„Preboha Jessica,“ zakričala Molly, keď ma ráno prišla pozrieť.
„Čo kričíš Mol?“
„Veď je tu strašná zima. Ako môžeš pri tejto zime spať?“?“
„Jednoducho,“ odpovedala som jej.
Aj keď som nemala energiu bolo mi lepšie. Necítila som žiadnu bolesť, žiaden smútok. Chlad mi pôsobil dobre na dušu.
„Zavriem ti balkón, lebo ešte prechladneš,“ povedala Molly.
„Nie! Chladný vzduch mi robí dobre,“ povedala som jej.
Molly sa zastavila a pozrela na mňa. V tej chvíli si o mne myslela, že som sa zbláznila som si istá na sto percent.
„Robíš si, snáď srandu?“
„Nie.“
„Jessica ty si tá najčudnejšia osoba akú som kedy poznala.“
„Ja viem.“
„Idem teda na raňajky. Chceš niečo? Alebo ideš so mnou?“
„Nechcem nič, ale ďakujem ti za tvoj záujem.“
Molly odišla, aj keď nevedela pochopiť, že chcem mať otvorený balkón. Mala pravdu, je nehorázna zima. No nevedela pochopiť, že mne zima robí dobre. Okrem toho zima ešte neprišla, je zatiaľ len jeseň. Je pravda, že jeseň v tomto okolí je hrozná. Štipľavý vietor štípe do tváre, chladné noci sa niekedy nedajú vydržať. Ale dnešná noc nebola taká chladná, zdalo sa mi to lepšie. Teplejšie. Ak je počasie sychravé je nebezpečné, ale ak je pokojné táto krajina sa zdá bez chýb. Po desiatich minútach prišli ostatní z bandy. A to Tom, Stev a Kelly. Otvorili dvere a prefúkol ich chladný vietor.
„Jessica?!“
„Áno?“
„Si v poriadku?“
„Áno,“ povedala som a oni vošli dnu.
„Zbláznila si sa?“
„Nie.“
„Veď tu mrzne, ty to necítiš?“
„Ja viem. No teda nemrzne tu, len fúka chladný vietor.“
„Nie je ti zima?“
„Nie.“
„Ako to?“
„Neviem,“ povedala som.
„Si čudná. Ideš s nami na raňajky? Inak nevidela si náhodou Molly?“
„Na raňajky nepôjdem, ale ďakujem. A Molly som videla akurát odišla na raňajky.“
„Ok tak ideme za ňou. Zatiaľ sa maj.“
Odišli aj oni. Ben nedošiel. Neukázal sa mi. Prečo? Keď som zatvorila konečne balkón, kvôli tomu, že som sa chcela prezliecť. Doplo mi prečo Ben nechodil. Včera mi predsa Josh povedal, že sa to nepáči ani Benovi. Ben ho do toho dotiahol.
„Tak tu je pes zakopaný,“ zúrivo som prehodila do vzduchu.
Ale nechápem prečo ho Josh poslúchol. Veď sa naznášajú o čo tu do čerta ide?
„Klop, klop,“ ozvalo sa ťukanie na dvere.
Do izby vošla Chris a v rukách mala podnos s jedlom.
„Čo tu robíš?“
„Priniesla som ti jedlo. Je super, že sa obliekaš ideš s nami von,“ povedala mi.
Pozerala som na ňu ako psychicky narušený človek. Prvý deň v škole ma skoro prizabila loptou a teraz sa ku mne správa ako najlepšia kamarátka. Nepáči sa mi to. Má niečo za lubom.
„Prepáč ale von nepôjdem. Aspoň nie teraz.“
„Ale ide aj Josh, no tak poď.“
„Tak to nepôjdem dupľovane.“
„Ok,“ povedala.
Položila podnos na stolíka odišla.
„Čudné. Ak nerobí kvôli tomu aby mi ublížila tak je to celkom milá osoba.“
Ako náhle som sa prezliekla do oblečenia. Zistila som, že od kedy som sa zobudila prešli asi také tri hodinky. Teda nebolo skoro ráno ako som si myslela. Po raňajkách bola hodina a raňajky mali naši už o deviatej teda musí byť desať hodín. To by som von mohla ísť. Pomyslela som si, keď si vypočítala koľko je hodín. No nechcela som ísť s Joshom. Včera predsa povedal, že sa nesmieme stretávať a ja to budem dodržiavať. Špinavé prádlo a oblečenie som hodila do vrecka, ktorý som potom hodila do tašky. Vyšla som z izby. Hlava ma už našťastie nebolela a zajtra sa už išlo domov.
„Dobré ránko pani Moleová,“ povedala som profesorke.
„Dobré ránko Jessica. Jessica? Stoj! Už si v poriadku?“
„Áno.“
„Si si sitá?“
„Áno.“
„To je skvelé,“ povedala na koniec.
„A kam vlastne ideš?“
„Von. Ale iba na chvíľku.“
„Dobre.“
Vyšla som von, mp3-ku som výnimočne nechala v chate. Hlavu som mala obviazanú a nohu tiež, ale ani jedno z toho ma nebolelo. Neďaleko chaty bola lavička. Sadla som si na ňu a pozeral do útrob lesa. Les sa zdal pokojný a tichý. Zvuky z lesa som nepočula. Nepočula som zver, nepočula som vtáky, ani len šuchotanie listov. Nezdalo sa mi to vôbec čudné. No pravdu povediac som si to neuvedomovala. Vonku som sedela už dosť dlho. Cítila som ako mi trpnú nohy a mrznú prsty na rukách. Rukavice som nechala vo vnútri. Až v teraz som si uvedomila ako mi chýbajú ľudia Z Californie. Chýba mi ich neviazanosť. Ich skoro nezáujem o človeka. Nikto sa ma za deň nespýtal desať krát, že či som v poriadku. No teda zo začiatku áno, ale bolo to len dva týždne. Tu som už vyše mesiaca a ešte stále si nezvykli na moje nehody. Som si istá, že nepotrebujem takú starostlivosť. Je to prehnané. Už ma nebaví vysvetľovať, že som v poriadku a je normálne, že sa mi akéto niečo stane. Hnevá ma, že Josh si myslí, že zranenia mi pôsobí on. Bola to blbosť. No hlavne ma zraňuje to, že som sa dozvedela, že Chris a on sú len kamaráti. A ja sa s ním teraz nemôžem stretávať. Bolelo ma to strašne a silno. Vedela som, že je to len návyk na nový kolektív. Čím som dúfala, že to prejde. Nevedela som si predstaviť, že by som mohla niekoho v mojom veku niekoho milovať. Poznala som tie školské lásky a nechcela som byť nikdy súčasťou toho cyklu. Nepáčila sa mi byť v niečom takom šialenom. Zdalo sa mi to čudné. Moje premýšľanie dlho trvalo dosť dlho kým som si ujasnila čo vlastne teraz potrebujem a tak som sa rozhodla, že Joshovy dám teda raz a navždy pokoj. V hlase mi začalo hučať tak silno, že moje myšlienky som nepočula. Veľmi pomaly som sa postavila a išla som do chaty. Hneď pri dverách som stretla Bena.
„Jessica. Kde si bola,“ spýtal sa ma.
„Tam,“ ukázala som na lavičku.
„Poď so mnou,“ povedal.
„Nemôžem hučí mi v hlave.“
„Len poď to ťa prejde.“
Dosť ma však zarazilo, že sa ma nespýtal či som v poriadku. Je možne, že by si už zvykol? Dúfam, že áno. Prišli sme do jedálne. Bola som nervózna, nevedela som čo tu chce Ben robiť.
„Čo tu chceš robiť?“
„Mám pre teba prekvapenie,“ povedala.
„Aké?“
Odkryl záves za ktorým bol stôl plný jedla. Nebola som hladná, ale keď som uvidela ten stôl a na ňom svoju obľúbenú zmrzlinu. Neodolala som. Zmrzlina bola jogurtová s jahodami, šľahačkou a čokoládovou polevou.
„Dáš si niečo?“
„Jasné. Dám si tú zmrzlinu:“
„Super. Tak si sadni a ja ťa obslúžim.“
„Ďakujem. Zajtra sa teda ide domov?“
„Áno. Ráno o siedmej odchádzame.“
„Prečo tak skoro.“
„Aj iní si to myslia a tak sa rozhodli, že ak bude pekne pôjdu cez les.“
„Poďme s nimi.“
„Ja nemôžem.“
„Prečo?“
„Mňa vysadia vo veľkom meste. Ideme s rodičmi na nákupy.“
„Ale ja chcem ísť.“
„Dobre. Poviem im nech ťa počkajú.“
„Ďakujem.“
„Ale dávaj si pozor na pytliacke pasce, nech do nich nestúpiš s tvojou šikovnosťou.“
„Tu sú pasce? Hovoríš to vážne?“
„Áno.“
„A na čo sa poľuje. Veď vlky tu nemáte.“
„To nie ale máme tu divé svine.“
V jedálni sem boli dlho. Samozrejme kvôli mne. Ozval sa vo mne hlad. Po zmrzline som zjedla ešte jednu pizzu. Ktorú som jedla asi hodinku. Pretože sme s Benom stále rozprávali.
„Ešte si niečo dáš?“
„Nie, som plná. Nemala som pocit hladu. Ale padlo mi to dobre.“
„To som rád, že si sa dobre najedla.“
„Mohol by si ma odprevadiť do izby?“
Ben mi pomohol vstať a odviedol ma do mojej izby a uložil ma.
Rozprávali sme sa celou cestou k mojej izby. Ben na mňa pozrel a povedal, „ak budeš oddýchnutá tak dôjdi do spoločenskej.“
„Ben! Počkaj.“
„Áno?“
„Mohol by si tu počkať do kým nezaspím?“
„Jasné.“
Ben bol milý. Nie lenže počkal do kým zaspím ale mi potichu spieval nejakú uspávanku. Zaspávalo sa mi ľahšie.
Zobudila som sa o pól dvanástej. Vybehla som na chodbu. Moje kufre zmizli. Určite mi ich zobral Ben. Za čo mu ďakujem. Pobehala som všetky izby. No v chate som bola sama.
„Myslím, že mám problém.“
Zobrala som jedinú batožinu, ktorú mi asi, Ben pripravil. Vyšla som pred chatu s taškou na chrbte a hľadala som modrú značku. Konečne som ju našla na jednom strome. Potichu som vošla do tichého lesa. Milovala som tichosť lesa a tú tmavo-zelenú farbu okolo mňa. Milovala som les, to ticho a pokoj. Rozmýšľam či je pravda, že Ben išiel n nákupy. A rozmýšľala som nad bitkou Toma a Josha. Kto je vlastne Tom. Že vraj je adoptovaný, ale čo keď nie?
„Myslím na samé blbosti,“ povedala som si.
Pomaly som išla cez les. Našla som vhodné miesto na zástavku. V taške som našla vodu na pitie, jedlo a keksík. Keksík som si dala na cestu a išla som ďalej. Zapla som vak potom čo som vybrala keks. Les bol tmavší a tmavší. Kráčala som po lesnej cestičke, keď som zacítila vodu. Poobzerala som sa dookola a potom na hodinky.
„Z chaty som odchádzala takých 40 a je okolo 50. Čo znamená, že za takých desať minút by som mala byť v dedine. Ale náš dom je bližšie ako dedina,“ povedala som si.
A tak som vybočila z cesty a zamierila som k vode. Ocitla som sa pri našom jazere. Postavila som sa na breh a uvidela naše mólo. Mohlo byť vzdialená na takých 15 minút. Pustila som sa domov popri jazere. Bola som už v strede cesty, keď som spadla od bolesti na zem. Nebolela ma noha a ani hlava. Bolela ma hruď. To bolo najčudnejšie. Ležala som na chrbte a pozerala na oblohu. Na oblohe bolo slnko, ale nebolo ako zvyčajne. Bolo chladné a jeho farba mi pôsobila bolesť v očiach. Slnko nebolo žlté, alebo zlaté bolo oranžovo-červené. Na zemi som sa mykala a kričala od bolesti. No stále som pozerala na oblohu. Môj zrak presne viedol na slnko, popri slnku sa ukázal bledulinký mesiac. Nechystalo sa zatmenie, ale na oblohe bolo vidieť mesiac, akoby začínalo svitať. Nevedela som prečo mám takéto bolesti. Nevedela som čo sa deje. Mučivá bolesť pri ktorej som nepočula a nič necítila pomaly začala ustupovať. Postavila som sa na nohy a utekala som domov tak rýchlo ako som len vedela. Bolesť nohy som necítila. Necítila som ju kvôli mučivej bolesti v hrudi, nebola už taká silná ale ja som ju stále cítila. Konečne som vbehla do domu. Vybehla som hore do mojej izby, kde ma čakalo veľké prekvapenie. Do mojej izby viedli schody. Celé podlažie sa zmenilo. Schody neboli z murované ale drevené, teda otcovi to netrvalo dlho. A ak mal pomoc, mohli to mať hotové za pár hodín. Čo ma však viac prekvapilo bolo to, že zmizli padacie dvere. Boli tam normálne dvere, ktoré sa posunuli aby nezmenšili plochu mojej izby. Vybehla som po schodoch do svojej izby, noha ma ešte stále nebolela. Čomu som nechápala, veď pri každej námahe začala bolieť. No neriešila som to dlho. Riešila som to do vtedy ký som na svojej posteli nenašla nový notebook. A pravdaže bol k mu aj internet. Ľahla som si na posteľ zapla notebook. Otec a mama si museli plesknúť po vrecku. Ten notebook musel byť drahý a nehovoriac o tej internetovej karte. Keďže rodičia neboli doma, bola som presvedčená, že išli pre mňa. To bude prekvapenie, keď zistia, že som išla cez les. Na notebooku som bola len chvíľku keď som pozrela do kúte s truhlicami. Nikdy ma nezaujímalo čo je v tých truhliciach, ale dnes sa so mnou niečo deje. Notebook som položila na stolík a podišla som k truhliciam. A vytiahla som na svetlo prvú ktorú som chytila. Truhlica bola stará. Mala starší pôvod a určite bola drahá, teda myslím. Prstami som behala po truhlici a tak vytvárala obrazce, ktoré boli na truhlici vytvorené. Na koniec som zastavila jednou rukou na jednom konci a druhou rukou na druhom konci. Pomaly som otvárala truhlicu.
„Jessica si doma?“ truhlica sa zatvorila rachotom.
„Sakra.“
„Jessica?“
„Áno som doma. Hneď som dole.“
Pomaly som zišla dole kde ma čakali rodičia.
„Doniesli sme ti tašky, „ povedal otec.
„Ďakujem.“
„Počuli sme, že si chcela prebiť stôl?“
„Hmm..... no je to pravda. Veď ma poznáte. Ale som poriadku,“ povedala som rodičom.
„Vieme,“ povedal otec čím mame skočil do jej rečí:“
„môžem sa Vás niečo spýtať?“
Pomaly sme sa vybrali do kuchyne.
„Jasné,“ povedala mama.
„Neviete náhodu koho sú tie truhlice hore?“
„Nevieme. Bývalým majiteľom nepatria. Ak chceš môžeš ich vyhodiť.“
„Nechcem,“ povedala som.
„Tak prečo sa pýtaš?“
„Len tak. Nie je to dôležité. Nevite kde by som to mohla teda zistiť? Majú tu matriku alebo zápisy?“
„Asi v knižnici,“ povedala mama.
„Kde ju nájdem?“
„Hneď za nemocnicou,“ povedala mama.
„Super. Idem do knižnice.“
„Dobre, odveziem ťa.“
„Dobre oci tak poďme.“
Otec ma zaviezol hneď pred knižnicu kde sme sa rozlúčili vrátil sa späť domov. Vkročila som dnu do knižnice a prišla k recepčnej.
„Dobrý deň,“ pozdravila som.
„Dobrý deň. Pomôžem Vám?“
„Áno koľko mám zaplatiť na prečítanie pár kníh?“
„Nič. Tu sa neplatí.“
„Ďakuje. A mohla by som sa ešte spýtať kde nájdem staré záznamy o pôdach a ich majiteľoch.“
„Z ktorého roku?
„No čo najstaršie,“ povedala som.
Na stôl ktorý bol ukrytý v tmavom horu mi recepčná doniesla dve kopy kníh. Našťastie hneď na začiatku boli napísané roky a ja som si len rýchlo prešla. No trvalo taj tak dosť dlho. Prvý záznam o dome je z rok 1996, lenže nebol postavený. Len sa do neho nasťahovali nový majitelia. To bolo prvý krá čo sa dom objavil v realitných agentúrach.
„Možno truhlice patria im.“
Meno bývalých majiteľov bolo Housebandovci, ale o tých tu nie je žiadne zmienka, poslednými majiteľmi sú práve títo majitelia. Boli to manželia Klofonsovci. Prišla som k recepčnej.
„Prepáčte,“ povedala som.
„Áno,“
„Housebandovci sú posledný obyvatelia tohto domu?“
„Nie, po nich tu bol ešte jeden pár a pravdaže terajší majitelia.“
„Aha takže neboli poslední?“
„A neviete ako sa volali?“
„Nie.“
„Tak ja Vám ešte raz ďakujem a dovidenia,“ povedala som jej.
„Dovidenia.“
Prechádzala som okolo nemocnice a rozmýšľala nad knižnicou. A potom nad mojím zranením. V tú chvíľu som sa rozhodla, že by som sa mala dať pre istotu vyšetriť. Vkročila som z vlastnej vôle d nemocnice. Cítila som sa zvláštne prišla som k recepčnej.
„Dobrý deň. Má pán doktor Steward voľno?“
„Áno, ale až za pól hodinku.“
„Môžem ho teda počkať?“
„Samozrejme. Ja Vás zatiaľ ohlásim,“ povedala milá sestrička.
„Ďakujem.“
Sadla som si do čakárne. Čas letel rýchlo ani som si neuvedomila ako rýchlo ubehla tá pól hodinka.
„Áááááááá Jessica. Čo tu robíš?“
„JA som sa na tom výlete zranila a........ no potrebovala aby som to pre istou skontrolovať.“
„Tak poď,“ povedal doktor Steward.
Zobral ma do ošetrovne. Za pár minút som mala urobených pár vyšetrení. Po písala som mu svoje zranenie, na chate. A pýtal sa aj na nohu a tak som mu to všetko povedala. Odobral mi ešte pár vzoriek a poslal ma do svojej kancelárie. Sadla som si na stoličku sa čakal ho. Po chvíľke došiel aj doktor. Ešte raz poriadne preskúmal snímky a výsledky.
„No Jessica. Máš šťastie v poriadku. Teda až na tú nohu. Čo si s ňou robila?“
„Prečo? Je to vážne?“
„Vážne o nie je. Máš ju dokonca zahojenú, ale horšie je, že je zahojená veľmi zle akoby sa hojila počas beh alebo chôdze. Budem ju musieť znova nalomiť a dať ti sadru. Čo sa týka tej hlavy. Je to v poriadku. Porucha sleposti bola dočasná nemáš žiadne známky, že by bolo zranenie také veľké. Práve naopak je to len vonkajšie zranenie, veľmi malé. Si v poriadku.“
„Zo všetkým súhlasím,“ povedala som a doktor prikývol.
Doktor začal robiť sadru a ja som čakala na operačnom stole. Doktor prišiel za pár minút aj so sadrou.
„Priprav sa,“ povedal.
Doktor chytil moju nohu a ľahko ňou šklbol. Počula som pukanie, no zatiaľ nie bolesť. Tá došla o niečo neskôr. Doktor mi rýchlo spravil sadru. Po lícach mi stekali slzy od bolesti.
„Chceš tu ostať? Dám ti liek proti bolesti,“
„Nie to prejde. Veď ste to sám povedal.“
„Dobre. Dám ti barle na pomoc.“
Prikývla som, doktor ma vyviedol von a chvíľku ma pozoroval. Keď som bola ďalej od nemocnice zaliezol dnu. Jedine doktor ma bral takú aká som. Aj keď si robil starosti s tým či dôjdem domov v poriadku aj tak ma pustil. V tomto sa mi Joshov otec veľmi páčil . iní doktori by ma nepustili z očí a zavolali by našim. No tento doktor nie.
Už som bola na verande nášho domu, keď som za sebou počula hlučný motor. Pozerala som na lesnú cestičku, ktorá bola zároveň aj príjazdovou cestičkou k nášmu domu. O chvíľu sa z nej vynoril Ben. Mal nádhernú čiernu motorku, ktorá mala stred kolies oranžový a rúrky smerujúce ku kormantu tiež mal oranžové. Bola to cestná motorka a bola naozaj krásna.
„Čafko Jessica. Čo si zase robila?“
„Ahoj.“
„Páči sa ti?“ spýtal sa a pohladkal motorku.
„Jasné. Odkiaľ ju máš?“
„Mám dnes osemnásť. Preto sme išli z rodičmi do mesta. Mama a otec si myslia, že som už dosť starý a tak mi ju darovali. No nie je to super. Prišiel som pre teba. Či sa nechceš previesť,“ povedal Ben.
„Rada by som išla ale vidíš, že nemôžem. A nepovedal si mi, že máš narodeniny. Niečo by som ti kúpila, dala by som ti darček. Takto sa cítim blbo.“
„Nemusíš. Ty si mi dala darček včera.“
„Aký?“
„Ten večerový-obed,“ povedal a usmial sa.
„Ale mne to nestačí,“ povedala som na protest.
„Ale mne hej,“ povedal a dodal, „ idem ju ukázať ešte bande. Potom sa zastavím, dobre?“
„Jasné budem ťa čakať.“
Vošla som do domu a prechádzala som po dlhej chodbe. Už som si zvykla, že na chodbe sú tie čudné mystické veci. No čo ma zarazilo najviac bola posledná socha, ktorú som si do teraz nevšimla. Bola to socha dieťaťa. Nevyzeralo nijako zvláštne. Ale muselo byť zvláštne, inak by predsa nebolo na chodbe, ale čo?
„Jessica?“ spýtala sa mama, keď ma uvidela s barlami a sadrou na nohe.
„Bola som aj v nemocnici a doktor Steward ma vyšetril. Som v poriadku. Až na nohu, zle sa mi zrástla. Doktor Steward mi ju znova nalomil alebo niečo také.“
„To som rada.“
„Idem do izby.“
„Pomôžem ti?“
„Netreba. Len dôjde k nám Ben. Mohla by si ho pustiť dnu a poslať do mojej izby?“
„Jasné.“
Pozerala na mňa tak pyšne, že som sa začala hanbiť. Bola spokojná a šťastná, že som v poriadku. Mojím vlastním vyšetreniam neverila, teda ak sa to dá tak nazvať. Pomaly som sa vliekla do svojej izby. Šťastie bolo, že som mala schody. Neviem ako by som sa trepala po rebríku trepala z barlami. Išlo by to dosť ťažko. Vstúpila som do izby. V strede izby ešte stále bola truhlica. Prišla som k nej. Čupla som si, teda sadla pred truhlicu a otvorila ju. Vybrala som z nej prvý dokument, ktorý som chytila do ruky. Bola to zmluva o prenájme, teda kúpe pozemku. Bol to rok 1775 a v roku 1777 sa začala jeho stavba. Stavba domu. Mená na zmluve patrili Tomovi a Damiene.
„Ale veď Ben mi nehovoril, že spolu žili. Len spolu chodili.“
Z truhlice som vyberala ďalšie a ďalšie dokumenty. Na spodku truhlice boli plány domu, okolia a plán stavby.
„Fúúha, to je super.“
Dom sa zmenil. Počiatočná stavba bola väčšia a elegantnejšia ako teraz. Vtedy vypadalo ako malý palác. Musím uznať, že tí dvaja mali dobrý vkus. A aj nadmerne inteligentný na tú dobu. V roku 1990 ho zničili, teda až na základy domu. V roku 1996 z jeho základov postavili náš dom. Dom v ktorom zanechali všetky staré veci. Sochy, truhle a ktovie čo ešte.
„Jessica Ben prišiel,“ zakričala mama.
„OK,“ zakričala som späť.
Dokumenty som zatiaľ ukladal do truhlice. Nestihla som ich tam všetky uložiť. A Ben vbehol do mojej izby.
„Čauko, ako noha nebolí?“
„Nie. Je mi dobre.“
„Čo to je?“
„To sú dokumenty a história tohto domu. Vedel si, že tu bývali Tom a Damiena?“
„Nie,“ no, nepripadal mi prekvapený.
Mám pocit, že mi niečo tají. Ale čo?
„Vedel to Tom alebo Stev?“
„Pochybujem. Pretože ja som sem prišiel už keď bol dom postavený v tomto základe, nie ako v minulom. A nespomínali mi to.“
„Ale ja som ti nepovedala, že bol prestavaný.“
„A čo by si chce počuť?“
„Neviem. Povedz mi. Nechápem tomu prečo zachovali všetky sochy a dokonca aj nepotrebné truhlice, v ktorých nevedeli čo je. Prečo ich nevyhodili?“
„Neviem.“
„Pozrime si ďalšiu truhlicu.“
„Jessica to nie je dobrý nápad.“
„Prečo?“
„Lebo nie je. Sú to dokumenty Stevinych a Joshových predkov. Nie tvoje ani moje. Nesmieš sa do toho pliesť.“
„Ale je to v mojom dome. A oni to nevadia,“ moja zvedavosť je hnusná. No musela som zistiť čo sa v tejto prekliatej dedine robí. Ben mi určite nič nepovie. Buď nechce alebo nemôžem a nemienim sa ho stále doprosovať aby mi niečo vysvetlil. A mám taký pocit, že udalosť pri jazere má niečo s týmto spoločné. Osudové tajomstvo ktoré v sebe nosí Josh a Stev. No tí mi tiež nič nepovedia. Ale dokumenty a spisy mi povedia všetko čo je na nich zapísané.
Jessica. Nechaj to tak.“
Na Benove upozornenia som kašľala. Nechcel mi nič povedať. Prečo by som ho mala poslúchať. Nepočúvam žiadneho chlapa, dokonca ani otca. Teda keď má dobrú náladu nie to ešte tohto dedinského chlapca. Po štvornožky som sa doplazila k ďalšej truhlici a vytiahla ju von do stredu izby. Tam kde stála prvá.
„Jessica. Neopováž je otvoriť,“ povedal Ben.
„Tak mi povedz. Čo je v nej. Čo zistím ak ju otvorím? Povedz Ben! Čo vieš!? Je Tom naozaj adoptovaný? a je Stev naozaj jeho nevlastná sestra? Alebo je v tom niečo úplne iné? Ako to je!?“
Ben si vzdychol a chvíľku smutne pozeral do zeme. Nevedela som či som ho urazila alebo na niečo prišla. No jeho pohľad ma bolel. No rozvahu a prísnosť som nestratila.
„Ben toto na mňa nezaberá?“ povedala som drsne.
Ben na mňa pozrel.
„Čo je základ tvojej zvedavosti? Josh? Stev? Tom? Ja? Čo?“
„Najprv mi odpovedz ty!“ zvýšila som svoj hlas.
„Ak s tým neprestaneš odídem.“
„Tak čau.“
Ben sa zdvihol a odišiel. V tom mi zapípal mobil. Bolo to od krstného brata, ktorý bol v Českej republike. Písal mi, že k nám cestuje. Hodila som mobil späť na posteľ.
„No to mi ešte chýbalo,“ povedala som si.
„Mami! Ide k nám Tomas,“ zakričala som jej dole.
Teda aj keď som povedala, že naši ho mali radi. Nebola to tak celkom pravda. Tomas bol za každým iný. Jeho správanie sa niekedy nedalo vydržať, hlavne ak bol s tebou v jednej miestnosti. Ja som sa s ním vždy rozprávala málo. Inak sme sa stále hádali. A ja som mu ponúkla strechu nad hlavou? Na čo som to vtedy myslela? Určite to bolo kvôli mojím nervom kvôli môjmu novému domovu.
„Kedy príde?“ spýtala sa ma mama.
Ona jediná ho mala rada z našej rodiny. Ani otec ho nemusel. Zdal sa mu až príliš teplý. Ak sám hovoril. V tom mi začal pípať znova mobil. Priplazila som sa po štvornožky k posteli a prečítali sa si správu. Bo v nej, že čaká na zástavke v Plaguy Queen.
„Je už tu. Je na nejakej zástavke.“
„Super. Otec pre neho skočí.“
Otec zbehol z izby a povedal, „musím? Dobre už idem.“
Počula som ako otec vychádza z domu a štartuje svoj bavorák. Otvorila som druhú truhlicu. Dokumenty. Znova. Damiena bola tehotná. Našla som lekársky dokument. Výsledky. Teda mala s Tomom dieťa. A prežilo. Ale kam ho dala? Ako prežilo. Spomenula som si na sochu na chodbe. Jasné. To je dieťa Damieny a Toma. Jasné. Preto je na tej chodbe. Zišla som dole. A zastavila sa pri soche malého dieťaťa.
„Ktovie čo s tebou je? Ako si žil? Alebo ešte žiješ? Ako to je? Kde si skončil?“ šepkala som studenej skale.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára