Eclissi 8.kapitola

Josh sa ku mne pomaly približoval a pritom si oblizoval pery. Približovla sa, ako ku koristi. Jeho pohyby boli premyslené a elegantné. Dravé a symbolické. Čakala som, ako omámená a chcela som, aby ma pobozkal. Chcela som ho zase cítiť, milovať byť s ním. Bol pri mne blízko. Jeho pery boli pri mojich, jeho telo som cítila blízko pri mojom. Bol horúci, no na tele mal zimomriavky. Oči, ktoré mal pred chvíľkou isté a poddajné, teraz boli neisté, krehké, bojácne. Boli to oči veľkej a nesplnenej túžby. Pri každom pohybe čo Josh som cítila , ako sa trasie. No pochybovala som, že to bolo od zimy, bolo to od vášne.
"Jessica," zašepkal potichúčky Josh.
"Áno," zašepkala som.
"Milujem ťa, nechápem to. Neviem prečo sa to deje. Nechápem ničomu...," sťažoval sa Josh a odtiahol sa odo mňa. Nestalo sa to, na čo som čakala a po čom som tak strašne túžila.
Nechápavo som potom pozrela na Josha.
"Čo mám na to povedať?"
"Ja neviem," poznamenal Josh.
"Čo chceš?"
Moj hlas bol tvrdý a bez citu.
"Teba," povedal
"Veď si hovoril, že nemôžme byť spolu," poznamenala som a cítila som sa strašne.
"Ja viem. Ale ja som sa nezmenil, ani ty. Možno nás prekliatie obišlo."
"Podľa mňa nie. Sme prekliatí. Len ...?" chvíľu som rozmýšľala a potom som pokračovala, " nie sme pripravení. Inak premena príde. Som si istá."
"Čo ak nie?"
"Josh," povedala som jemnejšie, ako posledne," ty si z nás ten, ktorý vie o tejto veci viac. Máš pocit, že nás to obišlo? Je to možné, aby sme zostali ľuďmi?"
"Nie je možné, aby sme zostali ľudmi. Vlastne už teraz sme neľudia. Máme moc a zodpovednosŤ. Svojich démonoch, ktorí sú v nás sú mocní a silnejší , ako démoni ľudí. Sú nebezpeční a tým aj my."
"No vidíš. Nie je to možné. Mal by si odísť," povedala som mu.
JOsh prikývol a pri okne sa zastavil, a otočil sa ku mne. Podišla somk nemu a pobozkala ho. Josh mi bozk opätoval, a ja som vedela, že je to naposledy. No netrvalo to dlho, odstrčil ma a ušiel von oknom. Okno som zatvorila a chvíľu som ešte hľadela na JOshove utekajúce telo. Bolo mi do plaču. ľahla som si do posele.
Všetko okolo mňa bolo zrazu také zvláštne. Nemožné. Nepravdepodobné. Táto situácia bola hrozná a ja som nevedela čo robiť.

Po chvíľke rozmýšľania sosm zaspala. Spánok som mala pokojný.

Ráno bolo mimoriadne teplé. Zobudila som sa skôr, ako naši. Zišla osm dole. Bla som nehorázne smädná, bol to smäd ako keď celú noc pijete a ráno dostanete suchoty.
"Už si doma? Kedy si prišla?"
"Ešte včera, niečo po šiestej."
"A?"
"Nič. Žiadne premena, ani zmena. Jediný kto s apremenil bol Tom a tuším Stev. Asi dnes neprídu do školy."
"Takže ani Josh sa nezmenil?"
"Nie, veď to hovorím."
"Hm... no.... hm.... Je to zaujímavé."
"O čom to hovoríš?"
"Včera keď si odišla. Zobral som ti truhlu. Hľadol som v nej informácie, chcem ti pomôcť. No veľa tam otho nebolo, preto som skočil na internet.."
"Nemusel si, nič tam nie je."
"Možno si nenašla ty, ale ja áno.."
"Čo?"
Zdalo sa mi, že zle počujem.
"V truhlice bol nápis, pomenovanie. Tak som ho hodil do vyhľadávača. Objavil sa mi tam Tom. No bol iný. Ešte predtým ako sa rozdvojil, alebo čo spravil. Podľa všetkéhoé on sa nikdy nepremenil, teda až so kým svoju časť nedaroval Damiene. Teda z toho vyplýva, že si ako Tom pred zmenou. Máš oba druhy."
"Lenže to znamená, že JOsh má v sebe tiež oboch. Prečo?"
"On to zdedil. Jeho praprapra... otec bol Tom a jeho praprapra...mama bola Damiena."
"Tomu chápem, a prečo to mám ja?"
"Náhoda? Neviem. Tvoje narodenie podľa všetkého bolo predčasné. Narodila si sa počas zatmenia. No nie hociakého. Všetkým sa zdalo, že mesiac a slnkéo plačú. Tento úkaz bol na oblohe pred viac ako dvesto rokmi, vtedy sa narodil Tom. No Tom bol prvý z prvých. Bol iný ako ty, či Josh. Bol výnimočný z výnimočných. Rozumieš?"
"No je to veľa informácií, ale myslím, že áno."
"Len mi prosím vysvetli ešte tú náhodu."
"Narodila si sa skôr," povedal zrozumiteľnejšie, no aj tak som ho nechápala čo to má spoločné s mojím skorým príchodom na svet.
"Aha," zamyslela som sa," ale aj tak tomu nechápem."
"Ako to? Prekliatie máš vďaka tomu, že sa ti nechcelo byť vo vnútri tvojej matky, chcela si ísť vn. A narodila si sa počas zatmenia, ktorý ma silu meniť ľudí, aj to si pokašľala ty," povedal Tomas.
"Hej."
"Prepáč."
"Čo má teraz čaká?"
"Neviem, uvidíme."
"Ako uvidíme?"
"budeš v sebe chovať oba druhy. Upíra aj vlkolaka. Nikdy sa však nepremeníš. Niekedy to budeš chcieť, aspoň tak sa to píše. Tvoje telo postihne niekedy veľká bolesť, hlavne pri splne a zatmení, alebo iného podobného úkazu. Budú sa v tebe biť oba druhy. No vždy budeš silnejšia, ako Tom alebo Stevi."
"A čo Josh?"
"Ani ten sa nepremení. Ste rovnakí, teda skoro."
"Ako to?"
"To zatiaľ neviem. No tak ako ste rovnakí, ste aj odlišní."
"Nechápem otmu, ako môžme byť rovnakí a zároveň odlišní?"
"Neviem. Ale .."
"Pššt.. Ide mama."
"Dobré ránko, deti," pozdravila nás mama.
"Dobré ," odpovedali sme obaja.


Tomas sa pred školou odo mňa odtrhol. Išiel za priteľkou. Kto by to bol na neho povedal. Zmenil sa. Pred pár mesiacmi by som neverila, že Tomas vie byť taký milý. Vždy sa choval, ako chalani ktorých som neznášlala. BOl namyslený, hrubý a všeobecne sa nevedel cprávať. ALe teraz je ný. Milý. Zdá sa, že Plaguy Queen nezmenila len mňa, ale aj jeho. AJ keď jeho k lepšiemu, nie na zviera, ako som ja. Ani to nie som, som niečo medzitým. Niečo medzi zvieraťom a netvorom. Nevedela som čo sa zo mňa pomaly stáva či ľudská beštia, ktroá ľuďom pomáha, alebo krvilačná beštia ako bol Draculla. Táto niestota ma zabíjala a trápila.
"Ahoj," okamžite som pozrela za seba.
"Ahoj, prdpokladám, že Stev a tOm neprídu."
"Prídu, ale až po druhej alebp tretej hodine."

Škola ubehla rýchlo. Ani som si neuvedomila ako. Josh sa ku mne neprihovoril, ani sa na mňa nepozrel. Stev a Tom prišli do školy po tretej hodine, no boli ako cudzí ľudia. Každí z nich sedel pri inom stole, bol smutní, proste nedalo sa na to pozerať.
Aj to nakoniec skončí smrťou, bolo to celkom isté. celá ich láska zmizla, stratila sa, alebo vyprchala? Neviem ale trápilo ma to a chcela som to zmeniť. Konečne, pomyslela som si, keď som započula posledné zvonenie. Pomaly som kráčala domov.

"Ahoj, Jessica," povedal otec.
"Ahoj. Ideš niekam?"
Spýtala som sa keď som v jeho rukách videla batožinu.
"Áno do Californie. Chceš ísť so mnou?"
"A čo škola?"
"Nič. Mama ťa ospravedlní."
Tomas ma páe minút pred odchodom uistil, že nič nehrozí. A tak som sa s otcom vybrala na cestu.


Do Californie sme prišli za dva dni. Bol pondelok. Otec ma vyložil pri škole.
"Keď skončíš príď do nášho starého domu."
"Jasné, budem tam."
Otec prikývol a ja som pár minút po zvonení vošla do triedy, akurát sa vyučoval francúzsky jazyk.
"Dobrý deň, pani Foxová."
"Jessica Brownová?"
"Áno."
"Zmenila si sa. Si iná. Skoro som ťa nespoznala."
"Vidím, že aj tu sa niečo zmenlo."
"Áno to sú prváci, prehodili nám to na poslednú chvíľu."
"Kde sú naši?"
"Tuším majú labáky."
"Tak idem tam."
"Ahoj."

Prišla som na chodbu s labákmi. Bola to hodina chémie. Naši robili pokusy, ktoré boli zaujímavé pre nás. Pokusy, ktoré sme v Plaguy Queen nerobili. Nebolo to potrebné.
"Dobrý deň, pán Fox."
"A vy ste?"
"Jessica Brownová."
V triede sa ozval šum.
"Jesscia?"
Pozrela som smerom do triedy. Bola to Becky, vobec sa nezmenila. Ostatní nechápavo pozerali, asi som sa naozaj zmenila. Lenže ja som to nevidela. Ale keby tak dokázali cítiť. všetko čo cítim teraz ja.
"Ahoj Becky."
"čau. Si úplne zmenená. Kto ťa tak zmenil?"
"Neviem. Nepripadám si iná."
Aspoň nie fyzicky.
"Ticho," nariadil profesor Fox.
Obe sme pozreli na pána foxa. Nemal rád keď niekto vyrušoval. Saddla osm si vedľa Becky. spolu mse robili pokus. Vydaril sa nám. Tým pre nás skončila hodina.
"Čo máš nové?"
"Nič."
"Ale... veď mi nepovedz, že ťa takto zmenila tá dedina. Čo chalani?"
"Nie nemám priateľa."
"Aha. A aký sú v tej dedine?"
"Sú zlatí. Iní ako tu. Sú akoby z iného sveta."
"Vážne?"
Mám pocit, že si to nevedela ani predstaviť. A ja som jej to nedokázala vysvetliť nemala som ako.
"Jesscia, mobil."
Prebrala som sa zo zamyslenia. vybrala som mobil. Na displayi sa ukázala Joshova fotka z lúky.
"Josh?"
"Nie, som v poriadku. Som v Californii. Potrebovala som vypadnúť."
"Nie, zatiaľ nie."
"Dobre."
"Ahoj."
"A, že nemáš priateľa."
"Čo? Josh? Nie! To je len kamarát. Občas."
"Občas kamarát, občas priateľ?"
"Prosím?"
"To by si ťažko pochopila."
"Počakj," povedla som po chvíľke, keď mi zase začal zvoniť mobil.
Bol to Ben.
"Ben?"
"Som v Californii."
"Neviem."
"Neboj."
"Jasné."
"Dám ti vedieť."
"Nie."
"Ahoj."
"Si obľúbená," povedala Becky.
"Tak by som to nepovedala. Je to tam iné."
Keď sme vošli do triedy, kde sme mávali matematiku. Zacítila som dym. Krútila sa mi z toho hlava a musela som sa pridržať. Dym v mojom nose štípal. Bolo to nepríjemné. No pálenie nosa a krútenie hlavy netrvalo dlho. Ale ja som vedela, že sa niečo deje.
"Si v poriadku?"
"Hej. Choď prosím ťa von z budovy."
"Čo?"
"Choď zo školy. Padaj. Rýchlo."
Becky na mňa, ako na blázna. Pravdu povediac nečudujem sa jej. Vyviedla som ju preto von a vošla som späť do školy a stlačila som poplach. Hluk z požiarneho poplachu mi pôsobil veľkú bolesť v ušiach, ktorá ma dostala na kolená. Všetci vybehli von pravý moment. Labáky prepukli požiarom. Postavila som sa na nohy. A chcela som vyjsť von.
uši si veľmi pomaly zvykali na hluk.
"Pomóóóóć."
"Haló? Kde ste?"
"Pomoóóóóóóć," stále som počula hlas.
Postavila som sa na nohy a vbehla som dnu. Hlas som stále počula. Bol to pán Fox. Pomohla sm mu na nohy, no nevládal chodiť. Pomohla som mu z budovy. Obaja sme sa štuchtali, on s toho, že nevládal a ja z bolesti v mojich ušiach.
"Ste v poriadku?"
Vyzeral, že áno. Mal mierny otras, ale bol v poriadku.
"Vo vnptri je žiak."
"Čože!?"
Nechala som ho v bezpečnej vzdialenosti, keby náhodou škola vyletela do povetria. A pustila som sa späť dnu.
"Haló!"
Vošla som do labáku. Nikoho som nevidela a ani nepočula. Nič som necítila, teda okrem dymu a chemikálií. Nádej, že nájdem žiaka som strácala. A nemala som veľa času. Predsa len oheň je oheň a nechcela som sa za živa upáliť. Prechádzala som okolo labáku C. Pri tomto labáku som zacítila človeka. Prenikavá vôňa sa šírila slabo. Nasledovala som ju. Vkročila osm do labáku C. Hľadala som človeka, ktorého sosm cítila tak slabo. Jediné v čom som si bola istá bola, že je to muž.
"Ak to bude nieaký kretén, nechám ho tu," hovorila som samej sebe.
Horúčava mi nerobila dobre. A bola všade.
"Halóó."
Stále som ho nevedela náksť, aj keď som cítila vôňu nevedela som ho nájsť. V tejto miestnosti sa vône miešali ako drinky. Až po piatich minútach som našla jeho nohu a potom aj zvyšok tela. Bol privalený stolom. Plamene plávali po strope a oblizovali steny okolo nás. Keby tu neišlo o život bolo by to nádherné umelecké dielo.
!Brad," zhíkla som.
"jessica,"
Brad bol môj prvý chlapec na škole. bol futbalista, slávny a nafúkaný ako páv. A hlavne hrozný kretén. Uzavrel na mňa stávku, či ma dostane do postele a navyše na naše výročie ma podviedol. Mala som ho chuť zabiť. A teraz? Stačilo sa otočiť na päte a odísť. Ale čo vby som to bola za človeka, keby som to spravila. Okrem toho, nebolo by to správne nie som ako on. Zdvihla som stôl a dala ho preč. Nebol vôbec ťažký. Ešte šťastie, že mám silu.
"Môžeš chodiť?"
"Brad prikývol a pomaly sme sa teperili von. Vedela som, že týmto tempom určite zomrieme. Strop to už dlho nevydrží a oheň je čím ďalej tým väčší. Šíril sa moc rýchlo. Týmto tempo nevylezieme ani z labáku.
"Prepáč."
"Aj ty mne," povedala som Bradovi a vrazila som mu.
Presná rana. Okamžite odpadol vydvihla som ho na ruky a utekala von. Mojou rýchlosťou to bolo nič. Pri východe sa Brad prebral a ja som musela spomaliť a položiť ho na zem. Brad na mňa zvláštne pozrel. Vonku už čakali zachranári, policajti a aj novinári. vyšli sme s Bradom von. dala som ho do rúk zachranárom a ja som sa vybrala domov. našťastie tam bol taký zmätok, že nikto nevedel kde som zmizla. keď som bola dosť ďaleko od všetkého toho rozruchu použila som na svoj presun rýchlosť. Až keď som dobehla domov zacítila som pálivú bolesť na ramene. Pozrela som na rameno. Bolo popálené.
Vošla somd nu do nášho starého domu.
"Ahoj oci."
"Vďaka bohu," povedal otec.
"Ćo je?"
Otec zapol telku, v ktorej bol požiar. A akurát scéna, ako vychádzam von s Bradom.
Do pekla. Oni to nakrútili. čo teraz? Sakra, pomyslela som si.
"Čo si to stvárala? Čo si o sebe myslíš? Na čo si tam myslela? Chcešsa zabiť?"
Otcové výčitky sa mi nepáčili, ale čo som mu mala povedať? Mala som mu povedať, že z jeho dcéry je zabiják? Netvor? Beštia?
"Neviem."
"Ty nevieš? Snáď nie si taká hlúpa."
"Nie som, ale.."
"Ale čo?"
"Nič tati."
Otec pozrel na bok a potom zase na mňa. Už v očiach nemal toľko zlosti. ale on si až vtedy všimol rameno.
"Jessica," skríkol otec, až som nadskočila.
Vystrašene som na neho pozrela a on tźhrozene pozeral ne moju spálené rameno.
"Oci, to je v poriadku. rýchlo sa to zahojí."ň
Otec ešte pár minút stál bez pohnutia. A popzeral na mietso kde som stála.
"Jesscia," ozval sa keď som si už obviazla ruku.
Jeho hlas znel kludnejšie, lepšie.
"Áno?"
"Naozaj ti nič nie je?"
"Nie, som v poriadku."
"Dobre, chceš niečo jesť?"
"Nie."
"Dobre."
Už bol pokojný. Ja som prešla do vedľajšej izby a vytočila Beckyne číslo.
"Jessica? Kde si? Si v poriadku?"
"Áno. Čo ty?"
"Ja? Som Ok."
"Kde si?"
"U nás doma, myslím tým starý dom."
"Prídem."
"Nie, otec je troška rozrušený."
"Dobre, ale prídi aspoň večer na pláž."
"Možno."
"No tak. Prosím."
"Dobre. Pokúsim sa."
"Poviem to ostatným."
"Ahoj."
Zolžila som telefón a vrátila osm sa za otcom. Práve telefonoval a z jeho odpovgedí som zistila, že volá moja mama.
"Je v poriadku."
"Nič. Nie, ešte som to nevybavil."
"Samozrejme. Dobre. Pôjdeme."
"Posnažím sa."
"Odkážem."
"A ako?"
"Ahoj."
"Stalo sa niečo?"
"Volala tvoja matka. Táto televízia je celosvetová, je to všade."
"A sakra."
"Aj ja si to myslím. Tvoja matka chce, aby si sa hneď vrátila domov."
"Čo?"
"Neboj to som ukecal, ale chce aby si išla k doktorovi."
"Ale..."
"Ja viem. AK nechceš nemusíš, aj keď by sa ti mali pozrieť na tú ranu. Ale nechám to na tebe."
"Ďakuejm."
Otec potom odišiel preč. Ja som zostala v dome sama. Nevedela som čo robiť, a tak som si išla ľahnúť. Zaspala som rýchlo, neviem či to bolo tým čo sa stalo, alebo tým, že sme poriadne nemali prestávku v žiadnom hoteli. Zobudil ma zvuk telefónu.
"Haló?"
"Áno, Ben si to ty?"
"Čo sa deje?"
"Videl si noviny?"
"Ako to vieš?"
"Asi áno."
"Ahoj."
Ako náhlo som dopovedal Ben zložil. bol akýsi čudný, taký nikdy nebol.
"Dobrý večer," povedal otec.
"Koľko je?"
"Niečo po ôsmej."
"Môžem ísť na pláž?"
"Jasné choď. Ale buď opatrná."
"Dobre, neboj sa."
Vyšla som z nášho starého domu a zamierila som rovno k nášmu miestu na pláži. Každí ma zdravil a usmieval sa na mňa. Mala to na svedomí, tá prekliata náhravka.
"Ahoj Jesscia."
"Ahojte, ako sa máte?"
"Ty sa pochváľ."
"Ja? Stále som rovnaké nemehlo, ako predtým."
"Ale dnes to tak nevypadalo."
"To bola náhoda."
"Mňa by skôr zaujímalo niečo iné," ozvala sa Becky, " ako si vedela, že sa niečo deje?"
"3iesty zmysel?"
"No tak Jesscia, čo sa s tebou stalo," spýtal sa Billy.
"Nič, som rovnaká len ste ma dlho nevideli."
"Nie," povedal Kelly.
"Čo chcete vedieť?"
"Všetko," povedal Frency.
"Ale neviem čo mám povedať. Som rovnaké. Dokonca, keď som bola prvý deň vonku, strelili po mne a trafili ma do nohy."
"To vážne?"
"áno."
"Aspoň si využila náš darče," dokončil Billy.
"A nie raz."
Porozprávala som im o celej bande. O Joshovi, O Benovi, O Tomovi, O Stev a ostatných som spomenula len letmo. Prezradila som, že Tomas, môhj bratranec sa ku nám presťahoval a je veľmi nápomcný. No, do detailov som nezachádzala. zábava už bola v plnomprúde. tancovanie, pitie, ja právdaže len Malibu, a veľa zábavy. Všetci sme sa bavili. No stíchli sme keď k nám prišli dvaja chalani.
"Ty si Jesscia?"
Spýtali sa a pozreli na Becky.
"Nie," a ukázala na mňa.
Ja som sa postavila.
"Ja som Jessica. Môžem Vám pomôcť?"
"Môžme s tebou hovoriť? o samote?"
"Jasné."
"Jessica," ozvalo sa za mnou.
Bola to Frency a kývala hlavou. Chalani sa jej asi neozdávali. Naozaj boli čudní. No, strach som z nich nemala. Vzdialili sme sa od mojich kamarátov, a keď sme boli dosť ďaleko, tak som začala.
"Čo môžem pre Vás urobiť?"
"Kto si?"
Otázke som nepochopila.
"Som Jessica."
"Nie, nemyslíme ako sa voláš. ALe kto si? Čloevk určite nie."
"Čo?"
"NIečo ti ukážeme."
S napätím som čakala, čo mi títo dvaja mládebci chcú ukázať. nevedela som čo majú zalubom. no vedela som, že sa ich báť bnemusím. Neublížili by mi.