Eclissi 3.Kapitola

3. Kapitola

„Jess? Čo sa stalo?“
„Josh? Čo to robíš?“
„Počul som krik.“
„Ale veď sme ďaleko od vášho domu.“
„Bol som po blízku.“
„Aha. To je vlastne jedno. Pomôžeš mi prosím ťa s Benom? Neviem ho dostať z vody a už je tam dosť dlho. Už mu je určite zle.“
„Jasné. Ben vstávaj!“
Josh ho naložil na zadné sedadlo Benovho auta. Josh sa teraz nezdal taký zlý ako dnes v škole. Všetko bolo inak, teda aspoň to tak vypadalo. Nevedela som čomu mám veriť. Nevedela som nič o tomto zabudnutom mieste a ani o jeho obyvateľstve som veľa nevedela. No teraz som sa bála odohnať Josha, nebyť jeho Ben by bol stále v aute.
Došli sme k nám.
„Jess! Čo sa ,preboha, stalo?“
„Oci,“ povedala som rozrušene.
„To je Ben, je mu zle. Bol dlho v teplom prameni. Čo mám robiť?“
„Daj ho do vani a púšťaj na neho najprv vlažnú vodu, ktorú budeš pomaly ochladzovať aby bola čím studenšia. Potom ho ulož do posteli ale nezakrývaj ho teplou perinou iba nie akou ľahkou. A dohliadni aby spal pokojne. Ak by mu horúčava tela neklesla prilož mu obklady z ľadu,“ povedal Josh a zmizol v lese.
„Tak poď Ben,“ povedala som a zobrala som ho dnu do domu. Vybehli sme hore do tretieho poschodia. Bena som okamžite dala do vane a pustila vlažnú vodu, ktorú som potom ochladzovala a tým aj Benovo horúce telo.
„Jess, ty sa nezdáš,“ povedal Ben.
Nehovoril celkom zrozumiteľne skôr akoby hovoril z posledných síl. Zase som pri chladila vodu, horúčava jeho tela klesla.
„Jess ale toto sa nerobí na prvom rande.“
Nevedela som čo mám na to povedať a dúfala som, že je to kvôli horúčave.
„Ben toto nie je rande. Máš to pomýlené.“
„nemám,“ jeho hlas znel lepšie. Nechala som ho ešte v studenej vode, tá voda bola ľadová a išla som spraviť Benovu izbu. Bola to izba, ktorá bola hneď pod mojou. Aby som mala blízko Bena, keby sa niečo dialo. Keď som vošla do kúpeľní. Ben sa už sušil uterákom.
„Čo to robíš?“
„suším sa, je mi zima,“ povedal to s pokojným hlasom. Bol to ten hlas ktorý som počula prvý deň nášho stretnutia.
„Vidím, že ti je lepšie.“
„To áno, ale aj chladnejšie. Prečo si ma napchala do tej ľadovej vody?“
„pretože si ma nevnímal. Bol si na tom hrozne. Ja som sa o tebe bála. Si hrozný vieš o tom? Keby nebolo Josha tak ne.....“
„Josha?“
„Viem nemáš ho rád. Ale ty si ma ignoroval. Ty si nechcel vyliezť z toho prekliateho prameňa a ešte si mi hovoril, že ti je zle. A nechcel si počúvnuť, že je to kvôli teplu.“
„Prepáč. Neviem čo to so mnou bolo.“
„Ben? Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Áno.“
„Ty si povedal, že to bolo rande. Však to nie je pravda?“
„Je. Prečo? Ty nechceš aby to bolo rande?“
„Ben nehnevaj sa, ale nechcem.“
„Prečo,“ spýtal sa ma a ja som nevedela odpovedať. Radšej som mu pomohla do izby. A potom som ho uložila do postele. Nevedela som čo mám povedať aby som ho neranila. Je pravda, že som ho mala rada už od prvého nášho stretnutia. Sama neviem prečo. Pretože, som o ňom absolútne nič nevedela. Páčil sa mi no nie tak ako Josh. Sama som mala v tom zmätok.
„Ben odpočiň si. V noci sa nezakrývaj, teda iba touto ľahkou prikrývkou.“
„Jess, prečo mi neodpovieš?“
„Dobrú noc, Ben.“
Zhasla som mu svetlo a zavrela dvere. Ja som vyšla po rebríku hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala na strop. Premýšľala som nad Benovou otázkou „prečo?„. je možné, že sa bojím? Alebo neviem čo chcem? Čo vlastne chcem? Prečo je to tu taká iné? Prečo je to postavené na hlavu? Prečo sme nemohli ostať v Californii? Chcem ísť preč. Chcem sa vrátiť domov. Domov? Kde ja mám domov? California? Florida? Canada? New York? Santa Fé?
Miami? Los Angeles? Kde? Kam patrím? Kto vlastne som? Kto som? Čím ďalej, tým viac sa na mňa kopilo otázok. A jediná príčina prečo. Boli Ben a Josh. Títo dvaja. Vedela som, že pomaly zaspávam. No moja myseľ stále fungovala, moje myšlienky prúdili hore-dole. No moje oči nevládali byť otvorené. Zobudila som sa na krik z dolnej izby.
„Ben,“ vykríkla som a zbehla som dole. Pribehla som k posteli. No Ben v nej nebol.
„Ben! Kde si?“
Ben sa objavil za mnou. Chytil ma za rameno.
„Čo je Jess?“
„Čo sa stalo? Prečo si kričal?“
„Jess. To som nebol ja.“
„Tak kto potom?“
„Josh.“
„Josh? Kde je?“
Ben ukázal prstom na vedľajšiu izbu. Nazrela som dnu a spýtala sa.
„Josh?“
V tme sa nikto neozval. Pozrela som na Bena a ten mi rukou naznačil aby som vošla dnu.
„Josh?“
V tme a hlbokom tichu som zakopávala o rôzne predmety. Pár krát som skončila ja na zemi. Keď som bola blízko posteli počula som rýchle dýchanie. Konečne som dokrivkala k posteli, na ktorej ležal Josh.
„Josh? Si v poriadku?“
„Jess? Musíš odtiaľ to okamžite vypadnúť. Nie je pri mne teraz bezpečne. Viem čo som sľúbil. Ale nejde to.“
„Neviem o čom to hovoríš.“
„Jess. Choď! Buď s Benom. Má ťa rás.“
„Josh?“
Spýtala som sa tichým hlasom a uvedomila som si, že plačem. Toľko sĺz som nikdy v živote zo seba nevypustila ako teraz. O niečo neskôr do izby vošiel Ben. Svetlo z chodby osvietilo Joshovu bledú tvár. Bol ako smrť. Pribehol k posteli, zobral ma za ruky. Postavil ma na nohy a bral ma preč. No ja som sa ťahala naspäť k Joshovy. No Ben ma ťahal preč.
„Josh! Josh! Pusť ma Ben!“
„Jess prestaň,“ zakričal Ben na celý dom.
„Ben, nemôžme ho tu nechať zomrieť.“
Popri kričaní som plakala.
„Jess vstávaj,“ kričal Ben a triasol so mnou.
Otvorila som oči, bola som celá spotená. Studený pot som mala snáď všade. Mala som ho na čele a kvapky mi dopadali až na krk. Ben ma utrel vlhkým uterákom.
„Si v poriadku?“
„Hm.... myslím, že áno.“
„Nepovedala si, že sa ti Josh páči.“
„Prepáč. Koľko si tu bol?“
„Dosť dlho.“
„Čo všetko som hovorila?“
„Všetko možné, no najviac si kričala moje meno a Joshove meno. A k tomu si plakala. To si mala vždy takéto hrozné sny?“
„Práve že, nie. Mám ich od vtedy čo som sa presťahovala sem.“
„To prejde. No a aby som nezabudol. Si fakt super baba, a na to nezabúdaj ani ty. Si trošku nemotorná ale si zábavná, a priateľská. Poznám ťa síce krátko ale mám ťa rád. Ani sám neviem prečo. Nikdy som to takto necítil. Neviem čo to je. Či je to láska alebo niečo iné ale mám ťa moc rád. Nechcem aby si odišla odtiaľ to,“ povedal mi Ben.
Pozerala som na neho ako debil nechápala som prečo mi to hovorí.
„Hovorím ti to preto, lebo zo sna si vykrikovala otázku kto som? A že chceš ísť preč.“
Zahanbila som sa, že počul akurát toto. No už som vedela odpovedať na jeho otázku prečo.
„Ďakujem Ben. Aj ty si fakt super človek. A aby si sa dočkal odpovede. Mám ťa tiež rada, dokonca veľmi rada. No nie ako priateľa na chodenie, ale ako priateľa-kámoša. Neviem to vysvetliť. Viem. som si istá, že keby si sa so mnou prestal baviť. Bude mi to nehorázne ľúto. Chcela by som ti tvoja príbuzná, aby keď ťa budem potrebovať aby si bol pri mne. Aby som ti mohla hoci kedy zavolať a ty by si si so mnou pokecal. Aby sme sa niekde skryli ako dnes, teda včera v škole a rozprávali sa len my dvaja. Chcem mať na teba nárok. Aj keď nemám právo.“
Potom sa zastavila a rozmýšľala nad tým čo som povedala. Vedela som, že toho bolo veľa. A niekedy si o mne musel myslieť, že som totálny blázon.
„Ja cítim to isté,“ povedal mi zrazu a mne spadla sánka.
„Jess, budem tvoje dvojča. Tvoj brat. Či už mladší alebo starší. Budem tvoja najlepšia kamarátka. Všetko čo len chceš. Neviem to vysvetliť a môže to znieť hlúpo ale tiež ťa chcem mať pri sebe, teda aspoň väčšinu dňa. Vždy keď ma budeš potrebovať, stačí sa ozvať a keď budem môcť tak prídem.“
Povedal usmial sa pobozkal ma na čelo a ulož ma do postele. Cítila som sa oveľa lepšie.
„Dobrú noc, sestrička.“
„Dobrú noc, braček.“
Usmial sa znova, ten jeho úsmev bol pre mňa ako slnko ako ochrana pred zlom. Počula som ako schádza po rebríku dole. Skúšala som sa zaspať. Ale pred očami som mala umierajúceho Josha, čo môj spánok neznášal. Stále som sa prehadzovala a budila. Nevedela som si nájsť tú správnu polohu. Nevedela som nič. Znova som počula kroky.
„Jess?“
„Áno? Ben.“
„Nevieš zaspať? Prečo?“
„Neviem, bojím sa.“
Ben si sadol na stoličku, ktorá bola blízko mojej postele chytil mi ruku a začal potichučky spievať. Jeho hlas ma upokojoval a mne sa zatvárali oči. Jeho hlas mi pripomínal, že som v bezpečí, že na mňa niekto dáva pozor. No ako náhle som sa dostala do stavu mimo myseľ. Pred očami sa mi ukázal jeden hrozný obraz. Bol to obraz s Tomom a Stev. Kde Stev práve zabila Toma, o ten nehorázny strom. Tom od bolesti kvičal ako poranené prasa, alebo nejaké iné zviera. Ten zvuk mi trhal bubienky. Zo sna som vyletela s plačom. Ben ma chytil do náručia a utišoval ma.
„Jess?“
„Som v poriadku. Prosím ťa choď si ľahnúť.“
Nechcela som ho mať pri sebe, vedela som, že už nezaspím a nechcela som aby aj on bol unavený ako ja. No zo začiatku nechcel ani o tom počuť, ale nakoniec poslúchol a odišiel.
S mojími nervami sa určite niečo deje. Mať takéto sny, nie je normálne. Sadla som si do sedadla, so húpacieho kresla. A začala som sa húpať. Kreslo bolo otočené smerom k oknu, ktoré viedlo na lesy a jazero pod mesačným svitom bolo nádherné na to pozerať. Bola som ale rada, že aspoň Ben je v poriadku. Horúčava z tela zmizla, jeho hlas nabral ten tón ktorý ma uisťoval o tom, že je všetko v poriadku. Nebála som sa aspoň o jedného človeka. Otvorila som okno a zacítila som chladný vietor, ktorý sa šíril od jazera. Mala som chuť ísť von. Pomaly a potichu som zišla dole rebríkom. Zastavila som sa v Benovej izbe a uistila sa, že je v poriadku. Bol. Tvrdo spal. Nechrápal, práve naopak jeho nádychy a výdychy boli veľmi tiché. Potichu som vyšla z jeho izby a zamierila som k vchodovým dverám. Naši ešte tiež spali. Vybehla som z dverí a pomaly som smerovala k jazeru. Mesiac mi svietil na cestu aby som nikam nenarazila. Aj keď som sa párkrát potkla, nič vážne sa mi nestalo. Na tejto dedine som ale musel jedno uznať, škola tu nič neznamenala. Z jedného týždňa sme mali vždy aký si sviatok čo v Californii nebolo možné. Ako náhle som si sadla na zem bolo mi teplo. Neviem čím to bolo. Či to bolo snami, ktoré ma trápili každú noc. Alebo to bolo ovzduším pri vode. Nemala som ani potuchy. Moje predstavy sa rýchlo rozleteli a zase som myslela na Josha, aké by to bolo keby tu bol teraz so mnou. Bola by to nádhera, teda keby sa nesprával ako blbec. Ako decko. Ľahla som si na mólo a pozerala na hviezdy. Moja myseľ bolo uvoľnená a bola v poriadku. No keď som zacítila únavu, chcela som sa pobrať domov. No nohy ma neposlúchali. Zostali pohodlne ležať na drevenom móle. Celé telo odmietalo poslúchať mozog. Oči sa mi zatvárali od únavy. Onedlho som zaspala. Prestala som zase vnímať.
„Jessi vstávaj.“
Budil ma hlas. Bol tajomný, ale mne známy. Bol to Ben. Môj zlatý braček. No neverila som, že je to skutočnosť. Po prvé som pred chvíľou zavrela oči a už svitalo.
„Čo sa stane v tomto sne?“
„Nič? Prečo? Po prvé toto nie je sen.“
„Josh? Nezomiera? Ani Tom nie je mŕtvy? A Stev nie je zlá?“
„Jess, vstávaj. Tvoji rodičia sa budú báť ak ťa doma nenájdu.“
„Je to skutočnosť?“
„Áno. Spala si tu celú noc? Nie je ti zima?“
„Nie poďme teda domov,“ povedala som.

Do domu sme dobehli a otec nás čakal pred domom.
„Dobré ránko Vám prajem.“
„Dobré ráno, pán Brown.“
„Dobré ráno, tati.“
„Kde ste boli?“ spýtal sa nás otec.
„Ráno bolo príjemné a ja som nevedela zaspať tak som sa išla poprechádzať. No a Ben ma dobehol tak sme išli spolu.“
„Tak choďte dnu, mama už robí raňajky. Sú tvoje obľúbené palacinky.“
Vbehli sme dnu a zamierili sme rovno do kuchyni.
„Áááááá tu ste. Sadnite si,“ povedala mama.
„Ja nemôžem. Naši nemajú potuchy kde som. Mal by som ísť domov. Ale ďakujem,“ povedal Ben a ja som ho išla odprevadiť.
„Dávaj si pozor,“ povedala som keď nasadal do auta.
Ben sa len usmial a žmurkol. Potom šliapol na plyn a odišiel od nášho domu. Ja som vošla zase do domu a išla som zjesť palacinky, ktoré mi mama spravila. Neboli také chutné ako som si ich pamätala, práve naopak myslela som, že sa z nich povraciam.
„Čo Jess? Nechutia ti?“ spýtala sa ma mama.
„Mami sú skvelé, lepšie som nikdy nejedla,“ povedala som a usmiala som sa.
Mama by bolo nešťastná keby vedela, že mi to nechutí, priam že je to odporné. Mama nikdy nevedela rozoznať klamstvo od pravdy. Takže bolo jednoduché ju oklamať. Konečne som dojedla tie palacinky, prišla som do izby a brucho ma neposlúchalo. Bolo mi nehorázne zle. Mala som pocit, že ma mama otrávila. Ľahla som si do postele a zvrela oči. Oddychovala som a trávila som palacinky. Ani neviem ako a zaspala som.

„Jess, vstávaj máš návštevu,“ zakričal otec z dola.
Upravila som sa čo najlepšie za krátky čas. Vybehla som z izby, no pri tom zhone som sa šmykla, pripomínam zase, na rebríku. Našťastie nie ako predtým do padla som na mäkké.
„Ty? Čo tu robíš?“
„Nemal som chodiť, ja viem. Ale musel som ťa vidieť. A chcel som sa ti ospravedlniť za to čo sa stalo v tej telocvični, bolo to odo mňa hrubé. Prepáč.“
Josh nebol zlý chalan. No ako každý sa mal rád. Niekedy sa mi zdalo, že až moc. Vtedy som ho naozaj nenávidela. Preto mi Kelly hovorila aby som si na neho dávala pozor, nebol pre ňu dosť dôveryhodný človek.
„Ak to nespravíš znova tak sa ospravedlnenie prijíma,“ povedala som a usmiala aby som nevyzerala príliš prísne.
„Inak ako je Benovi? Ty si mu povedala, že som vám pomohol?“
„Áno nemala som?“ spýtala som sa prekvapene.
„Nie je to v pohode, ale dnes bol u nás. No a tak som nevedel čo chcel, pretože ja som doma nebol. Bol som preč.“
„Prečo sa túlaš po nociach? Nebojíš?“
„Čoho sa mám báť? Starých dubov? Rieky, jazera? Rýb?“
„Ja neviem, ja by som sa v noci bála.“
„Nemáš sa čoho.“
„A čo tak Záhorského?“
„Ten nevychádza z domu, takže asi nie,“ povedal a nežne sa usmial.
Keď sa usmieval zdal sa akoby nemal na sebe žiadny hriech, no ja som aj tak nevedela čo k nemu cítiť. Vedela som to vždycky a ku každému. K Joshovi nie, nevedela som prečo. Nevedela som identifikovať tento pocit, nikdy predtým som ho necítila k nikomu.
„Nejdeme sa poprechádzať von?“
„Jasné poďme,“ zahlásila som, keď mi to Josh navrhol.
Mala som rada prechádzky v tajuplnom lese. Nikdy som nevedela na čo v ňom narazím, čo nájdem. A za každým ma to ťahalo hlbšie a hlbšie do lesa. S Joshom sme sa prechádzali popri jazere.
„Ako si sa zoznámila s Benom a ostatnými?“
„V škole, obsadila som im stôl.“
„Stôl? Aký stôl?“
„Tak kde furt sedávajú.“
„Aha ten stôl, zvláštne ráno som ťa s nimi nevidel a ani na jednej hodine.“
„Ani ja teba.“
On bol v škole? Ja som si myslela, že tam nebol, preto som ho nevidela. Čo sa to tu deje.
„Si v poriadku?“
„Áno, nevypadám?“
„No ja neviem čo som hovoril?“
„Že si ma nevidel v škole.“
„A potom,“ spýtal sa ma Josh.
„Nič,“ odpovedala som rázne.
„Ale ja som hovoril aby si si dávala pozor na Stev, je to síce dobré dievča máj ju rád ako sestru, aj keď on ma nenávidí. Ale dávaj si na ňu pozor.“
S tohto rozhovoru som bola úplne mimo, nepamätá si čo mi hovoril? Je to zvláštne čo sa s ním deje?
„Ako to, že si nepamätáš čo si mi hovoril?“
„Prepáč, zamyslel som sa a vtedy nedávam moc pozor,“ odpovedal ale stále sa mi zdal neprítomný.
„Prečo si mám dávať pozor na Stev? Je nebezpečná?“
„No ako sa to vezme. Nie je, teda aspoň nie teraz ale ktovie čo bude potom.“
„Nechápem, všetci ste tu čudný. Jeden druhého ohovárate, každí si hovoríte, že ste nebezpečný. Chcem sa vrátiť do Californie. Jediný ktorý je normálny je Ben. Je milý a zlatý,“ povedala som.
Josh sa tváril prekvapene ale nič mi nepovedal. Bol celý čas ticho prechádzali sme sa popri jazere a každí sme rozmýšľali nad tým čo sme si povedali. Zastavili sme pri jednom móle.
„Je tu krásne,“ povedala som nakoniec, bolo mi ľúto čo som povedala, že chcem ísť späť do Californie. Nechcela som.
„Áno je tu krásne. A nie len to. Vieš o tom, že tento les skrýva tajomstvo?“
„Tajomstvo? Aké tajomstvo?“
„To nik nevie presne o čo sa jedná. Pretože ho ľudia nazývajú Osudným tajomstvom.“
„Osudné tajomstvo? A teda nevieš o čo sa jedná?“
„Nie a všetci čo ho mali zmizli s povrchu zemského, preto chodím v noci po lese. Čo keby sa niečo ukázalo,“ povedal.
Pozerala som na neho. Vyzeral, že tomu verí. Aj keď mne sa to zdalo ako rozprávka a nie realita. No nič som mu na to nepovedala.
„A hľadal si o tom nejaké dokumenty?“
„Áno ale nič som nenašiel.“
Pozeral smutne na vlny jazera, bol taký smutný, že som začínala veriť tej povere, tej povesti a osudnom tajomstve a chcela som o tom vedieť viac. Zaujalo ma ako o tom Josh rozpráva, ako sa Josh chová. Bolo to milé.
„Povedz mi o tom viac, prosím.“
„Je to tajomstvo nemŕtvych a teplých.“
„Teplých?“
„Áno, teplých. To sú vlkolaci.“
„Vlkolaci a upíry? Ja na to moc neverím. Verila som kedysi ale teraz nie. Zdá sa mi to nemožné.“
„Ani ja som tomu neveril. Ale zdá sa, že je to pravda a najbližšiu dobu to zasiahne naše okolie. Podľa znamení. Deje sa niečo veľkého a neviem čo to je,“ povedal presvedčivo až som tomu sama uverila. Na móle sme sedeli ešte takú hodinke, keď sa začalo ochladzovať. Začala fúkať chladný vietor, pripadalo to dosť desivé. Josh stále hovoril o Osudnom tajomstve a ja som cítila štípanie vetra na svojej tvári. Začínala som sa triasť.
„Je ti zima?“ spýtal sa Josh, keď sa na mňa pozrel.
„Nie je, teda je. Ale to kvôli tomu vetru,“ povedala som mu.
Vyzliekol si bundu a dal mi ju okolo ramien. Z bundy sa tiahla príjemná vôňa stromov a lesných kvetín veľmi sa mi páčila táto vôňa, bola to prvá vôňa ktorú som cítila keď som sem prišla. Postavila som sa a bundu som mu vrátili, pravdaže ako som vstávala podlomila sa mi noha a ja som spadla do jazera. Našťastie ma Josh stihol chytiť a vo vode som mala len nohy. Postavil ma na nohy a začal sa smiať.
„Nesmej sa!“
„Prepáč, ale teraz by si si mala zobrať tú bundu.“
Zase ma poučoval čo mám robiť, tak som to neznášala. Strčila som do neho a rozbehla som sa preč. Josh mal lepšiu stabilitu ako ja a udržal sa na suchu nespadol, rozbehol sa za mnou. Ani neviem koľko krát som spadla, keď som utekala pred ním. Zastavila som sa až pri nádhernej lúke. Bola nádherná, hneď ako som vošla na lúky oproti bol vodopád s menším jazierkom. Okolo tohto jazierka boli kvetiny, bola to nádhera. Pozrela som sa na seba, bola som špinavá a dotrhaná.
„No super, mama ma pochváli,“ ani som si nevšimla, že Josh je už tak blízko. Chytil ma za ruku.
„Prečo mi ty vždy utečieš?“
„No nie je to nádhera?“ spýtala som sa ho.
„Áno je to prekrásne, čudné na tom je, že tu žijem dlhšie a ani raz som tu nebol.“
„Vidíš nie si taký šikovný ako ja. Cc to som si mohla myslieť....“
„Nemusíš byť tak škodoradostná,“ povedal s úsmevom na tvári.
Bolo to dobré znamenie nehneval sa. To bolo dobré už si pomaly zvykal na moju škodoradosť. Ľahla som si na zem. A pozerala som na oblohu. Bola nádherná, iná ako pri jazere, nebola zamračená a nefúkal tu ani divý vietor. Josh si ľahol ku mne. Pozerala som na neho, bol taký pokojný, taký zvláštny. Otočil sa ku mne.
„Čo je?“
„Nič len si iný.“
„Ako iný?“
„Neviem iný, neviem to vysvetliť, si iný.“
Nevedela som to odôvodniť.
„Prepáč,“ povedal po chvíľke.
„ZA čo?“
„Za Chris. Ona je mnou posadnutá, neviem prečo. Miliónkrát som jej hovoril, že s ňou nič nechcem mať ale stále to nevie pochopiť, tak prepáč,“ povedal a sklopil zrak.
Bolo mi ho ľúto, chudáčik.
„To je v poriadku.“
Naklonil sa nado mnou. Pozrel mi do očí a pritisol si ma k sebe.
„čo to robíš?“
„Chcem ti dať pusu, viem, že som ti sľúbil, že nespravím to čo v telocvični ale priťahuješ ma tak strašne, že sa pri tebe neviem ovládať.“
„Josh,“ povedala som mojím najkrajším hlasom akým som len vedela.
Pozrel na mňa a ja na neho. Priblížil sa ku mne a položil svoje pery na moje. Neodolala som a začala som ho bozkávať, pridal sa. Tento bozk bol nádherný, nehovorím, že to bol môj prvý bozk ale brala som to ako najlepší bozk svojho života. Josh sa po dlhšej chvíli odtiahol.
„Čo sa stalo?“
„Nič, „ odpovedal „len som chcel vedieť či mi zase jednu nevrazíš ako naposledy.“
„Nie, nemám to aspoň teraz v úmysle.“
„Tak to som potom spokojný. Ja som si, inak myslel, že chodíš s Benom, nechcel by som od neho dostať. A zdalo sa mi, že vašim by to neprekážalo, hlavne nech si čo najďalej od do mňa.“
„Nie, s Benom nechodím. Mám ho rada, až príliš na to, že sa poznáme tak krátko. A dá sa povedať, že ho skoro vôbec nepoznám, ale je to úžasný chalan. A čo sa týka mojich rodičov, tých si nevšímaj sú niekedy dosť čudní, sama im nechápem.“
Potom som sa postavila zo zeme, teda som sa o to pokúšala. Bola som celá stŕpnutá, nevládala som sa udržať na nohách. Padla som vedľa Josha, ktorý ma prichytil, aby som sa nebuchla.
„Koľko sme vlastne ležali?“
„Neviem,“ odpovedal mi Josh.
Zase som si dala tú námahu postaviť sa. Teraz to dopadlo lepšie a ja som mohla prejsť k jazierku s vodopádom. Josh pribehol za mnou, rukou som skúsila aká je voda. Nebola studená, dokonca ani ľadová, práve naopak bola príjemná. Dala som si, teda dole topánku, a prstami na nohe som prešla po hladine. Ako som spomínala voda nebola studená, práve naopak bola príjemná, vyzliekla som sa do plaviek – ktoré som mala na stoličke, čo som ich včera nestihla schovať, a preto, že bol nádherný deň dala som si ich aj dnes- a skočila som do vody. Voda bola zase neuveriteľne čistá ako sklo, zatiaľ čo som tu, som nevidela špinavú vodu. Dokonca ani v tom teplom prameni nebola špinavá voda.
„To je zvláštne,“ povedala som Joshovi.
„čo?“
„Zatiaľ čo som tu som videla množstvo vôd, a tým myslím jazier, potôčkov a dokonca aj teplý prameň a všetko je priezračné čisté. Okrem toho každá voda je inej teploty. Prameň priam horel, jazero pri dome je ľadové ako na severnom póle a tu je voda vlažná príjemná na dotyk. Ako je to možné?“
„Na to tu niekto nepozná odpoveď, aj keď si myslíme, že sú tu rôzne podzemné vody, teda lepšie povedané dve rozdielne podzemné vody a to sever a juh. Je to asi jasné, ktorá podzemná voda je pri vašom dome a ktorá pri teplom prameni. No a toto miesto ešte nikto nenašiel a zdá sa, že tu sa dve podzemné vody spájajú.“
Pozrela som na neho. Vysvetľoval mi to ako malému dieťaťu, tak jemne a milo. Takému to vysvetleniu by musel pochopiť aj slepý, hluchý, nemý. začala som sa blázniť vo vode a Josh na mňa z brehu pozeral. Hrala som sa v jazierku ako malé dieťa a Josh bol ten dospelý ktorý dáva na dieťa pozor. Stál tam a nerobil nič iné iba na mňa hľadel. Vyzeral tak pokojne, že sa mi viac a viac páčil. Chcela som sa ho niečo spýtať, no každý môj pokus zlyhal. Nechcela som aby prestal rozmýšľať bol taký prekrásny, a okrem toho jeho oči všetko ukazovali. Jeho radosť, keď som na neho dlhšie pozerala usmial sa a očami zaiskril ako s hviezdičkami. Bola to krásna chvíľka, viem začínam byť sentimentálna, ale nemôžem za to keď je to pravda. Vo vode som už bola dosť dlho a Josh už vystriedal na brehu kopu rôznych polôh, chcela som aby išiel do vody ale odmietol to a vysvetlil to tak, že nevie plávať. Už som vo vode bola dosť dlho, a potápala som sa. Keď som sa posledný krát ponorila pod vodopád,, pod vodopádom som našla jaskyňu. Pod plávala som jaskynný otvor a vynorila som sa v jaskyni. Vyliezla som von z vody do jaskyne. V jaskyni nebola taká tma ako som čakala, no nebolo tam ani extra veľa svetla. Bolo ako keby v nej bola hmla, a nie tma. Jaskyňu som chcela preskúmať a tak som sa pustila ďalej do vnútra jaskyne. No zakopla som a spadla som rovno na ústa, ktoré sa samozrejme hneď rozbili. Bolesť z pier som necítila, cítila som len, že mi tečie krv. Pri mojich zraneniach som si zvykla na bolesť, hlavne ak sa jednalo o také malé zranenie ako bolo toto. Pokúšala som sa vstať, ale uvedomila som si, že mám nohu zaseknutú v dvoch skalách. Zo začiatku som si z toho nič nerobila, veď čo chvíľa ma napadne ako sa odtiaľto dostanem. Ale čo ma vystrašilo bolo vrčanie z vnútra jaskyne.
„Sakra a to je čo?“
Aj keď v jaskyni nebola tma, pozerala som do temného oka jaskyne. Moja strach narastal a moje myslenie naberalo stres. A stres som neznášala pretože vtedy sa mi oči zmenšili a môj mozog prestával fungovať. Začala som mykať nohou aby som sa dostala zo zovretia, ale skôr som si ju tam viac zavadila, ako ju odtiaľ vybrala. Noha ma začínala viac a viac bolesť, bolesť som čím ďalej tým viac cítila. A tým sa moje myslenie ešte viac zhoršilo. Vrčanie sa približovala a ja som nohou trhala viac a viac. Keď som počula vrčanie jasne a bol počuť aj dych kopla som do jednej zo skál a vykĺbila som si nohu.
„No pekne.“
Nohou som stále šklbala až na koniec som sa z toho uvoľnila. Vrčanie už takmer bolo pri vchode jaskynným okom. Rýchlo som odkrivkala k vode a spadla som do nej. Chcela som do nej skočiť, ale s mojími bolavími nohami to nebolo možné. Nebolo to ako v tých filmoch kde hlavnú postavu strelia do nohy a on poskakuje, behá a dokonca sa ešte aj bije. Nemohla som poriadne plávať, pretože ma nohy začínali viac a viac bolieť. Teda som plávala len rukami čo mi išlo dosť ťažko. Cítila som ak sa mi v pľúcach míňa vzduch a ja klesám ku dňu. Zrazu ma niekto chytil za pás a plával so mnou nad hladinou. Cítila som ako ma dotyčná osoba položila na zem, na trávu. Bola som von z vody.
„Jess! Jess! Si v poriadku?“
Nevládala som odpovedať a tak som sa len usmiala. Ešte chvíľku som ležala na tráve aby som nazbierala všetky sily späť. Po chvíľke som sa snažila postaviť. Ale nohy ma nepočúvali.
„Jess? Kam si zmizla? Ako to, že si tak dlho vydržala pod vodou? Hľadal som ťa potápal som sa, ale nenašiel som ťa.“
„Ukludniť sa Josh. Nemusíš sa báť. Našla som pod vodopádom jaskyňu. Podplávala som ten otvor a ocitla sa v nej. Vyliezla som z vody pod zámienkou preskúmať jaskyňu. V jaskyni nebola tma, no ani veľa svetla, skôr akoby tam bola akási hmla. Potom som sa potkla a spadla som. Pri pádu som si zavadila nohu medzi dve skaly. Nohu som si dlho nevedela vytiahnuť a zo začiatku som si z toho nič nerobila, ale ako náhle som počula vrčanie tých divých psov, alebo vlkov som mala strach.“
„Vlci? Divý psy?“ spýtal sa ma Josh.
„Áno, prečo? Čo sa deje?“
„My tu divé psy ani vlci nemáme,“ povedal Josh.
„To my chceš povedať, že klamem? Alebo, že som mala vidiny? Alebo čo tým chceš povedať?“ spýtala som sa Josha ostro.
Bola som si istá, že som zreteľne počula vrčanie nemala som halucinácie. Som istá, že to vrčanie tam bolo.
„Nie, nemyslím si, že klameš. Ale nemohlo sa ti to len zdať, jaskyňa ešte k tomu si mala strach ako si sama povedala. Mohla si, si niečo domyslieť.“
„tak a už dosť, Josh. Dobre vieš, že nie som blázon a zo začiatku som strach nemala, až po prvom zreteľnom vrčaní. Nie som blázon.“
„Prepáč, nepôjdeme radšej domov?“
„Koľko sme tu?
„Dlho bude šesť,“ povedal Josh.
„Tak teda poďme,“ povedala som.
Až teraz keď mi pomohol vstať som si všimla. Že Josh je mokrý. Mokré tričko nádherne vykresľovalo jeho svaly. Podobal sa na Brada Pitta vo filme Fight Club alebo David Boreanaz v seriály Buffy, premožiteľka upírov, alebo Stuart Towsand vo filme Queen of the Damned. No najviac sa podobal na Brada Pitta. No my sme sa vybrali na cestu. Naša cesta bola tichá a pomalá kvôli mojím nohám. Bolesť silila každým krokom, Josh sa ma nič nepýtal nemal odvahu. A ja som sa nechcela jemu prihovárať kvôli tomu, že si myslí, že som blázon. Stále som ale nevedela pochopiť prečo sa so mnou bavia tí najlepší ľudia v tejto dedine. Najprv to bol Josh, ako som mohla vidieť v škole je obľúbený a môže mať to čo chce, potom sa objavili Molly, Ben, Stev, Tom ktorí boli tiež dosť známi. A bavia sa so mnou. Nevedela som to pochopiť, keby nebolo týchto ľudí neznášala by som to tu, aj keď sú tu zaujímavé prírodné atrakcie. Milovala som totiž to Californiu, bolo to nádherné slnečné miesto. Aj keď musím uznať, že mali medzi sebou aj roztržky.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa nakoniec Josh.
„Nie, len stále premýšľam nad tým prečo sa so mnou bavíš ty, Stev, Molly, a hlavne Tom a Ben. Veď oni sú tak.. tak .. tak iní ako ja. Neviem si vysvetliť prečo sa so mnou bavíte.“
Josh sa len usmial, stále si o mne myslel, že sa podceňujem, ale to nebola pravda ja som sa len videla v zrkadle.
„Jess ty si neuvedomuješ aká si krásna, nemáš tu tuctovú krásu ako ostatné máš vlastný tip krásy. Neviem ti to presne vysvetliť, pretože ty si krásna. Možno sa to tebe nezdá ale si,“ povedal mi Josh jemne.
Konečne sme dokrivkali ku mne domov. Josh ma pustil.
„Ty nejdeš dnu?“
„Nie, ale ešte ťa odprevadím, lebo som si uvedomil, že nemáš rodičov doma, nechcem mať s nimi zase opletačky, veď to poznáš.“
„Mojich rodičov si nevšímaj. Oni nie sú normálni,“ povedala som Joshovi.
Ten sa len usmial. Odprevadil ma do vnútra domu, posadil ma na pohovku pri televízii a zapol mi ju.
„Oddýchni si,“ povedal a potichu odišiel.