očká pôsobilo milým dojmom. Mala oblečené krátke, bledunké šatôčky. Bola zlatá.
Pekne sa na mňa usmiala, ale na moju otázku neopovedala.
"Prečo mám tie sny?"
"Lebo ich potrebuješ."
"Nie, nepotrebujem."
"Si silná."
"A?"
"Zvládneš to?"
"Čo?"
"Som len sen, nemôžem ti povedať všetko."
"Tak zmizni!"


Preboha, pomyslela som si, keď som začula hrozný rev. Nebolo to vrčanie, bol to rev. A to zviera musela byť obrovské. Otvorila som oči. Ocitla som sa v lese. Bol iný, stromy boli obrovské a čudne zelené. Na dotyk boli, ako umelé. Zdalo sa mi, že som najmenšia, aj rastliny boli obrovské.
Kde, do pekla, som?
"Skoro doma," ozval sa chrchľavý hlas za mnou.
Otočila som sa neisto. Keď som uvidela tvora za mnou, skoro som sa posrala od strachu.
"T..."
"Správne, moje meno je T-Rex," povedal obrovský jašter s ešte väčšími zubiskami.
"Chcem ísť domov, prečo som tu?"
"To by si mala vedieť ty, veď ty snívaš."
"Ale ja to neviem."
"Nevadí, raz na to prídeš," povedal jašter a usmial.
Hneď mi naskočila husia koža.
"Pochybujem," skomentovala som.
"Tvoje sny súm predvesťou,"povedal.
"Čoho?"
"To všetko závisí len a len od teba.."
"Ako to...?"
"Choď už, zobuď sa..."
T-rex začal hrozivo revať, ustúpila som pár krokov do zadu a prišlo mi zle. Hlava ma bolela.


"Jessica," triasol so mnou otec, " si v poriadku?"
"Áno."
Otec odparkoval auto pri našom dome. Rozmýšľala som či mám veriť svojím snom. Pri dvojičkách ma nesklamali. A ďalej som sa seba samej pýtala či toto nie je ďalší sen. Ale zdalo sa, že nie. Vystúpila som z auta a zobrala som darčeky z vozidla. Poožila som ich na verandu. A pozerala som na dvere, čakala som kým vybehne Tomas, ale nevychádzal. Že by sa sen zmýlil? Vošla som do domu, Tomas práve sedel s mamou v obývačke. Mama balila krabicu vecami.
Nie je to len sen, je to pravdivé, sťahujeme sa. Zostala som v nemom úžase.
Pozrela som na Tomasa a ten mal skľúčený pohľad, chcel ostať, tak ako ja. Tiež potreboval Plaguy Queen.
"Choďte," začala som svoj monológ," ale ja zostávam. Mami, viem, že sa o mňa budeš báť, ale bola by som na tom hrošie keby som išla s Vami. Naozaj. Potrebujem tu ostať, len tu sa cítim dobre, nechajte ma tu."
"Jessica Brownová," začala mama.
"Mary, nachaj ju. Rozhodla sa."
"Ale..."
"Nie, nejdem. Nemôžem."
"Ale musíš, si ešte dieťa."
"Nie. Nie som."
"Má pravdu," povedal Tomas.
"Naozaj chceš ostať?"
"Áno, je to môj domov."
Mama toto všetko brala, ako zradu. Začala plakať. Ja som jej plač nevedela vydržať, toto chovanie sa na moju mamu podobalo viac, ako tá bitka čo mi spôsobila v sne, alebo to otcove prehnané chovanie. Ale vtedy som si to neuvedomila, alebo som chcela aby sa to tak stalo? Veď sny si určujem ja. Tak ako to vlastne vtedy bolo?
A ďalešie otázky prečo a tu otec nechal? Aký mal dôvod.
Rýchlo som vybehla z domu a smeroval som k jazeru. Sedela som tam dosť dlho.
"Čo potrebuješ?"
"Ako vieš, že som to ja?"
"Podľa vôňe, Tomas."
"Už odišli. Otec ti tu nechal list."
"List. Čo v ňom píše?"
"Neviem. Nečítal som ho."
Tomas mi podal list a odchádzal preč.
"Počaj. Musím sa s tebou porozprávať."
"Dobre."
Postavila som sa a po ceste som Tomasovi vysvetlila svoje sny.. teda aspoň tak ako to chápem ja. Nevedel to pochopiť, pretože takúto schopnosť, alebo možnosť nemal žiadny predok predomnou. Som zase iná. Vošli sme do pustého domu.
"A čo teraz?"
"Ja neviem. Ale mali by sme niečo spraviť s tými pustými izbami, nič tu nemáme. Izby sú prázdne.. Je tu iba pôvodný nábytok.. a potom naše izby..."
Vedela som však, že to nemá zmysel.
"Choď za Mercy, povedz je že zostávaš," navrhla som mu.
Tomas rozbehol preč, len na to čakal. Pri dverách sa však zastavil a obzrel sa.
"A čo ty?"
"Ja budem rozmýšľať," povedala som.
"A nad čím?"
"Sny."
Tomas prikývol a vybehol von. Zostala som sama v obrovskom a opustenom dome.
Ani som si neuvedomila, ako rýchlo zapadlo slnko. Kto vie kde je mama s otcom? Až teraz som si uvedomila,že som do otca dostala list, ktorý som ešte neprečítala.

Jessica,
po ceste domov si mala zase tie tvoje zlé sny. Teraz som však dostal strach. Neviem čo si mám o tom myslieť. Ale verím ti. Aby som bol konkrétny, hovorila si zo sna. najprv som to nebral vážne do kým si nezačala hovoriť a našom sťahovaní a o smrti mňa a tvojej matky za prehnané chovanie, vtedy som sa zľakol. Viem, že by si nikdy nedopustila, aby sa nám niečo stalo. A ďalej ma zarazilo to čo si.. Ten poloupírovlkolakočlovek.. či niečo také.. neviem či to bola sranda, ale bol by som rád, ak by s teba zostal človek, nie beštia, preto som sa rozhodol, že ťa necháme v Plaguy Queen. Len si prosím dávaj na seba pozor. Veľmi pekne ťa o to prosím. Dúfam, že som sa rozhodol správne.

Dočítala som list. Otec to vie. Nemohla som tomu uveriť. ťažko som dýchala a ruky sa mi triasli. List som si stále čítala dookola. Ale aj tak som mu nedokázala uveriť. Otec vie, že ma z dcéry beštiu. A to ma bolelo asi najviac. Už viem prečo ma tu nechal tak sebavedome. Po prvé nechcel, aby som ho zabila, to je jasné, je to ľudské chovanie a po druhé bál sa o svet..a má prečo. Ale čo ak ho otec nenapísal, ale Tomas? ANi túto možnosť som nezavrhovala, aj keď viem, že by toho Tomas nikdy nebol toho schopný, ale možno to porušil preto, aby som sa cítila lepšie.
Po dlhom čase som si zase zobrala mp3-ku. Dlho som ju nepočula, veď moje uši boli už aj bez toho dosť citlivé, ale potrebovala som pokoj, a jediné čo mi to vedelo zabiepečiť bola hudba. Zapla som ju a môj svet bol iný, v hudbe som počula celý text, každý, každučký tónik, aj ten čo ľudské ucho prepučuje. Všetko. Páčilo sa mi to. A bola to clekom úľava, počuť len jednu vec.
Ľúto mi prišlo keď v mp3-ke začala hrať pesnička od Nightwish Forever Yours rozplakala som. Spomienky, ktoré som mala v hlave na rodičov, na priateľov ma začali ťažiť, vedela som že dnešným dňom sa toho veľa zmenilo a ja nie som tá čo bola včera. Už som zase o krok ďalej.. a neviem čo budem robiť ďalej, nevedela som čo má pre mňa zmysel. A ďalšia vec, dnes som konečne v Plaguy Queen a nikto ma neprišiel pozrieť, ani neviem či som im dala vedieť, že som tu, ale tuším nie. Tomas mi volal, že prespí u Mercy, Ben mi nezdvíhal mobil, Josh bol s Chris.. zas niečo riešili a ja som bola mimo.. podľa všetkého Tom a Stev mali vlastné problémy s prekliatím. Bola som zase sama. Priatelia na mňa kašľali a mne na to nezáležalo, ani trošičku. Poptrebovala som pri sebe dvojičky, ani neviem prečo. Potrebovala som úplne cudzích ľudí.


Zobudila som sa na bzučanie mobilu, prišla mi sms-ka. Na nočnom stolíku som mala pohár čistej vody a vreckovku. Na kresle pri mesačnom svetle spal Josh. Odfukoval pokojne.
"Josh," pošepkala som.
Chcela som aby si išiel ľahnúť do Tomasovej postele, alebo do mojej.
"Josh," ľahko pokrútil hlavou.
Postavila som sa vedľa kresla a pobozkala ho. Josh ma vtedy chytil za hlavu a pritisol si ma pevnejšie k svojím perám. Bola som na mäkko. Na chvíľku ma pustil,ale len preto aby si ma položil na nohy, potom sem pokračovali vo vášnivom bozkávaní.
"Už ti je lepšie?"
Spýtal sa keď ma prestal bozkávať.
"Áno. Odkedy si tu?"
"Dlho."
Pozrela som sa do Joshových nádherných očí.
"Chceš niečo?"
Spýtala som sa ho, chcela som mu dať niečo na jedenie, alebo na pitie. Preto som sa postavila na nohy. Josh prikývol.
"A čo to bude?"
Josh sa diabolsky usmial. Zrazu na mňa skočil a obaja sme spadli na posteľ. Začal ma nežne bozkávať. Po dlhom bozkávaní mi Josh s rukou vkĺzol do nohavíc. Cítila som jeho teplú ruku. A nedokázala som dýchať. Noc sa stupňovala. Až sme dospeli k tomu čo bolo potrebné. Joshov teplý dych som cítila všade, a privádzalo ma to do neuveriteľnej rozkoše a vášne. No všetko sa to pokazilo. Čakala som príjemný pocit, ale nie. Toto čo som pocítila ja nebolo vôbec príjemné, skôr to bolo niečo strašné.....