Lavica Tajomstva.....

Vanessa zišla dole, už bola celá čistá. Osprchovala sa a bola kľudnejšia.
"Ako ti je?"
"Celkom dobre.... kde je Sofi?"
"Odišla."
"Ako vypadala?"
"Hrozne. Dúfam, že sa jej nič nestane. Mali by sme zavolať jej rodičom."
"Nie. Potrebuje byť sama."
"Ako myslíš," povedal Will.
Vedľa "listu" jej položil kávu.
"Budeme čítať do pól jedenástej a potom zavoláme našim rodičom. Musia to vedieť."
"Súhsím, ale najprv by sme mali zavolaťdo pohrebného ústavu."
"Nie. To vybavia naši. Nebudem nikam volať. Nechcem to. Nechcem vidieť svojho syna v truhle. Nechcem sa zaťažovať takými vecami, keď tu mám toto," ukázala na list.
Dobre tak začni čítať.
"Otec spokojný odišiel z mojej izby. A ja som bol ešte spokojnejší, ochránil som Samotu a mňa. Bol to skvelý pocit. Po ocovi do izby vošiel doktor. Odobral mi infúziu.
"Dnes si zaješ," povedal.
Prikývol som. sestrička, ktorá mala včera službu mi doniesla nemocničné jedlo.
"Ďakujem."
Sestriška sa umsiala a odišla aj s doktorom.

Na druhý deň zase prišiel doktor.
"Deje sa niečo?"
Spýtal som sa prekvapene doktora.
"Nie. Maťo, kde máš kamošov?"
"Kamošov?"
Zamračil som sa.
"Áno, prečo neprišli?"
"Užsom Vám povedal, že nemám kamarátov."
"Prepáč, zabudol som. Myslel som spolužiakov."
"A na čo?"
"Prečo nie?"
"Lebo ich nechcem."
"Nechceš? Čo chceš by sám?"
"Presne tak. Sám, to slovo sa mi tak páči."
"Prečo?"
"LEbo sa mi páči a robí mi radosť."
"Samota?"
Doktorov výraz bol zmätený. Tušil som, že to nepochopí. Veď to je lekár, doktor, nepochopí ma. Nemaá prečo.
"Áno. smaota je pre mňa posvätná, chráni ma a pomáha mi. Je to moja droga."
"A čo v škole?"
"S nikýmj sa nerozprávam. JEdine tak pri odpovedi a to čo najrýchlejšie. Chcem byť sám. Samota spôsobuje radosť. Ak niečo chcem, alebo potebujem stačí sa obrátiť na Samotu."
"Ale veď, so spolužiakmi by si mohol prehodiť pár slov. Nezávňzne. A doma môžeš svoj život podriadiť Samote."
"Nikdy!"
"Prečo?"
"To by bolo zrada. A zrada sa trestá. A okrem toho, ako by som mohol zradiť niečo so tak milujem? Hm..? Ste ženatý?"
"Áno."
A dokázali by ste mať nezáväzný sex? Dokázali by ste zradiť svoju ženu?"
"Nie."
"Tak, prečo by som mal ja zradiť Samotu?"
"Martin uve..."
"Či si uvedomujem čo hovorím? Áno. Viem zniem, ako blázon. Ale kto v dnešnej dobe nie je blázon? Každý ma svoju závislosť a inú diagnostiku. A každý si ju vyberá inak, inak sa k nej chová. Niektorí, ako vy sa tomu obetovať život, iní, ako ja nie. A ja svoju Samotu neopustím. Nikdy."
"A čo keď sa zaľúbiš?"
Vtedy som celý zmeravel. Môj jazyk sa stopol. Nedokázal som odpovedať.
Láska, pomyslel som si, čo je láska? Existuje láska? Je skutočná? Čo ak príde? Čo spsrvím? Opustím Samotu? Alebo nehcám lásku? Čo bude bolieť viac? Láska? Samota? Dá sa to skĺbiť? Lásku so Samotou? Pochybujem. Veľmi o tom pochybujem.
POzrel som do sivých očí, pána doktora.
"Nadtým som, naozaj, nepremýšľal."
"Dokázal by si zradiť svoje srdce? Alebo čo ak je práve láska to čo hľadáš? A čo potrebuješ?"
"Ja..."
Nedokázalo som odpovedať, akoby som mohol? Zatiaľ som chodil so Sofiou. A tú som bohužial nemiloval, mal som ju rád ale iba, ako sestru. Nie, ako milovanú osobu. Vzdychol som si. Doktor sa úprimne a láskavo usmial.
"No vidíš. Vidno, že si nad tykýmito vecami si nerozmýšľal. Hlavne, že si Samote obetoval celý svoj život, však? Určite si, ani skutočne nemiloval, či sa mýlim?"
"Nie.. ale..."
"Ešte to na teba príde."
"Kedy ma pustíte domov."
"Poobede," povedal doktor a s týmito slovami odišiel.

Okolo druhej som sa "dotrepal" domov. pozeral som na náš stredne veľký dom, okolo ktorého bola zaleň, až teraz som si uvedomil, že vypadá ako dom v anglicku, alebo Amerike. Prišiel som k dverám a odomkol ich. vyčerpaný z chôdze som si sadol na gauč.
Pomalými pohybmi som prstami chodil hore-dole po koženom operadle.
Čo ak sa naozaj zamilujem? Nie! To sa v žiadnom prípade nemôže stať. A okrem toho kto by ma chcel? Predpokladám, že nkto. Prečo aj? Netojím o to. Neviem si predstaviť, že kvôli láske by som schopný opustiť Samotu. Ale čo ak hej?
Nemohol som túto možnosť zavrhnúť. Z môjho zamyslenia ma vytrhol zvonček. Postavil som sa na nohy a pomalými krokmi som prešiel k dverám. Otvoril som ich.
"Ty?!Čo tu robiš?"
"Prišiel som ťa pozrieť. Je ti už lepšie? Niečo som ti doniesol," povedal Damian.
"Poď ďalej. Čo to je?"
"Niečo pod zub."
"Ehr... ďakujem."
Damian mi do rúk dal bielu krabicu. otvoril som ju. Vo vnútri boli moje obľúbené koláčiky. Už dlho som nemal koláče. damian si sadol za kuchynský stôl.
"Nevedel som aké máš rád, a tak som kúp..."
"Sú aj moje obľúbené."
"Inak..," Damian sa zamslel," ... mohol by som sa ťa niečo spýtať?"
Pozrel som na Damian a prikývol som.
"Ehr...V ten deň, keď si odišiel zo školy... bol to to kvôli mne?"
Damianova otázka ma zaskočila.
Fúha, pomyslel som si.
"Nie. Bolo mi zle."
"A len kvôli tomu?"
"tak s polovice."
"Tak prečo?"
"Neviem. Je to zvláštne.... nemôžem ti odpovedať."
"A nemohli by sme byť kamošmi?"
"To.."
"Nepôjde?"
Čo? Spýtal som sa sám seba.
Ale Damian nemlčal.
"nemôžeš kvôli Samote, však?"
"Ako... veď.."
"Podľa tvojich kresieb. Bol som na tam rovnako, možno horšie. Vlastne, keď sa tak zamyslím bol sa na tom o mnoho horšie. A ak sa nemýlim odpadol si kvôli nedostatku živín, však?"
"Áno...ale..."
Nedokázal som myslieť. Damian pozná Samotu. AKo to? Veď..... Moja myseľ prestávala fungovať.
"Hovorím ti tiež osm bol chorý."
"Chorý? Ako to myslíš?"
"Tvoja, teda naša Samota je choroba."
"Nie. To teda nie je."
"Takže sa s ňou nerozprávaš?"
Pozrel som na Damiana a nechápal som. veľmi pomaly som dýchal.
"Povedz! Keď si sa prebral v nemocnici, nemyslel si na Samotu? Nemylel si na to, že si ju podrazil pri každom dotyku, pri každom slove s inou osobou?"
Neodpovedal som, ale vedel som o čom Damian hvorí.
"Ako to všetko, do čerta, vieš?"
"Už som ti povedal, že som si prežil svoje."
"Prežil? Nevypadá, že by si bol so Samotou."
"Už nie, teda apsoň nie tak veľmi."
"Čo..."
"Bol som na liečení."
"Samota sa lieči?"
"Áno lieči. Je to psychická choroba, ako schyzofrénie. Zo začiatku je neškodná, ale neskôr..."
"Asi viem o ..."
"Nevieš."
Damian sa postavil predomňa a začal si rozopínať košeľu.
"Čo to..."
"Ukážem ti niečo.""