Lavica Tajomstva End---

Vanessa sa pozrela na Willa, ktorý buchol päsťou o stôl.
„Môj syn bol,“ nedokončil vetu.
Nedokázal to.
Ako len mohol?
Pýtal sa Will sám seba. Vanessa mala slzy v očiach. Poznala Willov názor na homosexuálov a nebol to pozitívny názor a Martin to vedel tiež.
„Will pokoj,“ povedal Vanessa.
Will sa pozrel na Vanessu. V očiach mala strach a ešte taký čudný výraz, ktorému nechápal.
„Čítaj,“ povedal viac-menej kľudne.
Vanessa očami prezrela riadky, usmiala sa a začala čítať.
„Nechápavo som pozeral na Damiana.
„Chcem ísť domov,“ povedal som podráždene.
Damian nechápavo na mňa pozrel ale prikývol. Odviedol ma na cestu, ktorú som poznal.
„Choď,“ povedal a išiel preč.
Nič som nepovedal a išiel som vlastnou cestou.
Nie som gay, nikdy. Veď ..... nie. Otec by ma zabil. Neznáša homosexuálov a ja tiež. Je to choré. Damian sa určite mýli. Mal by som sa s ním prestať baviť.
Prišiel som domov a okamžite som išiel do postele. Dlho som nedokázal zaspať. Stále som myslel na dnešnú party a chvíle po nej. Cítil som sa zvláštne. Zaspal som pár minút po polnoci a zobudil som sa na budík. Úplne som zabudol, že dnes ideme do školy. Skončili polročné prázdniny. Obliekol som sa, najedol, umyl a išiel som do školy. Bol som nervózny. Veď stretnem Damiana bude to čudné. Bude to nepríjemné. Pred vchodom do školy som sa chcel otočiť a ísť domov, ale nemohol som.

Vkročil som do triedy. Všetci vyzerali perfektne. So strachom som sa pozrel na svoje miesto. Damian tam nebol. Uľavilo sa mi. Prišiel som k svojej lavici a sadol si. Okamžite ku mne pribehol Marko.
„To bol zápas,“ povedal.
Jemne som sa usmial.
„Ešte šťastie, že bola taká teplá zima a trávnik nezamrzol, inak by sa zápas odložil.“
prikývol som. No, Marka som si nevšímal, môj pohľad visel na dverách od dverí. Čakal som do kým cez ne neprejde Damian. Zazvonilo a Mark si sadol ku mne, kedže Damian neprišiel. Damian nechodil do školy vyše dvoch týždňov a ja som sa cítil previnilo. Možno som reagoval prehnane, veď on mi, vlastne, zachránil život. Namal by som byť taký to. Ale nemal som odvahu ísť k nemu.
Tým, že som nemal pri sebe Damiana, silnela Samota. Raz večer som prišiel domov. Ľahol som si do postele. Keď sa po vyše troch týždňoch, z ničoho nič, ozvala Samota.
Čo?! Nie!! Daj mi pokoj. Prečo mi to robíš? Už aj tak kvôli nemu trpím, dosť. Nechaj ma. Vypadni.
No neišla. Stále opakovala.
„Zradca, zradca, zradca...“
to slovo ma bolelo. Pochopil som, že hovorí o Damianovi. A ja som nevedel čo robiť, čo cítim. Bol som zúfalý. Nevládal som myslieť. Zaspal som až o piatej ráno. A zobudila ma krásna vôňa, ktorá sa šírila zdola. Bol som prekvapený. Ale potom ma napadlo, že prišiel Damian. Že sa prišiel ospravedlniť. Obliekol som sa a zišiel dole, do kuchyne. Neveril som vlastným očiam.
„Mami? Čo tu robíš?“
„Zrušila som let, pôjdem až zajtra.“
Čudné, pomyslel som si, vlastne ani nie. Mama bola vždy trošičku uletená. Mal som ju za to strašne rád. Nikdy som nevedel čo vymyslí.
Jej pohľad bol úprimný a dokonalý. Taký, ako ona.
Podišiel som k nej a objal ju.
„Si v poriadku?“
„Som,“ povedal som tichším hlasom.
Mama spozornela.
„Naozaj?“
„Áno. Som rád, že si doma.“
„A to nie je všetko,“ šibalsky sa pri tom usmievala.
„Všetko?“
„Ideme na výlet.“
„Čo?“
„Áno. Či nechceš?“
Chvíľku som pozrel mimo, ale prikývol som. Potreboval som vypadnúť.
„Tak choď sa umyť, prezliecť a môžeme ísť.“
Vybehol som hore, osprchoval sa a prezliekol.
Mám? Nemám? Pýtal som sa a pozeral na mobil. Damian sa mi neozýva, tak na čo? Nie, nezoberiem si ho. Načo? Chcem mať kľud.
Mobil som hodil na posteľ a zbehol dole.
„Kam ideme?“
„Uvidíš, tu máš.“
Podávala mi waffle s jahodami a šľahačkou.
„Ďakujem.“
„Prosím. Zober si ich do auta a ideme.“
Prikývol som.
Mama naštartovala a vyrazili sme. Išli sme do vedľajšej dediny, kde mali horolezeckú stenu.
„Kto bude prvý?“
Spýtala sa mama, keď sme si dávali výstroj.
Prikývol som.
„Tri, dva, jedna, go,“ odštartoval nás známy.
Obaja sme vyrazili.

„Čo ti je?“
Spýtala sa ma mama, keď sme boli na obede.
„Nič, prečo?“
„Celý deň si zvláštny,“ povedala mama.
„Asi mám výčitky svedomie, alebo niečo podobné.“
„Aha, takže sa jedná o lásku.“
„asi, neviem.“
„Muselo sa stať niečo zlé, keď si takýto.“
„Neviem či je to zlé. Ide o to, že ma tá osoba pobozkala a ja .... je to ťažké, neviem to vysvetliť.“
„tak ti poviem niečo ja. Keď ma tvoj otec prvýkrát pobozkal. Dala som mu facku a kázala som mu, aby ma odviezol okamžite domov. Tri mesiace som ho ignorovala. Nezdvíhala som telefón, neodpovedala na jeho listy, vtedy ešte neboli mobilné telefóny, málo som chodila von, čo najmenej aby som sa s ním nemohla stretnúť. Po troch mesiacoch som ho zbadala s inou v obchodnom dome, no nebol šťastný. Bol sklesnutý z očí sa mu vytratil život, bolo mi ho ľúto, veď som mu to spôsobila ja. So slzami v očiach som sa rozbehla domov. Všetko som povedala mame, tá sa jemne usmial, pobozkala ma na čelo a povedala: „ milá Vaness nie je to tvoja chyba, to znamená, že ho máš naozaj rada. Len sa toho neboj, ja keď ma tvoj otec pobozkal omdlela som .. nevidela som ho potom vyše dvoch rokov.“ Potom mi vysvetlila, že sa to stalo skoro každej žene, no myslela som si, že keď si chalan tak ťa to obíde.“
„Čo si spravila potom?“
„Vybehla som z domu a bežala som do obchodného domu, keď som konečne našla tvojho otca vrhla som sa na neho. Chvíľku nechápal ale pobozkal, bol to ten najkrajší bozk aký som kedy dostala.“
„Ale u mňa je to zložitejšie:“
„Prečo?“
„Ja ..... je to zložité, a nie som si istý, že.... čo cítim,“ povedal som.
„Chýba ti?“
„Strašne.“
„Chceš byť s ňou, alebo pri nej? Byť blízko u nej, utešovať ju?“
Chvíľku som sa zarazil a pozrel na vedľajší stôl. Bol prázdny len mucha okolo neho lietala. Nedokázal som na matku pozrieť, ale prikývol som. Stále som sledoval malú bzučiacu bodku, zrazu k stolu prišiel čašník a lapačkou muchu zabil. Ten pohľad ma zarazil, veď stačilo otvoriť okno.
Čo by si pomyslela keby vedela, že sa rozprávame o Damianovi? Ako by sa na mňa pozerala? Otvorila by okno? Alebo chytila lapačku? Otec by si vybral lapačku, aby mi t vybil z hlavy. Nikdy ma nezbil, ale teraz by to porušil. Ale mama nie. Ona by bola sklamaná, bola by .... čo by ku mne cítila? Čo by spravila. Bol by som pre ňu odporný? Nechutný? A čo pre otca?
„Maťo,“ strčila do mňa mama, „ láska je niečo nádherné. Nebráň sa jej. Láska je niečo nádherné a potrebné.“
„A čo keď je zakázaná?
„Zakázaná láska neexistuje.“
„Ako to vieš?“
„Žiadna láska nemôže byť zakázaná, ani odsudzovaná.“
Nemo som sa pozrel na mamu, keby si vedela...
„Ale...“
„Čo ale?“ Skočila mi do reči mama.
„Nič, asi máš pravdu. Sľubuješ, že ma nikto za lásku nebude odcudzovať?“
„Toho človeka zaškrtím. Môj syn má právo milovať, a byť milovaný,“ povedala s toľkou láskou, že som jej uveril.
Aj keď v hlave mi behalo množstvo iných fráz.

Vrátili sme sa domov a z izby sa ozval môj mobil. Vybehol som hore. Bola to Steph.
„Haló?“
„Martin?“ Spýtala sa pokojne.
„Áno. Čo potrebuješ?“
„Ja ti len musím niečo povedať.“
„Čo?“
„Vtedy čo som ťa pobozkala, vieš?“
„Áno.“
Hneď na to ma pobozkal Damian.
„Aby si vedel, požiadal ma o To Damian.“
„Vážne?“
„Áno.“
„Vieš prečo?“
„Nie. Prepáč,“ povedala.
„Nič sa nestalo. Prepáč ty mne, zachoval som sa blbo,“ povedal som s ospravedlňujúcim tónom.
Strápnil som ju a to strašne.
„Ahoj,“ povedala.
Zložila telefón.
Zúfalo som si sadol na posteľ.
Čo robiť? Čo mám spraviť?“
pozrel som na mobil. Mal som zase zmeškaný hovor.
Ak to bude Marko, hodím si slučku.
Pozrel som na mobil, na zmeškaný hovor. Nebol to Marko, ale Damian. Hovoril, že je doma a ospravedlňuje sa mi za všetko čo mi spravil a povedal. Jeho hlas bol zlomený.
Prestaň, hovoril som jej. Aj bez teba viem, že som to pokazil. Ale čo môžem robiť? Nič. Myslíš? Neviem či je to dobrý nápad.
Zbehol som dole a vybehol na ulicu. Bežal som k Damianovi, zastavil som až pri jeho vchodových dverách a zaklopal, teda zazvonil. V dome sa ozvali kroky. Čakal som kto mi príde otvoriť dvere. Otvoril ich On, Damian. Nič som nepovedal len som ho pobozkal. Damian mi bozk opätoval.
„Dostal som tvoj odkaz,“ povedal som.
„Len preto si sem prišiel?“
Spýtal sa kruto.
„Chcel som ťa vidieť,“ povedal som utiahnutým hlas som, a keby som mohol sklopil by som uši, ako pes.
„Videl si ma.“
Chápal som ho. Bol naštvaný a mal byť na čo. Celý čas mal pravdu a ja... ja som sa správal, ako blbec.
„Prepáč. Som idiot. ja...“
„Chápem ťa.“
Zarazene som na neho pozrel.
„Poď ďalej.“
Vkročil som do jeho domu. Cítil som sa zvláštne nervózny.
„Dáš si niečo?“
zakýval som hlavou. Vyšli sme do Damianovej izby.
„Môžem otázku?“
Damian prikývol.
„Ako dlho si to vedel?“
„Dlho.“
„Tak prečo si nahovoril Steph k tomu, aby ma pobozkala?“
„Aby som mal istotu.“
„Veď si hovoril, že som knižný prípad.“
„Veď aj si, ale páčiš sa mi. Takže som mal pocit, že sa môžem mýliť.“
„Ale nemýlil.“
„Nie.“
„Prečo si nechodil do školy?“
„Prečo si mi nebral telefón?“
Sklopil som zrak.
Damian si sadol bližšie ku mne. V tele sa mi hromadila nervozita, ale aj vzrušenie.
„Prečo si, naozaj, prišiel?“
Pošepkal Damian.
„Kvôli .... tebe.“
Damian sa šibalsky usmial a ja som celý zmeravel.
Mal by som odísť. Nemal by som tu zostať. Bol to zlý nápad ....
Damian mi pomaly prešiel cez vlasy. Na tele som mi objavili zimomriavky. Potom mi rukou prešiel po tvári a po perách. Jeho prsty boli jemné, a hladké. Naklonil sa ku mne.
„Ľahni si.“
neviem prečo, ale poslúchol som ho. Damian si kľakol cezo mňa. Nahol sa ku mne a začal ma bozkávať. Jeho jazyk bol tak neuveriteľne lahodný, že som prestával dýchať. Robilo mi to ťažkosti. No, neprestával. Od úst sa presunul nižšie na krk, jeho bozky, jeho dotyky mi v tele vyvolávali triašku. Cítil som, ako sa Damian usmial. Horšie bolo, že neprestával. Práve naopak, jeho dych sa zase premiestnil nižšie. Jeho dych zastal na jednom mieste. Bolo to také zvláštne, až sa mi to páčilo.
Onedlho skončil. Bol som vyčerpaný. No, Damian neskončil. Vyzliekol sa a ľahol si do postele ku mne. Nevládal som sa pohnúť. No, vôňa jeho tela mi nedovoľovala zaspať. Pozrel som do jeho tyrkysových očí, ktoré sa na mne smiali. Musel som sa dotknúť jeho tela, jeho pier. Chcel som ho cítiť. Po niekoľkých minútach som svojho najlepšieho kamaráta uspokojil. Ale, ako sa ukázalo, Damianovi ti nestačilo.
„Ľahni si na bok,“ povedal.
Poslúchol som, nevedel som síce prečo,. Ale bol som zvedavý.“

„Vanessa!“
Zavrčal Will. Vanessa pozrela na Willovú tvár. Zjavne si to neužíval, ako jeho syn.
„Nemôžeš to preskočiť?“
„Môžem, ale nechcem.“
„Si odporná,“ povedal jej zdesene Will.
„A čo?“
„Nič,“ zavrčal a odišiel z izby.
Vanessa sa zase zahryzla do čítania.
„Keď ho vsunul dnu, až ma vystrelo a tým ho vsunul ešte hlbšie. Zacítil som čudnú, ale zároveň príjemnú bolesť. Narážal do mňa z celej sily a v pravidelných intervaloch. Takú rozkoš som ešte nepocítil. Konečne skončil.
„To....“
„Viem. Čudné, však?“
prikývol som.
„Počkaj. Ešte si nič nezažil.“
Ospalo som sa na neho pozrel a nepochopil.
Čo tým myslel? Nič nezažil? Čo ešte zažijem? A kedy?
„Povedz čo?“
„Zajtra prídi na túto adresu,“ podal mi papier.
„Čo tam je?“
„Niečo..“
Neodpovedal a zaspal. Zakryl som ho a odišiel domov. Bol som šťastný. Cítil som sa zvláštne ale uspokojený.
Čo bude zajtra? A čo nájdem na tej adrese? A prečo mi to Damian dal? Už nech je zajtrajšok.
Pozrel som znova na lístoček. Pod adresou bol čas.
O pól ôsmej, pomyslel som. Čo Damian vymýšľa?
Došiel som domov.
„Ahoj,“ zakričal som, ale nikto sa neozval.
Kde môže byť mama? Veď hovorila, že odchádza až zajtra. Asi už spí.
Vyšiel som hore do jej izby. No, nebola tam. Mykol som plecom a išiel som pred televíziu na stole som našiel odkaz:
Martin išla som niečo vybaviť. Objednaj si niečo. Dúfam, že si vybavil všetko čo si potreboval.
Mama
Zase odišla.
Takéto odchody som neznášal, ale mama mi dnes pomohla. Takže som bol rád, že bola doma, aspoň chvíľku.

Ráno som sa zobudil na vysávač.
Upratovačka? Jéééjda, úplne som na ňu zabudol.
Vybehol som z postele.
„Jela,“ zakričal som z poschodia.
Jela na mňa pozrela so svojími krásnymi, veľkými očami.
„Áno?“
„Mohla by si si dnes zobrať platené voľno,“ spýtal som sa.
Nechápavo na mňa pozrela.
Jela bola sedemnásť až osemnásť ročné dievča. Najal som ju, keď so mnou bola Samota. Mala jemnú tvár, s plnými, ale malými perami. A krásne modré oči. Nebola, síce typicky pekná, ale jeden čas ma priťahovala. Samota mi ju vyhovorila. A teraz mám Damiana. Zvláštne. Stále som sa necítil, ako 100 percentný gay. Keď sa Jela prehla po vysávač, prebehli po mne zimomriavky. Mala krásny zadok. Vyšportovaný.
„Ako to myslíš? Prídu tvoji rodičia?“
„Nie. Nemali by. Ale potrebujem spánok,“ povedal som a usmial som sa.
„Prepáč,“ v očiach mala krásne ohníčky.
Čo je to so mnou? Veď mám Damiana. Nemal by som myslieť na ňu. Na jej nahé telo, ne jej chuť.
„Nič sa nestalo.“
„Aspoň navarím,“ povedala.
„Ale potichu.“
prikývla. Vrátil som sa do izby. V hlave sa mi ozývala Samota. Nechápal som jej slovám. Nechápal som čo odo mňa chce. Potreboval som hovoriť s Damianom. Pohľadal som mobil a vytočil jeho číslo.
„Martin?“
„Ahoj. Zobudil som ťa?“
„Nie. Som u Sofii.“
„U Sofi? Takto skoro?“
„Áno , veď aj ty si bol u mňa, len neskoro.“
„Áno. Ale ... my dvaja ....... spolu chodíme.“
„Nie. Sme kamoši, ktorý spolu spávajú.“
„Čo?!“
„Ak prídeš na tú adresu, všetko ti vysvetlím.“
Kamaráti, ktorý spolu spávajú? Čo to má byť? Viem čo to znamená, povedal som Samote.
Čo mi to tu hovoríš? To? Nie...
Bol som nahnevaný. Zbehol som do kuchyne, kde bola Jela. Prišiel som k nej a začal som ju bozkávať. Chvela sa pod mojím bozkom.“

„Will!“
Neodpovedal.
„Poď sem.“
Will vybehol hore.
„Čo je?“
„Martin nebol tak celkom gay.“
„Ako to myslíš?“
„Počúvaj.
Vedel som, že mi Jela neodolá. Vedel som, že sa jej páčim.“

Will sa usmial, „pokračuj.“

„Svoje bozky som presunul na jej krk a prsia. Bola vzrušená a ťažko dýchala. Roztrhal som jej všetky veci čo mala na sebe a potom som sa vyzliekol aj ja. Vyložil som je na kuchynskú linku a jemne jej roztiahol nohy. Pomaly som do nej vchádzal. Keď som sa jej chytil prvýkrát zvýskla. Ľahla si na linku a ohla sa v krížoch.
Čo znamenalo, aby som do nej vošiel celý. Spravil som čo chcela. Z intenzitou som do nej narážal. Po chvíľke dostala svoj prvý orgazmus. Vykríkla a ja som vedel, že môžem spomaliť. Zase uvoľnila. Keď som spomalil pohyby, masíroval a bozkával jej prsia. Bola nádherná.
Skončili sme, keď dosiahla svoj prvý vrchol a ja prvý. Unavene na mňa pozrela. Zvláštne bolo, že mala v očiach slzy. Potom som skĺzol celý unavený na podlahu.
Čo som to spravil? Toto nebolo správne.
Pozrel som na Jelu. Nedokázala stáť na nohách. Bolo mi jej ľúto.
„Prepáč,“ povedal som.
Pozrela na mňa, ale nič nepovedala. Jemne sa pridŕžala kuchynskej linky. Jemne sa usmiala, ale na jej tvári som videl bolesť, alebo zmätenie. Pomohol som jej do kúpeľne. Napustil som jej vaňu a uložil je do nej.
A čo teraz? Ha?
Pýtal som sa Samoty, keď som maminej skrini hľadal oblečenie.
Viem. Áno. Tak mi poraď a nesmej sa mi. Nie je to od teba pekné. Čo? Si šialená. Pôjdem. Vyjasním si to s ňou. A daj mi pokoj.
„Prestaň!“
Zavrešťal som na Samotu. Samota zmĺkla.
Pozrel som na dvere. V nich stála Jela.
„Si v poriadku?“
Prikývla, ale v očiach mala strach.
„Nie.“
No pritom mi podala domáci telefón.
„Haló?“
„Pri telefóne.“
„Dobrý, pani Nexová.“
„Nie. Damian tu nie je. Prečo ho hľadáte?“
„Asi sa mu vybil telefón.“
„Dovidenia.“
Polžil som telefón a hodil ho na posteľ. Jele som podal nádhradné šaty. Jemne, no so strachom sa usmiala. Nechal som ju, aby sa obliekla. Zišiel som dole a urobil som poriadok. Po chvíľke zišla Jela.
„Vypadáš super,“ povedal som jej.
„Nemusíš byť milý.“
„Ale ja chcem.“
„Nie. Nechceš. Ja chcem ísť domov, a nechcem ťa už nikdy vidieť.“
„Prečo?“
Nechápavo na mňa pozrela.
„Lebo by som sa cítila trápne.“
„Ale..“
„nemusíš nič vysvetľovať. Odchádzam. Šaty vrátim.“
„Počkaj,“ zastavil som ju pri dverách.
Priam stuhla keď som sa k nej naklonil.
„Čo je?“
Spýtala sa menej odvážne.
„Zaplatím ti.“
Celá sa začervenala.
„Nechaj ma,“ do očí jej nabehli slzy.
Práve, keď otvorila dvere stáli pred nimi dvaja muži.
„Hľadáme pána Martina Darka.“
„To som ja.“
Jela utiekla preč.
„Ste priateľ pána Damiana Nexu?“
„Áno. Stalo sa niečo?“
„Je mi to ľúto, ale ráno sme ho našli mŕtveho. A posledný hovor mal s Vami.“
„Áno to je pravda.“
„Čo Vám hovoril?“
„Že je u Sofii Gomesovej.“
„U nej nebol.“
„Čože?!“
Musel som si ísť sadnúť. Srdce mi búšilo, ako divé.
Mohol som tomu zabrániť? Čo som to spravil? Som necitlivé hovädo. Prečo som to spravil? Neverím tomu, nie, to nie je pravda. Nemôžem byť mŕtvy. Neverím tomu, nemôžem. Nedokážem.
„pane,“ počul som akýsi hlas.
Kašľal som na neho. Prebral som sa až keď začul buchnutie dverí.
Vyšiel som do svojej izby a ľahol si do postele. Ozval sa mobil.
„Ahoj prídeš?“
„Ty?“
„Je ti niečo?“
„Teraz tu bola polícia. Si mŕtvy.“
„Nie. Mýliš sa. Nie som. Si v poriadku?“
„Ani neviem. Asi hej.“
„Tak prídeš?“
„Ku mne,“ povedal Damian.
„Jasné, kedy?“
„Pred pól ôsmou, aby si bol u mňa.“
„A nemali sme byť o pól ôsmej na tej adrese?“
„Zavediem ťa tam.“
„Dobre. Tak prídem.“
Samota!?
Nehraj sa mi s mysľou, jasné? Neklam. Viem, že sa so mnou hráš, vždy to robíš. Si odporná zmija. Vypadni, nechcem ťa dnes vidieť. Žiadne ale. Zmizni!
Samota odišla.
Cítil som sa zvláštne.
Tí muži bol takí reálni. Tak skutoční, ako tzo že má Samota ba mňa taký vplyv? A hlavne čo sa týka mojej psychiky, to by nemala mať. Vyzerá to zle.
Zase sa ozval mobil.
„Haló?“
„Ahoj,“ ozvala sa Sofi.
„Čauko, potrebuješ niečo?“
„Ja? To skôr ty.“
„Ja? Nič nepotrebujem.“
„Ako to. A čo s Damianom?“
„Nič. Všetko je v poriadku.“
„V poriadku?“
Spýtala sa zmäteným tónom hlasu, ktorému som nechápal. Veď všetko je v poriadku.
„Neviem, čo tým myslíš,“ povedal som jej.
Sofia zložila telefón.

Čo sa to so mnou deje? Som iný. Strácam rozum? Nie, prečo by som mal? Kvôli čomu? To nie je možné.
Išiel som do sprchy

konečne som vyšiel zo sprchy, čistý a voňavý. Cítil som sa čudne, ale zároveň lepšie. Horúca voda mi pomohla. No. Moju radosť prekazili moje zvláštne pocity a ešte zvláštnejšie tušenie. Nevedel som v čom je problém.

Prišiel som k Damianovi, moje prekvapenie bolo v tom, že ma čakal pred domom.
„Ahoj,“ povedal.
„Ahoj, ako? A prečo si bol u Sofii?“
„No... hm... vlastne, nebol som u Sofii.“
„A kde?“
„Bol som odvolať našu účasť na tej akcii.“
„Prečo?“
„No.... lebo chcem teba.“
„Vážne.“
„Áno, čo ty na to?“
„ja...,“ pozrel som na Damiana a cítil som sa ešte horšie, ako som čakal.
„Nechceš?“
„Chcem.“
„Tak, kde je problém?“
„Nikde. Súhlasím.“
Damian sa ku mne priblížil a jemne ma pobozkal. Cítil som, ako mi ubúdajú sily, ako miznem.
„Je ti niečo?“
„Ani neviem. Cítim sa zvláštne.“
„Prečo?“
„Neviem.“
Klamár, klamár, počul som Samotu.
Prestaň! Daj mi pokoj.
„Tak, čo teraz?“
„Neviem. Čo chceš robiť?“
„Mám chuť len na jedno.“
„Dobre, tak poďme.“
Vošli sme do Damianovho domu. A potom sme vyšli do jeho izýby. Začali sme, síce veľmi pomaly ale veľmi rýchlo sme pokračovali. Boli sme, ako divé šelmy. Ako odtrhnutí z reťaze. Keď sme skončil, boli sme nie len spotení, ale aj riadne unavení. No, musel som sa vypratať.
„Čo robíš?“
„Idem domov.“
„Prečo?“
„Nechcem, aby ma tu našli tvoji rodičia.“
„Aha, dobre.“
„Ok.“
vyšiel som z Damianovej izby. Potichu som zavrel dvere a otočil som sa. Odchádzal som preč.
„Martin?“
Zbadal som Damianovú mamu. Bola v hroznom stave kruhy pod očami, zúžené zreničky, červené a opuchnuté oči.
„Ste v poriadku?“
„Aj hej. Už mi je lepšie,“ povedala zlomeným hlasom.
„Idem domov.“
„Čo tu, vlastne, robíš?“
„Ja...“
„Prepáč, som zničená. Som si istá, že ti chýba.“
„Strašne,“ povedal som zaskočeno-zmätene.

Konečne som došiel domov.

Ďalšie dni v škole. Čo som komu spravil? No, ale aspoň uvidím a budem s Damianom. Už som ho dlho nevidel. Čo je veľmi čudné.

„Ahoj, kde si bol?“
„Ale rodinné záležitosti.“
„Aha, zase bola u mňa polícia.“
„Čo chceli?“
„Že vraj si spáchal samovraždu.“
„Ja?“
„Áno. Nechápem čo sa to so mnou deje.“
„Asi Samota.“
„Myslíš?“
„Asi hej. Chce ťa späť.“
„Asi máš pravdu. Prídeš dnes ku mne?“
„Chceš?“
„Jasné.“
„Martin?“
Ozval sa hlas vyučujúceho.
„Áno.“
„Poď odpovedať.“
Postavil som sa a prešiel k tabuli.

O dve hodinky neskôr, myslím vyučovacie, sme mali asi tú najnudnejšiu hodinu TCHE. S Damianom sme robili, akurát nie celkom školské veci. Na druhej hodine sme si kreslili, samozrejme na lavicu. Na celej lavici bolo nakreslené tzv. srdce, prečiarknuté dvoma čiarami, ktoré pripomínali šípy. Takto bolo srdce rozdelené na štyri časti. V dvoch sme zašifrovali naše mená a ostatné ostali prázdne.
„Konečne,“ posledná hodina.
Damian to nekomentoval.

Ako aj začala, tak aj rýchlo skončila.

Damian a ja sme to ťahali spolu vyše dvoch až troch týždňov.
Piatok, 13. Mája o 12:05 som zistil, že Damian je skutočne mŕtvy.
Do triedy vstúpil pán Fokstrot.
„Vyberte si papiere,“ zavelil.
Všetci poslúchli, okrem Damiana.
„Tu máš,“ podával som mu papier.
„Na čo?“
„Máme písomku.“
„Ja nie.“
„Ako?Prečo?“
„Niečo ti ukážem.“
Postavil sa a prešiel k pánovi Fokstrotovi.
„Ste blbý učiteľ, ktorý nevie naučiť ani veľké ho...“
Pozrel som na Damiana a cítil som ako mi v tele stúpa adrenalín, alebo niečo podobné.
Potom mu Damian vrazil, lenže nič sa nestalo. Damianova ruka preletela cez prefesorovu tvár. Zaplavila ma horúčava a cítil som ako sa mi pred očami stráca celý svet, v ohlušujúcej bolesti hlavy.

Prebral som sa v nemocnici a všetko som si začal uvedomovať.
Som psychicky chorý jedinec. V škole sme mali odbornú psychológiu a ja som na tej najnižšej priečke, teda aspoň dúfam. Moje duševné zdravie smerovala asi k schizofrénii, no nie som si istý. Moje mylné predstavy zhoršovali môj stav. To, že som sa naviazal najprv na svoju imaginárnu Samotu bolo ešte liečiteľná psychologická choroba, ale potom to pokračovalo bludnými predstavami o Damianovi. Len neviem či som Jelu znásilnil, alebo to bolo tak ako si to pamätám.
„Martin,“ vkročil do izby doktor.
Pozrel som na doktora.
„Dobrý.“
„Čo sa deje?“
„Som psychopat.“
„Chceš rozhovor?“
Prikývol som, „ ale nie s Vami. Chcem ísť domov.“
Doktor ma prepustil.

Bežal som domov, no po ceste som si všimol jedného týpka, predával zbrane. A ja som si jednu kúpil.
Prečo nie?

Prišiel som domov.
„Martin, poď sem,“ zavolali ma rodičia.
Vošiel som do obývačky. Ich tváre boli vydesené a znechutené. Nevedel som čo sa deje.
„Áno?“
„Čo je s tebou?“
Až sa mi zrýchlil pulz.
„Nič. Som unavený.“
„Volali zo školy.“
„A?“
„Niečo ti je. Čo?“
„Nič.“
Nedokázal som to. Nechcel som vidieť ich smutné tváre. Slzy v očiach matky a sklamanie v otcových.
Vybehol som do izby a začal písať toto všetko. Skončil som, teraz. Je sobota a mam práve odchádza na letisko. Otec ju vezie. O mojej smrti sa dozvie od otca v priestupnom letisku, otec príde za takú hodinku, takže dosť času. Počítam to bez zápchy. Nechcem, aby ste ma nenávideli, aj keď po posledných riadkov by som to pochopil. Som psychopat a uvedomujem si to. A uvedomujem si aj to, že nie je iné východisko. Niekomu by som mohol ublížiť a ani by som o tom nevedel. To nechcem. Strašne ma to priťahuje, všetko čo by som vo svojom psychickom stave dokázal, a nie len to, aj sa toho bojím a preto urobím to čo je potrebné.

Prepáčte. Zbohom.“

Vanessa dočítala. Mlčky sedela a pozeral na nehybnú tvár Willa. Will nič nepovedal, nič necítil, nič neľutoval.
Môj syn, pomyslela si Vanessa, bol psychický chorý. Ako je to možné? Čo sa stalo? Ja...
„Vaness,“ začal Will potichúčky, „ zdá sa, že to nie je všetko.“
„Ako to myslíš?“
„Niečo mi tam chýba.“
„Čo?“
„Neviem.“
„Zvonček,“ ozvala sa, zrazu, Vanessa.
Obaja zbehli dole. Pred dverami stáli Damianovi rodičia.
„Dobrý deň?“ povedali s krutosťou v hlase.
„Dobrý, stalo sa niečo?“
„Áno. Polícia dnes ukončila vyšetrovanie.“
„Aké?“
„Ohľadom smrti Damiana, Martin ho, skoro, zabil.“
„Ako skoro?“
„Do včerajška bol v kóme, a dnes vypovedal.“
„Žije?“
„Áno, ale nie vďaka Vášmu synovi.“
„Ale... to...“
„Je to pravda,“ povedal Will.
A teraz to došlo aj Vanesse, posledné riadky, ktoré Martin napísal patrili jeho, skoro mŕtvemu kamarátovi. Vanessa sa zrútila k zemi. Zle dýchala. Will bol pár sekúnd neprítomný, a Damianovi rodičia s úsmevom odišli.

Na pohreb prišlo veľa ľudí. V pozadí pohrebu hral Nightwish a pesnička Forever Yours.
Pohreb bol nádherný, krásny. Dokonca tam prišiel aj Damian, síce chodil pomocou barlí a s infúziou s kamarátom s prišiel rozlúčiť. Vedľa neho si sadla Jela, bola tehotná.
„Ahoj,“ povedal Damian.
„Ahoj.“
„Ty si Jela, však?“
„Áno, ako to vieš?“
„Martin... nebol zlý.“
„Viem. Bol chorý.“
Áno.“
„Prečo si tu?“
Spýtal sa Damian a pozrel do jej očí.
„Som tehotná, chcela som sa rozlúčiť.“
„S ním?“
A ukázal prstom na truhlu.
Jela prikývla.
„Čo sa stalo?“
„Ja a Martin..... on...“
„Jela,“
Obaja pozreli pred seba.
„Áno.“
„Dobrý deň pán Dark,“ povedal Damian.
„Ahoj, ja.....“
„Je to v poriadku. On za to nemohol... ehr .. ja by som sa mal ospravedlniť za mojich rodičov.“
„To je v poriadku. Jela, mohla by si ísť so mnou?
Jela sa nezatvárila prívetivo, ale súhlasila. Vyšli von z kostola.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Áno, môžete.“
„Martin.. no, akoby...... znásilnil ťa?“
„Prosím?“
„Či ťa Martin znásilnil.“
„pán Dark, akoby ..... nie je ma to vhodný čas.“
„Ale je. Je ten pravý.“
„Dobre, ako chcete. Áno Váš syn ma znásilnil... ehr .... čakám jeho dieťa.“
„Necháš si ho?“
„Neviem.“
„Nechaj,“ ozvalo sa za Jelou.
Jela sa otočila. Žena pristúpila k nej.
„Som Martinova matka. Pomôžeme ti. Je to to posledné čo nám po ňom zostalo.“
Jela krútila hlavou, ale nakoniec súhlasila.

Pohreb skončil. Damian o pár dní zomrel na zlú diagnostiku jeho predchádzajúcej choroby, a záležitosť, ktorá s stala s Martinom mu vôbec nepolepšila. Jela sa presťahovala k Darkovcom, ktorý si ju adoptovali. Porodila nádherného chlapca, ktorý od svojich piatich rokov musel navštevovať liečebne, aby sa nestal otcom, aj keď ich lekári uisťovali, že to nie je dedičné. No našťastie bol úplne zdravý. A po Martinovi a Damianovi zostalo jedno. Veľké srdce na lavici. Ktorú odvtedy každý volal Lavica Tajomstva.