LT .....

Pozrel som vystrašene.
„Čo si to spravil? Zradil si ma.“
„Pokoj.“
Potiahol ma k ihrisku.
„Martin,“ ozval sa bývalý tréner, „ zahráš si?“
Chcel som odpovedať, ale Damian ma predbehol.
„Jasné, veď kvôli tomu prišiel.“
„Tak máš ľavé krídlo,“ povedal tréner.
Donútene som vybehol na trávnik. Bol čerstvo pokosený, ešte som cítil vôňu trávy.
„Martin,“ zvolali bývalí spoluhráči, „ vitaj.“
Ľahko som sa pousmial. Začala sa hra. Moja kondička bola dobrá, vďaka mojím vlastným tréningom. Takže som s chalanmi stíhal. Ale svoje nedostatky som cítil. Mohol som sa snažiť, ako som chcel. No, nebol som už taký dobrý.
„Martin, dole,“ zakričal tréner.
Spotený som zbehol z trávnika.
„Pekná hra,“ povedal.
Slušne som sa usmial, ale nič som nepovedal. Pozrel som na Damiana a ten sa hneď chytil slova.
„Prepáčte, už musíme ísť.“
„Maťo, príď na budúci tréning.“
Usmial som sa a Damian to ukončil.

„Prečo si to spravil?“
„Nebavil si sa?“
„Bavil, ale je to skoro.“
„Sú to štyri mesiace, nie je to skoro.“
„Ale ...“
„Žiadne ale. Ak sa chceš zbaviť, alebo eliminovať samotu musíš sa baviť aj s inými. Nie len so mnou.“
„Veď sa v škole bavím.“
„Ale futbal je tvoja láska. Venujem sa mu.“
„Veď som hrozný. Nevidel si?“
„Nie,“ povedal Damian.
V ten deň som domov prišiel totálne vyčerpaný. Nevládal som. Osprchoval som sa a ľahol do postele.
Damian má pravdu. Vo futbale som dobrý a stále ho mám rád. Ale čo ty? Si tu? Jasné. Si urazená. Kotaktný šport.. už nechcem byť úplne sám. Neviem. Damian? Kamarát. Či chcem lásku? Neviem, do teraz som si myslela, že ty si moja láska. Zmenilo sa na tom niečo? Nič? Tak, prečo by som si mal hľadať novú lásku? To Damian nežiada, a ani nebude. Netrep! Tiež ťa miluje. Aj keď menej. Keďže si ho skoro zabila. Netrep!! Je to tvoja chyba. Podriaďuješ si nás. Bez ohľadu si s nami robíš čo chceš, a keď nie je po tvojom si naštvaná, ako teraz. Nie. Nechcem to. Dobre. Je mi to jedno.
Prvýkrát čo som sa so Samotou pohádal. Musel som zhlboka dýchať. Zdalo sa mi, že sa dusím. Čo si strašné. Snažil som sa nadýchnuť, ale nedalo sa. Nevedel som čo robiť. Zrazu som zaspal. Neviem ako.

Ráno som sa zobudil so strašnou bolesťou hlavy. Vedľa, vedľa som sa vytrepal z postele.
Za to môžeš ty, povedal som Samote.
Som si istý. Čo si mi spravila? Chcem to vedieť. Hovor!
No, Samota sa mi len smiala a mňa to znervózňovalo. Konečne som opustil dom a smeroval som do školy.
Konečne škola. Malo by mi byť lepšie. Ale ja zmenu necítim. Čo sa to so mnou deje?
Damian neprešiel na prvú hodinu.
Čo s ním je? Kde je?
Potešil som sa, keď prišiel na druhú vyučovaciu hodinu.
„Ahoj,“ začal som rozhovor.
„Čau, neuveríš s mamou sme dnes boli u môjho starého doktora, toho čo ma dostal so Samoty.“
„A načo?“
„Potreboval som s ním hovoriť.“
„O čom?“
„O tebe, predsa. O čom asi?“
„O mne?“
„Áno. Chcem ti pomôcť, už som ti to povedal.“
„ale také starosti si si nemusel robiť.“
„Nemusel, ale chcel. Chcem ti pomôcť. Inak, ako sa dnes cítiš?“
„Hrozne.“
„Ako to?“
„Neviem. Strašne ma bolí hlava.“
„Neboj. To prejde.“
„Dúfam.“
Ostatok dňa v škole som s Damianom neprehovoril. Stále som rozmýšľal nadtým, či robím dobre, aspoň ohľadom Samoty.
Je správne, že ju chcem eliminovať? Tri roky mi pomáhala a ja ju teraz zrádzam? Som hrozný. A nechcel som sa jej vzdať. Nikdy. Tak prečo? Aj keď mi Damian ukázal čoho je samota schopná aj tak sa mi to zdá.... hmmm.... neviem. Čo robiť? Damian je kamoš, nechcem ho stratiť.
Pozrel som na Damian. Po celom tele mal husiu kožu.
Čo mu je? Veď tu nie je zima.
Zo zošita som vytrhol papier. A začal písať.
„Si v poriadku?“ A poslal som mu ho. Damian sa zmätene na mňa pozrel, akoby ma nepoznal.
„Áno. Prečo?“
„Lebo sa celý trasieš a máš celom tele zimomriavky. Je ti zima?“
Damian bol v ten deň veľmi zvláštny. Aj keď sme boli vonku bol zvláštny. No, nechcel mi povedať čo mu je. A skúšal som to dlho. Ale nič. Nebolo mu vôbec do reči, a ja som nevdel, ako mu pomôcť. Mal som výčitky. Bol som zúfalý.
Vonku sme neboli dlho. Náš rozhovor bol o ničom.
Konečne, pomyslel som si keď som došiel domov.
Čo s ním mohlo byť? Čo chcel? Prečo mi nič nepovedal? Spravil som niečo zlé? Samota, si tu?
Opýtal som sa do vzduchu.
Samozrejme, nie si ti. Všetci ma opúšťajú. Ty aj Damian. A neviem prečo. Čo? To som ti vysvetlil. Milujem ťa, ale niekedy si hrozná. Nehnevaj sa, ja za to nemôžem, nie je to moja vina.
Samota bola zvláštna. Vždy ma prekvapila niečím čo by som nikdy nečakal. Smaota ma rýchlo uspala.


Počas ďalších troch až štyroch mesiacov som pomocou Damiana, futbalu a Sofie svoju Samotu eliminoval na minimum. Prestal som mať výčitky svedomia, pocit zrady zmizol aj keĎ ni eúplne. Ale bol oveľa menší. Damianové zlé dni, ako som ich nazval chodili tak dvakrát do mesiaca. Vtedy sme mlčky sedeli na najtichšiom mieste aké sme poznali. Ani jeden neprehovoril. Stále neviem čo tie zlé dni spôsobuje, ale nemám odvahu sa ho to spýtať.



Vanessa prestala čítať, keď začula zvonček. Zišla dole, otvorila dvere.
„Mami, oci,“ privítala svojich rodičov.
„Otec mi to povedal, je mi to ľúto,“ povedala Emilia.
„Neviem kde sme urobili chybu.“
Emilia ani Richard neodpovedali. Boli už aj tak dosť zaskočení. Vanessa ich zaviedla do ich izby.
„Už sme obtelefonovali pár známych. Kedy bude pohreb?“
„vybavujú to Willovi rodičia. Ja ani Will to nedokážeme.“
„Dobre. Veď na to sme tu my,“ povedal Vanessin otec.
„Ďakujeme.“

Vanessa odišla do spálne. Zavrela dvere. Will sedel pri stolíku a pozeral sa do zrkadla, jeho pohľad bol neprítomný.
Ale ozval sa.
„Vaši?“
„Hej, všetkých obvolávajú. Máme šťastie, že ich máme,“ povedala Vanessa.
„Vysvetli mi, čo sa to dialo s naším synom?“
Wilov hlas bol zlomený.
„Neviem. Tá jeho Samota .. ja neviem.“
„Prečo nám nič nepovedal? Bál sa? Alebo prečo, prečo toľko tajomstiev? Prečo?“
„To neviem.“
Will ešte pár minút sedel ako bez duše a potom pozrel na Vanessu, pohľadom, ktorému chápala len ona. Kľakla si k posteli a začala čítať.
„Dnes mám po troch rokoch svoj prvý zápas. Príde iba Sofi, pretože Damian to nestíha, ale drží mi palce. Už dlho som necítil ten pocit. Pocit keď stojíš na ihrisku a pozerá, obdivuje ťa väčšina žiakov a spolužiakov, je to úžasný pocit. Krásny. Ten pocit nie je len krásny ale aj niečím zvláštny, niečím nepochopiteľným. Neviem to presne opísať,je to pocit...
Skončil zápas vyhrali sme o jeden gól, posledné minúty boli náročné. Zišli sme z trávnika.
Zastavil som sa pri Sofi.
„Pekná hra,“ pochválila ma, už dlho som to nepočul.
Je to zvláštny pocit. Potom ma pobozkala na líco. Celý som sa zachvel.
„Prídete?“
„Kam?“
„Na oslavu víťazstva,“ povedala Sofia.
„Asi áno. Kde bude?“
„U mňa.“
„Kedy?“
„Večer, okolo siedmej, možno ôsmej.“
„Asi hej, uvidíme.“
„Dobre, budem Vás čakať.“
Potom odbehla preč. Sadol som si na tribúnu a hľadel na zavlažovací systém. Hlavu som mal čistú. Na nič som nemyslel. Len tak pozeral na prskajúcu vodu.
„Gratulujem,“ ozval sa príjemný hlas.
„Ďakujem. Čo ty tu?“
Spýtal som sa Damiana.
„Sofia mi povedala, že si ešte tu. Čo, vlastne, robíš?“
„Pozerám na vodu.“
„Prečo?“
„Len tak. Neviem je to upokojujúce.“
„Aha, počul som, že si dal prvý gól.“
„Hej, pošmykol som sa a bol tam.“
„To si nemyslím.“
„Kde si, vlastne, bol?“
„V nemocnici.“
„Deje sa niečo?“
„Ako sa t vezme.“
„No tak, hovor,“ posúril som ho.
„Bol som na akých si testoch. Nič viac neviem, mama si to vymyslela.“
„Ale nie si chorý, však?“
„Nie, nie som.“
„Tak si poď zahrať,“ povedal som mu.
Obaja sme vybehli na trávnik. Aj keď zavlažovanie už vypli, trávnik bol stále mokrý, smaozrejme.
Pozrel som do Damianových očí, boli plné radosti.
„Inak, budeš špinavý,“ pripomenul som mu, ani neviem prečo.
„Nevadí, doma mám sprchu,“ odpovedal.
„Tak hráme.“
Rozohrali sme sa a zčali sem hrať. Prvá šmýkačka patrila Damianovi a ja som sa strepal do prvej veľkej mláky, ktorú som našiel, takže moja tvár bola totálne od blata. Pri našom menšom zápase sme prešli k potkýnaniu a bitke, čo skončilo tak, že sme sa celý vyváľali v blate.
Zbehli sme z trávnika a chceli sme ísť do sprchy ale šatňa bola zamknutá. Moje veci boli na tribúne.
„Pekne,“ povedal som a zdvihol veci z tribúny.
„Nevadí, poďme ku nám.“