SunMoon -1.kapitola

Spomienky

Moje spomienky na ľudský život sú bledé, skoro nevididteľné. Vždy som si chcela pamatať všetko. no s odstupom času sa spomienky strácajú, blednú, miznú. Nepamatám si kde som sa narodila, ani to aký boli moji rodičia. Pamatám si posledné mesiace mojho života. Mala som mať osemnásť rokov. Mala som plán, že budem jedna z najlepších herečiek. Moj brat Christopher sa mi vždy smial a neveril, že to niekam dotiahnem. No starí rodičia, u ktorých sem bývali ma podporovali. Nepamtám si ich jasne. Ich mená tuším boli Laurent a Emily. Laurent bl vyšší odo mňa a na starého človeka vypadal veľmi zachovalo. Emily bola puntičkárka. Vačšinou nás nechávali samich. Oni chodievali na výlety. Pamatám si, že Keď raz odišli mala som práve konkurz do jedného filmu a vybrali ma. Utekala somd omov, ale doma nikto nebol. Preto som volala mojej naj. kámoške. Tá okamžite súhlasila so stretnutím. Prichádza moment mojej premeny. Večer keď som sa vracala domov pri našom dome ležal neznámy muž.
"Dobrý deň, ste v poriadku?"
"Ty si Christina Monró?"
"Áno. Potrebujete niečo?"
"Chcem sa ti ospravedlniť," povedal muž.
"Za čo?"
"Za toto," povedal a rýchlo sa postavil, kusol ma do krku.
Padla som na zem, hlava sa mi strašne krútila a chlap ma nechcel pustiť. Našťastie, teda ak sa to dá tak povedať išiel okolo můj brat. Chlapa odo mňa odtrhol. Zobral ma dnu do domu a ošetril mi ranu. Na druhý deň mi už nič nebolo. rany zmizli, hlava sa mo nekrútila. Cítila som sa lepšie, ako kedy predtým. Christopher neveril mojmu rýchlemu uzdraveniu. Ale ja som mu obavy vymietla z hlavy. Deň za dňom som v sebe cítila zmenu. Stále niečo nové. Každé ráno som bola bledšia a bledšia, ale to som si moc neuvedomovala. Zuby som mala špicatejšie. Prestávala som pociťopvať teplo, chlad bola som odolná voči poraneniam. Takéto zmeny trvali asi dva mesiace. Ale bolesř, alebo niečo podobné som necítila. Keď bol na oblohe spln. Dostala som neuveriteľnú bolesř. V tej bolesti ma našiel brat. Nevedel čo robiť. Až do kým k nám domov nepišla jedna žena a muž.
"Nechaj ju tak," povedali christopherovi.
"Zbláznili ste sa?"
"Bude to v poriadku, ale ty musíš ísř preč."
"Nikdy!"
"Toto nie je hra," povedali Christopherovi.
No on o odchode nechcem ani počuť. Zostal pri mne čo bola chyba. Hodinu po pólnoci bolesti prešli. Prišlo niečo iné. Prišiel hlad a Christopher sa ponúkol, ako oje jedlo. Nikto nečak, že sa tak rýchlo pozbieram z bolesti. A nestihli zabrániť, ab ysom kusla brata. Zradila som ho. Potrestala som jeho dobrotu, jeho starosť o mňa. No v tej chvíli som si neuvedomila čo robím.
"Christina, pusť ho," kričal na mňa chlap.
Brata som pustila. Spadol na moju posteľ a krvácal. Voňa krvi ma pokúšala. Oblizovala som svoje špicaté biele zuby. Pozerala som na krv, ktorá tiekla z Christopherovej rany. Hlasy v izbe stíchli. Všetci pozerali na Christophera, ako zomiera. Báli sa ho chytiť, ošetriť ho nedokázali.
"mal si poslúchnuť," povedal muž.
"Čo ste s ňou spravili?"
"To tebe už može byť jedno," povedal znova muž.
Chritopher si držal krvacajúcu ranu a pozeral na mňa. No nepamatám si či mi niečo povedal. Nepamatám si, ak vypadal. Nepamatám si nič.
MOje spomienky začínajú až, keď som obviazovala polomŕtvemu bratovi ranu. Pozrela som na neznámich ktorí stáli v mojej izbe.
"Prečo ste mu nepomohli?"
"Nemohli sme."
"Prečo?"
"Dozvieš sa."
"Nechápem."
"Poď s nami."
"Bez brata nikam napojdem."
"Dobre, tak ho zober so sebou."
"Dobre, ale až zajtra."
Neznám súhlasili. Ich izby boli na druhom konci domu, ako moja. Celú noc, vlastne ten kúsok som bola pri bratovi. Ráno išli neznámi do postele. Zdalo sa i to zvláštne, ale aj ja som bola unavená. No nechcela som spať. Čo ak sa brat zobudí? To som nemohla premeškať. Christopher na pravé poludnie dostal záchvat bolesti. MEtal sa na posteli a kričal. Jeho krik zobudil aj neznámich. Pribehli do mojej izby.
"Čo sa deje?"
"Mení sa, ale nejako rýchlo."
"Čo to má znamenať. Ako to, že sa mení? Na čo sa mení?"
"na to, čo aj ty," povedal muž.
"Ja? Nechápem. Kto vlastne ste?"
"Nie sme oprávnení, aby sme ti čokoľvek vyvetľlovaki nali sme řa len bezpečne doviesť do sídla. Ale nečakali sme tieto komplikácie."
"Komplikácie?"
Muž ukázal na Christophera.
"On nie je komplikácia. Dajte si bacha nma jazyk."
"Teraz už nie."
Muž so ženoou odišli spař do svojich izieb. Christopher sa od bolesti triasol až dokým nazapadlo slnko. Potom bolesti prestali. Otvoril oči a usmial sa.
"Si v poriadku?"
To bola jeho prvá otázka. Neverila som vlastným ušiam. Bol veľmi dobrý. Viac sa bál o mňa, ako o seba. Tým aj potlačil svoj pocit hladu. Pocit smadu.
"Áno som. Čo ty?"
"HEj, myslím, že áno. Čo sa stalo?"
"Neviem presne."
"Prezleč sa. Pojdeme s nimi," povedala som a ukázala som, práve na neznámi pár, ktorý vošiel do miestnosti.
"Tak čo mladí ste pripravení?"
Ja som prikývla, ale Christopher sa nevedel rozhodnúť. NO nakoniec súhlasil. Hneď sme vyrazili na cestu.
Každým krokom sme boli vo vačšej tme akú som kedy videla. No v tme som sa vyznala a skvele videla. Christopher bol na tom rovnako.
"Tak tu saa to začína," povedala žena.
Jej hlas bol lahodný a sladký. Bol upokojujúci a svieži. jej tón hlasu sa mi páčil.
"Čo sa tu začína?"¨
BOla otázka Christophera.
"Váš nový život."
"Ale my nechceme nový život," povedala som.
"Už ho máte," povedal muž.
Jeho hlas som si nevedela zaradiť do žiadnej skupiny. Bol to hlas ducha. Počuť ho Bolo len na chviľku.
"Nie nemáme," povedal prísne Christopher.
"Len nás nasledujte a využite svoje schopnosti."
"Čo máme využiť?"
No skor kým sme to stihli dopovedať boli preč.
"Kde sú?"
"Neviem."
Pustili sme sa ďalej po ceste. /ťahalo nás to hlabšie do lesa. Les bol hustý, temný a tajomný. No, ani jeden z nás sa nebál. Počuli sem zavýjanie vlkov, hukot sovy. A nakoniec som počula hlas neznámej ženy.
"Počuješ?"
"Áno. Tú ženskú. Pobež," povedal Christopher a zmizol aj on.
Rozbehla som sa za ním. Počúvajúc jeho kroky, ako dopadajú na zem.
"Gratulujeme,"ozvalo sa pred nami.
Vybehli sme na lúku uprostred lesa. na lúke bol nádherný dom. Bol obrovský. Vypadal, ako starý hrad. V tme sa trblietal, ako nočná obloha. Bolo to úžastné! Páčilo sa mi to. Vypadal nádherne. Pribehli sme k nemu a otvorili si staré drevené dvere.
"Ahojte," privítali nás ďalší ľudia.
Prešli sme po chodbe k schodom a po nich sme vyšli hore, až na tretie poschodie. Tam sme zastavili pri drevených dverách s bielym náterom.
"Ďalej," ozvalo sa, keď zaklopúali na dvere.
"Tom, Selly už ste doma."
"Prečo ste meškali?"
"Prišli komplikácie."
"A vyriešili ste ich?"
"Vyriešili sa sami."
"Ako to?"
"Dovoľ. POtrebujem ti súrodencov Christinu a Christophera Monróovcov."
"Nemala tu byť len ona?"
"To boli tie komplikácie."
"Aha, no dobre. Terazchoďte," povedal muž.
Všetci sme sa vybrali preč.
"CHristina a Christopher tu zostanú."¨
Obaja sma sa otočili a zostali sme. Nevedeli sme čo máme čakať. Odvahu na pohyb sme, ani jeden nemali.