Zobudila som sa na šťuchanie. Pomaly som otvorila oči. Keď som ich konečne otvorila pred sebou som videla prázdne fľaše od kofoly, ktorú si pamätala dopila som ju, fľašku od malibu, ktorú dopil Josh, tretia fľaška, ktorá bola na stole nebola naša. Nepoznala som ju. Na sebe som zacítila cudziu ruku, ktorá ma pevne zviera, nebolelo to. Práve, naopak bolo to také ako som si vždy predstavovala. Až po chvíľke som si uvedomila, že spím v Joshovej náručí, samozrejme si nepamätám ako som sa k nemu tak blízko dostala. Ďalšie otrasné šťuchnutie od mojej nohy. Pozrela som sa teda k smerom, k nohám. Pri gauči stál otec s mamou. Od údivu a prísnosťou otcovho pohľadu som rýchlosťou svetla spadla z gauču, až som zaukla.
„Mami, tati? Nie je to tak ako to vypadá.“
Otcove oči prebehli po stole, po fľaškách, po mne a nakoniec po Joshovi.
„Nie je to tak, ako si myslíš,“ povedala som znova.
Od nervozity som sa celá rozklepala, nikdy som v živote nevidela v otcových očiach taký hnev, ako teraz. Josh otvoril oči a usmial. Moju nervozitu si absolútne nevšimol. Ja som vyľaknute pozerala na otcovú prísnu tvár. Naklonil sa ku mne a usmial sa. Stála som ako socha, prikovaná k zemi, ani som sa nepohla, ani som nedýchala. Josh sa obzrel mojím smerom.
„Pani Brownová, pán Brown. Dobré ráno,“ povedal pokojne akoby sa nič zlé nestalo. Jasné neuvedomoval si zložitosť tejto situácie, neuvedomil si aký je otec naštvatý. Neuvedomil si, že je to horšie ako to vypadá.
„Môžem Vás uistiť, že sa absolútne nič nestalo. S Vašou dcérou sme len kamaráti, nie je možné aby sme boli niečo viac,“ povedal odmerane.
Moje pocity sa zmiešali do čudného náznaku depresie. Čo som si myslela, že taký chalan ako on ma bude chcieť? Som smiešna. Je to zlé. Je to horšie. Ja som naivná. Som strašná. Ale s ním nechcem byť kamarátka, chcem byť s ním niečo viac, nie len obyčajná kamoška. Dá sa s týmto chalanom len tak kamarátiť? Nie nedá. Vedela som, že pre lásku budem len trpieť. Pre lásku k najkrajšiemu chalanovi akého som kedy videla. Musím s tým prestať.
„Pán Brown, nemusíte sa báť. Jess je rozumná a ja som dedinský chalan. Ani keby ma niečo napadlo neopovážil by som sa dotknúť mestského dievčatka,“povedal zase tvrdo smerom ku mne.
„Tá fľaška bola len na privítanie,“ povedal zase kľudne.
Nevedela som či ma to hnevá alebo zraňuje. Nevedela som čo mám robiť, či mám začať plakať hneď po jeho odchode alebo prísť k nemu a pre fackať ho.
„To je pravda,“ povedala som nakoniec. Môj kľudný hlas zaskočil ja mňa, nie len všetkých naokolo.
„Josh choď domov,“ povedali sme naraz s otcom. Otec bol prísnejším hlasom ako ja. Josh prikývol a podišiel k dverám.
„Ahoj Jess,“ povedal Josh. Ani som sa neotočila nič, moje reakcie boli chladné. Josh odišiel z nášho domu.
„Jessica!“ skríkol otec.
Až som od ľaku nadskočila. Pozrela som otcovi do očí.
„Á.....á.. áno?“ spýtala som sa viac trasľavo.
„Sadni si.“
Sadla som si a bola som ticho.
„Ty si pila?“spýtal sa po chvíľke otec.
„Trošku. Nebola som opitá.“
„Jessica. Ja ti nemôžem veriť. Ako si mohla piť s cudzím chalanom? Ako?“
„Veď vy ste ho poslali, teda mama s kuraťom.“
Otec prísne pozrel na mamu, tá sa nevinne usmiala.
„Bola tu len pečienka,“ povedala obrane.
Nevedela som, že otec o tom nevedel, akoby som mohla vedieť, že mu mama niečo zatajila?
„Ale prečo si poslala jeho?“ spýtal sa otec podráždene, nikdy som ho takého nevidela.
„Otci nič sa nestalo! Prestaň vyvádzať. Ukludni sa,“ povedala som hlasnejšie a pevnejšie akoby sa na mňa čakalo. Možno to bola reakcia na otcov zvýšení hlas.
„Jessica?! Ja sa o teba bojím.“
Pomaly sa ukludňoval. A ja som sa dostala do vedúcej pozície, vedela som, že keby som teraz prestala hovoriť, rozúry sa ešte viac.
„Otci,prečo by si mi nemohol veriť? No a čo, že si raz za čas vypijem? Nepijem často. Mám už sedemnásť rokov nesmieš byť taký ako pred chvíľou. Ver mi. Na rozdiel od iných som kľudná a veľmi pokojná.“
Otec sa zarazil a premýšľal vedel, že mám pravdu vedel, že som nič zlé nespravila. Odišiel z izby.
„Mami? Hneváš?“
„Nie, prečo by som mala? Radšej to uprac a choď si ešte ľahnúť,“ povedala a odišla za otcom do izby.
Rýchlo som všetko nachádzala do koša a vybehla som do svojej izby. Ľahla som si na posteľ. Josh je len kamarát. Sám to povedal. Nič medzi nami nie je absolútne nič, a ani nebude. Ja som ale domýšľavá, som hrozná. Som hlupaňa. A zajtra ho uvidím v tej prekliatej škole. Bože dúfam, že je dosť veľká aby som sa s ním nestretla. Cítila som sa dosť unavená, spánok na gauči nie je pohodlný. Oči sa mi pomaly zatvárali. Zaspala som ani sama neviem kedy a ako. Sníval sa mi čudný sen. Odohrávalo sa to v našom lese a dome. Počula som z vonku hlasité vrčanie a zavýjanie, keďže som to pred tým nepočula zobudilo ma to z môjho sna. Pozerala som von oknom, no nič som nevidela, bola tma. No cez okno som si všimla pohybujúcu tmu. Chcela som zaostriť, ale nedalo sa. Bolo to strašne rýchle. Prasklo to do okna pri ktorom som stála. Okno sa samozrejme rozbilo a moja reakcia bol chrániť si oči. Ruky som malá celé od krvi. A oči sa mi zaliali slzami. Videla som rozmazane a zle. Nevedela som či sa mi do očí dostali kúsky skla ale oči ma štípali ako divé. To čo rozbilo okno, bol čierny netopier, teda ak sa to dá nazvať netopierom, bolo to o niečo väčšie. Bolo to veľké ako malý šimpanz alebo niečo také. Za ním do izby vbehol vlk, vlk ktorý ma tiež zaujal. Možno to robilo to rozmazanie očí ale videla som ho letieť. Asi mi začalo šibať. Netopier ma bránil, aspoň to tak vypadalo. Po takých 15 minútach si dali pauzu. Snažila som sa zaostriť ale nič som nevidela. Netopier sa premenil. Nevidela som tomu človeku do očí, ale snažila som sa. No otočil sa mi chrbtom, nasledoval ho aj vlk. Ten bol s profilu ale nevedela som nič rozpoznať.
„Tom, milujem ťa,“ ženský hlas sa mi ozýval až v tom najposlednejšej časti mojej hlavy. Rozoznieval sa ako sírena, ako nejaký gramofón, ktorý svoj zvuk pomaly šíril ďalej.
„Stev, dobre vieš, že sme to skúsili a neišlo to. Nejde to inak. Iba tak, že jeden druhého zabijeme. Dobre to vieš.“
„Tom, prosím ťa. Ja sa snažím s tým bojovať, keď budeš so mnou určite to zvládneme. Nesmie sa to takto skončiť. Prosím ťa.“
„Prepáč, ale nie.“„Čo sa to tu deje.“
Svoj hlas som vôbec nepočula. No zdalo sa, že ich uši sa ku mne upreli, no ani jeden sa na mňa nepozreli, aj tak by som ich nerozoznala ktorý je ktorý. Človek ktorý sa premenil z vlka mal ladné pohyby ako puma, ako vlčica. Boli mi sympatické.
„Jessica?“ oslovila ma žena s lahodným hlasom, nebol ani tak ľudský ale skôr vlčí, ale taký milý. Neviem popísať tento zvuk.
„Ak ti ublížim tam mi to prepáč. Neviem sa udržať. Preto by si mala odísť, do kým sa prestanem ovládať.“
„Nič nechápem a z mojej izby sa ani nepohnem.“
V izbe sa ozvalo hlasité zavrčanie a pre moje uši to bolo utrpenie.
„Jess, nikdy nás neposlúchneš? Musíš vypadnúť, nie som dosť silný aby som ťa ochránil padaj za Joshom ten ťa ochráni.“
„Za Joshom? Nikdy sme len kamaráti a ja ho nemienim vidieť.“
No v tom sa otvorili dvere.
„Preboha Jess? Si v poriadku.?“spýtal sa hlas ktorý som veľmi dobre poznala. Bol to Josh.
„Celkom áno, ale čo tu robíš ty? Zmizni!“zakričala som s plných pľúc.
No on si moje výkriky. Postavil ma na nohy.
„Poď,“ povedal. No nepovedal to kľudne ale s miernym drsným hlasom. Pozrela som na neho, ešte stalé som videla rozmazane, ale jeho postavu som spoznala veľmi dobre. Iba on mal takú mohutnú..
„Čo sa to tu deje? Prečo musím utiecť?“
„Tebe asi preskočilo. Utekaj.“Počúvla som ani sama neviem prečo. Prečo poslúcham chalana, ktorý ma oklamal, vlastne nie. Neoklamal. Ja neviem. Vybehli sme z domu. V mojej izbe sa diali čudné veci. Ako náhle sme vybehli von. V izbe boli čudné zvuky, štekanie zavýjanie a vrčanie. Pochybovala som o svojom zdraví, keď verím, že to je naozaj. Z okna vyletel vlk, teda z neho vyskočil na zem dopadol zo všetkými štyrmi nohami a za ním vyletel ten netopier, alebo skôr muž. Nebola som si stále istá čo v ňom vidím. Josh ma stále ťahal viac a viac. Akoby cítil, že sa k nám približuje vlk. Netopier skočil na vlka. Vlk, teda ak to tak môžem nazvať sa otriasol, no netopier, alebo čo to bolo, sa striasť nedal. My sme utekali čím ďalej tým rýchlejšie cítila som, že moje nohy ma už neunesú. Zozadu som už len počul tiché kňučanie, tiché nariekanie. Obzrela som sa netopier ležal na zemi celý krvavý a vlk ho hrýzol do krku.
„Niéééééééééééééééééé.“zakričala som a spadla.
Vlk sa ku mne obrátil a rozbehol sa na mňa.
„Vstávaj! Vstávaj!“kričal na mňa Josh.
Vlk sa pomaly približoval ku mne a Josh sa predo mňa postavil. Vlk spomalil tempo.
„Prestaň!“zakričal Josh.
Vlk zakýval hlavou a pustil sa po Joshovi, Josh spadol s vlkom na zem a pri náraze utrpel náraz do hlavy a omdlel. Vlk sa pomalým a ladným pohybom približoval ku mne. Naklonil sa nado mnou a kusol ma do krku. Kričala som od bolesti. Zobudila som sa na trasenie.
„Jess. Vstávaj. Je to len sen. Počuješ?“ pýtala sa ma mama.
„Mami? Koľko je hodín. Ešte je skoro.“
Otvorila som oči, mama si išla ľahnúť, keď videla, že som už v poriadku. Osprchovala som sa, obliekla a čas pomaly plynul. Vedela som, že dnes je deň D. Deň kedy som mala ísť prvý krát do školy. Netešila som sa. No nemal som na výber. Bolo síce ešte skoro, ale po raňajkách som sa pustila lesnou cestičkou smerom k lesu. Mala som možno čakať na mamu a otca kým sa zobudia a odvezú do školy. No vedela som, že ja už nezaspím. Do školy som prišla dosť skoro. Ešte tam nikto nebol. Sadla som si teda za jeden stôl, ktorý bol vonku. Mali to tu naozaj pekné. Nebola to síce škola ako California, ale mala niečo v sebe, mala svoj štýl. Vyžarovalo z nej niečo čo som nedokázala popísať. O niekoľko minút sa začali schádzať žiaci a aj profesori. Ja som stále sedela na mieste. Videla som toľko dospievajúcich ľudí, že som neverila svojím očiam. Celý čas čo som tu bola som nikoho nevidela okrem Josha, a teraz? Teraz je tu plné deciek. Nechápala som s toho. Zaujato som pozerala do okola.
„Prepáč, ale obsadila si nám náš stôl.“ozvalo sa za mnou.Obzrela som sa a za mnou stála dievčina s pekným vytvarovaným obočím, akoby si ho práve vytrhala, s milými očami a nádhernými perami. Mala čierne vlasy,alebo hnedé. Bola naozaj pekná.
„Prepáč, ja som nevedela.“
„Kelly, nechaj ju. Miesta je tu dosť.“ozvala sa za Kelly.
„Ben, ty si furt taký milý. Prečo by mala sedieť s nami.“
Začali sa hádať a ja som ich na chvíľku prestala počúvať, zahľadela som sa na jednu babu, mala taký istý pohyb ako vlkodlačka z môjho sna.Prisadli si ku mne aj s jej priateľom.
„Ajoj, ja som Stev a toto je Tom.“
Neverila som vlastným ušiam. Tom? A Stev? To je veľmi čudná náhoda.
„Si v poriadku?“spýtal sa ma tom.
Bol to veľmi pekný muž, nebol to síce žiaden krásavec ako Josh. Ale z neho vyžarovala akási dobrá energia, niečo prečo si ho začala milovať, niečo prečo si ho mala rada. Inak to bol muž, ktorý bol vyšší odo mňa asi o hlavu, možno o dve. Jeho ruky boli ako keby bol tesár, no zároveň na dotyk hebké. Jeho oči vyžarovali dobro, modrasté oči ako obloha. Páčilo sa mi to. A jeho pery? Tie boli vykrojené ako u malého novorodenca.
„Jess? Nemýlim sa?“spýtal sa niekto iný.
Hľadal som tú osobu a hneď som ju uvidela. Bola mi nesympatická niečo mi na nej vadilo. No nepredstavila sa mi a odišla.
„Kto si?“spýtal sa ma Ben s jemným hlasom.
Asi si nevšímal babu, ktorá pred necelou minútkou vyslovil moje meno.
„Volám sa Jessice Brownová. Nechcela som Vám obsadiť miesto. Ospravedlňujem sa. Ja len.... zle sa mi spalo.“
„To je v poriadku,“ povedala Stev.
„Naša malá Kelly je troška nervák.“
Všetci sa začali smiať iba ja nie. Nemala som rada konflikty. Nikdy. Vždy som od nich utiekla, každú bitku čo som dostala v škole som si nechala pre seba, nikdy ma ani len nenapadlo sa brániť.
„Mali by sme ísť,“ povedal Tom.
„Bude zvoniť.“
Postavila som sa ako prvá a ponáhľala som sa pre svoj rozvrh, úplne som na neho zabudla. Ale to by som nebola ja keby som nezakopla o roh stola a nespadla.
„Si v poriadku?“spýtala sa Stev a ostatní s dusili smiechom.
„Áno, samozrejme. Musím ísť,“ povedala som celá červená.
Konečne som dostala svoj rozvrh, prvá hodina francúzsky jazyk. Dúfala som, že sa nebudem musieť predstavovať pred celou triedou. Nevedela som nikdy čo o sebe povedať. No po tých pár rokov som sa naučil a dve vety. Povedať kto som a že tu neostanem dlho. No samozrejme tváriť sa pri tom veľmi šťastne. Zaklopala som na dvere, kde sa vyučoval francúzsky jazyk.
„Ďalej.“
Vstúpila som do triedy, rýchlo som prebehla triedu všimla som si, že Josh v nej, nie je. Čo ma dosť potešilo. No za to tam bol Ben a Stev. Nesedeli vedľa seba Ben mal u seba voľné miesto.
„Pani Klembreová?“
„Áno a ty si?“
„Som Jessica vaša nová žiačka.“
„Dobre sadni si k Benovi.“
Žiadne predstavovanie? Čudné ale bola som šťastná. Sadla som si vedľa, dávajúc pozor kam šľapem. Preberali sme to čo som už vedela. Teda som si robila niečo iné. Mali sme to pred dvomi týždňami a to sme mali francúzky jazyk pomaly každý deň okrem stredy. A tu sme ho mali len tri krát do týždňa, takže som od nich bola dosť ďaleko. Od hodiny francúzštiny sa deň vliekol v niekoľkých triedach som narazila na raňajších žiakou, no nie na Josha. Tešila som sa že nedošiel do školy, že si zlomil nohu a nepríde do školy dosť dlho. Nastal obed a potom posledná hodina, ktorej som sa bála ako čert kríža. Mali sme telocvik. Milovala som pohyb. Nerobil mi problém basketbal, ani volejbal ale niekedy sa mi stávajú nehody. Hlavne pri takých veciach ako je behanie. A skákanie do piesku či hod guľou. Vždy som niekoho trafila. Prišla som na obed. Hľadala som voľné samostatné miesto.
„Ahoj Jessica. Poď ku nám,“ povedal mi Ben.
Pomaly som prešla k ich stolu, keď sa do jedálne nehrnuli športovci. Jasné bol medzi nimi aj Josh. Smial sa. Mohla som si myslieť, že patrí medzi nich.
„Čo je?“ spýtal sa ma Ben.
„Poznáš Josha?“
„Áno je to cvok. Kedy si sme boli kámoši ale bol veľmi čudný.“
„Čudný?“
„Áno."
"Dávaj si pozor. Je veľmi nebezpečný. Čo sa týka tvojho zdravia. Sme v takzvanej vojne.“
„Vo vojne? V akej vojne?“
„My proti nim. No ostatní sú neutrál.“
„Tak ja som neutrál. Síce sa už s Joshom nebavím, kvôli otcovmu pokoju. Ale nechcem byť vo vojne.“
„Nám je to jasné,“ povedali všetci zo smiechom.
Potom sme boli všetci ticho a ja som rozmýšľala nad tým čo mi povedal Ben. Vojna? A hneď sa mi zase objavil na očiach ten sen. Zapotácala som sa na stoličke. Rýchlo som vstala, zobrala tácku prefrčala okolo Josha a ponáhľala som sa preč.
„Jess... čakaj,“ hovoril mi Josh.
„Nechaj ma,“ povedala som mu späť.
Vyletela som von z jedálne, všetci na mňa pozerali, ako na debila ale bolo mi to jedno. Musela som to pre dýchať. Ten sen. Začínala som sa potiť a srdce mi bilo tak rýchlo, že som si myslela že dostanem infarkt.
„Jess? Si v poriadku?“
„Myslím, že áno. Ben nechaj ma tak.“
„Čo sa ti stalo?“
„Nič som v poriadku.“
„Jess, mňa neoklameš vidím, že ti niečo je. Poď niečo ti ukážem. Nič mi nemusíš hovoriť, ale ukludni sa lebo dostaneš infarkt.“
Pozrela som na neho. Išli sme do hlavnej budovy. Prešli sme dlhou chodou na konci, ktorej bola socha a obraz. Socha bola umelá, alebo skôr nedopracovaná, no nebolo to nič pekné.
„Prečo to nevyhodia?“
„Prosím? To je školský majetok. To je dedičstvo našej dediny. Vyhodiť prečo?“
„Veď je to rozbité.“
„To tak má byť Jess.“
Má to také byť? Fuuj. Také by som určite nechcela mať doma. Obraz už bol pekný, bol na ňom chlap, ktorý sa volal Tom. Náhoda? No neviem. Všetci sa tu asi volajú Tom. Už mi to lezie na nervy. Potom sme po schodoch vyšli vyššie kde bol rebrík.
„Lez,“ povedal mi milo.
Vyliezla som a ocitli sme sa na najvyššom mieste tejto dediny. Bolo tu všetko vidieť.
„To je nádhera.“
„Už si kľudnejšia?“
Prikývla som, kto by nebol pri tomto pohľade ukludnejší. Na môj sen som úplne zabudla.
„Odkiaľ si k nám prišla?“
„To je rôzne. Sťahujeme sa každú chvíľu, ale pred týmto domovom som bola v Californii.“
„Páčilo sa ti tam?“
„Veľmi. Nechcela som sem ísť. Ani mi nepovedali kam ideme len, že sa sťahujeme, znova. Mala som chuť sa zabiť. Nerada sa sťahujem kamarátov mám málo a sú roztrúsený po celom svete. Už ma to takto nebaví.“
Po chvíľke som sa zarazila, ako náhle som si uvedomia, že sa sťažujem úplne cudziemu chalanovi.
„Prepáč.“
„To je v poriadku. Ja som sem tiež nechcel ísť. My sme sa sem presťahovali asi pred dvoma rokmi. Tiež som tu nechcel byť. Nepáčili sa mi hory, tá vôňa.“
„Nepáčili sa ti?"
„Nie, ale potom som spoznal Toma, Stev, Kelly a Molly. Molly je chorá ale spoznáš ju. Neboj sa.“
„Nebojím sa.“
Kecali sme ešte takých desať minút.
„Inak ak chceš stihnúť telesnú, mali by sme ísť.“ Prikývla som a pustili sme sa dole rebríkom prišla som na čas.
„Môžem ťa odviesť po škole domov?“
„No ja neviem, ale asi áno.“
„Super tak ťa počkám. Óóóó aby som nezabudol. Neublíž si.“
„Rodeľte sa do dvojíc ideme skúšať volejbal.“
Dobehla som k ostatným a ku mne sa pridala nesympatická baba z rána. No zbohom ešte aj táto mi tú chýbala.
„Ahoj, ja som Christina, ale volaj ma Chris.“
„Ty si teda tá Jessica?“
„Áno, veď to vieš.“
Nebola som k nej príjemná, prečo by som mala? Ona ku mne tiež ráno nebola príjemná.
„Tak ma dobre počúvaj. Josh je len môj. Nikoho iného. Takže daj ruky od neho preč.“
„Prepáč. Ale mne je tvoj Josh ukradnutý. Je pravda, že bol raz u mňa alebo dva krát. Ale nemám o neho záujem.“
Zdalo sa, že to Chris pochopila, no mýlila som sa, prvé podanie bolo na mňa a taká šupa, že sa mi nohy podlomili.
„To máš za to, že klameš.“
„Dobre máš pravdu. Aj u mňa prespal ale nič spolu nemáme.“
Všimla som si, že to nevedela ja som urobila chybu, že som jej to povedala. Nikdy v živote som neznášala volejbal ako keď som hrala s Chris, bola v ňom veľmi dobrá a jej šupy ohromovali celé telo. Konečne bol koniec hodiny, rýchlo som sa prezliekal. Vedela som isto, že do večera budem mať na rukách modriny. Vybehla som zo šatne. Ponáhľala som sa za Benom, možno to bola výhovorka a utekala som pred Chris.
„Jess, počkaj,“ povedal mi Josh.
Chris stála hneď za ním.
„Josh, nechaj ma na pokoj.“
„Chcem sa len porozprávať.“
„Ja nie.“
„Čo sa ti stalo? Ja nie som zlý. Prečo si ku mne zlá?“
„Prečo? Lebo tvoja malá priateľka ma dnes dobila loptou? Prečo? Lebo si hlupák. Prečo? Lebo môj otec mi kvôli tebe verí menej. Prečo? Lebo ťa mám plné zuby. Prečo? Lebo si nepovedal, že máš priateľku.“
„Chris, nie je moja priateľka, je to len kámoška.“
„Vysvetli to nej. Nie mne,“ povedala som a odišla.
Aspoň som sa o to pokúšala Josh ma chytil za ruku.
„Josh mňa to bolí. Okamžite ma pusti.“
„Nie.“
„Tak to teda áno. Nechcem mať s tebou nič spoločné daj mi pokoj.“
„Už nechceš byť so mnou kamarátka?“
„Nie nemáš nič čo by ma mohlo zaujímať. Daj mi pokoj.“
Jeho zovretie bolo silnejšie. Ďalšia modrina, no pekne.
„Pusť ma. Bolí ma to.“
„Nepustím. Chcem ťa mať pri sebe, aspoň do vtedy kým mi to nevysvetlíš.“
Snažila som sa ho odstrčiť, ale nedalo sa. Pozrel sa mi do očí a pred Chris ma pobozkal. Potom ma pustil. Dala som mu facku, a na líci sa mu objavil červený fľak. Chris sa usmiala. Ona nemala odvahu mu vlepiť, ale ja áno. Síce neviem kde sa tá drzosť vo mne vzala. No v tom ma chytil znova a teraz pevnejšie a silnejšie.
„Josh! Pusť ma. Bolí ma to.“
„Nepustím ťa.“
„Josh ale mňa to bolí. Pusť ma.“
„Nie.“
„Daj tie špinavé pracky z nej preč.“
„Ty? Čo tu chceš?“
„Čo teba do toho? To je medzi mnou a Jess.“
Obzrela som sa smerom ku dverám stál tam Ben. Josh povolil moju ruku. Vytrhala som si teda ruku a pribehla som k Benovi.
„Si v poriadku, zlatko?“
„Áno.“
Ani som si poriadne neuvedomila, že ma nazval zlatko a pobozkal ma na čelo, ako mladšiu sestru.
„Poďme,“ povedal.
Boli sme už na ceste. V jeho aute bolo príjemne teplučko nie ako vonku.
„Dnes večer príde pre teba Stev. Ide sa von. Zajtra máme voľno v škole, vieš o tom?“
„Aké voľno?“
„Sviatok, tej zničenej sochy,“ povedal a zasmial sa.
„Dobre budem ju čakať.“
„Daj mi ešte tvoje číslo, aby si vedela čo si máš dať na seba.“
Nadiktovala som mu moje telefóne číslo a vystupovala som z auta.
„Ideš teda domov? Alebo pôjdeš ešte ku mne?“
„Zlato, idem domov.“
„Dobre, tak sa zatiaľ maj. A ďakujem za záchranu.“
„Nie je zač.“
Ben sa otočil a odišiel. Vošla som dnu.
„Ahoj mami, ahoj otci.“
„Ahoj Jessica. Ako bolo v škole?“„Skvele. Idem si urobiť domáce úlohy a pôjdem večer von.“
„A čo škola Jessica?“ spýtal sa otec.
„Zajtra nám vyučovanie odpadlo, kvôli rozbitej soche.“
„Myslíš Toma Moleya?“ spýtala sa ma mama.
„Neviem asi.“
„Ide aj Josh?“ spýtal sa ma otec.
„Nie s Joshom sa už nebavím.“
Otca táto správa veľmi potešila. Za pól hodiny som mala všetko hotové, pretože všetko som už mala s Calfornie, stačilo prepísať školskú prácu ešte z Californie a domáce úlohy boli hotové. Išla som teda na internet, môj starý notebook už dožíval ale ešte fungoval. Písali mi zo všetkých mies kde som kedy bola. No, najviac ma potešil e-mail od Becky z Californie, pýtala sa ma na dedinu alebo mesto kde teraz som. Pýtala sa ma na chalanov a na školu a pridala fotky z výletu na ktorý som sa tešila, ale na ktorom som nebola. Písal mi aj Tomas s Floridy, ktorý sa presťahoval do Českej republiky. Chudák Tom, prečo akurát Európa? Nepáčilo sa mu tam, jeho škola bola nudná a prísne dodržiavali pravidlá, pláž nebola, samé pamiatky a škaredé baby. Pýtal sa ma či neviem ako odísť s tohto pekla. Písala som mu, že ak mu tam bude moc zle nech príde ku mne. Moji rodičia ho mali radi, boli to jeho krsný rodičia. No a ja som sa s ním rozprávala veľmi málo. Nemali sme nič spoločného, teda ako kedy. No aj napriek tomu som ho mala rada ako brata, nevlastného brata. Bolo na čase sa začať pripravovať. Bola som v strede mojej prípravy, keď začula som zvonček.
„Ahoj Jess,“ povedala Stev keď som jej zbehla otvoriť. Bola veľmi pekná mala šaty po kolená. S výstrihom do V boli fialovo bledé a zaujímavé, bola veľmi pekná.
„Ahoj. Kam vlastne ideme?“
„Ben ti nevolala?“
„Nie. No nevadí. Asi zabudol to si zvykni, niekedy mu vynecháva pamäť.“
No dobre tak si zvyknem pomyslela som si. Išla som sa rozlúčiť ešte s rodičmi a vypadli sme von. Na sebe som mala krátke šortky a top, ktorý mi kúpila Stephanie na odchod s Floridy.Nastúpili sme do jej auta. Najviac času som trávila vyberaním handier na seba, preto som sa nestihla spraviť úplne božsky ako som plánovala.
„Vypadáš skvele,“ povedala mi Stev.
„Prosím? Nevypadám, ty si super. Ale nie ja.“
„Nie, vypadáš skvele. Naozaj.“
„Tak teda ďakujem.“
Vyšli sme z mesta a asi po takých desiatich metrov sme došli k odbočke do lesa. Išli sme po lesnej cestičke asi takých dvadsať minút a ja som započula hudbu a zazrela blikať svetlá medzi stromami. Ako sme sa približovali svetlá svietili jasnejšie a hudba hrala zreteľnejšie. Zastavili sme pri Benovom aute. Vyšli sme von.
„Poď. Neboj sa,“ povedala mi Stev. Išla som hneď za ňou. Išli sme po vysvietenej uličke, a prišli sme na miesto, ktoré mi pripomínalo raj. Všetko bolo osvetlené rôznymi svetlami ako na Vianoce, stromy blyklali, rastliny sa hmýrila a hudba hrala do vetra. Ben, Kelly, Tom boli v teplom prameni. No, aspoň to tak vypadalo z toho dôvodu, že sa z neho parilo. Nakoniec som si všimla Molly, bola to maličké žieňa, vypadala ešte ako dievčatko, ako dieťa. Ale jej spôsob rozprávania bol vyspelejší, viac ako môj. Podišla som bližšie všimla som si, že aj takzvané jazierko je ohraničené svetielkami. Bol tam aj stôl s jedlom a pitím. Bola to nádhera.
„Ahoj zlato,“ povedal Ben.
Vyliezol s jazera, teda prameňa a rozbehol sa ku mne. Objal ma. Potom pozrel na ostatných, ktorí sa smiali. Cestou rozbil pár svetielok, ale zdá sa, že mu to nevadí.
„Si ranený,“ pripomínala som mu to.
No nevenoval mi žiadnu pozornosť. Asi mal vypité. Neviem bol iný.
„Ben, pusti ju. Veď ju rozpučíš,“ povedala Molly s tónovým hlasom.
Ben ma opatrne položil na zem.
„Ahoj, ja som Molly. Ty si Jessica?“
„Áno, veľmi rada ťa spoznávam.“
Medzitým Ben zase skočil do toho prameňa.
„Ty sa nekúpeš?“spýtala som sa jej.
„Nie, veď som chorá a okrem toho sa mi zdá, že ta voda je studená.“
Podišla som k vode a dala do nej ruku, bola horúca nie studená. No nič som nepovedala. Veď určite mala nejakú chrípku a vtedy sa človeku zdá, že všetko je studené. Ben sa na mňa usmial, „poď do vody.“
„Nemôžem nemám tu plavky.“
„No a čo?“
Všetci ostatní už vyšli von. A išli sa najesť, len Ben bol stále tam.
„Ben, poď sa najesť,“ povedal Tom.
Ben zakýval hlavou a prstom ukázal na mňa. Na tanier som naložila pár chlebíčkov a podišla som k Benovi.
„Ben, daj si.“
„Nechcem Jess. Poď sa kúpať.“
„Ben mal by si ísť von. Bude ti zle od toľkého tepla.“
„Nebude.“
„Ben takto nemôžeš ísť domov,“ zakričal Tom.
„Vstávaj.“
„Nie, zostávam tu.“
Večer sa ďalej odvíjal od toho aby sme Bena dostali z prameňa. Aj keď sa mi to zdalo zábavné vedela som ,že je to nebezpečné. Teplo, ktoré pôsobilo na Bena mu mohla uškodiť. Horúca voda bola pre neho nebezpečná a ja som sa začínala o neho báť. Molly musela ísť domov, volali jej rodičia. Všetku starosť nechala na Tomovi, ktorému sa spravilo zle tiež z vody. Celý večer sa zmenil. Nikomu nebolo dobre. Stev musela Kelly a Toma odviesť domov. A ja som zostala s Benom sama.
„Ben okamžite vylez z body,“ kričala som už zo slzami.
No Ben ma nevnímal. Nevedela som čo robiť. Mala som nehorázny strach. Ben po chvíľke vybehol.
„Jess. Je mi zle,“ povedal mi.
„Poď odveziem ťa domov.“
„Nie. Ja domov nemôžem.“
„Tak ťa odveziem ku nám.“
Nasadli sme do Benovho auta a odviezli sme sa ku nám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára