11.kapitola-Pocit menom STRACH "ECLISSI"

Môj prvý sexuálny zážitok nebol moc ...... príjemný. A chudák Josh. Ktovie čo si teraz o mne myslí? Teraz sa so mnou, určite, rozíde. Kto by chcel chodiť s takým nemehlom? Nikto. Naozaj, nikto. Som hrozná. Nemohol by to byť jeden z tých Real Dreams? Nie pochybujem. Nie je to možné.
Otvorila som oči, ktoré boli plné sĺz.
„Zase máš bolesti?“
Pozrela som na Joshovú tvár. Bol zhrozený a zničený, zakývala som hlavou.
„Tak prečo plačeš?“
„To je jedno. Nechaj ma samu.“
Josh na mňa odmietavo pozrel.
„Choď!“
A ukázala som na dvere.
„Nie, nejdem.“
„Zmizni! Vypadni! Nechcem Ťa dnes vidieť.“
Josh sa obliekol a bez slova odišiel.
Konečne som sama, pomyslela som si.
Snažila som sa zase zaspať, ale vôbec to neišlo. Stále som mala na myli svoj prvý sex. Na svoj najhorší sex, aspoň zatiaľ najhorší. Vyliezla som z postele, umyla sa a prezliekla sa. Potrebovali sme veci do domu. Rodičia nechali vybavené len naše izby, pretože ostatok bol už naložený. A my sme potrebovali televíziu, mikrovlnku a hlavne jedlo. Zišla som dole a hľadala som kreditku, ktorú tu naši nechali, pre prípad núdze. Nikde som ju nevedela nájsť.
Kde je mama mohla dať?
Rozmýšľala som. Vybehla som do svojej izby a pozrela na zrkadlo.
No samozrejme, kde inde by mohla byť, pomyslela som si.
Zobrala som kreditnú kartu a rozbehla som sa do najbližšieho mesta, keďže v Plaguy Queen neboli bankomati, a ani sa nedalo platiť v obchodoch kreditnou kartou.
Keď som sa konečne blížila k mestu, musela som spomaliť. Pomaly som išla do nákupného centra.
Vošla som do obchodného domu, kde som zamierila do obchodu z elektronikou.
Potrebujeme televíziu, mikrovlnku a čo ešte? Čo nám rodičia zobrali? Mala by som zavolať Tomasovi, ten to bude vedieť.
„Dobrý deň,“ povedala som, keď som vošla dnu.
Predavač ma odzdravil. Medzitým som vytočila Tomasove číslo. Najprv sa ozvala veselá pesnička hneď aj zdvihol.
„Čauko,“ začala som.
„Kde si?“
„V meste, na nákupoch.“
„No super, vráť sa okamžite domov. Tvoji rodičia nám všetko vrátili späť. Tak švihaj. Potrebujú tvoj podpis.“
„Ok, hneď som tam.“
Okamžite som vybehla z obchodu.
Sakra, zahrešila som, keď som si uvedomila, že moja rýchlosť rastie.
Spomalila som skôr, ako si to mohol niekto všimnúť. Pomaly som kráčala z obchodu von. Pri východe som zbadala bankomat a tak som podišla k nemu a vybrala nejaké peniaze do domácnosti. Konečne som sa dostala k lesu, kde som mohla bez problémov využiť svoje schopnosti. Moje schopnosť si so mnou robili čo chceli. Ale to som v lese nemusela kontrolovať. Nemala som sa čoho báť, jedine tak zvierat. Okrem toho domov mi to netrvalo dlho, moje schopnosti boli natoľko vyvinuté, že som bola neskutočne rýchla, hlavne ak som sa ponáhľala.
„No konečne,“ zakričal Tomas.
Svoj krok som musela znova spomaliť. Ale nohy ma vôbec neposlúchali. Zastavila som sa až pri aute. Našťastie si to vodiči nevšimli.
„Prepáč, že meškám. Dobrý deň,“ povedala som vodičovi, ktorý vyšiel z vozidla.
„dobrý. Mohli by ste to tu podpísať?“
„Jasné. Máte pero?“
„Páči sa,“ povedal druhý vodič.
„Ďakujem.“
Podpísala som formuláre. Vodiči nám vyložili náklad pred dom, tak ako sme ich požiadali a hneď odišli.
A ja s Tomasom sme začali nosiť dnu veci. Hmm ...ja som ich nosili, on ich zapájal.
„Peniaze od našich nám dlho nevydržia.“
„Ja viem. Niečo vymyslím.“
„ale čo? Musíme si nájsť práce, inak to neutiahneme.“
„Neboj sa. Ja to zariadim. Nechaj to na mňa. U teba je náročné a nebezpečné, že chodíš do školy. Videla si čo s tebou robia tvoje schopnosti.“
„To je pravda, ale ....“
„Už som povedal,“ týmito slovami Tomas skončil našu konverzáciu.
Obaja sme sa naplno pustili do sťahovania.

„Konečne,“ povedal Tomas a zapojil poslednú káble.
Sadla som si na pohovku a pozrela na izbu. Som doma. Konečne niekam patrím. Mám domov. Vlastný, svoj. Milovaný domov.
„Sme doma,“ povedala som so širokým úsmevom.
Tomas sa tiež usmial. Pochopil to ako ja. My jediný sme to mohli pochopiť. My jediný sme pochopili čaro domova. Skutočného domova, domova v Plaguy Queen.
Tomas si potom prisadol.
„Kde je Josh?“
„Hmm .... no ....odišiel.“
„Išiel domov?“
„Asi. Nezaujíma ma to.“
„Čo sa stalo? Včera to asi nedopadlo dobre.“
„Tomas, nechcem o tom hovoriť.“
„Dobre. A čo list?“
„Fuhh, to je haluz. Otec o mne vie.“
„Čože?!“
„Presne.“
„Nechce sa mi tomu veriť. To je problém.“
„Problém? Aký?“
„Čo ak to povie? Čo ak sa zdôverí tvojej mame a tá to povie.“
„Komu by to mali povedať?“
„Môjmu otcovi.“
„Nie. Otec taký nie je.
„Si si istá?“
„Áno. Na sto percent. Neboj sa.“
„Jess, ale ja sa bojím. Ak to povie, otec si pre mňa príde.“
„Neboj sa, nič nepovie.“
Tomas odišiel do kuchyni, variť obed.
Nepovie to. Určite.
V tele sa mi hromadila nervozita a strach.
Čo ak to povie? Čo ak nebude mlčať? Musím to zistiť, nechcem aby Tomasa odviedol jeho otec. ni. To teda nie. Možno pred premenou áno. Ale teraz by mi chýbal.
Postavila som sa z postele a vybehla som preč. Bez rozlúčky, bez ozvania. Ani jedno jediné slovko. Rozbehla som sa krížom cez les, za pachom svojich rodičov. Nebolo ťažké ho nájsť. Pach rodičov som cítila jasne a vedela som kam mám ísť. California. Opäť.
Čudné, vôbec necítim únavu. Možno teraz únavu budem pociťovať menej a menej.
Pomyslela som si, keď som ani po troj hodinovom behu nepocítila žiadne vyčerpanie, žiadnu únavu. Bola som šťastná.
Práve som prebehla začiatok Orange Country. Doteraz si pamätám, ako som prosíkala, aby sme sa sem nasťahovali. Páčilo sa mi to zoskupenie zbohatlíkov, viem že by som sem nezapadla. Ale páčilo sa mi tu, vždy. Ale teraz? Neviem. Necítim sa tu bezpečne. Moje cítenie mi radí, aby som odišla. Ale ešte nie. Najprv musím nájsť otca.
Pri prvých domoch som spomalila na toľko, aby som sa vyrovnala behu ľudí. Bolo to pre mňa dosť náročné. Nohy am zase prestávali poslúchať. Nechápala som. Nechceli vôbec prestať spomaľovať.
Nakoniec sa mi to podarilo. Našťastie si nikto nič nevšimol.
Dobehla som ľudským behom na námestie, alebo čo to bolo. Bolo tu množstvo ľudí. Ale mňa len zaujímal pach rodičov, pri tomto mieste som viac cítila otca ako mamu, a to mi vyhovovalo. Nechcem predsa, aby ma tu našla mama.
Pomalými krokmi som sledovala pach otca. Pach ma viedol.
„Hej!“
Ozvalo sa z davu. Bol to hrubý mužský hlas, ktorý znel, akoby sa práve zobudil. Bol tvrdší na aké som zvyknutá. Hlas zmizol a ja som sa ani neotočila.
Ktovie na koho ten hlas hučal? Hm?? Zvláštne, takto hučať na ulici.
„Cica, počkaj,“ znova sa hlas ozval.
Chúďa dievča. Ja byť ňou seriem ho. Debilka. Aká cica?
Ale hlas som vnímala len trošku, väčšiu starosť mi robila moja rýchlosť. Nohy sa chceli rozbehnúť. Ale mozog im v tom bránil. Vo mne sa odohrávala vojna. Dúfala som, že vyhrá mozog.
„Hej,“ zavrčal chlap a v tom momente ma chytil za rameno a otočil o stoosemdesiat stupňov.
„Čo chceš?“
Zavrčala som a striasla jeho ruku dole.
„Som Mike Clows, a ty?“
„Ja?? Čo ťa do toho? Daj mi pokoj.“
„Ty nevieš s kým sa rozprávaš?“
„Nie... hmm.. a mám taký pocit, že ma to absolútne nezaujíma.“
zrazu sa ozval jemný smiech. Obzrela som sa za Mikeov chrbát. Stáli tam jeho kamaráti. Mike, okamžite, celý sčervenel a obrátil sa ku mne chrbtom.
„Držte huby,“ rozkázal a vtom momente sa každý prestal smiať, teda okrem jedného, ktorý mi padol do oka.
Bol to tmavý tip chalana, ale mal modrasté oči, bledomodré a šibalské. Nebol pekný, ale dokázala by som sa na neho pozerať celý deň. Nebol ako Josh, alebo ako Ben, bol svojím spôsobom pekný, priam krajší ako Josh. Sklopila som zrak, aby som si ujasnila kvôli čomu som sem prišla.
„Tak toto nemusím“ zašomrala som, keď sa Mike začal vyvyšovať nad ostatných.
Otočila som sa späť na svoj smer. Cítila som, že sa blížim k otcovi. Jeho pach som cítila všade.
„Prosím Ťa počkaj,“ začula som nový, jemný hlas.
Otočila som sa.
„Chcem sa ti ospravedlniť.“
„Nič sa nestalo,“ povedala som chlapcovi, ktorý mi padol do oka.
„Si tu nová, však?“
„Ani nie. Idem na návštevu.“
„A ku komu, možno ich poznám.“
„Nepoznáš. Nasťahovali sa ani nie pred hodinkou, takže asi budú niekde v meste.“
Všade okolo som cítila otca. Jeho pach bol na tomto mieste najsilnejší.
„Pomôžem ti ich nájsť.“
„To nie je ...“
„Jessica?“
vypúlila som oči, keď som započula hlas otca. Našiel ma prvý. Opatrne som sa otočila. A pozrela na otca.
„Tati,“ vyskočilo zo mňa.
Úplne som zabudla, že za mnou stojí ten neznámy chalan.
„Čo tu robíš? A ako si sem prišla?“
„Potrebujem s tebou hovoriť, je to vážne.“
„Tak poď,“ povedal a ukázal na podnik.
Pozrela som na podnik, nezdal sa ničím výnimočný, práve naopak. Ale jeho názov ma zarazil. Sun Light, až ma zamrazilo. Nie že by mi slnko robilo problémy, bola občas z neho boleli oči. S otcom sem vošli do podniku a mňa hneď oslepilo. Hlavu som vložila do dlaní, na ktorých som ucítila slzy. Pochopila som, že oči sa bránia. Toto svetlo ich bolelo, trpeli. A tým aj ja.
„Jessica, si v poriadku?“
Spýtal sa otec.
„Ale áno,“ povedala som a vztýčila som hlavu.
Slzy mi prispôsobili zrak na toto ostré svetlo a tak sa to dalo vydržať. Veď tu nebudem dlho.
„Hovor,“ povedal otec.
„Ehr .... ako .... no .... hovoril si niekomu o mne?“
„O tebe?“
„Áno.“
„Nie. Nehovoril. Takže je to pravda?“
Smutne som prikývla.
„Ako si sem prišla? A ako si ma našla?“
„Bežala som, hm.. cítila som tvoj pach.“
„Neklameš?“
„Nie. Všetko to je pravda. Som rýchla, veľmi rýchla.“
„Nechápem tomu,“ povedal otec zmätene.
„Otec, ja ti to nedokážem vysvetliť. Ja sama tomu ešte celkom nechápem. Len Ťa chcem poprosiť, nikomu to nehovor.“
„Aj tak by mi neverili.“
Jemne som sa usmiala. A tak poďakovala otcovi za jeho mlčanlivosť.
„Už musím ísť. Tomas nevie kde som. Bude sa báť.“
„No, poslali sme..“
„Viem. Skončili sme pred tromi hodinami.“
„Koľko si sem išla?“
„Presne tri hodiny, prečo?“
„Len tak. S mamou sme sa dohodli, že ti budeme každý mesiac posielať peniaze.“
„Nie! To nie. Postarám sa o nás. Nemusíte mať strach.“
„Ako?“
„Neboj sa. Niečo vymyslíme s Tomasom. Nie sme nemehlá. Teda už.“
„Tak bež,“ povedal otec a pozrel na stôl.
„Jessica,“ zastavil ma otec.
„Áno?“
„Buď opatrná,“ otcová tvár bola, ako sklo. Rovná a bez pohybu. Bez citu.
„Neboj sa.“
Podišla som k otcovi a pobozkala ho na líce.
„Ďakujem.“
Otec sa usmial a prikývol.
Konečne som sa dostala von z toho oslepujúceho svetla. Bola som vďačná.
„Jessica?“
Obzrela som sa za seba. Otec stál pri dverách a hľadel na mňa.
„Vysvetlíš mi to niekedy?“
„samozrejme, keď tomu budem chápať ja.“
Otočila som sa. Otcove srdce spomalilo a ja som sa potešila. Bol kľudnejší. Strach ustúpil.
A teraz rýchlo domov.
Vykročila som tou istou domov, ako som prišla. Pomaly som sa prechádzala po námestiach a uličkách.
Prečo sa, vlastne, ponáhľam domov? Nikto ma hľadať nebude. Jedine Tomas a tomu asi došlo kde som. A okrem toho mám mobil.
Zastavila som a hľadala mobil.
Kam som ho dala? Veď som si ho zobrala. Či nie? Sakra. Zabudla som si ho. Tak som sa ponáhľala, že som ho zabudla na stolíku. No pekne.
„Hej,“ zahučal tvrdý hlas.
Bože môj, zase on? Kto ho má počúvať? Mala by som ho rýchlo vybaviť a ísť domov.
„Áno?“
„Niečo mi dlžíš.“
„A čo by to také malo byť?“
„Kvôli tebe ma vysmiali.“
„A čo ja mám s tým urobiť? Ty si somár? Prečo sa nechováš, ako tvoj kamarát?“
„Môj kamarát? A ktorý?“
„To je jedno. Tak čo chceš?“
„Musíš sa mi ospravedlniť.“
„Čože? Ja tebe?“
„Áno ty. Nezachovala si sa slušne.“
Pozrela som sa na neho, ako na vyhorenú myš. On sa musel zblázniť. Je duševne chorý.
„Si normálny?“
Spýtala som sa ho.
„Čo?“
Zakričal Mike hrubým a ostrým hlasom.
„Mike, upokoj sa. Ale ja sa ti neospravedlním. Ty by si sa mal mne, nemyslíš?“
„Nie. Ty mne.“
Stál si na svojom Mike. Nevedela som či mu mám hneď streliť alebo odísť.
„Zabudni. Idem domov.“
„Stoj,“ povedal tvrdo. Jeho hlas som nevnímala. Načo?
Mike ma chytil za boky a vošiel so mnou do opustenej uličky. Pozrela som kľudne na Mikeovu rozhnevanú tvár. Nevnímala som ho ako človeka, ale ako otravnú muchu, alebo komára. Nechápala som tomuto pocitu. Bola som nahnevaná. A nevedela som prečo.
„Mike,“ začala som potichu, „daj mi pokoj. Nechcem ti ublížiť.“
„Na to by si nemala. A pokoj ti nedám. Priťahuješ ma.“
Zarazila som sa nad jeho slovami. To je, teda, blbec. Čo si o sebe myslí?
Začal mi bozkávať krk.
„Mike, byť tebou tak to nerobím.“
„Ty ani nemôžeš,“ povedal a bozkával ma ďalej.
Chcela som ho odstrčiť, ale neišlo to.
Čo sa to deje? Kde mám silu? Je možné, že by som ich mohla vyčerpať? To nie? Akoby sa to dalo? To sa nedá. Alebo áno? Čo teraz? Ako sa dostanem domov? A ako sa zbavím tohto idiota?
Moje myslenie prerušilo trhanie látky. Pozrela som sa na svoje obľúbené tričko, ktoré bolo na dva kusy.
„Mike, mal by si prestať,“ povedala som pokojne.
Pozrel do mojich očí. A zarazil sa. Vystrel sa.
„Ty sa nebojíš?“
„Nie. Nebojím.“
„Prečo?“
„neviem.“
„Cha, ale začneš.“
Jazykom išiel nižšie. Jeho istota v hlase zase zarazila mňa. Strach som, zatiaľ, nemala. Nemala som potuchy, však kde mám schopnosti. A vedela som, že bez nich som stratená. Nedostanem sa domov, ani za mesiac. Myslím, že moja odvaha čoskoro odíde. A začnem vystrájať, ako kedysi. Keď som bola nemehlo. V tomto momente sa do mňa vlieval strach hrsťami. Začala som sa chvieť.
„Vitaj strach?“ zamrmlal Mike.
„Mylíš sa,“ stihla som zareagovať s pokojom.
„Žeby nervozita?“
„Nie.“
Mike neodpovedal. Zase sa posunul s perami nižšie.
Čo sa mohlo stať s mojími schopnosťami. Čo? Pane, prosím. Neopusť ma. Nemôžeš.
Začínal sa mi v tele hromadiť strach. Strach z tohto miesta. Z toho, že mi bolo mizerne. A nevedela čo mam za problém. Problém, ktorý ovplyvnil moje schopnosti.
„Daj mi pokoj. Počuješ?“
„Nie. Zaplatíš mi za to poníženie.“
Cítila som ako mi steká slza po líci. Ako mi srdce začalo rýchlejšie biť. Ako strach vymieňa hnev. Ako moje telo reaguje na nový pocit hnevu. V živote som nepocítila taký silný hnev ako teraz.
„Nechaj ma,“ zavrčala som ako pes a odstrčila som ho.
Mike preletel cez celú uličku a zastavila ho stena domu. Zarazene na mňa pozrel. Škodoradostne sa smial a rozbehol sa proti mne.
„Mike?“
Počula som zase ten jemný hlas. Mike sa zastavil a pozrel smerom k hlasu. Ja som sa rozbehla preč. Vedela som, že anu jeden nepochopia, že som tak rýchlo zmizla, ale bolo mi to jedno. V uličke som počula nervózne a hlasné hlasy. Bežala som čo najrýchlejšie do Plaguy Queen. Tomas mi musí pomôcť. Moje schopnosti sa môžu vypnúť? Ako to?
Konečne Plaguy Queen. Som doma. Spomalila som svoj krok. Usmiala som sa na uvítaciu tabulu a zastavila pri menej. V momente som spadla na zem. Nohy ma nepočúvali.