nie naozaj krasne :d

LT 2

„Super,“ povedal som a rozbehli sme sa k Damianovi.
K Damianovi sme dobehli celí špinaví a spotení. Aj keď som bol taký špinavý cítil som sa šťastne.
„Ten smrad je zo mňa?“
Spýtal som sa Damiana.
„Hej, ale ja nie som na tom lepšie.“

Damian ma zaviedol do kúpeľne, aby som sa mohol sprchovať. On medzitým pripravil jedlo.
Vyšiel som zo sprchy.
„Tu máš,“ podal mi tanier s jedlom,“ zachviľu som späť,“ povedal.
Vošiel som do Damianovej izby a sadol som si za počítač, ale nezapol som ho, nechcelo sa mi. Radšej som prešiel k veži a zapol hudbu. Z veže sa ozvala rýchla, ale za to pohodová hudba.
„Osprchovaný,“ povedal veselo Damian, keď vošiel dnu.
„Príjemný pocit, však?“
„Že váhaš,“ odpovedal Damian s úsmevom na tvári.
Damian mal na sebe len uterák, a jeho telo sa počas tých pár mesiacov čo sme sa spoznali dosř zmenilo.
„Kedy si začal posilňovať?“
„Dávno, prečo už je to vidno?“
„Dosť,“ povedal som.
„Ale stále som pozadu, ak sa prirovnám tebe, som nič.“
dokončil a ukázal na moje hrudné svaly, nebol som žiadny kulturista ale myslím, že moje svaly boli, teda sú pekné.
„ale je to skvelé, prečo si to nepovedal? Mohli sme cvičiť spolu,“ povedal som mu.
„No, ale myslel som si, že nebudeš chcieť.. teda, že budeš chcieť mať čas aj na Samotu,“ povedal.
„Asi hej. hm... Ozaj, Sofia nás pozvala na party, pôjdeme?“
„Môžme. Nie som proti. Kedy je?“
„Dnes o ôsmej u Sofii.“
„A čo Samota?“
„je to v poriadku. Je to lepšie, vlastne je to skvelé.“
„Takže pokojná a zabudnutá?“
„Myslím, že áno. Konečne som normálny.“
„Nikdy...,“ nedokončil vetu, len ticho pozrel do kúta steny.
„Čo?“
„Nikdy nebudeš normálny.“
„Ako...,“ nevedel som čo sa ho chcem spýtať.
„Samota ťa nikdy neopustí. Ani mňa neopustila. A keď ti bude naozaj zle, zase sa objaví a zase si ťa podmaní. Len od teba závisí či bude silnejšia, ako teraz, alebo slabšia.“
„Inak, vysvetli mi ako to, že toľko o tom vieš? Ja som hľadal na internete a nič o tom tam nie je.“
„Som v tom už dlho.“
„Jasné, veď aj ja.. ale stále o tom neviem toľko koľko ty, ako to ?“
„Neviem.“
najedli sme sa a ľahli si do postele. Bola to obrovská vodná posteľ. Nebolo pre dvoch ale najmenej pre štyroch ľudí.
„Mám dosť,“ povedal som, keď som dojedal posledný kúsok koláča, ktorý mi Damian dal.
„Verím,“ povedal Damian a prepol pesničku.
„Čo sú to za pesničky? U nás som ich ešte nepočul,“ povedal som mu.
„Novinky v Amerike.“
„Páčia sa mi.“
„Aj mne,“ povedal Damian a zaspával.
„Už idem domov, potrebujem si zobrať čisté oblečenie, keď pôjdem ku Sofii prídem pre teba.“
Damian prikývol ale z postele nevstal, vedel, že by som nechcel aby ma vyprevadil veď jeho dom som poznal ako svoj.

Prišiel som domov o pár minút, ako vždy doma nikto nebol. Vybehol som hore schodmi do svojej izby a zapol som si hudbu, bola to moja sila a energia. Hľadal som čisté oblečenie. A sníval som. Konečne, som sa cítil šťastný, neviem čím to bolo, ale páčil sa mi tento pocit. Pri tejto nálade sa mi prihovorila Samota.
Á, ty si tu? Čo chceš?
Spýtal som sa viac-menej drsne.
Prepáč, povedal som po chvíľke, keď Samota mala zlomený hlas.
Deje sa niečo? Nie, tak prečo si taká? Aha, to bude v poriadku, idem na party. Nie nezabudol som čo si pre mňa spravila, nikdy.
Zase potrebovala útechu zdalo sa mi, že sme si vymenili role. Ale bol som šťastný.“

Vanessu z čítanie vytrhlo buchnutie dverí, Will sa mykol.
„už sme doma,“ ozvali sa, zdola, hlasy, „ poďte sem“
„Ahojte,“ povedali naraz a všetci prešli do obývačky.
„Stredu je pohreb,“ povedala Cynthia.
„Túto?!“
„Áno.“
„Ale prečo tak skoro?“
„pitva je hotová. Takže nemáme prečo čakať.“
„Chápem. Koľko?“
„To je jedno. My to vybavíme,“ povedal Alexander Vanesse.
„Ďakujeme.“
„Ešte niečo.“
Ozval sa Alexander.
„Čo?“
„Potrebujeme čísla jeho kamarátov a priateľov.“
„Aha, no tak to Vám stačí Sofiine, je to šikovná a rozumné dievča. Oznámi to aj v škole.“
„Sofia? Poznáme ju?“
„Chodila s Martinom.“
„ach, áno. Milé dievča, ako to zvláda ona?“
„Ani nevieme. Dáme Vám jej číslo.“
„Daj,“ povedala Cynthia.
Vanessa odišla variť večeru. Dlho nestála pri šporáku, ale ešte pred odchodom sa zastavila a pozrela na Cynthiu.
„Ale keď jej budete volať, budte opatrný. Mala ho veľmi rada.“
„Budeme.“

Vanessa sa postavila za kuchynskú linku a začala pripravovať ľahkú večeru. Ale nevedela sa sústrediť stále myslela na jedni jedinú vec. Na Martina, na jeho dopis, na jeho bolesť. Na vštko čo sa zatiaľ dočítala. Bola ako omámená,aj keď sa pred rodičmi dokázala tváriť do cela normálne. Ale trpela, a cítila že aj Will trpí. No nechcel hovoriť.

„Ako ide obchod?“
Spýtal sa Richard.
„Dobre. Darí sa nám,“ povedal Will.
A uvažoval nad tým, ako v takej to chvíli môže myslieť na obchod, keď o dva dni jeho syna idú pochovať. Ako?
„Kto je v kancelárií?“
„Nikto.“
„Idem tam. Kto ju má, inak na starosti?“
„ja.“
„Ok, daj mi kľúče.“
Will sa postavil, prešiel k stolíku a hodil po Richardovi kľúče od podniku a potom zmizol. Richard sa postavil a tiež zmizol v vchodových dverách.
Emilia zase išla pomôcť Vanesse s prípravou.

Will vyšiel do spálne a sadol si oproti posteli. Mlčky tam sedel a hľadel na zväz papierov, ktorý mu majú nahradiť syna. Ako sa to dá? Prečo by som sa mal zmieriť s tým, že tu nie si? Ako si mi to mohol urobiť? Na čo si myslel? Čo si chcel dokázať týmto činom? Prečo si sa s nami radšej neporozprával? Nezdôveril? Prečo?
Potom pozrel do hora a mlčal. Na nič nemyslel mal čistú hlavu. Vypadal akoby na niečo čakal.
„Will!“
Zakričala Vanessa zdola. Ale nereagoval. Len mlčky sedel. Nechcel nikoho vidieť, nai počuť, chcel jedno. Samotu.
Ozvi sa. Počuješ? Kde si? No nič. Nič sa nestalo, čo ho sklamalo.
Som asi, príliš normálny. Lenže to by znamenalo, že Martin bol..... blázon. Ale on blázon nebol. Bol...... chorý, možno troška.
Will bol v koncoch nevedel čomu má veriť. Išiel sa z toho zblázniť.
„Will!“
Ozval sa znova ďalší krik z dolnej časti domu. On sa, však ani nepohol. Počul, ako sa ozývajú kroky na schodoch. Približovali sa náramne rýchlo a nedočkavo. Vanessa vtrhla dnu.
„Nepočuješ?!“
Skríkla na Willa. Ten len smutne na ňu pozrel.
„Nechaj ma.“
„Čo robíš?“
„Čakám.“
„Na čo?“
„Na tú Samotu. Zabila mi syna.“
„A čo ju chceš zabiť?“
„Čo?“
„na čo je to dobré?“
„Neviem.“
„Ja len..“
„Will,“ začala Vanessa,“ náš syn bol vážne chorý. A, bohužiaľ, sme si to nevšimli. A možno aj áno, ale nechceli sme si to priznať. Je čas dať zbohom.“
„Dať zbohom? A čo,“ ukázal na list.
„Ten, samozrejme dočítame. Zajtra naši odchádzajú. Máme na to celý deň.“ už toho nie je veľa, snáď to stihne, keďže je to posledný deň pred pohrebom.“
Will prikývol a zišiel dole. V tú noc išli všetci skoro spať.
Cynthia pred spánkom obvolala ešte pár známych, Alexander zákazníkov a Richard zamestnancov, Emilia robila poriadok.

„majú to ťažké,“ ozval sa Alexander.
Cynthia sa na neho pozrela s úprimnými očami,“ to majú. Ale nezdajú sa ti čudní?“
„Ako to myslíš?“
„To ich chovanie, ako by niečo tajili.“
„To sa ti len zdá. Čo by mohli tajiť, okrem veľkej bolesti a straty?“
„Neviem. Asi sa mi to vážne len zdalo.“
Hneď na to zaspali.

Keď sa Vanessa zobudila rodičia boli preč.
„Will,“ zhíkla.
Will pomaly otvoril oči.
„Čo je?“
„Naši odišli.“
„A? Veď si vedela, že všetko idú vybaviť na zajtrajší pohreb.“
„Vedela, ale netušila som, že tak skoro.“
„No vidíš,“ povedal ospalo.
„Vstávaj. Ide za Martinom.“
Will sa nechcene postavil, vošiel do kúpeľne a potom sa prezliekol.
„Tak?“
„Začni,“ povedal Will,“ už toho nie je veľa.“
„„Dorazili sme na Sofiinu party.“
„Čau Sofi,“ povedal Damian.
„Čaute chalani. Prišli ste,“ povedala.
„Jasné, veď si nás pozvala,“ povedala som.
„Čo si dáte.“
„Zatiaľ nič,“ povedal Damian za oboch.
„Tak sa zabavte,“ povedala a odbehla.
Už dlho som nebol na party. A teraz som ... S Damianom, ale necítim sa moc dobre. Neviem čo mi je. Čo by mi mohlo byť?
„Martin?“
Pozrel som sa na Damiana.
„V poriadku?“
Prikývol som.
„Nevyzeráš. Čo sa deje?“
„Neviem. Cítim sa zvláštne.“
„Ako?“
„Neviem.“
„Chceš ísť domov?“
„Nie, ostaňme.“
Damian prikývol a tiež zmizol v dave.
Zostal som sám. Lenže to nebolo všetko. Moje postávanie sa rýchlo zmenilo. Prišla ku mne Samantha, bola to jej prezývka, nikto nevedel ako sa volá. Ktovie či to niekedy vedela ona sama.
„Ahoj, dlho som ťa nevidela,“ prihovorila som jemným tónom.
Samantha bola o niečo vyššia, ako Sofia mala bronzové vlasy a tyrkysové oči, jej štýl obliekania bol vždy iný, jedinečný. Vo svojej podstate bola pekná.
„Ahoj, mal som prestávku.“
„Ja, že si nás opustil.“
„To nie.“
„Si tu so Sofii?“
„Sofiou? Prečo s ňou?“
„Chodíte spolu.“
„Už vyše dvoch rokov, nie.“
„To vážne? Myslela som si, že sú to len klebety. Tak s kým si tu?“
„S kamarátom.“
„A kde je?“
„Neviem, niekam zmizol.“
Samantha nič nepovedala, len sa na mňa obesila a začala ma bozkávať. Rýchlo som si uvedomil čo sa deje a odstrčil som ju.
„Čo to robíš?“
„Ja neviem,“ povedala pozrela do davu, kde stále Damian so Sofiou.
Sofia bola zarazená a Damian sa usmieval. Iba mne bolo zle. A to strašne. Vybehol som von. Snažil som sa utiecť, čo najďalej. Aj keď neviem predčím som vtedy utekal.
„Maťo stoj!“
obzeral som sa za seba. A za mnou bežal Damian. Zastavil som.
„Čo je?“
„Chcel som sa ťa spýtať či si v poriadku, ale vidím, že nie si.“
„Prepáč, ja len...“
„Bolo to odporné,“ spýtal sa ma Damian.
„Čo to, zase, táraš? Ako si môžeš myslieť... veď ...“
„Ty nie si gay.“
„Nie, nie som. Veď ty vieš,“ povedal som.
„Ja? Prečo ja?“
„Čo?! Veď ty vieš, že nie som buzerant,“ ohradil som sa.
Čo je to za blbý nápad? Ja a buzna? Nikdy. Veď to je choré. Fuj. Odporné. Ble.
„Prečo?“
„Čo? Prečo?“ Spýtal som sa Damiana.
„Prečo si myslíš, že nie si gay?“
„Veď, som chodil so Sofiou a ...,“ zmĺkol som.
„A?“
„Čo to so mnou je?“
„Poď so mnou,“ povedal Damian.
Nasledoval som ho. Nemal som potuchy kam ideme. Túto cestu som nepoznal. Dostali sme sa po tmavých uličkách na čudnú lúku s jazerom.
„Čo tu budeme robiť.“
Spýtal som sa, snažil som sa, aby sa mi netriasol hlas. Nebola mi zima, ale po mojom tele mi behal mráz. Nechápal som svojím citom, nechápal som sebe, nechápal som všetkému čo sa okolo mňa dialo.
„Robiť?“
Zamyslene sa spýtal Damian. Jeho oči boli zvláštne krásne, tak zvláštne, že som ťažko dýchal.
„Dami ..“
Nestihol som dokončiť keď sa Damian zvrtol na päte a postavil sa predo mňa.
Chcel som ho obísť, ael chytil ma za ruku a pritiahol si ma k svojím perám. Dlho som si neuvedomil čo sa stalo, až do kým neskončil. Otvoril som oči a nechápavo som na neho pozeral.
Čo mám v takej to chvíli povedať? Čo urobiť? Nič sa nedá.
Damian sa usmieval. Konečne som sa rozhýbal a dokončil krok, ktorý som chcel spraviť.
„Prečo sa smeješ?“
„Si zlatý, keď si mimo.“
„Super. A ..“
„Ale nemôžeš povedať, že sa ti to nepáčilo.“
„Ale.. ja..“
„Čo?“
„Ja nie..“
„Si gay? Porozmýšľaj. Samota je väčšinou u homosexuálou, a ty si , ako knižný prípad. Prepáč.“

Moje myslienky ..., aspon myslim:D

Som riadne sialena, som riadna mrcha, som riadny divoch, som niekto kto sa rad hra, som niekto kto neznasa zradu, ale miluje pomstu...... neznasa problemy, ale miluje ich riesit....
som niekto kto neznasa byt sam, ale zaroven miluje svoju samotu.. som niekto hanblivy a tichy, ale zaroven divoký a vášnivý .... som niekto kto ma rád život ...


Život je okrúhla cesta a nikdy nevieš či skončí za nasledujúcou zákrutou ....

Láska pre mňa nič neznamená, je pre mňa len bolestnou spomienkou, jediné čo si cením, ako život, je SKUTOČNÉ PRIATEĽSTVO, za to jediné sa oplatí bojovať ...

Bolesť ktorú práve cítim je strašná. Nohy, ruky mi od tejto bolestitrpnú, vlastne myšlienky si nepočujem, bolesť zaplnila celé moje telo.

Každí z nás ma zléchvíľe, chvíľe kedy sa človek necíti byť človekom, kedy myšlienky nie sú myšlienkami, kedy je pocit klamlivé a hlavne bolestné zlo, kedy srdce túži po spoločnosti ale myseľ ti hovorí: buď sám, zle chvíľe nusíš byť sám.

Som tu len a len pre Teba, nikto iný neznamená to čo ty.

Život je ako futbal pri každom páde cítiš pod telom tvrdú a chladnú zem, bez duše.. ale to ti nezabráni vstať a dať gól a cítiť pri tom ten slávny púocit víťazstva...

LT .....

Pozrel som vystrašene.
„Čo si to spravil? Zradil si ma.“
„Pokoj.“
Potiahol ma k ihrisku.
„Martin,“ ozval sa bývalý tréner, „ zahráš si?“
Chcel som odpovedať, ale Damian ma predbehol.
„Jasné, veď kvôli tomu prišiel.“
„Tak máš ľavé krídlo,“ povedal tréner.
Donútene som vybehol na trávnik. Bol čerstvo pokosený, ešte som cítil vôňu trávy.
„Martin,“ zvolali bývalí spoluhráči, „ vitaj.“
Ľahko som sa pousmial. Začala sa hra. Moja kondička bola dobrá, vďaka mojím vlastným tréningom. Takže som s chalanmi stíhal. Ale svoje nedostatky som cítil. Mohol som sa snažiť, ako som chcel. No, nebol som už taký dobrý.
„Martin, dole,“ zakričal tréner.
Spotený som zbehol z trávnika.
„Pekná hra,“ povedal.
Slušne som sa usmial, ale nič som nepovedal. Pozrel som na Damiana a ten sa hneď chytil slova.
„Prepáčte, už musíme ísť.“
„Maťo, príď na budúci tréning.“
Usmial som sa a Damian to ukončil.

„Prečo si to spravil?“
„Nebavil si sa?“
„Bavil, ale je to skoro.“
„Sú to štyri mesiace, nie je to skoro.“
„Ale ...“
„Žiadne ale. Ak sa chceš zbaviť, alebo eliminovať samotu musíš sa baviť aj s inými. Nie len so mnou.“
„Veď sa v škole bavím.“
„Ale futbal je tvoja láska. Venujem sa mu.“
„Veď som hrozný. Nevidel si?“
„Nie,“ povedal Damian.
V ten deň som domov prišiel totálne vyčerpaný. Nevládal som. Osprchoval som sa a ľahol do postele.
Damian má pravdu. Vo futbale som dobrý a stále ho mám rád. Ale čo ty? Si tu? Jasné. Si urazená. Kotaktný šport.. už nechcem byť úplne sám. Neviem. Damian? Kamarát. Či chcem lásku? Neviem, do teraz som si myslela, že ty si moja láska. Zmenilo sa na tom niečo? Nič? Tak, prečo by som si mal hľadať novú lásku? To Damian nežiada, a ani nebude. Netrep! Tiež ťa miluje. Aj keď menej. Keďže si ho skoro zabila. Netrep!! Je to tvoja chyba. Podriaďuješ si nás. Bez ohľadu si s nami robíš čo chceš, a keď nie je po tvojom si naštvaná, ako teraz. Nie. Nechcem to. Dobre. Je mi to jedno.
Prvýkrát čo som sa so Samotou pohádal. Musel som zhlboka dýchať. Zdalo sa mi, že sa dusím. Čo si strašné. Snažil som sa nadýchnuť, ale nedalo sa. Nevedel som čo robiť. Zrazu som zaspal. Neviem ako.

Ráno som sa zobudil so strašnou bolesťou hlavy. Vedľa, vedľa som sa vytrepal z postele.
Za to môžeš ty, povedal som Samote.
Som si istý. Čo si mi spravila? Chcem to vedieť. Hovor!
No, Samota sa mi len smiala a mňa to znervózňovalo. Konečne som opustil dom a smeroval som do školy.
Konečne škola. Malo by mi byť lepšie. Ale ja zmenu necítim. Čo sa to so mnou deje?
Damian neprešiel na prvú hodinu.
Čo s ním je? Kde je?
Potešil som sa, keď prišiel na druhú vyučovaciu hodinu.
„Ahoj,“ začal som rozhovor.
„Čau, neuveríš s mamou sme dnes boli u môjho starého doktora, toho čo ma dostal so Samoty.“
„A načo?“
„Potreboval som s ním hovoriť.“
„O čom?“
„O tebe, predsa. O čom asi?“
„O mne?“
„Áno. Chcem ti pomôcť, už som ti to povedal.“
„ale také starosti si si nemusel robiť.“
„Nemusel, ale chcel. Chcem ti pomôcť. Inak, ako sa dnes cítiš?“
„Hrozne.“
„Ako to?“
„Neviem. Strašne ma bolí hlava.“
„Neboj. To prejde.“
„Dúfam.“
Ostatok dňa v škole som s Damianom neprehovoril. Stále som rozmýšľal nadtým, či robím dobre, aspoň ohľadom Samoty.
Je správne, že ju chcem eliminovať? Tri roky mi pomáhala a ja ju teraz zrádzam? Som hrozný. A nechcel som sa jej vzdať. Nikdy. Tak prečo? Aj keď mi Damian ukázal čoho je samota schopná aj tak sa mi to zdá.... hmmm.... neviem. Čo robiť? Damian je kamoš, nechcem ho stratiť.
Pozrel som na Damian. Po celom tele mal husiu kožu.
Čo mu je? Veď tu nie je zima.
Zo zošita som vytrhol papier. A začal písať.
„Si v poriadku?“ A poslal som mu ho. Damian sa zmätene na mňa pozrel, akoby ma nepoznal.
„Áno. Prečo?“
„Lebo sa celý trasieš a máš celom tele zimomriavky. Je ti zima?“
Damian bol v ten deň veľmi zvláštny. Aj keď sme boli vonku bol zvláštny. No, nechcel mi povedať čo mu je. A skúšal som to dlho. Ale nič. Nebolo mu vôbec do reči, a ja som nevdel, ako mu pomôcť. Mal som výčitky. Bol som zúfalý.
Vonku sme neboli dlho. Náš rozhovor bol o ničom.
Konečne, pomyslel som si keď som došiel domov.
Čo s ním mohlo byť? Čo chcel? Prečo mi nič nepovedal? Spravil som niečo zlé? Samota, si tu?
Opýtal som sa do vzduchu.
Samozrejme, nie si ti. Všetci ma opúšťajú. Ty aj Damian. A neviem prečo. Čo? To som ti vysvetlil. Milujem ťa, ale niekedy si hrozná. Nehnevaj sa, ja za to nemôžem, nie je to moja vina.
Samota bola zvláštna. Vždy ma prekvapila niečím čo by som nikdy nečakal. Smaota ma rýchlo uspala.


Počas ďalších troch až štyroch mesiacov som pomocou Damiana, futbalu a Sofie svoju Samotu eliminoval na minimum. Prestal som mať výčitky svedomia, pocit zrady zmizol aj keĎ ni eúplne. Ale bol oveľa menší. Damianové zlé dni, ako som ich nazval chodili tak dvakrát do mesiaca. Vtedy sme mlčky sedeli na najtichšiom mieste aké sme poznali. Ani jeden neprehovoril. Stále neviem čo tie zlé dni spôsobuje, ale nemám odvahu sa ho to spýtať.



Vanessa prestala čítať, keď začula zvonček. Zišla dole, otvorila dvere.
„Mami, oci,“ privítala svojich rodičov.
„Otec mi to povedal, je mi to ľúto,“ povedala Emilia.
„Neviem kde sme urobili chybu.“
Emilia ani Richard neodpovedali. Boli už aj tak dosť zaskočení. Vanessa ich zaviedla do ich izby.
„Už sme obtelefonovali pár známych. Kedy bude pohreb?“
„vybavujú to Willovi rodičia. Ja ani Will to nedokážeme.“
„Dobre. Veď na to sme tu my,“ povedal Vanessin otec.
„Ďakujeme.“

Vanessa odišla do spálne. Zavrela dvere. Will sedel pri stolíku a pozeral sa do zrkadla, jeho pohľad bol neprítomný.
Ale ozval sa.
„Vaši?“
„Hej, všetkých obvolávajú. Máme šťastie, že ich máme,“ povedala Vanessa.
„Vysvetli mi, čo sa to dialo s naším synom?“
Wilov hlas bol zlomený.
„Neviem. Tá jeho Samota .. ja neviem.“
„Prečo nám nič nepovedal? Bál sa? Alebo prečo, prečo toľko tajomstiev? Prečo?“
„To neviem.“
Will ešte pár minút sedel ako bez duše a potom pozrel na Vanessu, pohľadom, ktorému chápala len ona. Kľakla si k posteli a začala čítať.
„Dnes mám po troch rokoch svoj prvý zápas. Príde iba Sofi, pretože Damian to nestíha, ale drží mi palce. Už dlho som necítil ten pocit. Pocit keď stojíš na ihrisku a pozerá, obdivuje ťa väčšina žiakov a spolužiakov, je to úžasný pocit. Krásny. Ten pocit nie je len krásny ale aj niečím zvláštny, niečím nepochopiteľným. Neviem to presne opísať,je to pocit...
Skončil zápas vyhrali sme o jeden gól, posledné minúty boli náročné. Zišli sme z trávnika.
Zastavil som sa pri Sofi.
„Pekná hra,“ pochválila ma, už dlho som to nepočul.
Je to zvláštny pocit. Potom ma pobozkala na líco. Celý som sa zachvel.
„Prídete?“
„Kam?“
„Na oslavu víťazstva,“ povedala Sofia.
„Asi áno. Kde bude?“
„U mňa.“
„Kedy?“
„Večer, okolo siedmej, možno ôsmej.“
„Asi hej, uvidíme.“
„Dobre, budem Vás čakať.“
Potom odbehla preč. Sadol som si na tribúnu a hľadel na zavlažovací systém. Hlavu som mal čistú. Na nič som nemyslel. Len tak pozeral na prskajúcu vodu.
„Gratulujem,“ ozval sa príjemný hlas.
„Ďakujem. Čo ty tu?“
Spýtal som sa Damiana.
„Sofia mi povedala, že si ešte tu. Čo, vlastne, robíš?“
„Pozerám na vodu.“
„Prečo?“
„Len tak. Neviem je to upokojujúce.“
„Aha, počul som, že si dal prvý gól.“
„Hej, pošmykol som sa a bol tam.“
„To si nemyslím.“
„Kde si, vlastne, bol?“
„V nemocnici.“
„Deje sa niečo?“
„Ako sa t vezme.“
„No tak, hovor,“ posúril som ho.
„Bol som na akých si testoch. Nič viac neviem, mama si to vymyslela.“
„Ale nie si chorý, však?“
„Nie, nie som.“
„Tak si poď zahrať,“ povedal som mu.
Obaja sme vybehli na trávnik. Aj keď zavlažovanie už vypli, trávnik bol stále mokrý, smaozrejme.
Pozrel som do Damianových očí, boli plné radosti.
„Inak, budeš špinavý,“ pripomenul som mu, ani neviem prečo.
„Nevadí, doma mám sprchu,“ odpovedal.
„Tak hráme.“
Rozohrali sme sa a zčali sem hrať. Prvá šmýkačka patrila Damianovi a ja som sa strepal do prvej veľkej mláky, ktorú som našiel, takže moja tvár bola totálne od blata. Pri našom menšom zápase sme prešli k potkýnaniu a bitke, čo skončilo tak, že sme sa celý vyváľali v blate.
Zbehli sme z trávnika a chceli sme ísť do sprchy ale šatňa bola zamknutá. Moje veci boli na tribúne.
„Pekne,“ povedal som a zdvihol veci z tribúny.
„Nevadí, poďme ku nám.“