Moje...

Oznacujeme sa za panov tvorstva, ale ja to tak neberiem, nemam preco. Ved my nie sme tvory, my sme horsi, ako hmyz, tak preco mame urazat nieco tak krasne ako je tvorstvo zeme? Ako mozme pripisovat sebe vlastnosti panov tvorstva? Preco si myslime, ze si to zasluzime? Ako nam to len moze napadnut? Ako? Nase myslenie je davno pozadu, sme stale na tom istom mieste kde kedysi, mozno s inymi nazormi, ale stale sme na rovnakom zmyslanii.. nasa rasa onedlho urcite vyhinie, neprezije novu dobu, doba, ktora sa tak neuveritelne rychlo blizi.... sme odsudeni na smrt

Lavica Tajomstva ...

V kuchyni začal zvoniť mobil.
"Končíme," povedal Will.
"Teraz?"
"Áno, poď."
Vanessa prikývla, videla, že aj Willa zaujíma čo sa deje. No museli zavolať rodičom. Potom môžu pokračovať, teraz ešte nie.
"Keď to čítam. Cítim, že som bližšie k Martinovi."
"Aj ja. Ale máme ešte nejaké veci."
"Máš pravdu."
Vanessa zobrala mobil zo stola a vzdychla si.
"Ako.."
"Neviem....nikdy som to nerobil."
"Bude to..."
"Ťažká vec... viem to.."
Will vytočil číslo svojej mamy."
"Haló," ozval sa príjemný hlas.
"Mami, tu je Will."
"Will, stalo sa niečo? Prečo voláš?"
"Mami, musím ti povedať hroznú správu."
"Will čo sa deje," začala Willova mama panikáriť.
"Martin sa....,"Will stíchol.
"ČO!? Je Maťko v poriadku?"
"Mami," povedal Will pri dusene," Maťko je...mŕtvy," vyliezlo to z neho, ako z chlatej deky.
"Will, to nemôže byť pravda. Okamžite ideme k Vám. Kedy je pohreb?"
"Zatiaľ sme sa o to nestarali. Ani ja, ani Vanessa to nezvládame."
"Budeme sa ponáhľať," povedala mama a zložila telefón.

Vanessa vytočila svojej mamy.
"Haló?"
"Oci?"
"Vanesska, ako sa máš? Potrebuješ niečo?"
"Musím ti niečo povedať," hovorila so slzami v očiach.
"Ty plačeš? Čo sa deje?" Pýtal sa vystrašene otec.
"Oci," povzdychla si Vanessa," Martin sa včera, bohužiaľ, zabil," Vanessa hovorila pomaly a zreteľne.
V telefóne sa ozvalo pípanie. Otec jej to zložil.
Vanessa pomalými krokmi prešla do izby a pozrela na svojho muža. Sedel na chladnej dlážke.
"Ako to prijali?"
"Dobre. Už idú k nám.A tvoji?"
"Zdvihol mi to otec, a hneď aj zložil."
"AKo je možné, že cudzí si všimli viac, ako my? Veď sme jeho rodičia. MAli sme tu byť pre neho, ale neboli mse. Prečo?"
"a za tú chybu pykáme nemyslíš?"
"Pykáme? Ako?"
"Necítiš tu bolesť? Tú hrozostrašnú bolesť, ktorá ťe zožiera zvnútra?"
"to cítim, ale č musel prežiť On?"
Spýtal sa Will Vanessi a pozrel na niekoľko stranový rozlúčkový list. Vanessa neodpovedala.
"Čítaj," povedal Will, keďvošli do kuchyne.
"Damian si rozopol svoju čiernu košeľu. Čakal som, čo sa bude diať. Vyzliekol si ju. Potom sa ku mne otočil bokom. Na boku mal obrovskú jazvu.
"To máš odkiaľ? Čo si robil?"
Vypleštene som pozeral na strašidelnú jazvu.
"Spadol na mňa nôž.."
"Čo?"
"vysvetlím počúvaj. Práve som sa dorozprával s mojou mamou. Po dlhom čase. Nepamätám sa o čom sme sa rozprávali, ale cítil som sa, ako zradca. Ten pocit si pamätám veľmi dobre. Pes mi skučal pri nohách- vtedy sme ho mali, volal sa Azael- chcel žrádlo. Začal som mu teda pripravovať žrádlo. Výživové krmivo, otrava. Ale musel som. Pri tomto krmivo som vždy používal ten najväčší nožík, pracovalo sa mi s ním najlepšie, aj keď mi to mama zakazovala. bála sa, že sa mi niečo stane, ešte k tomu ich dala nabrúsiť. Prosto blbý deň. Keď som konečne dával Azaelovi žrať, vyskočil na mňa, bol nedočkavý a ja som spadol na kuchynskú, zle stabilnú časť linky, kam som nestabilne položil nožík. Nožík sa pod otresom skĺzol rovno mne na bok. Zacítil som otrasnú bolesť. Ale nemiesto pomoci som sa ospravedlňoval Samote. Bol som si istý, že to ona. Ona všetko spôsobila. Mala nadomnou prevahu. ľahol som si na chladnú podlahu v kuchyne a zaspával som. Kňučanie Azaela sa pomaly strácalo a mne sa pred očami zjavila celá Samota, skutočná, teda aspoň som si to myslel. Zobudil som sa v nemocnici, na hroznú bolesť v boku. Mal som hoobviazaní, no ja som stále myslel na Samotu, moje prvé myšlienky patrili jej. Mama plakala celé dni, bála sa, že zomriem. Nevedela pochopiť prečo som to spravil. myslela si, že som sa chcel zabiť, všetko som jej povedal a ona ma dala na vyšetrenie, alebo skôr na liečenie."
"Prečo..."
No svoju otázku som nedokončil. reagoval by som rovnako.
"Na čo mi to hovoríš?"
Zmen otázky bola nutná.
"To nie je všetko. Keď som bol v nemocnici a mama odišla myslel som len na Ňu, urážal som sa, zhadzoval, ospravedlňoval sa.. a to som nič zlé nespravil."
"Ja som robil to isté."
"Viem, preto mi dovoľ, aby som ti pomohol. Prosím."
Pomoc? A na čo? Keď ju nepodrazím nič sa mi nestane, pomyslel som si.
No Damian prerušil moje myšlienky.
"Viem nadčím premýšľaš. Ale nie je to pravda. Aj tak to bude hrošie."
"Ako to, do pekla, vieš?"
No odpoveď som vedel.
Čo ak má pravdu? Možno potrebujem pomoc, pomyslel som si.
"A ako tá pomoc bude prebiehať?"
"Uavžuješ nadtým, čo sa mi páči," povedal mi Damian, " zo začiatku budemem chodiť von."
"Čo?!"
"Pokoj," povedal mi Damian, "len my dvaja. A samozrejme tvoja Samota."
Ak pôjde Samota, nemala by sa hnevať, pomyslel som si.
Vyšli sme pred náš dom. Nebol som vonku dlho a prišlo mi zle. Chcel som sa rozbehnúť domov, ale Damian mi to nedovolil, práve naopak. Musel som kráčať ďalej.
"Aká je tvoja obľúbená farba?"
"Čo?"
"Stále myslíš na útek. Chcem, aby si sa odreagoval."
"Aha, a aká to bola otázka?"
"Aká je tvoja obľúbená farba."
"Asi modrá. Neviem."
"No tak sa zamysli."
Pozrel som na Damiana a zamyslel som sa.
Obľúbená farba? O takýchto somarinách som neuvažoval veľmi dlho.. ani ma to nenapadlo. A na čo? Samota sa ma to nikdy nespýtala.
"No?"
"Modrá," povedal som viac-menej isto.
"Si si istý?"
"Aj hej. Rozmýšľal som ešte nad zelenou a čiernou ale modrá sa mi páči viac."
"Prečo tieto?"
"Zelená mi pôsobí pokoj a čierna predstavuje Samotu."
" A čo modrá?"
"Modrá? Neviem. To je typická chalanská farba. A tvoja?"
"Žltá."
"Žltá?"
"Áno. Je to farba ového rána, a aj farba nového začiatku, teda života."
"A čo ak je ráno zamračené? Vtedy slnko nesvoeti," povedal som výsmešne.
"Predstavím si ho," povedal Damian.
Obaja sme sa začali smiať.
"Prepáč, nemyslel som to tak."
"To nevadí."
"Naozaj?"
"Vážne.""

V dome sa ozval zvonček. Will pozrel na Vanessu a odišiel otvoriť dvere.
"Mami," povedal ticho.
"Kde je Vanesska?"
Will pozrel smerom na kuchyňu. Cynhia sa rozbehla do kuchyne.
"Zlatko," začala," je mi to tak ľúto."
"Kde som zlyhala?"
"Nikde. Nezlyhala si. Bola si dobrá matka."
"Ako to môžeš povedať? Martin je mŕtvy."
Cynthia sklonila hlavu a pozerala na zem.


Za Cynthiou do domu vošiel jej manžel Alexander.
"Oci," povedal Will a objal otca.
"Si v poriadku?"
"Ja.. neviem. Ešte stále tomu neverím."
"My s mamaou sa o všetko postaráme a som si istý, že prídu aj Vanessini rodičia."
Will prikývol a obaja vošli do kuchyne. Vanessa sedela nad ?artinovým listom a Cynthia stála vedľa nej so sklopenou hlavou.
"Čo to je?"
Spýtal sa Alexander a ukázal na zväzok.
"To?"
Will pozrel na VAnessu a ani jeden si nebol istý či to chcú rodičom povedať.
"Nič," povedal Will a zväzok odniesol do izby. Jemne ho položil na posteľ. A zišiel dole. Vanessa práve nalievala rodičom kávu.
„Kde je?“
Will pozrel na Vanessu.
„V márnici. Robia pitvu.“
„Čože?“
Cynthia sa zhrozila.
„Aj mňa to napadlo,“ začala Vanessa, „preto som išla do márnice to zastaviť. A mala som pravdu Martinovi chcú zobrať niektoré orgány. Bola som proti, ale on ich už nepotrebuje. A tie deti chcú žiť. Povolila som to.“
Cynthia mala v očiach slzy. Ona by to nedokázala. Nedokázala by dať život cudziemu na úkor jej dieťaťa. Ako by len mohla? A Vanessa o ktorej si myslela, že je ešte slabšia, ako ona. To dokázala. Dala život, dala niekomu ďalšiemu nádej.
„Správne,“ skomentoval Alexander, „takto bude Martin žiť, stále.“
Vanessa začala plakať. Cítila sa hrozne. Srdce ju, zase, bolelo a zle dýchala.
„Idem do spálne, prepáčte.“
Vanessa odišla preč, teda do izby. Ľahla si na posteľ a ticho pozerala na strop.

Will a jeho rodičia zostali v kuchyni.
„Ako? Čo?“
„Keď som sa predvčerom vrátil domov začul som výstrel. Nechápal som to, pretože keď som vošiel dnu, bolo všetko v poriadku, aspoň sa mi to tak zdalo. Do kým som nenašiel Martina. Telo mal ešte teplé, ale srdce mu už nebilo. Nedokázal som to pochopiť, nedokážem to pochopiť. Preo to spravil? Čo ho k tomu viedlo? Kde som zlyhal?“
„Nikde,“ ozvala sa jeho matka, „nikto si nevšimol, že trpí.“
„Ale všimol, no boli to všetko cudzí ľudia, nie rodina.“
„Ako to vieš?“
Alexander sa zamračil.
„Viem.“
„Ale odkiaľ?“
„To nie je dôležité.“
„Nechaj ho,“ ozvala sa Cynthia, „ Will, kde bude naša izba? Chcela by som nás vybaliť a ísť do pohrebného ústavu a márnice.
Will až prehltol od strachu. Zdvihol sa zo stoličky a prešiel ku dverám, kde mali batožinu.
„Poďte za mnou.“
Zobral kufre a pomaly stúpal po schodoch hore. Prešli okolo Martinovej izby a za ňou malo hosťovské.
„Toto je Vaša izba.“
„Ďakujeme,“ povedala Cynthia.
Will prikývol, zavrel dvere a odišiel do spálne za Vanessou.
„Vanes,“ ozval sa, keď vchádzal dnu.
Kľačala na zemi, pri posteli a pozerala na zväzok.
„Čo robíš?“
Spýtal sa zmätene Will.
„Chcem čítať. Potrebujem to.“
„Len pokoj. Naši Zachviľu idú preč.“
„Prečo sme im to nepovedali?“
„Neviem... ja..“
„A ako by si im to povedala?“
„Ja neviem.“
„Dala by si im to prečítať?“
„Možno,“ povedala.
„Len tak?“
„Ja neviem. Martin bol zložitý.“
„Máš pravdu nechajme to tak,“ povedal Will.
Vanessa sa prevalila cez posteľ a zastala pri zväzku, začala čítať.

„S Damianom sme chodili von. Každý deň sem boli vonku hodinku, niekedy aj dlhšie, ale to bolo málo kedy. Vždy sme preberali rôzne témy. Od báb, cez školu, po sex a rodičov, vždy niečo nové, neprebrané. Takže tie hodinky rýchlo ubiehali. Damian so mnou chodil na prehliadky.
„Martin,“ zavolal ma doktor.
Postavil som sa zo stoličky a vošiel som do ordinácie.
„Ako sa cítiš?“
„Dobre.“
„Jedol si?“
„Áno. Tak, ako zvyčajne.“
„Takže obed, raňajky a večera?“
„Áno, aj olovranty a desiate. Damian mi vždy niečo dá.“
„Kamarát?“
„Áno.“
„A čo Samota?“
„Má sa dobre,“ povedal som, „dohodli sme sa. Snažím sa ju eliminovať.“
„Správne.“
„Viem.“
Doktor pozrel do karty.
„Toto je poslednýkrát čo si tu.“
„Ako to? Prečo?“
„Tvoje výsledky sú už vyše dvoch týždňov normálne. Si zdravý.“
„Super. Tak môžem odísť?“
„Samozrejme. A dávaj si pozor.“
„Nebojte sa, budem.“
Vyšiel som z ordinácie celý vysmiaty.
„Čo je?“
„Poslednýkrát.“
„To je super.“
„Aj ja si to myslím.“
S Damianom sme išli k nemu. Kde pripravil menšie občerstvenie. Pri jeho stravovaní som pribral, preto som musel trošičku viac cvičiť. Moja posadnutosť telom bola silná. Nezniesol by som keby som bol tlstý . Moje telo je pre mňa sväté. V dávnych Pompejách si uctievali
telá. Ich náboženstvo bolo tak strašne odlišné, ako dnešné kresťanstvo, že keď som prvýkrát počul o tomto náboženstve počul zamiloval som sa do neho. Telo bolo pre nich dôležité, tak ako duša, alebo vzdelanie. Prosto iná výchova, ako v kresťanstve. Ani sex tam nebrali tak vážne, ako my. Preto som si svoje telo vážil a aj vážim.“

„Vážiš?“
Spýtala sa Vanessa.
„Veď si sa zabil. To je, teda úcta.“
„Vanessa čítaj.“
Will bol, ako v tranze.

„Teraz to muselo vyznieť smiešne. Vážim si svoje telo a zabijem sa. To je, teda úcta, však? Ale, vtedy som ešte nevedel, že sa zabijem. No, ale vráťme sa k postupnosti.
Prišli sme k Damianovi a on spravil toasty, ako vždy som mu pomáhal. Vyšli sme do jeho izby.
„Čo ti povedal lekár?“
„Že moje výsledky sú už vyše dvoch týždňov v poriadku. A som zdravý.“
„Super. Teraz už len eliminovať Samotu,“ povedal Damian.
Prikývol som, ale vedel som, že to bude ťažké. Už teraz mi chýbala. A to strašne. A to som bol vonku vždy len hodinku.
„Zvládneš to,“ povedal Damian.
„Ako to vieš?“
„Viem. Samota nie je zlá, keď jej to nedovolíš. Všetko je na tebe. A ja ti verím. Si silný.“
„Čo keď sa mýliš?“
„Tak ti budem aj tak pomáhať. Dohliadať.“
Usmial som sa. Damian bol veľmi sebavedomý. Jeho sebavedomosť sa mi páčila. Niektorí by kvôli takej sebavedomosti vraždili. A ja som ho ticho obdivoval.
Takéto naše schôdzky trvali asi štyri mesiace. Do kým som sa odvážil byť s Damianom dlhšie. Presvedčil ma, aby som ho naučil pár trikov vo futbale.
„Ale ja som dlho nehral.“
„A čo doma?“
„To je iné.“
„Nevadí.“
„No dobre. Tak poďme na ihrisko.“
Prišli sme na ihrisko. Na ihrisku bolo celé družstvo.
„Damian?“

Lavica Tajomstva.....

Vanessa zišla dole, už bola celá čistá. Osprchovala sa a bola kľudnejšia.
"Ako ti je?"
"Celkom dobre.... kde je Sofi?"
"Odišla."
"Ako vypadala?"
"Hrozne. Dúfam, že sa jej nič nestane. Mali by sme zavolať jej rodičom."
"Nie. Potrebuje byť sama."
"Ako myslíš," povedal Will.
Vedľa "listu" jej položil kávu.
"Budeme čítať do pól jedenástej a potom zavoláme našim rodičom. Musia to vedieť."
"Súhsím, ale najprv by sme mali zavolaťdo pohrebného ústavu."
"Nie. To vybavia naši. Nebudem nikam volať. Nechcem to. Nechcem vidieť svojho syna v truhle. Nechcem sa zaťažovať takými vecami, keď tu mám toto," ukázala na list.
Dobre tak začni čítať.
"Otec spokojný odišiel z mojej izby. A ja som bol ešte spokojnejší, ochránil som Samotu a mňa. Bol to skvelý pocit. Po ocovi do izby vošiel doktor. Odobral mi infúziu.
"Dnes si zaješ," povedal.
Prikývol som. sestrička, ktorá mala včera službu mi doniesla nemocničné jedlo.
"Ďakujem."
Sestriška sa umsiala a odišla aj s doktorom.

Na druhý deň zase prišiel doktor.
"Deje sa niečo?"
Spýtal som sa prekvapene doktora.
"Nie. Maťo, kde máš kamošov?"
"Kamošov?"
Zamračil som sa.
"Áno, prečo neprišli?"
"Užsom Vám povedal, že nemám kamarátov."
"Prepáč, zabudol som. Myslel som spolužiakov."
"A na čo?"
"Prečo nie?"
"Lebo ich nechcem."
"Nechceš? Čo chceš by sám?"
"Presne tak. Sám, to slovo sa mi tak páči."
"Prečo?"
"LEbo sa mi páči a robí mi radosť."
"Samota?"
Doktorov výraz bol zmätený. Tušil som, že to nepochopí. Veď to je lekár, doktor, nepochopí ma. Nemaá prečo.
"Áno. smaota je pre mňa posvätná, chráni ma a pomáha mi. Je to moja droga."
"A čo v škole?"
"S nikýmj sa nerozprávam. JEdine tak pri odpovedi a to čo najrýchlejšie. Chcem byť sám. Samota spôsobuje radosť. Ak niečo chcem, alebo potebujem stačí sa obrátiť na Samotu."
"Ale veď, so spolužiakmi by si mohol prehodiť pár slov. Nezávňzne. A doma môžeš svoj život podriadiť Samote."
"Nikdy!"
"Prečo?"
"To by bolo zrada. A zrada sa trestá. A okrem toho, ako by som mohol zradiť niečo so tak milujem? Hm..? Ste ženatý?"
"Áno."
A dokázali by ste mať nezáväzný sex? Dokázali by ste zradiť svoju ženu?"
"Nie."
"Tak, prečo by som mal ja zradiť Samotu?"
"Martin uve..."
"Či si uvedomujem čo hovorím? Áno. Viem zniem, ako blázon. Ale kto v dnešnej dobe nie je blázon? Každý ma svoju závislosť a inú diagnostiku. A každý si ju vyberá inak, inak sa k nej chová. Niektorí, ako vy sa tomu obetovať život, iní, ako ja nie. A ja svoju Samotu neopustím. Nikdy."
"A čo keď sa zaľúbiš?"
Vtedy som celý zmeravel. Môj jazyk sa stopol. Nedokázal som odpovedať.
Láska, pomyslel som si, čo je láska? Existuje láska? Je skutočná? Čo ak príde? Čo spsrvím? Opustím Samotu? Alebo nehcám lásku? Čo bude bolieť viac? Láska? Samota? Dá sa to skĺbiť? Lásku so Samotou? Pochybujem. Veľmi o tom pochybujem.
POzrel som do sivých očí, pána doktora.
"Nadtým som, naozaj, nepremýšľal."
"Dokázal by si zradiť svoje srdce? Alebo čo ak je práve láska to čo hľadáš? A čo potrebuješ?"
"Ja..."
Nedokázalo som odpovedať, akoby som mohol? Zatiaľ som chodil so Sofiou. A tú som bohužial nemiloval, mal som ju rád ale iba, ako sestru. Nie, ako milovanú osobu. Vzdychol som si. Doktor sa úprimne a láskavo usmial.
"No vidíš. Vidno, že si nad tykýmito vecami si nerozmýšľal. Hlavne, že si Samote obetoval celý svoj život, však? Určite si, ani skutočne nemiloval, či sa mýlim?"
"Nie.. ale..."
"Ešte to na teba príde."
"Kedy ma pustíte domov."
"Poobede," povedal doktor a s týmito slovami odišiel.

Okolo druhej som sa "dotrepal" domov. pozeral som na náš stredne veľký dom, okolo ktorého bola zaleň, až teraz som si uvedomil, že vypadá ako dom v anglicku, alebo Amerike. Prišiel som k dverám a odomkol ich. vyčerpaný z chôdze som si sadol na gauč.
Pomalými pohybmi som prstami chodil hore-dole po koženom operadle.
Čo ak sa naozaj zamilujem? Nie! To sa v žiadnom prípade nemôže stať. A okrem toho kto by ma chcel? Predpokladám, že nkto. Prečo aj? Netojím o to. Neviem si predstaviť, že kvôli láske by som schopný opustiť Samotu. Ale čo ak hej?
Nemohol som túto možnosť zavrhnúť. Z môjho zamyslenia ma vytrhol zvonček. Postavil som sa na nohy a pomalými krokmi som prešiel k dverám. Otvoril som ich.
"Ty?!Čo tu robiš?"
"Prišiel som ťa pozrieť. Je ti už lepšie? Niečo som ti doniesol," povedal Damian.
"Poď ďalej. Čo to je?"
"Niečo pod zub."
"Ehr... ďakujem."
Damian mi do rúk dal bielu krabicu. otvoril som ju. Vo vnútri boli moje obľúbené koláčiky. Už dlho som nemal koláče. damian si sadol za kuchynský stôl.
"Nevedel som aké máš rád, a tak som kúp..."
"Sú aj moje obľúbené."
"Inak..," Damian sa zamslel," ... mohol by som sa ťa niečo spýtať?"
Pozrel som na Damian a prikývol som.
"Ehr...V ten deň, keď si odišiel zo školy... bol to to kvôli mne?"
Damianova otázka ma zaskočila.
Fúha, pomyslel som si.
"Nie. Bolo mi zle."
"A len kvôli tomu?"
"tak s polovice."
"Tak prečo?"
"Neviem. Je to zvláštne.... nemôžem ti odpovedať."
"A nemohli by sme byť kamošmi?"
"To.."
"Nepôjde?"
Čo? Spýtal som sa sám seba.
Ale Damian nemlčal.
"nemôžeš kvôli Samote, však?"
"Ako... veď.."
"Podľa tvojich kresieb. Bol som na tam rovnako, možno horšie. Vlastne, keď sa tak zamyslím bol sa na tom o mnoho horšie. A ak sa nemýlim odpadol si kvôli nedostatku živín, však?"
"Áno...ale..."
Nedokázal som myslieť. Damian pozná Samotu. AKo to? Veď..... Moja myseľ prestávala fungovať.
"Hovorím ti tiež osm bol chorý."
"Chorý? Ako to myslíš?"
"Tvoja, teda naša Samota je choroba."
"Nie. To teda nie je."
"Takže sa s ňou nerozprávaš?"
Pozrel som na Damiana a nechápal som. veľmi pomaly som dýchal.
"Povedz! Keď si sa prebral v nemocnici, nemyslel si na Samotu? Nemylel si na to, že si ju podrazil pri každom dotyku, pri každom slove s inou osobou?"
Neodpovedal som, ale vedel som o čom Damian hvorí.
"Ako to všetko, do čerta, vieš?"
"Už som ti povedal, že som si prežil svoje."
"Prežil? Nevypadá, že by si bol so Samotou."
"Už nie, teda apsoň nie tak veľmi."
"Čo..."
"Bol som na liečení."
"Samota sa lieči?"
"Áno lieči. Je to psychická choroba, ako schyzofrénie. Zo začiatku je neškodná, ale neskôr..."
"Asi viem o ..."
"Nevieš."
Damian sa postavil predomňa a začal si rozopínať košeľu.
"Čo to..."
"Ukážem ti niečo.""

Lavica Tajomstva pokračovanie...

Vanessa rozhrčene sadla do svojho automobilu a naštartovala. Vycúvala s príjazdovej cestičky a zamierila k najbližšiej márnici. Môjho syna nikto nebude pitvať. Spáchal samovraždu, nezavraždili ho. pitva nie je potrebná, nehcem ho vidieť rozrezaného. To nezvládnem. To nesmiem dovoliť. V žiadnom prípade. Nikdy!
Konečne dorazila do márnice. S rachatom vystúpila z auta. A vkročila do márnice. Na chodbe stál chlapec, ktorý mohol 1í rokov a v rukách držal akúsi čudnú tácku. Chlapec bol sympatický, vôbec sa nehodil medzi tieto steny. Ale Vanessa sa týmto teraz nemala čas zaoberať. Podišla k chlapcovi.
"Hľadám svojho syna," oznámila, ako recepčnej.
"Tu?"
"Áno, dnes ho sem priviezli."
"Á... vy ste pani Darková," povedal chlapec.
Vanessa sa zhlboka nadýchla a prikývla.
"Martina som poznal, boli sme priatelia...," ďalej chlapec nepokračoval.
Chvíľku zostalo ticho.
"Kde je?"
"Už ho pitvú," povedal chlapec a ukázal na tácku.
Vanessa pozrela na tácku, ale nechápala, tácka bola prázdnu.
Chlapec sa len usmial a začal hovriť.
"Nemôžem Vás tam zaviesť, to je proti pravidlám ľutujem."
Vanessa sa zamračila a pokračoval po chodbe.
"Kam idete?"
"Nájsť si syna."
Vanessa kráčala pevným krokom a nevzdávala sa. Pozerala do každej pitevni. Hľadala svojho Martinka. Chcela ho vidieť pokope. Nie rozrezaného, ako kura. Konečne našla spávne dvere. Chlapec kráčal za ňou a stále jej ničo hovoril. Ale to Vanessa nevnímala. Vošla dnu.
Patológ sa práve pripravoval na rezanie.
"Prestaňte."
"Prosím? Kto ste? Kto Vám sem pustil?"
"Je to môj syn," povedal Vanessa so slzami v očiach.
"Tak to je iné," povedal patológ a položil na stôl skalpel.
Vanessa sklopila zrak. A poatológ k nej podišiel.
"Poďte so mnou."
Vanessa videla svojho syna bezvládne ležať na chladnom stole. A ten pohľad ju neskutočne bolel. Vanessa vyšla pomaly s pitevni. A nasledovala patológa.
"Práve sme Vám chceli volať."
"Na čo?"
"Váš syn má zdravé orgány, chceli sme vedieť...."
"Čo?!"
Vanessin hlas boltak trochu priškrtený.
"AJ keď Váš manžel podpísal formuláre, žetelo patrí márnici..."
"Čo? AKo to ...."
"To mi nevieme..."
Vanessa mala v očiach slzy a v srdci bolesť. Nehoráznu bolesť. Bolesť, ktorá sa nedá popísať slovami. Nevedela dýchať, v hrudi jej zostal žalostný výkrik. Dusila ho v sebe.
"Ste v poriadku?"
Vanesse zablčalo v očiach.
"V poriadku? Vy mi chcete rozrezať syna, len tak a ja mám byť v poriadku?"
"Nie len tak. Pomôžeme tým iným deťom, ktoré to potrebujú. Váš syn už orgány nebude potrebovať. Ale mohli by ste sa poponíhľať s rozhodovaním. Orgány sa zachovajú len krátky čas po smrti."
A vtedy pred Vanmessu poukladal fotky.
"Čo to je?"
"To sú deti, ktoré potrebujú zdravé orgány."
Pozerala na obrázky a uvedomovala si, že jej synovi už nič nepomôže. Pozrela na patológa, čím mu dala jasnú odpoveď. Patológ odišiel s kancelárie a Vanessa sa pomaly dostala na čerstvý vzduch. Hlava sa je točila.
Čo som to spravila? Čo? Môžem sa hanbiť. Svojho syna som dala na pokusy. Čo som to za matku? Čo?

Will ticho sedel na schodoch a pozeral na Martinovu izbu. Mal by som obvolať známych, pomyslel si, ale na čo? Na čo im zo budem vašať na nos? Je to zbytočné. Nemám záujem o ľútosť a tie kecy okolo celého pohrebu. Úprimnú sústrasť? Na čo to všetko? Syna mi to nevráti a dosť to bolí aj bez tých kecov. Nechám to tak. Ak bude Vanessa chcieť obvolá ich sama.
Will pozrel na kuchynský stôl.
Chudák, musel toho veľa prežiť. A ja somár, som si nič nevšimol, nepomohol som mu. ani som to len netušil. Ako som to len mohol dopustiť? Ako som len mohol takto sklamať? Ako? Som otec, mal som byť pri ňom.
Will znova vstal a zišiel dole do obývačky. Na stolíku so sklom bol jeho notebook. Otvoril ho a zapol internet. Do vyhľadávača napísal Samota.
Veľa odkazov, pomyslel si.
Názov vo vyhľadávači upravil psycholigická choroba- samota.
Prečítal si pár odkazov. Až objavil jeden čo hľadal psycholigická abnormit, inak samota. Prečítal si celý článok, ale nič. Nepochopil to.
Pozrel na hodinky, bolo neskoro a Vanessa ešte nebola doma.
Kde tá žena môže byť? Zdvihol telefón a vytočil manželkine číslo. Vanessa to p druhom zvonení zdvihla.
"Áno?"
"Vanessa? Kde si?"
"Zachvíľu som doma."
Will zložil telefón a začul motor. Zdvihol sa a išiel manželke otvoriť dvere. Vanessa vedľa vytrepala z auta. Will k nej dobehol.
"Ty si pila?"
"Iba trošičku," povedala a ukázala to prstami.
V tom sa potkla a spadla, no Willju stihol zachytiť. Pomohol jej dnu.
"Musíš ísť do vane."
"Nie..."
"Vanes, musíš."
pomaličky vychádzali hore schodmi, cez chodbu a okolo Martinovej izby išli do kúpelne.
"Stoj," povedala Vanessa.
"Čo je?"
"Chcem ísť za Martinom," povedal a chytil kľučku od dverí.
"Ale veď.."
"Neboj, viem, že je mŕtvy. Ale...... chcem ísť dnu."
"Vanessa nemala by si. Vyšetrovatelia nechceli, aby som to upratal, ešte sem prídu."
"Čože? Načo?
"Ja neviem. Poď do sprchy," ťahal ju preč od dverí.
Vanesa sa nechala odtiahnuť do sprchy. Will ju celú poumýval.
"Ďakujem," povedala.
Will neodpovedal.
KOnečne došli do spálne.
"Ľahni si."
Vanessa si ľahla do postele.
"Will, celé je to naša chyba. Mali sme tu byť. Sme jeho rodičia, teda boli sme. My sme ho sklamali, sklamali sme celý svet. Sme hrozní rodičia. Nezaslúžime si ani žiť a ani odpustenie. Ako to povieme našim rodinám? Aj tých sme sklamali. Sme nehodní. Sme úbožiaci. Sme..."
Vanessa zaspala.
"Sme ľudia," dokončil Will, " sme rodičia, ktorí stratili svoje dieťa. Dieťa tak výnimočné, že po sebe zanechalo niekoľko stranový rozlúčkový list. Sme rodičia, ktorí sa s touto smrťou nikdy, nikdy, nikdy v živote nezmieria. A nikdy si ju neodpustia."
O chvíľku na to zaspal aj Will.

Will sa zobudil uprostred noci. Bolo presne dvanásť hodín. Pozrel na voľné miesto vedľa seba. Will sa postavil a vyšiel z izby.
"Vanes, kde si?"
Vanessa neodpovedala ale vedel, teda tušil kde môže byť. Pretože cez malú ryhu na dverách, na Martinových dverách svietil svetlo. Will potichu otvorril dvere. Vanessa ticho kľačala vedľa postele a pozerala na krvavú škvrnu na okne.
"Vanes, zlatko, poď preč."
Zdvíhal ju zo zeme.
"Ako?"
"Neviem, poď preč."
"Bol..."
"Áno. držal som ho v náručí."
"Dlho?"
"Dlho. Veľmi dlho."
"Kde zohnal zbraň?!
"To neviem. Poďme spať."
"Chcem byť tu."
"Zlatko, to nie je dobrý nápad. Je to tu od krvi."
"Jeho krvi," povedala Vanessa.
A ľahla si do synovej postele.
"Preboha, Vanessa."
"Choď preč!"
Zavrčala. Will sa vrátil späť do postele. Bude to ešte ťažké, pomyslel si.

Vanessa sa zbudila s hroznou bolesťou hlavy.
Zdá sa, že som to včera trochu prehnala, pomyslela si.
Poobzerala sa do okolo. Presne si pamätala čo jej hovoril včera večer Will, " zlatko, poď preč."
Ale ako som mohla? On ho aspoň držal v náručí, ale čo ja? Ja nič. Bola som jeho matka. Mala som to vycítiť. ja som si však, mysella, že je všetko v poriadku. Prečo? Prečo som mala ten pocit? Zlyhala som. Ako to len vysvetlím? Ako? Som hrozná matka.
Vanessu zo zamyslenia vytrhol zvonček. Zbehla dolu a otvorila dvere.
"Sofia, čo tu robíš?"
"Pani Darková, ste v poriadku?"
"ÁNo, prečo?"
"Ste celá od krvi," Sofia sa zatvárila dosť zvláštne.
A Vanessa sa trošku zahanbila.
"Preboha, poď ďalej. William!"
"Čo je?"
Will, sa práve zobudil. Vyzrel z izby. Dole stála celá zakrvavená Vanessa a vedľa nej zmätená Sofia.
"Sofi," pvedal Will.
"Pán Dark."
"Hneď som dole."
"Počkaj tu," povedala Vanessa.

Will sa rýchlo obliekol a zišiel dole.
"Dáš si niečo?"
"Nie. Ďakujem. Prišl aosm za Martinom."
"Čo?!"
"Nie je doma?"
Will sa ne ňu zahľadel.
Ona to ešte nevie. Preboha. Ako jej to mám povedať? Ako?
"Sofi, sadni si."
Sofia si sadla na stoličku.
"No?"
"Sofi," začal pomaly Will, " Mala by si niečo vedieť."
"Čo také?"
"martin," vzdychol si Will.
Rozmýšľal nad slovami, nad spôsobom ako jej to povie. Nebolo to ľahké.
"Martin... je.... mŕtvy-," povedal.
Sofia nič nepovedala, len sa postavila zo stoličky a odišla z ich domu. Will sa ju pokúšal zastaviť, ale ona bola ako hluchá. Nevnímala.

Citaty II

Bella res est mori sua morte – Je krásné zemřít vlastní smrtí.

Amicus est tamquam alter idem – Přítel je něco jako druhé já

Je možné se vyhýbat smrti, ale ne se jí vyhnout. – Fugere licet mortem, sed non effugere.

Život je běh ke smrti, běh, ve kterém se nikdo nemůže třeba jen na okamžik zastavit nebo zpomalit.

Mnozí z těch, co žijí, by zasluhovali smrt. A mnozí z těch, co zemřeli, by si zasloužili žít.

Život je nemoc a smrt začíná narozením. Každé vydechnutí a každý tep srdce je zároveň tak trochu
umíráním - malým krůčkem ke konci.