Lavica Tajomstva pokračovanie...

Vanessa rozhrčene sadla do svojho automobilu a naštartovala. Vycúvala s príjazdovej cestičky a zamierila k najbližšiej márnici. Môjho syna nikto nebude pitvať. Spáchal samovraždu, nezavraždili ho. pitva nie je potrebná, nehcem ho vidieť rozrezaného. To nezvládnem. To nesmiem dovoliť. V žiadnom prípade. Nikdy!
Konečne dorazila do márnice. S rachatom vystúpila z auta. A vkročila do márnice. Na chodbe stál chlapec, ktorý mohol 1í rokov a v rukách držal akúsi čudnú tácku. Chlapec bol sympatický, vôbec sa nehodil medzi tieto steny. Ale Vanessa sa týmto teraz nemala čas zaoberať. Podišla k chlapcovi.
"Hľadám svojho syna," oznámila, ako recepčnej.
"Tu?"
"Áno, dnes ho sem priviezli."
"Á... vy ste pani Darková," povedal chlapec.
Vanessa sa zhlboka nadýchla a prikývla.
"Martina som poznal, boli sme priatelia...," ďalej chlapec nepokračoval.
Chvíľku zostalo ticho.
"Kde je?"
"Už ho pitvú," povedal chlapec a ukázal na tácku.
Vanessa pozrela na tácku, ale nechápala, tácka bola prázdnu.
Chlapec sa len usmial a začal hovriť.
"Nemôžem Vás tam zaviesť, to je proti pravidlám ľutujem."
Vanessa sa zamračila a pokračoval po chodbe.
"Kam idete?"
"Nájsť si syna."
Vanessa kráčala pevným krokom a nevzdávala sa. Pozerala do každej pitevni. Hľadala svojho Martinka. Chcela ho vidieť pokope. Nie rozrezaného, ako kura. Konečne našla spávne dvere. Chlapec kráčal za ňou a stále jej ničo hovoril. Ale to Vanessa nevnímala. Vošla dnu.
Patológ sa práve pripravoval na rezanie.
"Prestaňte."
"Prosím? Kto ste? Kto Vám sem pustil?"
"Je to môj syn," povedal Vanessa so slzami v očiach.
"Tak to je iné," povedal patológ a položil na stôl skalpel.
Vanessa sklopila zrak. A poatológ k nej podišiel.
"Poďte so mnou."
Vanessa videla svojho syna bezvládne ležať na chladnom stole. A ten pohľad ju neskutočne bolel. Vanessa vyšla pomaly s pitevni. A nasledovala patológa.
"Práve sme Vám chceli volať."
"Na čo?"
"Váš syn má zdravé orgány, chceli sme vedieť...."
"Čo?!"
Vanessin hlas boltak trochu priškrtený.
"AJ keď Váš manžel podpísal formuláre, žetelo patrí márnici..."
"Čo? AKo to ...."
"To mi nevieme..."
Vanessa mala v očiach slzy a v srdci bolesť. Nehoráznu bolesť. Bolesť, ktorá sa nedá popísať slovami. Nevedela dýchať, v hrudi jej zostal žalostný výkrik. Dusila ho v sebe.
"Ste v poriadku?"
Vanesse zablčalo v očiach.
"V poriadku? Vy mi chcete rozrezať syna, len tak a ja mám byť v poriadku?"
"Nie len tak. Pomôžeme tým iným deťom, ktoré to potrebujú. Váš syn už orgány nebude potrebovať. Ale mohli by ste sa poponíhľať s rozhodovaním. Orgány sa zachovajú len krátky čas po smrti."
A vtedy pred Vanmessu poukladal fotky.
"Čo to je?"
"To sú deti, ktoré potrebujú zdravé orgány."
Pozerala na obrázky a uvedomovala si, že jej synovi už nič nepomôže. Pozrela na patológa, čím mu dala jasnú odpoveď. Patológ odišiel s kancelárie a Vanessa sa pomaly dostala na čerstvý vzduch. Hlava sa je točila.
Čo som to spravila? Čo? Môžem sa hanbiť. Svojho syna som dala na pokusy. Čo som to za matku? Čo?

Will ticho sedel na schodoch a pozeral na Martinovu izbu. Mal by som obvolať známych, pomyslel si, ale na čo? Na čo im zo budem vašať na nos? Je to zbytočné. Nemám záujem o ľútosť a tie kecy okolo celého pohrebu. Úprimnú sústrasť? Na čo to všetko? Syna mi to nevráti a dosť to bolí aj bez tých kecov. Nechám to tak. Ak bude Vanessa chcieť obvolá ich sama.
Will pozrel na kuchynský stôl.
Chudák, musel toho veľa prežiť. A ja somár, som si nič nevšimol, nepomohol som mu. ani som to len netušil. Ako som to len mohol dopustiť? Ako som len mohol takto sklamať? Ako? Som otec, mal som byť pri ňom.
Will znova vstal a zišiel dole do obývačky. Na stolíku so sklom bol jeho notebook. Otvoril ho a zapol internet. Do vyhľadávača napísal Samota.
Veľa odkazov, pomyslel si.
Názov vo vyhľadávači upravil psycholigická choroba- samota.
Prečítal si pár odkazov. Až objavil jeden čo hľadal psycholigická abnormit, inak samota. Prečítal si celý článok, ale nič. Nepochopil to.
Pozrel na hodinky, bolo neskoro a Vanessa ešte nebola doma.
Kde tá žena môže byť? Zdvihol telefón a vytočil manželkine číslo. Vanessa to p druhom zvonení zdvihla.
"Áno?"
"Vanessa? Kde si?"
"Zachvíľu som doma."
Will zložil telefón a začul motor. Zdvihol sa a išiel manželke otvoriť dvere. Vanessa vedľa vytrepala z auta. Will k nej dobehol.
"Ty si pila?"
"Iba trošičku," povedala a ukázala to prstami.
V tom sa potkla a spadla, no Willju stihol zachytiť. Pomohol jej dnu.
"Musíš ísť do vane."
"Nie..."
"Vanes, musíš."
pomaličky vychádzali hore schodmi, cez chodbu a okolo Martinovej izby išli do kúpelne.
"Stoj," povedala Vanessa.
"Čo je?"
"Chcem ísť za Martinom," povedal a chytil kľučku od dverí.
"Ale veď.."
"Neboj, viem, že je mŕtvy. Ale...... chcem ísť dnu."
"Vanessa nemala by si. Vyšetrovatelia nechceli, aby som to upratal, ešte sem prídu."
"Čože? Načo?
"Ja neviem. Poď do sprchy," ťahal ju preč od dverí.
Vanesa sa nechala odtiahnuť do sprchy. Will ju celú poumýval.
"Ďakujem," povedala.
Will neodpovedal.
KOnečne došli do spálne.
"Ľahni si."
Vanessa si ľahla do postele.
"Will, celé je to naša chyba. Mali sme tu byť. Sme jeho rodičia, teda boli sme. My sme ho sklamali, sklamali sme celý svet. Sme hrozní rodičia. Nezaslúžime si ani žiť a ani odpustenie. Ako to povieme našim rodinám? Aj tých sme sklamali. Sme nehodní. Sme úbožiaci. Sme..."
Vanessa zaspala.
"Sme ľudia," dokončil Will, " sme rodičia, ktorí stratili svoje dieťa. Dieťa tak výnimočné, že po sebe zanechalo niekoľko stranový rozlúčkový list. Sme rodičia, ktorí sa s touto smrťou nikdy, nikdy, nikdy v živote nezmieria. A nikdy si ju neodpustia."
O chvíľku na to zaspal aj Will.

Will sa zobudil uprostred noci. Bolo presne dvanásť hodín. Pozrel na voľné miesto vedľa seba. Will sa postavil a vyšiel z izby.
"Vanes, kde si?"
Vanessa neodpovedala ale vedel, teda tušil kde môže byť. Pretože cez malú ryhu na dverách, na Martinových dverách svietil svetlo. Will potichu otvorril dvere. Vanessa ticho kľačala vedľa postele a pozerala na krvavú škvrnu na okne.
"Vanes, zlatko, poď preč."
Zdvíhal ju zo zeme.
"Ako?"
"Neviem, poď preč."
"Bol..."
"Áno. držal som ho v náručí."
"Dlho?"
"Dlho. Veľmi dlho."
"Kde zohnal zbraň?!
"To neviem. Poďme spať."
"Chcem byť tu."
"Zlatko, to nie je dobrý nápad. Je to tu od krvi."
"Jeho krvi," povedala Vanessa.
A ľahla si do synovej postele.
"Preboha, Vanessa."
"Choď preč!"
Zavrčala. Will sa vrátil späť do postele. Bude to ešte ťažké, pomyslel si.

Vanessa sa zbudila s hroznou bolesťou hlavy.
Zdá sa, že som to včera trochu prehnala, pomyslela si.
Poobzerala sa do okolo. Presne si pamätala čo jej hovoril včera večer Will, " zlatko, poď preč."
Ale ako som mohla? On ho aspoň držal v náručí, ale čo ja? Ja nič. Bola som jeho matka. Mala som to vycítiť. ja som si však, mysella, že je všetko v poriadku. Prečo? Prečo som mala ten pocit? Zlyhala som. Ako to len vysvetlím? Ako? Som hrozná matka.
Vanessu zo zamyslenia vytrhol zvonček. Zbehla dolu a otvorila dvere.
"Sofia, čo tu robíš?"
"Pani Darková, ste v poriadku?"
"ÁNo, prečo?"
"Ste celá od krvi," Sofia sa zatvárila dosť zvláštne.
A Vanessa sa trošku zahanbila.
"Preboha, poď ďalej. William!"
"Čo je?"
Will, sa práve zobudil. Vyzrel z izby. Dole stála celá zakrvavená Vanessa a vedľa nej zmätená Sofia.
"Sofi," pvedal Will.
"Pán Dark."
"Hneď som dole."
"Počkaj tu," povedala Vanessa.

Will sa rýchlo obliekol a zišiel dole.
"Dáš si niečo?"
"Nie. Ďakujem. Prišl aosm za Martinom."
"Čo?!"
"Nie je doma?"
Will sa ne ňu zahľadel.
Ona to ešte nevie. Preboha. Ako jej to mám povedať? Ako?
"Sofi, sadni si."
Sofia si sadla na stoličku.
"No?"
"Sofi," začal pomaly Will, " Mala by si niečo vedieť."
"Čo také?"
"martin," vzdychol si Will.
Rozmýšľal nad slovami, nad spôsobom ako jej to povie. Nebolo to ľahké.
"Martin... je.... mŕtvy-," povedal.
Sofia nič nepovedala, len sa postavila zo stoličky a odišla z ich domu. Will sa ju pokúšal zastaviť, ale ona bola ako hluchá. Nevnímala.