LT 2

„Super,“ povedal som a rozbehli sme sa k Damianovi.
K Damianovi sme dobehli celí špinaví a spotení. Aj keď som bol taký špinavý cítil som sa šťastne.
„Ten smrad je zo mňa?“
Spýtal som sa Damiana.
„Hej, ale ja nie som na tom lepšie.“

Damian ma zaviedol do kúpeľne, aby som sa mohol sprchovať. On medzitým pripravil jedlo.
Vyšiel som zo sprchy.
„Tu máš,“ podal mi tanier s jedlom,“ zachviľu som späť,“ povedal.
Vošiel som do Damianovej izby a sadol som si za počítač, ale nezapol som ho, nechcelo sa mi. Radšej som prešiel k veži a zapol hudbu. Z veže sa ozvala rýchla, ale za to pohodová hudba.
„Osprchovaný,“ povedal veselo Damian, keď vošiel dnu.
„Príjemný pocit, však?“
„Že váhaš,“ odpovedal Damian s úsmevom na tvári.
Damian mal na sebe len uterák, a jeho telo sa počas tých pár mesiacov čo sme sa spoznali dosř zmenilo.
„Kedy si začal posilňovať?“
„Dávno, prečo už je to vidno?“
„Dosť,“ povedal som.
„Ale stále som pozadu, ak sa prirovnám tebe, som nič.“
dokončil a ukázal na moje hrudné svaly, nebol som žiadny kulturista ale myslím, že moje svaly boli, teda sú pekné.
„ale je to skvelé, prečo si to nepovedal? Mohli sme cvičiť spolu,“ povedal som mu.
„No, ale myslel som si, že nebudeš chcieť.. teda, že budeš chcieť mať čas aj na Samotu,“ povedal.
„Asi hej. hm... Ozaj, Sofia nás pozvala na party, pôjdeme?“
„Môžme. Nie som proti. Kedy je?“
„Dnes o ôsmej u Sofii.“
„A čo Samota?“
„je to v poriadku. Je to lepšie, vlastne je to skvelé.“
„Takže pokojná a zabudnutá?“
„Myslím, že áno. Konečne som normálny.“
„Nikdy...,“ nedokončil vetu, len ticho pozrel do kúta steny.
„Čo?“
„Nikdy nebudeš normálny.“
„Ako...,“ nevedel som čo sa ho chcem spýtať.
„Samota ťa nikdy neopustí. Ani mňa neopustila. A keď ti bude naozaj zle, zase sa objaví a zase si ťa podmaní. Len od teba závisí či bude silnejšia, ako teraz, alebo slabšia.“
„Inak, vysvetli mi ako to, že toľko o tom vieš? Ja som hľadal na internete a nič o tom tam nie je.“
„Som v tom už dlho.“
„Jasné, veď aj ja.. ale stále o tom neviem toľko koľko ty, ako to ?“
„Neviem.“
najedli sme sa a ľahli si do postele. Bola to obrovská vodná posteľ. Nebolo pre dvoch ale najmenej pre štyroch ľudí.
„Mám dosť,“ povedal som, keď som dojedal posledný kúsok koláča, ktorý mi Damian dal.
„Verím,“ povedal Damian a prepol pesničku.
„Čo sú to za pesničky? U nás som ich ešte nepočul,“ povedal som mu.
„Novinky v Amerike.“
„Páčia sa mi.“
„Aj mne,“ povedal Damian a zaspával.
„Už idem domov, potrebujem si zobrať čisté oblečenie, keď pôjdem ku Sofii prídem pre teba.“
Damian prikývol ale z postele nevstal, vedel, že by som nechcel aby ma vyprevadil veď jeho dom som poznal ako svoj.

Prišiel som domov o pár minút, ako vždy doma nikto nebol. Vybehol som hore schodmi do svojej izby a zapol som si hudbu, bola to moja sila a energia. Hľadal som čisté oblečenie. A sníval som. Konečne, som sa cítil šťastný, neviem čím to bolo, ale páčil sa mi tento pocit. Pri tejto nálade sa mi prihovorila Samota.
Á, ty si tu? Čo chceš?
Spýtal som sa viac-menej drsne.
Prepáč, povedal som po chvíľke, keď Samota mala zlomený hlas.
Deje sa niečo? Nie, tak prečo si taká? Aha, to bude v poriadku, idem na party. Nie nezabudol som čo si pre mňa spravila, nikdy.
Zase potrebovala útechu zdalo sa mi, že sme si vymenili role. Ale bol som šťastný.“

Vanessu z čítanie vytrhlo buchnutie dverí, Will sa mykol.
„už sme doma,“ ozvali sa, zdola, hlasy, „ poďte sem“
„Ahojte,“ povedali naraz a všetci prešli do obývačky.
„Stredu je pohreb,“ povedala Cynthia.
„Túto?!“
„Áno.“
„Ale prečo tak skoro?“
„pitva je hotová. Takže nemáme prečo čakať.“
„Chápem. Koľko?“
„To je jedno. My to vybavíme,“ povedal Alexander Vanesse.
„Ďakujeme.“
„Ešte niečo.“
Ozval sa Alexander.
„Čo?“
„Potrebujeme čísla jeho kamarátov a priateľov.“
„Aha, no tak to Vám stačí Sofiine, je to šikovná a rozumné dievča. Oznámi to aj v škole.“
„Sofia? Poznáme ju?“
„Chodila s Martinom.“
„ach, áno. Milé dievča, ako to zvláda ona?“
„Ani nevieme. Dáme Vám jej číslo.“
„Daj,“ povedala Cynthia.
Vanessa odišla variť večeru. Dlho nestála pri šporáku, ale ešte pred odchodom sa zastavila a pozrela na Cynthiu.
„Ale keď jej budete volať, budte opatrný. Mala ho veľmi rada.“
„Budeme.“

Vanessa sa postavila za kuchynskú linku a začala pripravovať ľahkú večeru. Ale nevedela sa sústrediť stále myslela na jedni jedinú vec. Na Martina, na jeho dopis, na jeho bolesť. Na vštko čo sa zatiaľ dočítala. Bola ako omámená,aj keď sa pred rodičmi dokázala tváriť do cela normálne. Ale trpela, a cítila že aj Will trpí. No nechcel hovoriť.

„Ako ide obchod?“
Spýtal sa Richard.
„Dobre. Darí sa nám,“ povedal Will.
A uvažoval nad tým, ako v takej to chvíli môže myslieť na obchod, keď o dva dni jeho syna idú pochovať. Ako?
„Kto je v kancelárií?“
„Nikto.“
„Idem tam. Kto ju má, inak na starosti?“
„ja.“
„Ok, daj mi kľúče.“
Will sa postavil, prešiel k stolíku a hodil po Richardovi kľúče od podniku a potom zmizol. Richard sa postavil a tiež zmizol v vchodových dverách.
Emilia zase išla pomôcť Vanesse s prípravou.

Will vyšiel do spálne a sadol si oproti posteli. Mlčky tam sedel a hľadel na zväz papierov, ktorý mu majú nahradiť syna. Ako sa to dá? Prečo by som sa mal zmieriť s tým, že tu nie si? Ako si mi to mohol urobiť? Na čo si myslel? Čo si chcel dokázať týmto činom? Prečo si sa s nami radšej neporozprával? Nezdôveril? Prečo?
Potom pozrel do hora a mlčal. Na nič nemyslel mal čistú hlavu. Vypadal akoby na niečo čakal.
„Will!“
Zakričala Vanessa zdola. Ale nereagoval. Len mlčky sedel. Nechcel nikoho vidieť, nai počuť, chcel jedno. Samotu.
Ozvi sa. Počuješ? Kde si? No nič. Nič sa nestalo, čo ho sklamalo.
Som asi, príliš normálny. Lenže to by znamenalo, že Martin bol..... blázon. Ale on blázon nebol. Bol...... chorý, možno troška.
Will bol v koncoch nevedel čomu má veriť. Išiel sa z toho zblázniť.
„Will!“
Ozval sa znova ďalší krik z dolnej časti domu. On sa, však ani nepohol. Počul, ako sa ozývajú kroky na schodoch. Približovali sa náramne rýchlo a nedočkavo. Vanessa vtrhla dnu.
„Nepočuješ?!“
Skríkla na Willa. Ten len smutne na ňu pozrel.
„Nechaj ma.“
„Čo robíš?“
„Čakám.“
„Na čo?“
„Na tú Samotu. Zabila mi syna.“
„A čo ju chceš zabiť?“
„Čo?“
„na čo je to dobré?“
„Neviem.“
„Ja len..“
„Will,“ začala Vanessa,“ náš syn bol vážne chorý. A, bohužiaľ, sme si to nevšimli. A možno aj áno, ale nechceli sme si to priznať. Je čas dať zbohom.“
„Dať zbohom? A čo,“ ukázal na list.
„Ten, samozrejme dočítame. Zajtra naši odchádzajú. Máme na to celý deň.“ už toho nie je veľa, snáď to stihne, keďže je to posledný deň pred pohrebom.“
Will prikývol a zišiel dole. V tú noc išli všetci skoro spať.
Cynthia pred spánkom obvolala ešte pár známych, Alexander zákazníkov a Richard zamestnancov, Emilia robila poriadok.

„majú to ťažké,“ ozval sa Alexander.
Cynthia sa na neho pozrela s úprimnými očami,“ to majú. Ale nezdajú sa ti čudní?“
„Ako to myslíš?“
„To ich chovanie, ako by niečo tajili.“
„To sa ti len zdá. Čo by mohli tajiť, okrem veľkej bolesti a straty?“
„Neviem. Asi sa mi to vážne len zdalo.“
Hneď na to zaspali.

Keď sa Vanessa zobudila rodičia boli preč.
„Will,“ zhíkla.
Will pomaly otvoril oči.
„Čo je?“
„Naši odišli.“
„A? Veď si vedela, že všetko idú vybaviť na zajtrajší pohreb.“
„Vedela, ale netušila som, že tak skoro.“
„No vidíš,“ povedal ospalo.
„Vstávaj. Ide za Martinom.“
Will sa nechcene postavil, vošiel do kúpeľne a potom sa prezliekol.
„Tak?“
„Začni,“ povedal Will,“ už toho nie je veľa.“
„„Dorazili sme na Sofiinu party.“
„Čau Sofi,“ povedal Damian.
„Čaute chalani. Prišli ste,“ povedala.
„Jasné, veď si nás pozvala,“ povedala som.
„Čo si dáte.“
„Zatiaľ nič,“ povedal Damian za oboch.
„Tak sa zabavte,“ povedala a odbehla.
Už dlho som nebol na party. A teraz som ... S Damianom, ale necítim sa moc dobre. Neviem čo mi je. Čo by mi mohlo byť?
„Martin?“
Pozrel som sa na Damiana.
„V poriadku?“
Prikývol som.
„Nevyzeráš. Čo sa deje?“
„Neviem. Cítim sa zvláštne.“
„Ako?“
„Neviem.“
„Chceš ísť domov?“
„Nie, ostaňme.“
Damian prikývol a tiež zmizol v dave.
Zostal som sám. Lenže to nebolo všetko. Moje postávanie sa rýchlo zmenilo. Prišla ku mne Samantha, bola to jej prezývka, nikto nevedel ako sa volá. Ktovie či to niekedy vedela ona sama.
„Ahoj, dlho som ťa nevidela,“ prihovorila som jemným tónom.
Samantha bola o niečo vyššia, ako Sofia mala bronzové vlasy a tyrkysové oči, jej štýl obliekania bol vždy iný, jedinečný. Vo svojej podstate bola pekná.
„Ahoj, mal som prestávku.“
„Ja, že si nás opustil.“
„To nie.“
„Si tu so Sofii?“
„Sofiou? Prečo s ňou?“
„Chodíte spolu.“
„Už vyše dvoch rokov, nie.“
„To vážne? Myslela som si, že sú to len klebety. Tak s kým si tu?“
„S kamarátom.“
„A kde je?“
„Neviem, niekam zmizol.“
Samantha nič nepovedala, len sa na mňa obesila a začala ma bozkávať. Rýchlo som si uvedomil čo sa deje a odstrčil som ju.
„Čo to robíš?“
„Ja neviem,“ povedala pozrela do davu, kde stále Damian so Sofiou.
Sofia bola zarazená a Damian sa usmieval. Iba mne bolo zle. A to strašne. Vybehol som von. Snažil som sa utiecť, čo najďalej. Aj keď neviem predčím som vtedy utekal.
„Maťo stoj!“
obzeral som sa za seba. A za mnou bežal Damian. Zastavil som.
„Čo je?“
„Chcel som sa ťa spýtať či si v poriadku, ale vidím, že nie si.“
„Prepáč, ja len...“
„Bolo to odporné,“ spýtal sa ma Damian.
„Čo to, zase, táraš? Ako si môžeš myslieť... veď ...“
„Ty nie si gay.“
„Nie, nie som. Veď ty vieš,“ povedal som.
„Ja? Prečo ja?“
„Čo?! Veď ty vieš, že nie som buzerant,“ ohradil som sa.
Čo je to za blbý nápad? Ja a buzna? Nikdy. Veď to je choré. Fuj. Odporné. Ble.
„Prečo?“
„Čo? Prečo?“ Spýtal som sa Damiana.
„Prečo si myslíš, že nie si gay?“
„Veď, som chodil so Sofiou a ...,“ zmĺkol som.
„A?“
„Čo to so mnou je?“
„Poď so mnou,“ povedal Damian.
Nasledoval som ho. Nemal som potuchy kam ideme. Túto cestu som nepoznal. Dostali sme sa po tmavých uličkách na čudnú lúku s jazerom.
„Čo tu budeme robiť.“
Spýtal som sa, snažil som sa, aby sa mi netriasol hlas. Nebola mi zima, ale po mojom tele mi behal mráz. Nechápal som svojím citom, nechápal som sebe, nechápal som všetkému čo sa okolo mňa dialo.
„Robiť?“
Zamyslene sa spýtal Damian. Jeho oči boli zvláštne krásne, tak zvláštne, že som ťažko dýchal.
„Dami ..“
Nestihol som dokončiť keď sa Damian zvrtol na päte a postavil sa predo mňa.
Chcel som ho obísť, ael chytil ma za ruku a pritiahol si ma k svojím perám. Dlho som si neuvedomil čo sa stalo, až do kým neskončil. Otvoril som oči a nechápavo som na neho pozeral.
Čo mám v takej to chvíli povedať? Čo urobiť? Nič sa nedá.
Damian sa usmieval. Konečne som sa rozhýbal a dokončil krok, ktorý som chcel spraviť.
„Prečo sa smeješ?“
„Si zlatý, keď si mimo.“
„Super. A ..“
„Ale nemôžeš povedať, že sa ti to nepáčilo.“
„Ale.. ja..“
„Čo?“
„Ja nie..“
„Si gay? Porozmýšľaj. Samota je väčšinou u homosexuálou, a ty si , ako knižný prípad. Prepáč.“