SunMoon 2.kapitola

Zistenie

Zazvonil mi mobil, vedela som, že za pár hodín bude tma. Stmievalo sa. Počula osm posledné slnečné lúče na obllohe. Roleta sa pomaly sa vytaihla hore a ja som vyliezla s postele. Prešla som k svojej skrini, kde ležali jediné šaty,ktoré som od svojej premeny nosila. Boli to čierne kožené veci, mala som cih pri svojom druhom love. Zišla som dole. Na chodbe som stretla brata. Des bol akýsi čudný.
"Deje sa niečo?"
"Hej, máme službu," povedal Chris nazlostene.
Odpoveď ma troška zaskočila. Veď mi dvaja sme mai včwera službu a nič sme nepokazili, dnes mali mať Bar a el.
"A čo je s El a Barom?"
"El zmizla, a Bar to odmietol."
"Zmizla? Ako je to možné?"
"Neviem."
"Tak poďme, teda dať žrať."
Chris nechcene musel ísť. bol veľmi nahnevaný. Zišli sme do komory. V komore sme mali mäso pre vlkolakov a krv pre nás, upírov. Vlkolaci mali zakázané loviť a starať sa o niečo. Museli sme sa o nich strať my. Neviem prečo to takto vymysleli, veď zo začiatku sme boli ako rodina, ale Moon to zmenil neviem prečo. A upíry prestali loviť, ťtiež. pretože v lese bolo málo lovnej zvery. Posledný lov, ktorý sa uskutočnil na území nášho domova. Bol lovo medveďa grizzliho. Lovili sme ho my s bratom. Bola to akási skúška. Čakali sme veľkého tupého medveďa, no veľmi sme sa zmýlili, bolo nám to priam trápne, keď sme sa s medveďom ocitli tvátou v tvár. Bol obrovský a vľmi inteligentný, nebolo to hociáké zviera. Bolo až príliš múdre. Náš boj s medveďom trval vyše štyroch hodín. Zdalo sa mi to, ako krutý žart. Medveď nie a nie zmrieť, no nakoniec sme ho skolili, bolo to veľmi náročné. Chirs aj ja sme sa priam priplazili do domu. nevládali sme. Boli sme vyčerpaný, ale mali sme jedlo.
Jedlo nám vydržalo na také dva dni, obrat pre dvoch svorkách je obrovský. preot Moon ppotrebova iné spôspby obživy. Keďže lesné zvery už sem loviť nemohli, začali sse loviť psy, mačky, proste domáce zvieratá. Ale ani tieto odpadky nám nestačili, a my sem sa cítili hrozne. Clekom ako bezdomovci. Boli sme hrozný. A keďže Moon nechcel dopustiť aby sme ohrozili ľidský druh, musel okažite nájsť náhradu. Aj našiel. Bol to obrovský bitúnék, kde nás nahlásil, ako odberateľov. Neviem ako sa mu to podarilo, ale odvtedy nemusím e loviť a jedla máme dosť pre oba druhy.

Do obrovských hrncov sme naukladali múso, ktoré sme museli poliať čersrvou krvou. Priviezli ju ešte pred zotmením. A bolo potrebné pripraviť raňajky pre upírov, nebolo by múdre na to zabdnúť. Preto sme do pohárov na stole naliali krv. Kotrá sa šírila po dome, ako vôňa ranného kakaa,každý upír ju cítil na míle ďaleko.

Keď sme v dome všetko pipravili, zobrali sme hrnce a odišli z domu. Museli sme ísť do Jaskyne Vllkov. Do domu vlkolakov. Zastali sem pred menším vchodom a položili sme na zem hrnc. Čakali sme dokým vylezie veliteľ vlkolakov. No dlho nechodil. Prvýkrát som sa dožila toho, že Achiless meškal. Chris, však nebol taký kľudný, ako ja. Práve naopak. Bol netrpezlivý a zlostný. Začal pískať a kričať na Achileesa. pre jedlo vždy chodil Achiless, nikdy v živote som envidela iného vlkolaka.
"Vylez psisko," zalričal znova Chris.
"Chris, prestaň!"
"Daj mi pokoj."
"Počuješ psisko, vylez," kričal znova.
Z jaskyne sa ozvalo hrozné vrčanie. No z jaskyne zase vyšiel len Achiless.
"Christy?"
"Prepáč mu," povedala som Achilessovi.
Chris sa na mňa škaredo pozrel.
"Zabil by som ho," skomentoval.
JA ani Achiless sme sa mu už nevenovali. Chris bol vždy vulgárny, nebol vždy inteligentný a milý.
"Doniesli sme Vám jedlo."
chris bol zúfalý, nenávidel keď som dávala prednosť iným pred ním. Ale ako som mu mala vysvetliť, že mi lezie na nervy, keď to bl on čomi pomohol stať sa dobrou upírkou. Už je to pár mesiacov, od našej premeny budete to skoro rok, a ja som stále normálna, nepocítila som zmenu, teda skoro žiadnu. Až na tú rýchlosť a iný somariny čo majú v rukáve upíri.

Achilessovi som podala Chrisov hrniec čo mal v rukách, bol dosť ťažký, aj keď nám Achiless dáva informácie o ich počte, vždy zjeli toho veľa. Viac akoby som čakala, ale predsa len to boli vlkolaci....... to znaemneá, že mali veľký apetít. Do druhej ruky som mu chcela vopchať môj, ale neišlo to. Achiless pozŕel na mňa.
"Nechaj to tu ja po to prídem," povedal pokojným hlasom.
"Nie, veď ti pomôžem."
Chris aj Achiless sa zatvárili veľmi čudne. Aviem aj prečo. Žiadny upír sa nikdy neodvážil do Jaskyne Vlkov, niktorého to ani nenapadlo. Do teraz neviem prečo, nebolo v písanných pravidlách, skôr nepísaných, ktoré som sa rozhodla v tejto chvíli porušiť, nemyslela som vôbec na následky môjho konania, ale čo by sa mohlo stať? NIč, určite nič.
Zobrala som hrniec do rúk a pustila osm sa za Achilessom. POstupovali sme pomaly do temnoty jaskyne. Achiless zastavil pred prvým vchodom, ktorý strážili dvaja lykani. Boli premenení, neboli v ľudskej podobe.
"Stoj!"
Achiless mal rozhodný hlas. Zastavila som ďaleko pred vstupom. Achiless pokračoval v ceste. Všimol si však, že nejdem za ním. ZAstavil a obzrel sa.
"Čo robíš?"
"Veď si povedal stoj, tak stojím."
Achiless sa rozosmial.
"Prepáč, to nepatrilo tebe, len pokračuj."
"Aha, no dobre," povedala som.
"Nebojíš sa?"
"Nie, prečo mala by som sa?"
"Neviem,""poznamenal Achiless.
"A čoho?"
"Smrti?!"
"Chceš ma zabiť?"
"Nie, ael moji lykani nie sú zvyknutí na upíriu spoločnosť," povedal.
"To mi došlo. Prečo vlastne iných nevidíme?"
"Sú príliš mladí a pochabí."
"MOhli by nám ublížiť?"
"Keď spíte nie, na to nie sú odvážni a ani trénovaní..... avšak, som ešte nezažil, že
by nejaký upír dobrovoľne vošiel do Jaskyne Vlkov."
"No vidíš, tak to je prvýkrát," usmiala som sa.
"Ani nie, tu tvoja cetsa knčí. Ďalej ťa nemôžem pustiť."
"Prečo?"
"Nechcem aby sa ti tu niečo stalo," povedal.
"Dobre, jedlo ti nechám tu, hrnce viete kam patria prídem si po ne.."
"Dobre, ďakujem.... A vy ju nechajte odísť?ô zase zmenil tón hlasu.
Vybehla som von, brat na mňa čakal pred jaskyňou. Jeho pohľad bol neskutočný. Sklamala som ho až pri veľmi.. a horšie na tom bolo, že jeho sklamanosť som cítila. Naša empatia bola hrozná. Snažila som sa dlho ju ovládať, ael vôbec mi to neišlo.
"Prečo si tam liezla?"
"Lebo sa správaš, ako blbec."
"Nesprávam."
"Prečo provokuješ Achila?"
"Lebo ho nemám rád. ZA to ty ho máš rada až moc, nemyslíš?"
"Nie.. a čo to má znamenať?"
"Niečo k nemu cítiš..," povedal Chris," nezabúdaj aj ja to cítim."
"Áno, náklonnosť a úctu, veď je to živá bytosť."
"Je v tom niečo," nevedel dokončiť, " ale ja zistím čo, tvoje city sú čudné, veľmi čudné."
"Daj pokoj," zavrčala som pre zmenu ja.
Bolo to prvýkrát čo mi až takto liezol na nervy.. od kedy sme sa podrobili kvôli mne tejto premene. Bolo to veľmi dávno.
Prišli sme domov, kde nás čakal Moon. Vyzeral veľmi nahnevane.
"Christy, poď so mnou," povedal viac vrčaním, ako rozprávaním.
!pozrela som nemo na Chisa, tiež nechápal čo sa deje. Prišli sme do Mooonovej kancelárie.
"Čo to vystrájaš?"
"Prosím?"
"Prečo si išla do Jaskyne Vlkov?"
"Pomáhala som Achilovi s jedlom, veď ti si hovoril, že mse rovní," vyhŕklo zo mňa.
"To sme, ale do ich jaskyne nechodíme. Chceš, aby mladí lykani nás rotrhali na cucky?"
"Čo?! NEche sa mi to veriť, že by to achiless dovolil."
"To je jedno. Už ťa nikdy nechcem vidieť, ako vstupuješ do ich jaskyne.ô JE ti to jasné?"
"Áno, je to jasné."
"Tak choď."
Odišla som s Mooonovej kancelárie a vbehla som do izby El. Nechápala som prečo moja kamoška zmizla. Vošla som do Elinej izby.Nič zvláštne tam nebolo. Typická izba. Sadla som si najej posteľ. Moje myšlienky blúdili po celom svte. ALe hlavne do dnešného ranného stmievania, ako som to pred nedávnom nazvala. Nepáčilo sa mi, ako so mnou Chris vybehol. Moje otravné dvojča. Dvojča, ktoré dokázalo cítiť to čo ja. Prečo to nemôžem bloknúť? Alebo zastaviť? proste niečo s tým urobiť. Už to nechem, zo začiatku sa to zdalo, ako super nápad, ale teraz... ja neviem. JE to nepraktické. ľahla osm si na posteľ a pozerala na strop. Na strope bl nakreslený výhod slnka. Bol krásny. El bola pred životom upíra, nádejná umelkyňa. maľovala a to krásne. Tak živo.
"Kde si EL?"
"Čo sa s tebou stalo?"
Na moje otázk ysa ozvala odpoveď, nio nie takú ako som čakala. Bol to plač. POzrela som za posteľ, odkiaľ plač vychádzal. Bolo tam malé upírie dieťa.
"A ty si kto?"
Zdvihla osm ho na ruky, v tom do izby vtrhol Chris.
"Christy," skríkol a v očiach mal strach.
"Čo je?"
Spýtala som sa ho spokojným hlaasom.
"Necítim ťa."
"Čo?"
Dieťa som položila na posteľ a dostúpila som od neho.
"Ešte stále," spýatala som sa ho.
Chris zakýval, takže to dieťaťom, nebolo. rozmýšľala som čo som spravila, čo som povedala. na nič sm neprišla. nebolomožné, aby som z minúty na minútu stratila časť svojej premeny.
"Čo si spravila?"
"Neviem. Nič."
"Idemem za Moonom," povedal Chris, no zastavil sa v strede izby," a čo s ním?"
Obaja sme sa pozreli na dieťa.
"Najprv navštívime Moona.. o ňom mi nič nepovieme. Je ti to jasné?"
"Prečo?"
"Lebo nechem, a nechela to ani El."
"Pochybujem," povedal Chris.
"Sklapni a poď."


Zaklopali sme na Moonove dvere.
"Ďalej," povedal Moon,"Chris, Christy deje sa niečo?"
"Necítim ju, prečo?"
"Ale ona teba cíti. Ona dokáže blokovať svoje schopnosti, ako chce.Len sa to musí naučiť, čo je dosť ťažké aj pre skúsenejších upírov, než je Christy."
Nálada sa mi zdvihla ja keď Moon s tými jeho slovami mi kazil dobrý pocit.
"A čo moje myšlienky, tiež ich nebude počuť?"
"Nie, veĎ ťa necíti," povedal sarkasticky Moon.
V poslednom čase som mu sôbec neverila. Bol iný zmenil.
"A môžem sa jej zbaviť?"
"Nie, len ju potlačiť."
"To mi stačí."
"Christy? Čo to robíš?"
"Chris mám ťa rada, ale vadí mi, že si stále v mojej hlave."
"Budem sas kludniť," povedal zúfalo.
"Nie, ja ťa skludním."
Odišla som s Moonovej izby a išla osm pre dieťa a hneď sm zobrala aj kolísku, čo mala El v izbe. veď som ho musela niekam dať.

Dieťa som položila na svoju posteľ, a ticho som ho pozorovala. Bolo zvláštne.
"Prečo El odišla? Prečo ťa tu nechala? Čo teraz budem stebou robiť? Mala by som ťa odovzdať Moonovi, ale nemôžem. Čo s tebou urobí? Neverím mu..."
Dieťa na mňa ticho pozeralo. Neplakalo, neusmievao sa. Tvárilo sa vážne. Očká mu žiarili, ako malá nočné hviezdičky. Pery malo plné a krvavočervené, lenže toto dieťa bolo tmavé, a teplé. Ale špicaté zuby akrvavočervené pery minahovárali, že to je upír. Zrazu sa vynorili ďalešie otázky.
"Odkedy môžu mať upíri deti? To nie je možné, veď me mŕtvi. Naše živé časti sú mŕtve, nemôžme dať život keď ho sami nemáme. Že by si ho El vybrala?.... Ale prečo by si vybrala dieťa? To mi tiež nedáva zmysel. Je to hlúposť."
V hlave som mala toho veľa, a hlavne otázok.
"Kto by mi mohol pomôcť?"
Napadlo ma len jedno meno. Jedno jediné meno, jediný človek ktorému som v posledných piatich mesiacov verila. Bol to Achiless.

Rozbehla som sa ešte do noci. Musela som dostať pár odpovedí, a jediný ktorému som verila bol akurát lykan. dosť komické, pomyslela som si pri svojom behu. NEtrvalo mi to dlho. Zastavila som pri jeho jskyni. Nevedela som čo mám spraviť, či mám na neho zavlať, alebo čo? Svoj plán som uľutovala a odchádzala som keď ma zastvail jeho hlas.
"Christy, čo tu robíš?"
"JA....," rozmýšľala som či mu to mám povedať.
"No?"
"Potrebujem pomoc," odhodlala som sa.
"Stalo sa ti niečo?"
"MNe? Nie..ale vážne sa potrebujem porozprávať."
"Tak prečo s neišla za Moonom, a čo tvoj brat zachvíľu pribehne."
"Nie, blokujem schopnosť:"
"A kto všetko vie, že si sem išla?"
"Nikto."
"Dobre, poď dnu."
Vošla som dnu za Schílom, no zastavila om sa ešte pred vstupom do jaskyne, pozrela som smerom do lesa a na dom. ROzmýšľala som čo mi môže Moon spraviť keď zistí, čo teraz robím. Asi ma zabije.
"Čo je?"
"Nič," povedala som sa pohla sa vpred.
Prešli už aj druhým vchodom kde stáli iní lykani, nie tí čo tu boli ráno.
"Ako často ich striedaš?"
"Koho?"
"Stráže."
"Aké?"
"Tieto," ukázala som na lykanov.
"Aha, oni. Oni? Ani neviem. Robia to smai. MEjú vlastný harmonogram. Neviem o ňom."
V jaskyni sa ozvala hrozné vrčanie. Na krku m naskočila husia koža. Nikdy som nič také nepočula, bolo to hrozivé vrčanie, Moon sa mohol schovať, vlastne každí upír sa mohol schovať pri takom reve.
"Prestaňťe, máme návštevu," zavrčal Achiless.
Vrčanie razom utíchlo. Prešli sme ceztretí vchod. JAskyňa bola chladná a dlhá. A podľa všetkého na niektorých miestach aj vlhká, keďže po stenách stekala voda. Keď sme prešli cez tretí vchod zarazila ma obrovská miestnosť, do ktrej sme vošli. A na konci tej miestnosti bol dom.
"WOW."
"ďakujeme. Teraz si dávaj pozor. Je to tu ié ako u Vás."
"Je mi to jasné."
"DPbe, zak poď." Pristúpila som k nemu a on ma chytil okolo pásu. Nemla by som nič cítiť, ale cítila som teplo jeho tela., priam obrovské horko. Bolo to zvláštne.
"V poriadku?"
"Asi hej."
"Zachvíľku ťa to prejde."
No v to som dúfala. Nebola som zvyknáutá na takú horúčavu. Vošli sme do domu. V znútra bol väčší, ako zvonku,. Nechápala som ako je to možné. Z vonku jaskyňa vypadala malo, ak keby spali na zemi a tu mali kráľovstvo. Zdalo sa mi to väčšie ako u nás.
"Máte to tu prekrásne," povedala som s úžasom na vypracovanú techniku.
"Ďakujem?" povedal Achiless.
Dom bol tmavý, ale všade sa svietilo malými lampičkami, z každého, skôr z každej izby žiarilo svetlo. Nachvíľku ma oslepilo. Dom bol v type straého panstva, také dačo ako u nás. Bol tesaný ručne, čo znaenalo, že to nemohli vytesať dnešný lykani. PO stenách stekala voda a popri bokoch domu, tikela menšia riečka. Bola tu cítiť sviežisť. Po celom dome, aj miestnosti pred domom bola cítiť príjemná vôňa.Vnútrajšok domu, bol iný ako náš. 6iadne schody, nič. Len izby do výšky neviem koľkých metrov. DOm bol okrýhly, a iba po bokoch boli izby, ale bolo ich veľa. Neobvykle veľa.

"poď sem," pritiahol ma Achiles.
Až teraz som si všimla, že z najvyššieho poschodia padá človek. Nechápavo som pozerala na letiaceho človeka. Ale tesne pred zemou s apremeil na lykana a skočil na nohy. Ústa som otvorila dokorán. Toto som nikdy nevidela.
"Čau brácho, ahoj cicka."
"Čauko, čo to zase stvárate?"
"Pokus."
"Aký?"
"Stále ten istý," povedal mladík.
"Nesmrteľnosť?"
"Áno."
Začudovane som sa pozrela na mladíka. Tento mlaý lykan bol tak strašne iný, ako Achiless, ako naši upíri až mi pripadal strašne sexi. Oblizla osm si nenápadne pery. Keby som mohla.. pomyslela som si... ael svoju myšlienku som sa neodvážila dokončiť.
"A ty čo? Vedieš nám upírsku večeru?" spýtal sa mladík, ale neskončil," a nebude jej škoda?"
"Prestaň!" Zavrčal Achiless.
"AHoj, som Edward ale volaj ma Sun."
Sun si s Achilessových upozornení nič nerobil.
"Christy."
"Vie, Achiless hovorí, že si z upírov naschopnejšia. A keď to hovoríon musí to byť pravda."
"Čo?"
"To nie je dôležité," vstúpil do toho Achiless.
"Ale mňa to zaujíma."
"Nechela si sa porozprávať?"
"Chcela."
"My pokecáme potom," povedal Sun.
"Nie. Choď," upozornil ho Achiless.
Z vrchu sa objavila, alebo skôr letelo ďalšie ľudské telo. Ale nezdalo sa, že sa pripravuje na premenu. Pozerala som s hrôzou na lykana, ktorý letel k zemi.
"Matt," zavrčali lykani naokolo.
Lykan menom Matt sa na mňa pozrel a pár metrov pred dopadnutím sa premneil. No nepristál hladko. Vykĺbila sa mu noha a lopatka.
"Zbláznil si sa?"
"Nie. Ty si Christy?"
"Áno," povedal som zaskočene.
Lykan naklonil hlavu.
"Videla si dnes El?"
"Nie, ale.."
"DObre," povedla a odišiel.
"Čo sa ťa pýtal?"
"Nič."
"Sun choď za ním, zisti čo mu je."
Sun odišiel a ja s Achilom sme išli do jeho kancelárie. Prešli sme rýchlo cez stred okrúhlej miestnoti a zastavili sme pri stene.
"Lez."
Začala som liezsť po stene. Vyliezli sme až na posledné pochodie. A skočili sme dnu. Bol to iný princíp ako u nás. Neši upíri začínali byť lenivejší a lenivejší.
lykani behali, ksákali, bitky, výcviky.. takto som si predstavovala klan. Nie kao náš dom...Neboa som si istá čo vôbec spia.
"Ste až príliš iní ak my, byť tak lykankov."
"Vieme. Ale teraz.. čo si potrebovala?"
"Potrebujem vedieť niečo o rodení detí."
"Neučila si sa to v škole?"
"Myslím medzi upírmi."
Achila moja otázka dosť zaskočila sama som to videla.
"Prečo to chceš vedieť? Prečo sa nespýtaš na to Eda?"
"Eda?"
"Myslel som tvojho šéfa."
"V posledných piatich mesiacov mu vôbec neverím."
A veríš lykanovi?"
"Áno."
Samej mi to pripadlo pritiahnuté za vlasy. A čo si v tej chvíli myslel Achil?
"Upír s upírom nikdy nemôžu mať deti, ale upí a lčovek alebo lykan samozrejme, že môžu."
"Takže ak by som chcela dieťa musela by som sa vyspať s človekom?"
"Alebo s lykanom."
"Ale ako.."
"Nikto nevie. Prečo ťa to tak zaujíma?"
"Len tak."
"Chceš dieťa?"
Achilova otázka ma zarazila, prim uzemnila.
"Čo? Nie.. ja?"
"nechcel som byť zvedavý, prepáč."
"Nič sas nestalo, nechcem mať dieťa."
"Tak potom nechápem prečo sa pýtaš.."
"Do frasa."
"Čo je?"
"Slnko vychádza."
"To už?"
"Áno."
Achil tiež cítil východ slnka no nie tak skoro ako ja. ALe tento krát to zlyhalo. Ucítila som ho už keď bolo na oblohe. Počula som slnečné lúče ako sa dotkyli horizontu. Rozbehla som sa von, vedela som, že mám izbu na západnej strane a slnko ešte nie je tak vysoko, aby som nedobehla domov. Nechcela som tak skoro prísť o svoj život, milovala som nesmrteľnosť. Ten pocit. Nečakala som však od svojho behu zradu, ako náhle moje telo zacítilo východ slnko, prestávalo poslúchať. Nebežala som ani spolovice tak rýchlo. Opak bol pravdou. Musela som kráčať ka človek. Vedela som, že môj život je v ohrození, a nieje nikto kto by ma mohol zachrániť. Nebola som ďaleko od domu, keď slnko vykulko spoza domu. Zavrela som oči a čakala bolesť. Neprišla, nič sa nestalo. Pomaly som otvorila oči.
"V poriadku?"
"Ty? Čo tu robíš?"
"chránim ťe, ale ak sa ti nelúbi môžem odísť," povedal s úsmevom.
"Nie."
"Ani by som nemohol, si moja práca."
"Tvoja práca?"
"Áno, veľmi príjemná práca."
Odviedol ma do domu, moje okno ako jediné bolo otvorené, aj keď roleta bola dole. Dvre boli zamknuté a aj ostatné vchody do domu. Sun ma zdvihol na ruky. premenil sa. Jeho telo bolo väčšie, čím som dostala viec tieňa. vyskočil na môj balkón. Uložil ma do postele a odišiel.

Ráno po zabadnutí slnka ma prišiel zobudiť Chris.
"Kde si bola?"
"Čo?"
POvedala som ustato.
"Padaj."
BOla som príliš ospanlivá, aby som si uvedomila čo brat chce.
"Christy," začal so mnou triasť.
"Čo?"
"Kde si bola?!"
"Kedy?"
"Včera."
"V lese."
"Iba v lese?"
"Áno, dones mi jedlo."
Vyliezla som s postele a chystala som sa pozrieť dieťa. Ale dieťa zmizlo.
"Chris," pobudila som jedný, zavrčaním celý dom.
Chris dobehol do izby.
"Kde je?"
"Kto?"
"Dieťa."
"Neviem."
"Chris," zavrčala som znova.
"Christy, je naozaj neviem kde je."
"Okažite ho pohľadaj."
"Kde?"
"Je mi to jedno."
"Aj mne," zahudnral Chris.
Chris sa otočil a odišiel. Ako mohlo dieťa zmiznúť? To nie je možné. Nepamätám sa či ho zobral Sun. SUn? To nie. Na čo by to robil. veď mi zachránil život, neuniesol by mi dieťa. Tak kto teda?" Ale viac mi v hlave vŕtal včerajší večer, teda deň, alebo čo bolo. Lykan mi zachránil život a nemusel, nikto nevedel, že osm bola u nich. Ale zachránil ma. POPmohol mi. Upír by žiadnemu lykanovi nepomohol. Moon to prísne zakázal. Nie sú bezpeční. V čom ešte klamal? NA dieťa som úplne zabudla. nebola by som dobrá matka.
"Dobré ránko," povedal Ashley.
"Chceš niečo?"
S Aschley sme vôbec nevychádzlao. Bola to pika, ktorá nemala žiadne IQ. Bola to tupučká upírka. Ani jej schopnosti nestáli za veľa.
"Nie, idem."
Zase som nepochopila jej chovaie. Bolo pre mňa cudzie,komplikované.
"Christy," zavolal ma Moon.
Vošla som do Moonevj izby.
"POtrebuješ niečo?"
"Zavri dvere."
Nemala som dôvod neposlúchnuť. Pribehol ku mne a vrzilmi. Silu akú dal do rany ma nadniesla. Moon, ale s údermi vôbec neprestával, práve naopka jeho rany silneli. Nič nehovril len ma bil. Snažila osm sa odblokovať schopnsoti, ale neišlo mi to. Vnímala som len rany. Vedela som, že rany sa mi rýchlo zahoja, ale nevdela som prečo dostávam bitku. Moon skončil. Konečne, pomyslela som si a cítia som svoju vlastnú krv. Neviem koľko táto bitka trvala. Jediné čo mi fungovalo boli moje uši. Oči nevideli, nohy som necítila. Jediné čo som mohla bolo počúvať atroška cítiť. Ležala som na chladnej zemi. Do izby vstúpila Ashley. Cítila som jej vôňu, a nie len jej, ale aj vôňu malého.
"Moon, čo stým malým?"
"Zabite ho."
Snažila som sa vstať.
"A ju tiež."
"To nie je dobrý nápad, čo Chris?"
"Ten to zvládne. zavedťe ich do lesa, zvery s ao to postarajú, a keď nie zvery tak slnko."
"ALe veď rany sa jej zahoja."
"Ale nie tak rýchlo, ako si myslíš. Sú spôspbené a posypané slnečným prachom, nebude to mať také ľahké."
"Preto nevie vstať?"
"Presne preto. ANi brániť, je ochromená."
"Bolí to?"
"Hrozne, ukážem ti."
POdišli kumne a ukázal jej krčné svaly. mala som ich napnuté a čelo zvraštené. Telo som mala celé stŕpnuté. Bolelo to, ako sviňa v tom mal Moon pravdu. Ale snažila som s anevydať ani hlásku.
"Zvaolaj Brada a Kleya."
"DPbre.
Zobralo ma na uky a vyniesli von. Nechali nás vlese. Potichu som pozerla na malého.
Draken, budeš Darken, konečne ma napadlo krásne meno. No v otm prišiel Brad.
"Musím ho zobrať."
"Nie, Drakena nie," šomrala som....