Nemohla som uveriť tomu čo som, práve počula. Hneď za Tomasom vybehla mama.
"Čo si si myslela? čo si to stvárala v Californii?"
"Ja som mu zachránila život, ale čo robíš teraz ty? Prečo sa zase sťahujeme? Ja nikam nejdem."
Mama na mňa pozrela, ale neodpovedala ani na jednu moju otázku.
"Choď do svojej izby," oznámila mi.
Vybehla som do svojej izby so slzami v očiach. Ja nezvládnem ďalšie sťahovanie. Nikdy. Nemôžem odísť, veď prídu dvojičky, ako.....
Bola som zúfalá a nevedela som čo mám robiť. Veď ja musím ostať v Plaguy Queen, konečne sa niekde cítim, ako odma, a moja mama to všetko zmenila. Jedným razom. Ako to môže?
Zbehla som zase späť dole, bola som vyčerpaná s plakania, ale musela som docieliť to, aby som zostala v Plaguy Queen, použijem na to všetky prostriedky.
Mama bola práve v kuchyne, balila posledné krabice.
"Mami?"
Mama sa otočila, jej výraz bol zarazený.
"Áno?"
"Chcem zostať? Prečo sa sťahujeme? Musím tu ostať, prosím."
"Musíš? Prečo?"
"To sa ťažko vysvetľuje, ale je to pre mňa dôležité."
"Dôležité?"
"Áno," povedala som viac-menej netrpezlivo.
"Ak mi dáš pádny dôvod, nechám ťa tu."
Pádny dôvod, pomyslela som si,ako ti ho môžem dať? Mám ti povedať, že z tvojej dcéry sa stane beštia ak tu nezostane alebo čo? Pádny dôvod, si vtipná. Myslela som si svoje. Mama mi vrazila dýku do chrbta.
"Proste musím."
"To nie je dôvod ideš."
Vypukol vo mne hnev.
"Nikam nejdem!"
Mama sa na mňa zarazene pozrela. Vybehla som von, kde otec nakladal kufre na strechu auta. Pribehla som k nemu a svoje veci som zložila na zem. Medzitým mama ma dobehla aj s poslednou krabicou.
"Čo to robíš?"
Spýtala sa ma mama.
"Nejdem nikam, ostávam tu."
"Ani náhodou," povedala mama prísne.
Tomas aj otec boli tichými účastníkmi našej hádky. Viem si predstaviť, že to muselo vypadať komicky. Ja byť na ich mieste začnem sa smiať. Všetko zmenila mama, podišla ku mmne a dala mi facku. Spadal som na zem. Automaticky som si chytila líce a do očí sa mi naliali slzy. Vyskočila som na nohy a chcela som mame facku vrátiť, ale zarazila som sa.
Čo to robím? Je to moja matka, to nesmiem. Toto určite nie. Zbláznila som sa?
Skôr ako som si niečo stačila uvedomiť, otec ma chytil okolo pása a hodil ma do auta, pri tom si hlavu udrela o strechu auta a potom o dvere. Hnev sa rozšíril a ja som ho neuvládla na udze....
"Jessic," ozval sa nežný hlas.
Rozlepila som oči.
"Josh?"
Spýtala som sa celá zmätená. Nechápala som čo tu robí? Veď sa sťahujeme.
"Vstávaj," povedal jemne.
"Ideme niekam?"
Josh sa zatváril nechápavo a povedal, " veď na lov, zabudla si,"
"Na aký lov?"
"Čo je to dnes s tebou?"
"Nechápem. Ešte predchvíľou som sa hádala s našimi."
"S kým?"
"S rodičmi."
Joshovi pomaly vyliezli oči z jamiek.
"S tvojími rodičmi?"
"Áno, prečo sa tak prekvapene pýtaš?"
"Zabila si ich."
"Čo?!"
Do srdca s mi vlievala bolesť. V hlave mi zase hučali Joshove slová zabila si ich
Boli to najhoršie slová aké som kedy počula. A prečo si to nepamätám. Čo sa to deje? Ako som ich mohla zabiť? Ako? Do očí sa mi tisli slzy, a hlava ma čím ďalej tým viac bolela, a nehovorím ako mi pomaly ale isto pukalo srdce.
"Otvor oči," ozval sa detský dievčnský hlas.
So strachom som otvorila oči.
"Konečne," povedalo s úsmevom dievčatko.
"Prosím?"
"Prišla si."
"Kde to, vlastne, som?"
Ocitla som sa na zvláštnom ieste. Toto miesto sa podobalo Joshovej lúke ale s malým rozdielom, boli tu živé tvory, teda zvieratá, čo na Joshovej lúke nebolo ani len mravca.
"Si v strede."
"V strede? A čoho?"
"Snov."
"Počkaj toto všetko sú sny?"
"Áno, voláme ich Real dreams."
"A odkiaľ?"
"Od sťahovania."
"Sú pravdivé?"
"Niektoré."
"Ako to zistím?"
Dievča malo krátke blond vlásky a čierne očká pôsobilo milým dojmom. Mala oblečené krátke, bledunké šatôčky. Bola zlatá.
Pekne sa na mňa usmiala, ale na moju otázku neopovedala.
"Prečo mám tie sny?"
"Lebo ich potrebuješ."
"Nie, nepotrebujem."
"Si silná."
"A?"
"Zvládneš to?"
"Čo?"
"Som len sen, nemôžem ti povedať všetko."
"Tak zmizni!"
Preboha, pomyslela som si, keď som začula hrozný rev. Nebolo to vrčanie, bol to rev. A to zviera musela byť obrovské. Otvorila som oči. Ocitla som sa v lese. Bol iný, stromy boli obrovské a čudne zelené. Na dotyk boli, ako umelé. Zdalo sa mi, že som najmenšia, aj rastliny boli obrovské.
Kde, do pekla, som?
"Skoro doma," ozval sa chrchľavý hlas za mnou.
Otočila som sa neisto. Keď som uvidela tvora za mnou, skoro som sa posrala od strachu.
"T..."
"Správne, moje meno je T-Rex," povedal obrovský jašter s ešte väčšími zubiskami.
"Chcem ísť domov, prečo som tu?"
"To by si mala vedieť ty, veď ty snívaš."
"Ale ja to neviem."
"Nevadí, raz na to prídeš," povedal jašter a usmial.
Hneď mi naskočila husia koža.
"Pochybujem," skomentovala som.
"Tvoje sny súm predvesťou,"povedal.
"Čoho?"
"To všetko závisí len a len od teba.."
"Ako to...?"
"Choď už, zobuď sa..."
T-rex začal hrozivo revať, ustúpila som pár krokov do zadu a prišlo mi zle. Hlava ma bolela.
"Jessica," triasol so mnou otec, " si v poriadku?"
"Áno."
Otec odparkoval auto pri našom dome. Rozmýšľala som či mám veriť svojím snom. Pri dvojičkách ma nesklamali. A ďalej som sa seba samej pýtala či toto nie je ďalší sen. Ale zdalo sa, že nie. Vystúpila som z auta a zobrala som darčeky z vozidla. Poožila som ich na verandu. A pozerala som na dvere, čakala som kým vybehne Tomas, ale nevychádzal. Že by sa sen zmýlil? Vošla som do domu, Tomas práve sedel s mamou v obývačke. Mama balila krabicu vecami.
Nie je to len sen, je to pravdivé, sťahujeme sa. Zostala som v nemom úžase.
Pozrela som na Tomasa a ten mal skľúčený pohľad, chcel ostať, tak ako ja. Tiež potreboval Plaguy Queen.
"Choďte," začala som svoj monológ," ale ja zostávam. Mami, viem, že sa o mňa budeš báť, ale bola by som na tom hrošie keby som išla s Vami. Naozaj. Potrebujem tu ostať, len tu sa cítim dobre, nechajte ma tu."
"Jessica Brownová," začala mama.
"Mary, nachaj ju. Rozhodla sa."
"Ale..."
"Nie, nejdem. Nemôžem."
"Ale musíš, si ešte dieťa."
"Nie. Nie som."
"Má pravdu," povedal Tomas.
"Naozaj chceš ostať?"
"Áno, je to môj domov."
Mama toto všetko brala, ako zradu. Začala plakať. Ja som jej plač nevedela vydržať, toto chovanie sa na moju mamu podobalo viac, ako tá bitka čo mi spôsobila v sne, alebo to otcove prehnané chovanie. Ale vtedy som si to neuvedomila, alebo som chcela aby sa to tak stalo? Veď sny si určujem ja. Tak ako to vlastne vtedy bolo?
A ďalešie otázky prečo a tu otec nechal? Aký mal dôvod.
Rýchlo som vybehla z domu a smeroval som k jazeru. Sedela som tam dosť dlho.
"Čo potrebuješ?"
"Ako vieš, že som to ja?"
"Podľa vôňe, Tomas."
"Už odišli. Otec ti tu nechal list."
"List. Čo v ňom píše?"
"Neviem. Nečítal som ho."
Tomas mi podal list a odchádzal preč.
"Počaj. Musím sa s tebou porozprávať."
"Dobre."
Postavila som sa a po ceste som Tomasovi vysvetlila svoje sny.. teda aspoň tak ako to chápem ja. Nevedel to pochopiť, pretože takúto schopnosť, alebo možnosť nemal žiadny predok predomnou. Som zase iná. Vošli sme do pustého domu.
"A čo teraz?"
"Ja neviem. Ale mali by sme niečo spraviť s tými pustými izbami, nič tu nemáme. Izby sú prázdne.. Je tu iba pôvodný nábytok.. a potom naše izby..."
Vedela som však, že to nemá zmysel.
"Choď za Mercy, povedz je že zostávaš," navrhla som mu.
Tomas rozbehol preč, len na to čakal. Pri dverách sa však zastavil a obzrel sa.
"A čo ty?"
"Ja budem rozmýšľať," povedala som.
"A nad čím?"
"Sny."
Tomas prikývol a vybehol von. Zostala som sama v obrovskom a opustenom dome.
Ani som si neuvedomila, ako rýchlo zapadlo slnko. Kto vie kde je mama s otcom? Až teraz som si uvedomila,že som do otca dostala list, ktorý som ešte neprečítala.
Jessica,
po ceste domov si mala zase tie tvoje zlé sny. Teraz som však dostal strach. Neviem čo si mám o tom myslieť. Ale verím ti. Aby som bol konkrétny, hovorila si zo sna. najprv som to nebral vážne do kým si nezačala hovoriť a našom sťahovaní a o smrti mňa a tvojej matky za prehnané chovanie, vtedy som sa zľakol. Viem, že by si nikdy nedopustila, aby sa nám niečo stalo. A ďalej ma zarazilo to čo si.. Ten poloupírovlkolakočlovek.. či niečo také.. neviem či to bola sranda, ale bol by som rád, ak by s teba zostal človek, nie beštia, preto som sa rozhodol, že ťa necháme v Plaguy Queen. Len si prosím dávaj na seba pozor. Veľmi pekne ťa o to prosím. Dúfam, že som sa rozhodol správne.
Dočítala som list. Otec to vie. Nemohla som tomu uveriť. ťažko som dýchala a ruky sa mi triasli. List som si stále čítala dookola. Ale aj tak som mu nedokázala uveriť. Otec vie, že ma z dcéry beštiu. A to ma bolelo asi najviac. Už viem prečo ma tu nechal tak sebavedome. Po prvé nechcel, aby som ho zabila, to je jasné, je to ľudské chovanie a po druhé bál sa o svet..a má prečo. Ale čo ak ho otec nenapísal, ale Tomas? ANi túto možnosť som nezavrhovala, aj keď viem, že by toho Tomas nikdy nebol toho schopný, ale možno to porušil preto, aby som sa cítila lepšie.
Po dlhom čase som si zase zobrala mp3-ku. Dlho som ju nepočula, veď moje uši boli už aj bez toho dosť citlivé, ale potrebovala som pokoj, a jediné čo mi to vedelo zabiepečiť bola hudba. Zapla som ju a môj svet bol iný, v hudbe som počula celý text, každý, každučký tónik, aj ten čo ľudské ucho prepučuje. Všetko. Páčilo sa mi to. A bola to clekom úľava, počuť len jednu vec.
Ľúto mi prišlo keď v mp3-ke začala hrať pesnička od Nightwish Forever Yours rozplakala som. Spomienky, ktoré som mala v hlave na rodičov, na priateľov ma začali ťažiť, vedela som že dnešným dňom sa toho veľa zmenilo a ja nie som tá čo bola včera. Už som zase o krok ďalej.. a neviem čo budem robiť ďalej, nevedela som čo má pre mňa zmysel. A ďalšia vec, dnes som konečne v Plaguy Queen a nikto ma neprišiel pozrieť, ani neviem či som im dala vedieť, že som tu, ale tuším nie. Tomas mi volal, že prespí u Mercy, Ben mi nezdvíhal mobil, Josh bol s Chris.. zas niečo riešili a ja som bola mimo.. podľa všetkého Tom a Stev mali vlastné problémy s prekliatím. Bola som zase sama. Priatelia na mňa kašľali a mne na to nezáležalo, ani trošičku. Poptrebovala som pri sebe dvojičky, ani neviem prečo. Potrebovala som úplne cudzích ľudí.
Zobudila som sa na bzučanie mobilu, prišla mi sms-ka. Na nočnom stolíku som mala pohár čistej vody a vreckovku. Na kresle pri mesačnom svetle spal Josh. Odfukoval pokojne.
"Josh," pošepkala som.
Chcela som aby si išiel ľahnúť do Tomasovej postele, alebo do mojej.
"Josh," ľahko pokrútil hlavou.
Postavila som sa vedľa kresla a pobozkala ho. Josh ma vtedy chytil za hlavu a pritisol si ma pevnejšie k svojím perám. Bola som na mäkko. Na chvíľku ma pustil,ale len preto aby si ma položil na nohy, potom sem pokračovali vo vášnivom bozkávaní.
"Už ti je lepšie?"
Spýtal sa keď ma prestal bozkávať.
"Áno. Odkedy si tu?"
"Dlho."
Pozrela som sa do Joshových nádherných očí.
"Chceš niečo?"
Spýtala som sa ho, chcela som mu dať niečo na jedenie, alebo na pitie. Preto som sa postavila na nohy. Josh prikývol.
"A čo to bude?"
Josh sa diabolsky usmial. Zrazu na mňa skočil a obaja sme spadli na posteľ. Začal ma nežne bozkávať. Po dlhom bozkávaní mi Josh s rukou vkĺzol do nohavíc. Cítila som jeho teplú ruku. A nedokázala som dýchať. Noc sa stupňovala. Až sme dospeli k tomu čo bolo potrebné. Joshov teplý dych som cítila všade, a privádzalo ma to do neuveriteľnej rozkoše a vášne. No všetko sa to pokazilo. Čakala som príjemný pocit, ale nie. Toto čo som pocítila ja nebolo vôbec príjemné, skôr to bolo niečo strašné.....
nedeľa 21. júna 2009
sobota 20. júna 2009
SunMoon 2.kapitola
Zistenie
Zazvonil mi mobil, vedela som, že za pár hodín bude tma. Stmievalo sa. Počula osm posledné slnečné lúče na obllohe. Roleta sa pomaly sa vytaihla hore a ja som vyliezla s postele. Prešla som k svojej skrini, kde ležali jediné šaty,ktoré som od svojej premeny nosila. Boli to čierne kožené veci, mala som cih pri svojom druhom love. Zišla som dole. Na chodbe som stretla brata. Des bol akýsi čudný.
"Deje sa niečo?"
"Hej, máme službu," povedal Chris nazlostene.
Odpoveď ma troška zaskočila. Veď mi dvaja sme mai včwera službu a nič sme nepokazili, dnes mali mať Bar a el.
"A čo je s El a Barom?"
"El zmizla, a Bar to odmietol."
"Zmizla? Ako je to možné?"
"Neviem."
"Tak poďme, teda dať žrať."
Chris nechcene musel ísť. bol veľmi nahnevaný. Zišli sme do komory. V komore sme mali mäso pre vlkolakov a krv pre nás, upírov. Vlkolaci mali zakázané loviť a starať sa o niečo. Museli sme sa o nich strať my. Neviem prečo to takto vymysleli, veď zo začiatku sme boli ako rodina, ale Moon to zmenil neviem prečo. A upíry prestali loviť, ťtiež. pretože v lese bolo málo lovnej zvery. Posledný lov, ktorý sa uskutočnil na území nášho domova. Bol lovo medveďa grizzliho. Lovili sme ho my s bratom. Bola to akási skúška. Čakali sme veľkého tupého medveďa, no veľmi sme sa zmýlili, bolo nám to priam trápne, keď sme sa s medveďom ocitli tvátou v tvár. Bol obrovský a vľmi inteligentný, nebolo to hociáké zviera. Bolo až príliš múdre. Náš boj s medveďom trval vyše štyroch hodín. Zdalo sa mi to, ako krutý žart. Medveď nie a nie zmrieť, no nakoniec sme ho skolili, bolo to veľmi náročné. Chirs aj ja sme sa priam priplazili do domu. nevládali sme. Boli sme vyčerpaný, ale mali sme jedlo.
Jedlo nám vydržalo na také dva dni, obrat pre dvoch svorkách je obrovský. preot Moon ppotrebova iné spôspby obživy. Keďže lesné zvery už sem loviť nemohli, začali sse loviť psy, mačky, proste domáce zvieratá. Ale ani tieto odpadky nám nestačili, a my sem sa cítili hrozne. Clekom ako bezdomovci. Boli sme hrozný. A keďže Moon nechcel dopustiť aby sme ohrozili ľidský druh, musel okažite nájsť náhradu. Aj našiel. Bol to obrovský bitúnék, kde nás nahlásil, ako odberateľov. Neviem ako sa mu to podarilo, ale odvtedy nemusím e loviť a jedla máme dosť pre oba druhy.
Do obrovských hrncov sme naukladali múso, ktoré sme museli poliať čersrvou krvou. Priviezli ju ešte pred zotmením. A bolo potrebné pripraviť raňajky pre upírov, nebolo by múdre na to zabdnúť. Preto sme do pohárov na stole naliali krv. Kotrá sa šírila po dome, ako vôňa ranného kakaa,každý upír ju cítil na míle ďaleko.
Keď sme v dome všetko pipravili, zobrali sme hrnce a odišli z domu. Museli sme ísť do Jaskyne Vllkov. Do domu vlkolakov. Zastali sem pred menším vchodom a položili sme na zem hrnc. Čakali sme dokým vylezie veliteľ vlkolakov. No dlho nechodil. Prvýkrát som sa dožila toho, že Achiless meškal. Chris, však nebol taký kľudný, ako ja. Práve naopak. Bol netrpezlivý a zlostný. Začal pískať a kričať na Achileesa. pre jedlo vždy chodil Achiless, nikdy v živote som envidela iného vlkolaka.
"Vylez psisko," zalričal znova Chris.
"Chris, prestaň!"
"Daj mi pokoj."
"Počuješ psisko, vylez," kričal znova.
Z jaskyne sa ozvalo hrozné vrčanie. No z jaskyne zase vyšiel len Achiless.
"Christy?"
"Prepáč mu," povedala som Achilessovi.
Chris sa na mňa škaredo pozrel.
"Zabil by som ho," skomentoval.
JA ani Achiless sme sa mu už nevenovali. Chris bol vždy vulgárny, nebol vždy inteligentný a milý.
"Doniesli sme Vám jedlo."
chris bol zúfalý, nenávidel keď som dávala prednosť iným pred ním. Ale ako som mu mala vysvetliť, že mi lezie na nervy, keď to bl on čomi pomohol stať sa dobrou upírkou. Už je to pár mesiacov, od našej premeny budete to skoro rok, a ja som stále normálna, nepocítila som zmenu, teda skoro žiadnu. Až na tú rýchlosť a iný somariny čo majú v rukáve upíri.
Achilessovi som podala Chrisov hrniec čo mal v rukách, bol dosť ťažký, aj keď nám Achiless dáva informácie o ich počte, vždy zjeli toho veľa. Viac akoby som čakala, ale predsa len to boli vlkolaci....... to znaemneá, že mali veľký apetít. Do druhej ruky som mu chcela vopchať môj, ale neišlo to. Achiless pozŕel na mňa.
"Nechaj to tu ja po to prídem," povedal pokojným hlasom.
"Nie, veď ti pomôžem."
Chris aj Achiless sa zatvárili veľmi čudne. Aviem aj prečo. Žiadny upír sa nikdy neodvážil do Jaskyne Vlkov, niktorého to ani nenapadlo. Do teraz neviem prečo, nebolo v písanných pravidlách, skôr nepísaných, ktoré som sa rozhodla v tejto chvíli porušiť, nemyslela som vôbec na následky môjho konania, ale čo by sa mohlo stať? NIč, určite nič.
Zobrala som hrniec do rúk a pustila osm sa za Achilessom. POstupovali sme pomaly do temnoty jaskyne. Achiless zastavil pred prvým vchodom, ktorý strážili dvaja lykani. Boli premenení, neboli v ľudskej podobe.
"Stoj!"
Achiless mal rozhodný hlas. Zastavila som ďaleko pred vstupom. Achiless pokračoval v ceste. Všimol si však, že nejdem za ním. ZAstavil a obzrel sa.
"Čo robíš?"
"Veď si povedal stoj, tak stojím."
Achiless sa rozosmial.
"Prepáč, to nepatrilo tebe, len pokračuj."
"Aha, no dobre," povedala som.
"Nebojíš sa?"
"Nie, prečo mala by som sa?"
"Neviem,""poznamenal Achiless.
"A čoho?"
"Smrti?!"
"Chceš ma zabiť?"
"Nie, ael moji lykani nie sú zvyknutí na upíriu spoločnosť," povedal.
"To mi došlo. Prečo vlastne iných nevidíme?"
"Sú príliš mladí a pochabí."
"MOhli by nám ublížiť?"
"Keď spíte nie, na to nie sú odvážni a ani trénovaní..... avšak, som ešte nezažil, že
by nejaký upír dobrovoľne vošiel do Jaskyne Vlkov."
"No vidíš, tak to je prvýkrát," usmiala som sa.
"Ani nie, tu tvoja cetsa knčí. Ďalej ťa nemôžem pustiť."
"Prečo?"
"Nechcem aby sa ti tu niečo stalo," povedal.
"Dobre, jedlo ti nechám tu, hrnce viete kam patria prídem si po ne.."
"Dobre, ďakujem.... A vy ju nechajte odísť?ô zase zmenil tón hlasu.
Vybehla som von, brat na mňa čakal pred jaskyňou. Jeho pohľad bol neskutočný. Sklamala som ho až pri veľmi.. a horšie na tom bolo, že jeho sklamanosť som cítila. Naša empatia bola hrozná. Snažila som sa dlho ju ovládať, ael vôbec mi to neišlo.
"Prečo si tam liezla?"
"Lebo sa správaš, ako blbec."
"Nesprávam."
"Prečo provokuješ Achila?"
"Lebo ho nemám rád. ZA to ty ho máš rada až moc, nemyslíš?"
"Nie.. a čo to má znamenať?"
"Niečo k nemu cítiš..," povedal Chris," nezabúdaj aj ja to cítim."
"Áno, náklonnosť a úctu, veď je to živá bytosť."
"Je v tom niečo," nevedel dokončiť, " ale ja zistím čo, tvoje city sú čudné, veľmi čudné."
"Daj pokoj," zavrčala som pre zmenu ja.
Bolo to prvýkrát čo mi až takto liezol na nervy.. od kedy sme sa podrobili kvôli mne tejto premene. Bolo to veľmi dávno.
Prišli sme domov, kde nás čakal Moon. Vyzeral veľmi nahnevane.
"Christy, poď so mnou," povedal viac vrčaním, ako rozprávaním.
!pozrela som nemo na Chisa, tiež nechápal čo sa deje. Prišli sme do Mooonovej kancelárie.
"Čo to vystrájaš?"
"Prosím?"
"Prečo si išla do Jaskyne Vlkov?"
"Pomáhala som Achilovi s jedlom, veď ti si hovoril, že mse rovní," vyhŕklo zo mňa.
"To sme, ale do ich jaskyne nechodíme. Chceš, aby mladí lykani nás rotrhali na cucky?"
"Čo?! NEche sa mi to veriť, že by to achiless dovolil."
"To je jedno. Už ťa nikdy nechcem vidieť, ako vstupuješ do ich jaskyne.ô JE ti to jasné?"
"Áno, je to jasné."
"Tak choď."
Odišla som s Mooonovej kancelárie a vbehla som do izby El. Nechápala som prečo moja kamoška zmizla. Vošla som do Elinej izby.Nič zvláštne tam nebolo. Typická izba. Sadla som si najej posteľ. Moje myšlienky blúdili po celom svte. ALe hlavne do dnešného ranného stmievania, ako som to pred nedávnom nazvala. Nepáčilo sa mi, ako so mnou Chris vybehol. Moje otravné dvojča. Dvojča, ktoré dokázalo cítiť to čo ja. Prečo to nemôžem bloknúť? Alebo zastaviť? proste niečo s tým urobiť. Už to nechem, zo začiatku sa to zdalo, ako super nápad, ale teraz... ja neviem. JE to nepraktické. ľahla osm si na posteľ a pozerala na strop. Na strope bl nakreslený výhod slnka. Bol krásny. El bola pred životom upíra, nádejná umelkyňa. maľovala a to krásne. Tak živo.
"Kde si EL?"
"Čo sa s tebou stalo?"
Na moje otázk ysa ozvala odpoveď, nio nie takú ako som čakala. Bol to plač. POzrela som za posteľ, odkiaľ plač vychádzal. Bolo tam malé upírie dieťa.
"A ty si kto?"
Zdvihla osm ho na ruky, v tom do izby vtrhol Chris.
"Christy," skríkol a v očiach mal strach.
"Čo je?"
Spýtala som sa ho spokojným hlaasom.
"Necítim ťa."
"Čo?"
Dieťa som položila na posteľ a dostúpila som od neho.
"Ešte stále," spýatala som sa ho.
Chris zakýval, takže to dieťaťom, nebolo. rozmýšľala som čo som spravila, čo som povedala. na nič sm neprišla. nebolomožné, aby som z minúty na minútu stratila časť svojej premeny.
"Čo si spravila?"
"Neviem. Nič."
"Idemem za Moonom," povedal Chris, no zastavil sa v strede izby," a čo s ním?"
Obaja sme sa pozreli na dieťa.
"Najprv navštívime Moona.. o ňom mi nič nepovieme. Je ti to jasné?"
"Prečo?"
"Lebo nechem, a nechela to ani El."
"Pochybujem," povedal Chris.
"Sklapni a poď."
Zaklopali sme na Moonove dvere.
"Ďalej," povedal Moon,"Chris, Christy deje sa niečo?"
"Necítim ju, prečo?"
"Ale ona teba cíti. Ona dokáže blokovať svoje schopnosti, ako chce.Len sa to musí naučiť, čo je dosť ťažké aj pre skúsenejších upírov, než je Christy."
Nálada sa mi zdvihla ja keď Moon s tými jeho slovami mi kazil dobrý pocit.
"A čo moje myšlienky, tiež ich nebude počuť?"
"Nie, veĎ ťa necíti," povedal sarkasticky Moon.
V poslednom čase som mu sôbec neverila. Bol iný zmenil.
"A môžem sa jej zbaviť?"
"Nie, len ju potlačiť."
"To mi stačí."
"Christy? Čo to robíš?"
"Chris mám ťa rada, ale vadí mi, že si stále v mojej hlave."
"Budem sas kludniť," povedal zúfalo.
"Nie, ja ťa skludním."
Odišla som s Moonovej izby a išla osm pre dieťa a hneď sm zobrala aj kolísku, čo mala El v izbe. veď som ho musela niekam dať.
Dieťa som položila na svoju posteľ, a ticho som ho pozorovala. Bolo zvláštne.
"Prečo El odišla? Prečo ťa tu nechala? Čo teraz budem stebou robiť? Mala by som ťa odovzdať Moonovi, ale nemôžem. Čo s tebou urobí? Neverím mu..."
Dieťa na mňa ticho pozeralo. Neplakalo, neusmievao sa. Tvárilo sa vážne. Očká mu žiarili, ako malá nočné hviezdičky. Pery malo plné a krvavočervené, lenže toto dieťa bolo tmavé, a teplé. Ale špicaté zuby akrvavočervené pery minahovárali, že to je upír. Zrazu sa vynorili ďalešie otázky.
"Odkedy môžu mať upíri deti? To nie je možné, veď me mŕtvi. Naše živé časti sú mŕtve, nemôžme dať život keď ho sami nemáme. Že by si ho El vybrala?.... Ale prečo by si vybrala dieťa? To mi tiež nedáva zmysel. Je to hlúposť."
V hlave som mala toho veľa, a hlavne otázok.
"Kto by mi mohol pomôcť?"
Napadlo ma len jedno meno. Jedno jediné meno, jediný človek ktorému som v posledných piatich mesiacov verila. Bol to Achiless.
Rozbehla som sa ešte do noci. Musela som dostať pár odpovedí, a jediný ktorému som verila bol akurát lykan. dosť komické, pomyslela som si pri svojom behu. NEtrvalo mi to dlho. Zastavila som pri jeho jskyni. Nevedela som čo mám spraviť, či mám na neho zavlať, alebo čo? Svoj plán som uľutovala a odchádzala som keď ma zastvail jeho hlas.
"Christy, čo tu robíš?"
"JA....," rozmýšľala som či mu to mám povedať.
"No?"
"Potrebujem pomoc," odhodlala som sa.
"Stalo sa ti niečo?"
"MNe? Nie..ale vážne sa potrebujem porozprávať."
"Tak prečo s neišla za Moonom, a čo tvoj brat zachvíľu pribehne."
"Nie, blokujem schopnosť:"
"A kto všetko vie, že si sem išla?"
"Nikto."
"Dobre, poď dnu."
Vošla som dnu za Schílom, no zastavila om sa ešte pred vstupom do jaskyne, pozrela som smerom do lesa a na dom. ROzmýšľala som čo mi môže Moon spraviť keď zistí, čo teraz robím. Asi ma zabije.
"Čo je?"
"Nič," povedala som sa pohla sa vpred.
Prešli už aj druhým vchodom kde stáli iní lykani, nie tí čo tu boli ráno.
"Ako často ich striedaš?"
"Koho?"
"Stráže."
"Aké?"
"Tieto," ukázala som na lykanov.
"Aha, oni. Oni? Ani neviem. Robia to smai. MEjú vlastný harmonogram. Neviem o ňom."
V jaskyni sa ozvala hrozné vrčanie. Na krku m naskočila husia koža. Nikdy som nič také nepočula, bolo to hrozivé vrčanie, Moon sa mohol schovať, vlastne každí upír sa mohol schovať pri takom reve.
"Prestaňťe, máme návštevu," zavrčal Achiless.
Vrčanie razom utíchlo. Prešli sme ceztretí vchod. JAskyňa bola chladná a dlhá. A podľa všetkého na niektorých miestach aj vlhká, keďže po stenách stekala voda. Keď sme prešli cez tretí vchod zarazila ma obrovská miestnosť, do ktrej sme vošli. A na konci tej miestnosti bol dom.
"WOW."
"ďakujeme. Teraz si dávaj pozor. Je to tu ié ako u Vás."
"Je mi to jasné."
"DPbe, zak poď." Pristúpila som k nemu a on ma chytil okolo pásu. Nemla by som nič cítiť, ale cítila som teplo jeho tela., priam obrovské horko. Bolo to zvláštne.
"V poriadku?"
"Asi hej."
"Zachvíľku ťa to prejde."
No v to som dúfala. Nebola som zvyknáutá na takú horúčavu. Vošli sme do domu. V znútra bol väčší, ako zvonku,. Nechápala som ako je to možné. Z vonku jaskyňa vypadala malo, ak keby spali na zemi a tu mali kráľovstvo. Zdalo sa mi to väčšie ako u nás.
"Máte to tu prekrásne," povedala som s úžasom na vypracovanú techniku.
"Ďakujem?" povedal Achiless.
Dom bol tmavý, ale všade sa svietilo malými lampičkami, z každého, skôr z každej izby žiarilo svetlo. Nachvíľku ma oslepilo. Dom bol v type straého panstva, také dačo ako u nás. Bol tesaný ručne, čo znaenalo, že to nemohli vytesať dnešný lykani. PO stenách stekala voda a popri bokoch domu, tikela menšia riečka. Bola tu cítiť sviežisť. Po celom dome, aj miestnosti pred domom bola cítiť príjemná vôňa.Vnútrajšok domu, bol iný ako náš. 6iadne schody, nič. Len izby do výšky neviem koľkých metrov. DOm bol okrýhly, a iba po bokoch boli izby, ale bolo ich veľa. Neobvykle veľa.
"poď sem," pritiahol ma Achiles.
Až teraz som si všimla, že z najvyššieho poschodia padá človek. Nechápavo som pozerala na letiaceho človeka. Ale tesne pred zemou s apremeil na lykana a skočil na nohy. Ústa som otvorila dokorán. Toto som nikdy nevidela.
"Čau brácho, ahoj cicka."
"Čauko, čo to zase stvárate?"
"Pokus."
"Aký?"
"Stále ten istý," povedal mladík.
"Nesmrteľnosť?"
"Áno."
Začudovane som sa pozrela na mladíka. Tento mlaý lykan bol tak strašne iný, ako Achiless, ako naši upíri až mi pripadal strašne sexi. Oblizla osm si nenápadne pery. Keby som mohla.. pomyslela som si... ael svoju myšlienku som sa neodvážila dokončiť.
"A ty čo? Vedieš nám upírsku večeru?" spýtal sa mladík, ale neskončil," a nebude jej škoda?"
"Prestaň!" Zavrčal Achiless.
"AHoj, som Edward ale volaj ma Sun."
Sun si s Achilessových upozornení nič nerobil.
"Christy."
"Vie, Achiless hovorí, že si z upírov naschopnejšia. A keď to hovoríon musí to byť pravda."
"Čo?"
"To nie je dôležité," vstúpil do toho Achiless.
"Ale mňa to zaujíma."
"Nechela si sa porozprávať?"
"Chcela."
"My pokecáme potom," povedal Sun.
"Nie. Choď," upozornil ho Achiless.
Z vrchu sa objavila, alebo skôr letelo ďalšie ľudské telo. Ale nezdalo sa, že sa pripravuje na premenu. Pozerala som s hrôzou na lykana, ktorý letel k zemi.
"Matt," zavrčali lykani naokolo.
Lykan menom Matt sa na mňa pozrel a pár metrov pred dopadnutím sa premneil. No nepristál hladko. Vykĺbila sa mu noha a lopatka.
"Zbláznil si sa?"
"Nie. Ty si Christy?"
"Áno," povedal som zaskočene.
Lykan naklonil hlavu.
"Videla si dnes El?"
"Nie, ale.."
"DObre," povedla a odišiel.
"Čo sa ťa pýtal?"
"Nič."
"Sun choď za ním, zisti čo mu je."
Sun odišiel a ja s Achilom sme išli do jeho kancelárie. Prešli sme rýchlo cez stred okrúhlej miestnoti a zastavili sme pri stene.
"Lez."
Začala som liezsť po stene. Vyliezli sme až na posledné pochodie. A skočili sme dnu. Bol to iný princíp ako u nás. Neši upíri začínali byť lenivejší a lenivejší.
lykani behali, ksákali, bitky, výcviky.. takto som si predstavovala klan. Nie kao náš dom...Neboa som si istá čo vôbec spia.
"Ste až príliš iní ak my, byť tak lykankov."
"Vieme. Ale teraz.. čo si potrebovala?"
"Potrebujem vedieť niečo o rodení detí."
"Neučila si sa to v škole?"
"Myslím medzi upírmi."
Achila moja otázka dosť zaskočila sama som to videla.
"Prečo to chceš vedieť? Prečo sa nespýtaš na to Eda?"
"Eda?"
"Myslel som tvojho šéfa."
"V posledných piatich mesiacov mu vôbec neverím."
A veríš lykanovi?"
"Áno."
Samej mi to pripadlo pritiahnuté za vlasy. A čo si v tej chvíli myslel Achil?
"Upír s upírom nikdy nemôžu mať deti, ale upí a lčovek alebo lykan samozrejme, že môžu."
"Takže ak by som chcela dieťa musela by som sa vyspať s človekom?"
"Alebo s lykanom."
"Ale ako.."
"Nikto nevie. Prečo ťa to tak zaujíma?"
"Len tak."
"Chceš dieťa?"
Achilova otázka ma zarazila, prim uzemnila.
"Čo? Nie.. ja?"
"nechcel som byť zvedavý, prepáč."
"Nič sas nestalo, nechcem mať dieťa."
"Tak potom nechápem prečo sa pýtaš.."
"Do frasa."
"Čo je?"
"Slnko vychádza."
"To už?"
"Áno."
Achil tiež cítil východ slnka no nie tak skoro ako ja. ALe tento krát to zlyhalo. Ucítila som ho už keď bolo na oblohe. Počula som slnečné lúče ako sa dotkyli horizontu. Rozbehla som sa von, vedela som, že mám izbu na západnej strane a slnko ešte nie je tak vysoko, aby som nedobehla domov. Nechcela som tak skoro prísť o svoj život, milovala som nesmrteľnosť. Ten pocit. Nečakala som však od svojho behu zradu, ako náhle moje telo zacítilo východ slnko, prestávalo poslúchať. Nebežala som ani spolovice tak rýchlo. Opak bol pravdou. Musela som kráčať ka človek. Vedela som, že môj život je v ohrození, a nieje nikto kto by ma mohol zachrániť. Nebola som ďaleko od domu, keď slnko vykulko spoza domu. Zavrela som oči a čakala bolesť. Neprišla, nič sa nestalo. Pomaly som otvorila oči.
"V poriadku?"
"Ty? Čo tu robíš?"
"chránim ťe, ale ak sa ti nelúbi môžem odísť," povedal s úsmevom.
"Nie."
"Ani by som nemohol, si moja práca."
"Tvoja práca?"
"Áno, veľmi príjemná práca."
Odviedol ma do domu, moje okno ako jediné bolo otvorené, aj keď roleta bola dole. Dvre boli zamknuté a aj ostatné vchody do domu. Sun ma zdvihol na ruky. premenil sa. Jeho telo bolo väčšie, čím som dostala viec tieňa. vyskočil na môj balkón. Uložil ma do postele a odišiel.
Ráno po zabadnutí slnka ma prišiel zobudiť Chris.
"Kde si bola?"
"Čo?"
POvedala som ustato.
"Padaj."
BOla som príliš ospanlivá, aby som si uvedomila čo brat chce.
"Christy," začal so mnou triasť.
"Čo?"
"Kde si bola?!"
"Kedy?"
"Včera."
"V lese."
"Iba v lese?"
"Áno, dones mi jedlo."
Vyliezla som s postele a chystala som sa pozrieť dieťa. Ale dieťa zmizlo.
"Chris," pobudila som jedný, zavrčaním celý dom.
Chris dobehol do izby.
"Kde je?"
"Kto?"
"Dieťa."
"Neviem."
"Chris," zavrčala som znova.
"Christy, je naozaj neviem kde je."
"Okažite ho pohľadaj."
"Kde?"
"Je mi to jedno."
"Aj mne," zahudnral Chris.
Chris sa otočil a odišiel. Ako mohlo dieťa zmiznúť? To nie je možné. Nepamätám sa či ho zobral Sun. SUn? To nie. Na čo by to robil. veď mi zachránil život, neuniesol by mi dieťa. Tak kto teda?" Ale viac mi v hlave vŕtal včerajší večer, teda deň, alebo čo bolo. Lykan mi zachránil život a nemusel, nikto nevedel, že osm bola u nich. Ale zachránil ma. POPmohol mi. Upír by žiadnemu lykanovi nepomohol. Moon to prísne zakázal. Nie sú bezpeční. V čom ešte klamal? NA dieťa som úplne zabudla. nebola by som dobrá matka.
"Dobré ránko," povedal Ashley.
"Chceš niečo?"
S Aschley sme vôbec nevychádzlao. Bola to pika, ktorá nemala žiadne IQ. Bola to tupučká upírka. Ani jej schopnosti nestáli za veľa.
"Nie, idem."
Zase som nepochopila jej chovaie. Bolo pre mňa cudzie,komplikované.
"Christy," zavolal ma Moon.
Vošla som do Moonevj izby.
"POtrebuješ niečo?"
"Zavri dvere."
Nemala som dôvod neposlúchnuť. Pribehol ku mne a vrzilmi. Silu akú dal do rany ma nadniesla. Moon, ale s údermi vôbec neprestával, práve naopka jeho rany silneli. Nič nehovril len ma bil. Snažila osm sa odblokovať schopnsoti, ale neišlo mi to. Vnímala som len rany. Vedela som, že rany sa mi rýchlo zahoja, ale nevdela som prečo dostávam bitku. Moon skončil. Konečne, pomyslela som si a cítia som svoju vlastnú krv. Neviem koľko táto bitka trvala. Jediné čo mi fungovalo boli moje uši. Oči nevideli, nohy som necítila. Jediné čo som mohla bolo počúvať atroška cítiť. Ležala som na chladnej zemi. Do izby vstúpila Ashley. Cítila som jej vôňu, a nie len jej, ale aj vôňu malého.
"Moon, čo stým malým?"
"Zabite ho."
Snažila som sa vstať.
"A ju tiež."
"To nie je dobrý nápad, čo Chris?"
"Ten to zvládne. zavedťe ich do lesa, zvery s ao to postarajú, a keď nie zvery tak slnko."
"ALe veď rany sa jej zahoja."
"Ale nie tak rýchlo, ako si myslíš. Sú spôspbené a posypané slnečným prachom, nebude to mať také ľahké."
"Preto nevie vstať?"
"Presne preto. ANi brániť, je ochromená."
"Bolí to?"
"Hrozne, ukážem ti."
POdišli kumne a ukázal jej krčné svaly. mala som ich napnuté a čelo zvraštené. Telo som mala celé stŕpnuté. Bolelo to, ako sviňa v tom mal Moon pravdu. Ale snažila som s anevydať ani hlásku.
"Zvaolaj Brada a Kleya."
"DPbre.
Zobralo ma na uky a vyniesli von. Nechali nás vlese. Potichu som pozerla na malého.
Draken, budeš Darken, konečne ma napadlo krásne meno. No v otm prišiel Brad.
"Musím ho zobrať."
"Nie, Drakena nie," šomrala som....
Zazvonil mi mobil, vedela som, že za pár hodín bude tma. Stmievalo sa. Počula osm posledné slnečné lúče na obllohe. Roleta sa pomaly sa vytaihla hore a ja som vyliezla s postele. Prešla som k svojej skrini, kde ležali jediné šaty,ktoré som od svojej premeny nosila. Boli to čierne kožené veci, mala som cih pri svojom druhom love. Zišla som dole. Na chodbe som stretla brata. Des bol akýsi čudný.
"Deje sa niečo?"
"Hej, máme službu," povedal Chris nazlostene.
Odpoveď ma troška zaskočila. Veď mi dvaja sme mai včwera službu a nič sme nepokazili, dnes mali mať Bar a el.
"A čo je s El a Barom?"
"El zmizla, a Bar to odmietol."
"Zmizla? Ako je to možné?"
"Neviem."
"Tak poďme, teda dať žrať."
Chris nechcene musel ísť. bol veľmi nahnevaný. Zišli sme do komory. V komore sme mali mäso pre vlkolakov a krv pre nás, upírov. Vlkolaci mali zakázané loviť a starať sa o niečo. Museli sme sa o nich strať my. Neviem prečo to takto vymysleli, veď zo začiatku sme boli ako rodina, ale Moon to zmenil neviem prečo. A upíry prestali loviť, ťtiež. pretože v lese bolo málo lovnej zvery. Posledný lov, ktorý sa uskutočnil na území nášho domova. Bol lovo medveďa grizzliho. Lovili sme ho my s bratom. Bola to akási skúška. Čakali sme veľkého tupého medveďa, no veľmi sme sa zmýlili, bolo nám to priam trápne, keď sme sa s medveďom ocitli tvátou v tvár. Bol obrovský a vľmi inteligentný, nebolo to hociáké zviera. Bolo až príliš múdre. Náš boj s medveďom trval vyše štyroch hodín. Zdalo sa mi to, ako krutý žart. Medveď nie a nie zmrieť, no nakoniec sme ho skolili, bolo to veľmi náročné. Chirs aj ja sme sa priam priplazili do domu. nevládali sme. Boli sme vyčerpaný, ale mali sme jedlo.
Jedlo nám vydržalo na také dva dni, obrat pre dvoch svorkách je obrovský. preot Moon ppotrebova iné spôspby obživy. Keďže lesné zvery už sem loviť nemohli, začali sse loviť psy, mačky, proste domáce zvieratá. Ale ani tieto odpadky nám nestačili, a my sem sa cítili hrozne. Clekom ako bezdomovci. Boli sme hrozný. A keďže Moon nechcel dopustiť aby sme ohrozili ľidský druh, musel okažite nájsť náhradu. Aj našiel. Bol to obrovský bitúnék, kde nás nahlásil, ako odberateľov. Neviem ako sa mu to podarilo, ale odvtedy nemusím e loviť a jedla máme dosť pre oba druhy.
Do obrovských hrncov sme naukladali múso, ktoré sme museli poliať čersrvou krvou. Priviezli ju ešte pred zotmením. A bolo potrebné pripraviť raňajky pre upírov, nebolo by múdre na to zabdnúť. Preto sme do pohárov na stole naliali krv. Kotrá sa šírila po dome, ako vôňa ranného kakaa,každý upír ju cítil na míle ďaleko.
Keď sme v dome všetko pipravili, zobrali sme hrnce a odišli z domu. Museli sme ísť do Jaskyne Vllkov. Do domu vlkolakov. Zastali sem pred menším vchodom a položili sme na zem hrnc. Čakali sme dokým vylezie veliteľ vlkolakov. No dlho nechodil. Prvýkrát som sa dožila toho, že Achiless meškal. Chris, však nebol taký kľudný, ako ja. Práve naopak. Bol netrpezlivý a zlostný. Začal pískať a kričať na Achileesa. pre jedlo vždy chodil Achiless, nikdy v živote som envidela iného vlkolaka.
"Vylez psisko," zalričal znova Chris.
"Chris, prestaň!"
"Daj mi pokoj."
"Počuješ psisko, vylez," kričal znova.
Z jaskyne sa ozvalo hrozné vrčanie. No z jaskyne zase vyšiel len Achiless.
"Christy?"
"Prepáč mu," povedala som Achilessovi.
Chris sa na mňa škaredo pozrel.
"Zabil by som ho," skomentoval.
JA ani Achiless sme sa mu už nevenovali. Chris bol vždy vulgárny, nebol vždy inteligentný a milý.
"Doniesli sme Vám jedlo."
chris bol zúfalý, nenávidel keď som dávala prednosť iným pred ním. Ale ako som mu mala vysvetliť, že mi lezie na nervy, keď to bl on čomi pomohol stať sa dobrou upírkou. Už je to pár mesiacov, od našej premeny budete to skoro rok, a ja som stále normálna, nepocítila som zmenu, teda skoro žiadnu. Až na tú rýchlosť a iný somariny čo majú v rukáve upíri.
Achilessovi som podala Chrisov hrniec čo mal v rukách, bol dosť ťažký, aj keď nám Achiless dáva informácie o ich počte, vždy zjeli toho veľa. Viac akoby som čakala, ale predsa len to boli vlkolaci....... to znaemneá, že mali veľký apetít. Do druhej ruky som mu chcela vopchať môj, ale neišlo to. Achiless pozŕel na mňa.
"Nechaj to tu ja po to prídem," povedal pokojným hlasom.
"Nie, veď ti pomôžem."
Chris aj Achiless sa zatvárili veľmi čudne. Aviem aj prečo. Žiadny upír sa nikdy neodvážil do Jaskyne Vlkov, niktorého to ani nenapadlo. Do teraz neviem prečo, nebolo v písanných pravidlách, skôr nepísaných, ktoré som sa rozhodla v tejto chvíli porušiť, nemyslela som vôbec na následky môjho konania, ale čo by sa mohlo stať? NIč, určite nič.
Zobrala som hrniec do rúk a pustila osm sa za Achilessom. POstupovali sme pomaly do temnoty jaskyne. Achiless zastavil pred prvým vchodom, ktorý strážili dvaja lykani. Boli premenení, neboli v ľudskej podobe.
"Stoj!"
Achiless mal rozhodný hlas. Zastavila som ďaleko pred vstupom. Achiless pokračoval v ceste. Všimol si však, že nejdem za ním. ZAstavil a obzrel sa.
"Čo robíš?"
"Veď si povedal stoj, tak stojím."
Achiless sa rozosmial.
"Prepáč, to nepatrilo tebe, len pokračuj."
"Aha, no dobre," povedala som.
"Nebojíš sa?"
"Nie, prečo mala by som sa?"
"Neviem,""poznamenal Achiless.
"A čoho?"
"Smrti?!"
"Chceš ma zabiť?"
"Nie, ael moji lykani nie sú zvyknutí na upíriu spoločnosť," povedal.
"To mi došlo. Prečo vlastne iných nevidíme?"
"Sú príliš mladí a pochabí."
"MOhli by nám ublížiť?"
"Keď spíte nie, na to nie sú odvážni a ani trénovaní..... avšak, som ešte nezažil, že
by nejaký upír dobrovoľne vošiel do Jaskyne Vlkov."
"No vidíš, tak to je prvýkrát," usmiala som sa.
"Ani nie, tu tvoja cetsa knčí. Ďalej ťa nemôžem pustiť."
"Prečo?"
"Nechcem aby sa ti tu niečo stalo," povedal.
"Dobre, jedlo ti nechám tu, hrnce viete kam patria prídem si po ne.."
"Dobre, ďakujem.... A vy ju nechajte odísť?ô zase zmenil tón hlasu.
Vybehla som von, brat na mňa čakal pred jaskyňou. Jeho pohľad bol neskutočný. Sklamala som ho až pri veľmi.. a horšie na tom bolo, že jeho sklamanosť som cítila. Naša empatia bola hrozná. Snažila som sa dlho ju ovládať, ael vôbec mi to neišlo.
"Prečo si tam liezla?"
"Lebo sa správaš, ako blbec."
"Nesprávam."
"Prečo provokuješ Achila?"
"Lebo ho nemám rád. ZA to ty ho máš rada až moc, nemyslíš?"
"Nie.. a čo to má znamenať?"
"Niečo k nemu cítiš..," povedal Chris," nezabúdaj aj ja to cítim."
"Áno, náklonnosť a úctu, veď je to živá bytosť."
"Je v tom niečo," nevedel dokončiť, " ale ja zistím čo, tvoje city sú čudné, veľmi čudné."
"Daj pokoj," zavrčala som pre zmenu ja.
Bolo to prvýkrát čo mi až takto liezol na nervy.. od kedy sme sa podrobili kvôli mne tejto premene. Bolo to veľmi dávno.
Prišli sme domov, kde nás čakal Moon. Vyzeral veľmi nahnevane.
"Christy, poď so mnou," povedal viac vrčaním, ako rozprávaním.
!pozrela som nemo na Chisa, tiež nechápal čo sa deje. Prišli sme do Mooonovej kancelárie.
"Čo to vystrájaš?"
"Prosím?"
"Prečo si išla do Jaskyne Vlkov?"
"Pomáhala som Achilovi s jedlom, veď ti si hovoril, že mse rovní," vyhŕklo zo mňa.
"To sme, ale do ich jaskyne nechodíme. Chceš, aby mladí lykani nás rotrhali na cucky?"
"Čo?! NEche sa mi to veriť, že by to achiless dovolil."
"To je jedno. Už ťa nikdy nechcem vidieť, ako vstupuješ do ich jaskyne.ô JE ti to jasné?"
"Áno, je to jasné."
"Tak choď."
Odišla som s Mooonovej kancelárie a vbehla som do izby El. Nechápala som prečo moja kamoška zmizla. Vošla som do Elinej izby.Nič zvláštne tam nebolo. Typická izba. Sadla som si najej posteľ. Moje myšlienky blúdili po celom svte. ALe hlavne do dnešného ranného stmievania, ako som to pred nedávnom nazvala. Nepáčilo sa mi, ako so mnou Chris vybehol. Moje otravné dvojča. Dvojča, ktoré dokázalo cítiť to čo ja. Prečo to nemôžem bloknúť? Alebo zastaviť? proste niečo s tým urobiť. Už to nechem, zo začiatku sa to zdalo, ako super nápad, ale teraz... ja neviem. JE to nepraktické. ľahla osm si na posteľ a pozerala na strop. Na strope bl nakreslený výhod slnka. Bol krásny. El bola pred životom upíra, nádejná umelkyňa. maľovala a to krásne. Tak živo.
"Kde si EL?"
"Čo sa s tebou stalo?"
Na moje otázk ysa ozvala odpoveď, nio nie takú ako som čakala. Bol to plač. POzrela som za posteľ, odkiaľ plač vychádzal. Bolo tam malé upírie dieťa.
"A ty si kto?"
Zdvihla osm ho na ruky, v tom do izby vtrhol Chris.
"Christy," skríkol a v očiach mal strach.
"Čo je?"
Spýtala som sa ho spokojným hlaasom.
"Necítim ťa."
"Čo?"
Dieťa som položila na posteľ a dostúpila som od neho.
"Ešte stále," spýatala som sa ho.
Chris zakýval, takže to dieťaťom, nebolo. rozmýšľala som čo som spravila, čo som povedala. na nič sm neprišla. nebolomožné, aby som z minúty na minútu stratila časť svojej premeny.
"Čo si spravila?"
"Neviem. Nič."
"Idemem za Moonom," povedal Chris, no zastavil sa v strede izby," a čo s ním?"
Obaja sme sa pozreli na dieťa.
"Najprv navštívime Moona.. o ňom mi nič nepovieme. Je ti to jasné?"
"Prečo?"
"Lebo nechem, a nechela to ani El."
"Pochybujem," povedal Chris.
"Sklapni a poď."
Zaklopali sme na Moonove dvere.
"Ďalej," povedal Moon,"Chris, Christy deje sa niečo?"
"Necítim ju, prečo?"
"Ale ona teba cíti. Ona dokáže blokovať svoje schopnosti, ako chce.Len sa to musí naučiť, čo je dosť ťažké aj pre skúsenejších upírov, než je Christy."
Nálada sa mi zdvihla ja keď Moon s tými jeho slovami mi kazil dobrý pocit.
"A čo moje myšlienky, tiež ich nebude počuť?"
"Nie, veĎ ťa necíti," povedal sarkasticky Moon.
V poslednom čase som mu sôbec neverila. Bol iný zmenil.
"A môžem sa jej zbaviť?"
"Nie, len ju potlačiť."
"To mi stačí."
"Christy? Čo to robíš?"
"Chris mám ťa rada, ale vadí mi, že si stále v mojej hlave."
"Budem sas kludniť," povedal zúfalo.
"Nie, ja ťa skludním."
Odišla som s Moonovej izby a išla osm pre dieťa a hneď sm zobrala aj kolísku, čo mala El v izbe. veď som ho musela niekam dať.
Dieťa som položila na svoju posteľ, a ticho som ho pozorovala. Bolo zvláštne.
"Prečo El odišla? Prečo ťa tu nechala? Čo teraz budem stebou robiť? Mala by som ťa odovzdať Moonovi, ale nemôžem. Čo s tebou urobí? Neverím mu..."
Dieťa na mňa ticho pozeralo. Neplakalo, neusmievao sa. Tvárilo sa vážne. Očká mu žiarili, ako malá nočné hviezdičky. Pery malo plné a krvavočervené, lenže toto dieťa bolo tmavé, a teplé. Ale špicaté zuby akrvavočervené pery minahovárali, že to je upír. Zrazu sa vynorili ďalešie otázky.
"Odkedy môžu mať upíri deti? To nie je možné, veď me mŕtvi. Naše živé časti sú mŕtve, nemôžme dať život keď ho sami nemáme. Že by si ho El vybrala?.... Ale prečo by si vybrala dieťa? To mi tiež nedáva zmysel. Je to hlúposť."
V hlave som mala toho veľa, a hlavne otázok.
"Kto by mi mohol pomôcť?"
Napadlo ma len jedno meno. Jedno jediné meno, jediný človek ktorému som v posledných piatich mesiacov verila. Bol to Achiless.
Rozbehla som sa ešte do noci. Musela som dostať pár odpovedí, a jediný ktorému som verila bol akurát lykan. dosť komické, pomyslela som si pri svojom behu. NEtrvalo mi to dlho. Zastavila som pri jeho jskyni. Nevedela som čo mám spraviť, či mám na neho zavlať, alebo čo? Svoj plán som uľutovala a odchádzala som keď ma zastvail jeho hlas.
"Christy, čo tu robíš?"
"JA....," rozmýšľala som či mu to mám povedať.
"No?"
"Potrebujem pomoc," odhodlala som sa.
"Stalo sa ti niečo?"
"MNe? Nie..ale vážne sa potrebujem porozprávať."
"Tak prečo s neišla za Moonom, a čo tvoj brat zachvíľu pribehne."
"Nie, blokujem schopnosť:"
"A kto všetko vie, že si sem išla?"
"Nikto."
"Dobre, poď dnu."
Vošla som dnu za Schílom, no zastavila om sa ešte pred vstupom do jaskyne, pozrela som smerom do lesa a na dom. ROzmýšľala som čo mi môže Moon spraviť keď zistí, čo teraz robím. Asi ma zabije.
"Čo je?"
"Nič," povedala som sa pohla sa vpred.
Prešli už aj druhým vchodom kde stáli iní lykani, nie tí čo tu boli ráno.
"Ako často ich striedaš?"
"Koho?"
"Stráže."
"Aké?"
"Tieto," ukázala som na lykanov.
"Aha, oni. Oni? Ani neviem. Robia to smai. MEjú vlastný harmonogram. Neviem o ňom."
V jaskyni sa ozvala hrozné vrčanie. Na krku m naskočila husia koža. Nikdy som nič také nepočula, bolo to hrozivé vrčanie, Moon sa mohol schovať, vlastne každí upír sa mohol schovať pri takom reve.
"Prestaňťe, máme návštevu," zavrčal Achiless.
Vrčanie razom utíchlo. Prešli sme ceztretí vchod. JAskyňa bola chladná a dlhá. A podľa všetkého na niektorých miestach aj vlhká, keďže po stenách stekala voda. Keď sme prešli cez tretí vchod zarazila ma obrovská miestnosť, do ktrej sme vošli. A na konci tej miestnosti bol dom.
"WOW."
"ďakujeme. Teraz si dávaj pozor. Je to tu ié ako u Vás."
"Je mi to jasné."
"DPbe, zak poď." Pristúpila som k nemu a on ma chytil okolo pásu. Nemla by som nič cítiť, ale cítila som teplo jeho tela., priam obrovské horko. Bolo to zvláštne.
"V poriadku?"
"Asi hej."
"Zachvíľku ťa to prejde."
No v to som dúfala. Nebola som zvyknáutá na takú horúčavu. Vošli sme do domu. V znútra bol väčší, ako zvonku,. Nechápala som ako je to možné. Z vonku jaskyňa vypadala malo, ak keby spali na zemi a tu mali kráľovstvo. Zdalo sa mi to väčšie ako u nás.
"Máte to tu prekrásne," povedala som s úžasom na vypracovanú techniku.
"Ďakujem?" povedal Achiless.
Dom bol tmavý, ale všade sa svietilo malými lampičkami, z každého, skôr z každej izby žiarilo svetlo. Nachvíľku ma oslepilo. Dom bol v type straého panstva, také dačo ako u nás. Bol tesaný ručne, čo znaenalo, že to nemohli vytesať dnešný lykani. PO stenách stekala voda a popri bokoch domu, tikela menšia riečka. Bola tu cítiť sviežisť. Po celom dome, aj miestnosti pred domom bola cítiť príjemná vôňa.Vnútrajšok domu, bol iný ako náš. 6iadne schody, nič. Len izby do výšky neviem koľkých metrov. DOm bol okrýhly, a iba po bokoch boli izby, ale bolo ich veľa. Neobvykle veľa.
"poď sem," pritiahol ma Achiles.
Až teraz som si všimla, že z najvyššieho poschodia padá človek. Nechápavo som pozerala na letiaceho človeka. Ale tesne pred zemou s apremeil na lykana a skočil na nohy. Ústa som otvorila dokorán. Toto som nikdy nevidela.
"Čau brácho, ahoj cicka."
"Čauko, čo to zase stvárate?"
"Pokus."
"Aký?"
"Stále ten istý," povedal mladík.
"Nesmrteľnosť?"
"Áno."
Začudovane som sa pozrela na mladíka. Tento mlaý lykan bol tak strašne iný, ako Achiless, ako naši upíri až mi pripadal strašne sexi. Oblizla osm si nenápadne pery. Keby som mohla.. pomyslela som si... ael svoju myšlienku som sa neodvážila dokončiť.
"A ty čo? Vedieš nám upírsku večeru?" spýtal sa mladík, ale neskončil," a nebude jej škoda?"
"Prestaň!" Zavrčal Achiless.
"AHoj, som Edward ale volaj ma Sun."
Sun si s Achilessových upozornení nič nerobil.
"Christy."
"Vie, Achiless hovorí, že si z upírov naschopnejšia. A keď to hovoríon musí to byť pravda."
"Čo?"
"To nie je dôležité," vstúpil do toho Achiless.
"Ale mňa to zaujíma."
"Nechela si sa porozprávať?"
"Chcela."
"My pokecáme potom," povedal Sun.
"Nie. Choď," upozornil ho Achiless.
Z vrchu sa objavila, alebo skôr letelo ďalšie ľudské telo. Ale nezdalo sa, že sa pripravuje na premenu. Pozerala som s hrôzou na lykana, ktorý letel k zemi.
"Matt," zavrčali lykani naokolo.
Lykan menom Matt sa na mňa pozrel a pár metrov pred dopadnutím sa premneil. No nepristál hladko. Vykĺbila sa mu noha a lopatka.
"Zbláznil si sa?"
"Nie. Ty si Christy?"
"Áno," povedal som zaskočene.
Lykan naklonil hlavu.
"Videla si dnes El?"
"Nie, ale.."
"DObre," povedla a odišiel.
"Čo sa ťa pýtal?"
"Nič."
"Sun choď za ním, zisti čo mu je."
Sun odišiel a ja s Achilom sme išli do jeho kancelárie. Prešli sme rýchlo cez stred okrúhlej miestnoti a zastavili sme pri stene.
"Lez."
Začala som liezsť po stene. Vyliezli sme až na posledné pochodie. A skočili sme dnu. Bol to iný princíp ako u nás. Neši upíri začínali byť lenivejší a lenivejší.
lykani behali, ksákali, bitky, výcviky.. takto som si predstavovala klan. Nie kao náš dom...Neboa som si istá čo vôbec spia.
"Ste až príliš iní ak my, byť tak lykankov."
"Vieme. Ale teraz.. čo si potrebovala?"
"Potrebujem vedieť niečo o rodení detí."
"Neučila si sa to v škole?"
"Myslím medzi upírmi."
Achila moja otázka dosť zaskočila sama som to videla.
"Prečo to chceš vedieť? Prečo sa nespýtaš na to Eda?"
"Eda?"
"Myslel som tvojho šéfa."
"V posledných piatich mesiacov mu vôbec neverím."
A veríš lykanovi?"
"Áno."
Samej mi to pripadlo pritiahnuté za vlasy. A čo si v tej chvíli myslel Achil?
"Upír s upírom nikdy nemôžu mať deti, ale upí a lčovek alebo lykan samozrejme, že môžu."
"Takže ak by som chcela dieťa musela by som sa vyspať s človekom?"
"Alebo s lykanom."
"Ale ako.."
"Nikto nevie. Prečo ťa to tak zaujíma?"
"Len tak."
"Chceš dieťa?"
Achilova otázka ma zarazila, prim uzemnila.
"Čo? Nie.. ja?"
"nechcel som byť zvedavý, prepáč."
"Nič sas nestalo, nechcem mať dieťa."
"Tak potom nechápem prečo sa pýtaš.."
"Do frasa."
"Čo je?"
"Slnko vychádza."
"To už?"
"Áno."
Achil tiež cítil východ slnka no nie tak skoro ako ja. ALe tento krát to zlyhalo. Ucítila som ho už keď bolo na oblohe. Počula som slnečné lúče ako sa dotkyli horizontu. Rozbehla som sa von, vedela som, že mám izbu na západnej strane a slnko ešte nie je tak vysoko, aby som nedobehla domov. Nechcela som tak skoro prísť o svoj život, milovala som nesmrteľnosť. Ten pocit. Nečakala som však od svojho behu zradu, ako náhle moje telo zacítilo východ slnko, prestávalo poslúchať. Nebežala som ani spolovice tak rýchlo. Opak bol pravdou. Musela som kráčať ka človek. Vedela som, že môj život je v ohrození, a nieje nikto kto by ma mohol zachrániť. Nebola som ďaleko od domu, keď slnko vykulko spoza domu. Zavrela som oči a čakala bolesť. Neprišla, nič sa nestalo. Pomaly som otvorila oči.
"V poriadku?"
"Ty? Čo tu robíš?"
"chránim ťe, ale ak sa ti nelúbi môžem odísť," povedal s úsmevom.
"Nie."
"Ani by som nemohol, si moja práca."
"Tvoja práca?"
"Áno, veľmi príjemná práca."
Odviedol ma do domu, moje okno ako jediné bolo otvorené, aj keď roleta bola dole. Dvre boli zamknuté a aj ostatné vchody do domu. Sun ma zdvihol na ruky. premenil sa. Jeho telo bolo väčšie, čím som dostala viec tieňa. vyskočil na môj balkón. Uložil ma do postele a odišiel.
Ráno po zabadnutí slnka ma prišiel zobudiť Chris.
"Kde si bola?"
"Čo?"
POvedala som ustato.
"Padaj."
BOla som príliš ospanlivá, aby som si uvedomila čo brat chce.
"Christy," začal so mnou triasť.
"Čo?"
"Kde si bola?!"
"Kedy?"
"Včera."
"V lese."
"Iba v lese?"
"Áno, dones mi jedlo."
Vyliezla som s postele a chystala som sa pozrieť dieťa. Ale dieťa zmizlo.
"Chris," pobudila som jedný, zavrčaním celý dom.
Chris dobehol do izby.
"Kde je?"
"Kto?"
"Dieťa."
"Neviem."
"Chris," zavrčala som znova.
"Christy, je naozaj neviem kde je."
"Okažite ho pohľadaj."
"Kde?"
"Je mi to jedno."
"Aj mne," zahudnral Chris.
Chris sa otočil a odišiel. Ako mohlo dieťa zmiznúť? To nie je možné. Nepamätám sa či ho zobral Sun. SUn? To nie. Na čo by to robil. veď mi zachránil život, neuniesol by mi dieťa. Tak kto teda?" Ale viac mi v hlave vŕtal včerajší večer, teda deň, alebo čo bolo. Lykan mi zachránil život a nemusel, nikto nevedel, že osm bola u nich. Ale zachránil ma. POPmohol mi. Upír by žiadnemu lykanovi nepomohol. Moon to prísne zakázal. Nie sú bezpeční. V čom ešte klamal? NA dieťa som úplne zabudla. nebola by som dobrá matka.
"Dobré ránko," povedal Ashley.
"Chceš niečo?"
S Aschley sme vôbec nevychádzlao. Bola to pika, ktorá nemala žiadne IQ. Bola to tupučká upírka. Ani jej schopnosti nestáli za veľa.
"Nie, idem."
Zase som nepochopila jej chovaie. Bolo pre mňa cudzie,komplikované.
"Christy," zavolal ma Moon.
Vošla som do Moonevj izby.
"POtrebuješ niečo?"
"Zavri dvere."
Nemala som dôvod neposlúchnuť. Pribehol ku mne a vrzilmi. Silu akú dal do rany ma nadniesla. Moon, ale s údermi vôbec neprestával, práve naopka jeho rany silneli. Nič nehovril len ma bil. Snažila osm sa odblokovať schopnsoti, ale neišlo mi to. Vnímala som len rany. Vedela som, že rany sa mi rýchlo zahoja, ale nevdela som prečo dostávam bitku. Moon skončil. Konečne, pomyslela som si a cítia som svoju vlastnú krv. Neviem koľko táto bitka trvala. Jediné čo mi fungovalo boli moje uši. Oči nevideli, nohy som necítila. Jediné čo som mohla bolo počúvať atroška cítiť. Ležala som na chladnej zemi. Do izby vstúpila Ashley. Cítila som jej vôňu, a nie len jej, ale aj vôňu malého.
"Moon, čo stým malým?"
"Zabite ho."
Snažila som sa vstať.
"A ju tiež."
"To nie je dobrý nápad, čo Chris?"
"Ten to zvládne. zavedťe ich do lesa, zvery s ao to postarajú, a keď nie zvery tak slnko."
"ALe veď rany sa jej zahoja."
"Ale nie tak rýchlo, ako si myslíš. Sú spôspbené a posypané slnečným prachom, nebude to mať také ľahké."
"Preto nevie vstať?"
"Presne preto. ANi brániť, je ochromená."
"Bolí to?"
"Hrozne, ukážem ti."
POdišli kumne a ukázal jej krčné svaly. mala som ich napnuté a čelo zvraštené. Telo som mala celé stŕpnuté. Bolelo to, ako sviňa v tom mal Moon pravdu. Ale snažila som s anevydať ani hlásku.
"Zvaolaj Brada a Kleya."
"DPbre.
Zobralo ma na uky a vyniesli von. Nechali nás vlese. Potichu som pozerla na malého.
Draken, budeš Darken, konečne ma napadlo krásne meno. No v otm prišiel Brad.
"Musím ho zobrať."
"Nie, Drakena nie," šomrala som....
piatok 19. júna 2009
LAVICA TAJOMSTVA casť .....
Hotovo, pomyslel si Martin. Položil pero na stôl a hrubý zväzok papierov vložil do obálky. Ešte raz zdvihol pero a na obálku napísal " Pre mamu a otca" Zišiel dole do kuchyne a obálku položil na stôl. Poslednýkrát sa poobzeral po dome. Vzdychol si a vrátil sa späť do svojej izby. zavrel za sebou dvere a sadol si na posteľ. Do rúk vzal nabitú zbraň. Pozrel na fotografie, ktoré mal vedľa seba. Po líci mu stekala slza. Prepáčte,pomyslel na svojich rodičov. Zavrel oči, do úst si vložil chladnú oceľ. Prst položil na spúšť a vystrelil.
William Dark odomykal dvere do svojho domu. Domov prišiel o niečo skôr, ako povedal synov. Do zámky pichol kľúčik, keď sa z domu ozval výstrel. Will sa tak zľakol, že kľúče mu padli na zem. Spamätal sa dosť rýchlo, zodvihol zväzok kľúčov a odomkol dvere. Vošiel dnu. Po celom tela mal zimomriavky a bolo mu zle. Pobehal všetky izby na prízemí, nič nechýbalo, všetko bolo na svojom mieste.
Zbláznil som sa? Asi som zle počul. Kto by tu strieľal?Povedal si viac-menej výsmešným tónom.
"Maťo!"
Nič. Žiadna odpoveď.
"Martin," zakričal otec znova.
Ale stále sa nič neozývalo. Will vybehol hore schodami a smeroval k synovej izbe. Pri dverách sa zstavil a zaklopal.
"Maťo? Si tam?"
No nikto sa neozýval.
Will vkročil dnu. Chcel sa ubezpečiť, že jeho jediný syn je v poriadku. Otvoril a vkročil dnu.
"Preboha," skríkol Will a padol na kolená.
Pomaly sa doplazil k synovej posteli. NA okne oproti synovmu telu bol krvavý fľak, posteľ bol od krvi. Will sa ako tak dal dokopy. Postavil sa vedľa posteli.
"Martin, vstávaj," plakal Will a v náručí mal, ešte stále teplé telo svojho syna.
"Prečo si to spravil? Prečo?"
Will z vrecka vybral mobilný telefón a zavolal políciu a záchranku.
"Dobrý deň, pri telefóne William drak, chcem nahlásiť samovraždu."
"oObrý deň, o koho sa jedná?"
Spýtala sa zachránarka.
Will vybuchol do plaču.
"Môj syn, bývame na Šofoltého 15, prosím ponáhľajte sa."
Hneď nato zložil telefón. No telefón nschoval späť do vrecka vedel, že budú volať druhýkrát. Mal pravdu.
"Haló?"
Ozval sa.
"Potrebovali.."
"Ja viem, ponáhľajte sa, prosím," znova položil.
Práve vtedy vyrazila sanitka. Will si zase sadol k synovi.
"Synček prečo? Kde som zlyhal? Kde?"
Syna zase zdržal v náručí.
Will už dlhšie nedokázal byť pri synovi, aj keď ho strašne miloval. Nedokázal pozeral na jeho mŕtve nehybné telo. Bolelo ho s toho srdce. Zišiel dolu do kuchyne a oprel sa o kuchynskú linku. Bol zničený a tá najťažšia vec ho len čakala. Musel zavolať svojej Vanesse, Mrtinovej matke. Zdvihol domáci telefón a vytočil manželkine číslo.
"Haló? Martin?"
"Hmm...nie. To som ja Will."
"Will? Potrebuješ niečo? Stalo sa niečo?"
"Zlato, mala by si prísť domov," povedal Will.
"Čo sa stalo?"
"Nie je to dobrá správa, príď domov."
"Will povedz mi čo sa stalo? Je Martin v poriadku?"
"Nie, nie je. Príď domov," zopakoval tretíkrát.
"Daj mi Martina," povedala Vanessa naliehavým tónom.
"To nepôjde," povedal jej Will.
"Čo sa to deje? Čo sa stalo?"
"Martin," začal Will, no ešte stále nevedel ako to má manželke povedať. On sám bol celý zničený a čo to spraví s ňou?
"Čo? Čo je s ním?"
"Martin je mŕtvy," vypadlo z Willa.
Nastalo ticho.
"Vanessa?"
Ale ona neodpovedala, bola ticho.
"Vanessa?!"
Stále nič, Willovi to pripadlo podobné, ako pri jeho synovi.
"Vanessa!?"
Zakričal do telefónu Will. V telefóne začul tiché plakanie.
"Okamžite letím domov," s týmito slovami zložila telefón.
Will nenamietal sám ju teraz potreboval. Will zložil telefón a ozval sa zvonček. Náhlil sa otvoriť dvere.
"Dobrý deň, ste William Dark?"
"Áno," povedal Will.
"Nahlásili ste samovraždu?"
"Áno, poďte za mnou."
Policajti aj zachránari vošli do domu. Will ich okamžite zaviedol do synovej izby. Do izby, ako prví vošli kriminalisti a patológ.
"Je to chlapec vo veku 18-20 rokov, čierne oči, bloďavo-medené vlasy. Športový typ, jeho hridné a brušné svaly sú veľmi dobre vypracované, je vysoký asi 170-180 cm. Je to veľmi pekný chlapec," povedal nakoniec patológ.
"No dobre," povedal jeden z kriminalistov," ale povedz nám ako zomrel."
"Strela do hlavy, zabil sa sám. Zbraň si vložil do úst a vystrelil."
Toto Will nezvládol a zišiel spúť do kuchyne. O jeho synovi hovorili, ako o veci. To sa mu vôbec nepáčilo mal s toho nervy. Will si spravil kávu a začal ju piť, keď nemu prišiel kriminalista.
"Prepáčte, môžem Vám položiť pár otázok?"
Will sa skormútené pozrel na kriminalistu. Prikývol.
"Volám sa Marcel Fotbas, som kriminálny vyšetrovateľ," povedal.
"Dobrý," povedal sucho Will, " čo chcete vedieť?"
"Ako sa volal Váš syn?"
"Martin Dark," povedal Will.
"A koľko mal rokov?"
"19. Bol práve v maturitnom ročníku," povedal Will.
"Mal Váš syn nepriateľov? Alebo mal nejaké problémy?"
"Nie, bol obľúbený aspoň myslím. A nemal problémy."
"Nestalo sa niečo v poslednom čase?"
"Ako to myslíte?"
"Rozchod s priateľkou, nieakú prehru, zlé známky.. ," povedal kriminalista.
"Zomrel mu kamarát."
"Ďakujem," povedal kriminalista a odišiel.
Po dvoch hodinách sa ich dom vypratal. Všetci odišieli. Martinove telo odviezli do márnice. Will si musel sadnúť, premiestnil sa do obývačky a ľahol si na gauč. Bolo mu zle, nevedel čo si ma myslieť. Bol zničený. Nechápal čo sa stalo, nechápal prečo sa to stalo. Čo sa stalo jeho synovi? Čo bolo príčinou, že sa jeho syn zastrelil, čo sa stalo? Prečo? Aké mal problémy? Prečo? A prečo si nič nevšimo, prečo nič nepovedal? Zdalo sa mu, že všetko pokazil. Všetko prečo žil je teraz mŕtve.
V zámku sa ozvalo cvaknutie. Prišla Vanessa.
"Will?"
Vkročila do domu. Will sa postavil s gauču a prišiel na chodbu.
"Vanessa," povedal a objal ju.
Vanessa bola uplakaná.
"Vanessa, všetko je to moja chyba. Niš sosm si nevšimol, nevedel som, že trpí. Bol som slepý."
"Aj ja," povedal zúfalo Vanessa, " kde je?"
"Odviezli ho, už tu bolo polícia. Ako to, že si tak rýchlo zohanla let z Španielska?"
"Mám svoje kontakty," povedal Vanessa.
"Ako? Prečo?"
Pýtal sa zse Will, pýtal sa skôr sám seba, ako svojej manželky.
"Neviem, boli sme málo s ním. nevieme o ňom skoro nič. Vždy sme boli v tom, že sa mu žilo dobre. Nevedeli sme čo s ním naozaj je."
Vanesse prišlo zle. Zakrútila sa jej hlava a ona skoro spadla na zem. Will ju stihol zachytiť a odniesol ju do obývačky na gauč. Potom vošiel do kuchyne a začal robiť kávu. Medztým sa Vanessa prebrala a prišla za Willom. sadla si na stôl.
"Will?"
"Áno?"
"Čo je toto?"
Ukázala na obálku. Will sa nahol cez linku a pozrel na stôl. Na stole bola obálka, nola dosť hrubá. A na nej " Pre mamu a otca"
"Čo je v nej?"
Vanessa vybrala zväzok papierov.
"Je to od Martina," skomentovala podľa písma," počúvaj," povedala a začla čítať.
"V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť. To čo som dnes spravil nie je Vaše chyba. Ste suprový rodičia. Nie je to Vaša chyba. Viem, že som Vám teraz spôsobil obrovskú bolesť. Prepáčte. Ale všetko Vám poviem. Vysvetlím Vám prečo som to spravil. Aj keď je toto troška ťažšie, ako som čakal. Všetko sa to začalo strednou školou. Do strednej školy som bol obľúbený a celkom úspešný vo futbale aj v súkromí, čo svedčí aj môj vzťah so Sofiou. ALe na strednej škole mi začalo niečo chýbať. Prvý polrok som to akosi nevnímal, dúfal som, že tento pocit nedostatku prejde rýchlo. Na druhý polrok v prvom ročníku som si tento pocit uvedomaval viac a viac. Mal som potrebu. Ale nemal som potuchy akú, potreboval som niečo, ale nikde som nenašiel čo. Nemal som, ani len potuchy. A nevedel som ako to nájsť. Prišli prvé nápady. Povedal som zbohom futbalu a polovice priateľom, ktorý mi už vtedy liezli na nervy. Poslal som ich hlboko a ďaleko. Pocit, ktorý na mňa dolahol bol skvelý. Priam okúzlujúcu. Ku koncu letných prázdnin som sa rozišiel so Sofii aj s ostanými priateľmi. Nemal som na nich náladu. Pocit sa znova vrátil. Miloval som ho, aj keď som mu nechápal. Viedol som dlhé rozhovory sám so sebou. Nepamätám si, aké to bolo rozhovory,aj keby som ich rád citoval, ale moja pamäť si to nepamätá. Škoda.
Nastal druhý ročník. Stále sosm sedel so spolužiakom a musel som sa s ním rozprávať, keď nie cez prestávky tak cez hodiny, cez písomky, keď nieoč nevdel. A nevedel toho dosť veľa. Bolo to pre mňa uptrpenie. Rozhovory ma boleli, ako keby mi do tele zabodli dýku. Vždy keď som prišiel domov rozmýšľam som ak to zmenť. Len tak ísť za profesorom a povedať mu, že už s ním nechcem sedieť by vzbudilo dojem, hlavne ak som nemal vysvetlenie. NA druhý deň som ako každý deň prišiel do školy. Rozhliadol som sa po triede, svojho spolusediaceho som nevidel. Potešil som sa, že by ma Boh vyslišal?
Je to možné? Nie je tu, nie nie....opakovali sa mi v msli tieto slová.
S úsmevom an tvári som si sadol na svoje miesto. Vytiahol papiere a začal kresliť svoje čmáraniny, ktorým som rozumel iba ja. Moja radosť však rýchlo pominula, keď som ho uvidel vojsť do triedy. Moja radosť pominula.
Škoda, musel prísť? Pomyslel som si. No čo už, ešte to vydržím.ň
Ku koncu roku som bol úplne sám, nikto o mňa ani len nezakopal a ja som bol šťastnejší, ako kedykoľvek predtým. Teda skoro, ešte stále ma trápil môj spolusediaci. Musel som sa ho zbaviť,a el stále som nemal dobrú výhovorku. a prísť len tak za profesorom a povedať mu, že s ním nechcem sedeiť je troška ujeté ajna mňa. Preto osm ten polorok zvládol. Ale na konci roka som stretol pána profesora.
"Martin, chválim ťe pekne si skončil."
"pán profesor, nemohl by som na budúci rok sedieť sám?"
"Prečo? Stalo sa niečo?"
"Nie, len by som bol radšej."
"Uvidíme na budúci rok."
Letné prázdniny som si celkom užil, až do kým ste ma nevytiahli na hory. Tváriť sa, že som šťastný a pri tom trpeť, ako kôň, nie je ľahké.
Som doma, povedal som si, keď sme po dvoch týždňoch vrátili domov , Samota, som doma! kričal som, ale moja milovaná Samota sa neozvala. Nechápal som prečo. Prečo neopovedá? Kde si? Čo robíš? Chcem byť s tebou, hovoril som jej.
Zaspal som rýchlo a zobudil som sa až na druhý deň.
Samota si tu? Nebola, neodpovedala.
Celé dni som rozmýšľaľ čo také som spravil.
Ja blbec, pomyslel som si, veď ja som ju zradil. Nechal som ju tu. A ja som odišiel preč. zase som myslel len na seba. Som ja ale kretén. Samota, prosím prepáč mi to, som blbec, zabudol som ťa zobrať. Prosím prepáč Môj stav sa zhrošoval, ako inak. Čím dlhšie som bol sám tým viac som blúznil. Samota mi odpustila.
Nastal tretí ročník a ja som sa chystal do školy, na svoj rozhovor s triednym profesorom som úplne zabudol. Kto mal na to myslieť. Vošiel som do triedy triedny už bol vo vnútri. V mojej lavici sedel cudzí chalan, pozrel som nechápavo na triednoho.
"Čo sa tu deje?"
Spýtal som sa prelaknute.
"Veď si chcel sedieť sám, nie?"
POzrel som na profesora.
"To áno," povedal som zaujato.
"tak posledná lavica je tvoja," povedal profesor a ukázal prstom.
Môj mozog to spracovával dlho. Bola to prvá bitka ktorú sme so Samotou vyhrala, prvá bitka. Ale nie celá vojna, aspoň tak som to zvykol hovoriť. Bol som vzrušený, priam zvláštne očarený. Nehovoriac čo si myslela moja milovaná Samota.
Podarilo sa to, počuješ? Podarilo som sám, už len ty a ja.. budeme blúdiť s myšlienkami do krajiny-nekrajiny, do miest ktoré žiadny človek nenavštívil. Budeme šťastný, hovoril som jej.
Ani som si nevšimol, že do triedy vstúpil vyučujúci profesor.
"Martin Dark," ozval sa hlas.
Úplne ma to vytrhlo z môjho zamyslenia, pozrel som na neho.
"Áno?"
"Hovor," povedal profesor.
Čo odomňa chce? Veď je začiatok roka, nech mi dá pokoj. Nemám náladu, povedal som si pre seba.
"Aké si mal prázdniny? A hovor po francúzky, samozrejme," povedal.
"J'ai pris les congés. Avec les parents, nous avons été sur le voyage. Nous avons été dans les montagnes, il y avait une belle."
Profesor sa spokojne usmial.
"Vieš pekne po francúzky, ale pozor by si mohol dávať."
Usmial som sa na späť. Profesor sa posunul ďalej.
Otrava, nedá pokoj,pomyslel som si. Takto isto prebehol celý deň, no otrava. Konečne som dobehol domov, zatvoril som sa do svojej izby. Zapol hudbu a ľahol na posteľ.
Prepáč,začal som rozhocor so Samotou, musel som. Inak by nás rozdelili to nemôžem dovoliť. JA ťa potrebujem, milujem. Si môj život, aj smrť. Rozumieš? Potrebujem ťa.
Samota mi nikdy priamo neodpovedal. Ale ja som aj tak cítil jej prítomnosť, jej vôňu.
Takéto rozhovory som s ňou viedol celé dni a noci. Až keď sa môj život ta trošku nezačal otriasať. Bolo ku koncu novembra možno, začiatkom októbra do našej dediny sa prisťahoval nový chalan. Damian.
"Decká," povedal triedny, keď vkročil do triedy, " máme nového spolužiaka."
Oznámil nám všetkým. Ako vždy som si nič čo povedal triedny nevšímal.
"Damian si sadne vedľa Martina," povedal triedny.
Priam som sa vystrel na stoloičke a pozrel na chalan, ktorý ma narušiť moju auru...
Damian ma pri prvom pohľade očaril, nedokázal som nič povedať, ani odtrhnúť zrak. Niečo ma na ňom priťahovalo. Damian bol o niečo vyšší ako ja, tmavé vlasy a tyrkysovo-modré oči, prosto fešák. Sadol si ku mne, jeho chôdza bola pevná a sebavedomá.
"Ahoj, som Damian."
"Ahoj," povedal soma odtiahol som sa.
Damina na mňa celú hodinu pozeral. Bol som s toho nervózny. Nedokázal som vedľa neho sedieť. Vyšiel som s triedy. Chcel som ísť domov, oddýchnuť si. Bol som na dne a nebolo mi vôbec dbre. Neviem čím to bolo. Konečne som ho našiel.
"Pán profesor," začal som, " mohli by ste ma uvoľniť domov?"
"Kvôli čomu?"
"Necítim sa dobre," povedal som.ň
"No tak dobre, vypíš si priepustku," povedal mi.
Vypísal som si ju, ešte raz som ho našiel, aby mi ju podpísal a odišiel som preč.
Vybehol som zo školy a začals om sa potiť.
Čo mi je? Veď do teraz mi nič nebolo? Čo sa to deje? Nedokázal som chodiť, bolo mi hrozne. Podopieral som sa celou cestou domov.
Prečo mi to robíš? čo som ti spravil? Damian? Damian je len a len spolužiak, ešte k tomu nový. Nič ti nehrozí, nebuď taká. Prestaň! Hovoril som Samote. Konečne som sa dostal domov, aj keď to nebolo ľahké. V hlave mi hučalo, žalúdok si robil čo chcel. Odomkol som dvera a vstúpil dnu. Zabuchol som dvere a chcel som sa pohnúť do predu, ale moje telo to nezvládlo. Odpadol som.
Prebral som sa na chladný vánok.
Čo sa to deje? Kde som? Nevedel som sa zorientovať. PO chvíľke som si uvedomil kde som, vybehol som hore do svojej izby a začal som cvičiť do kým som nepocítil únavu. Potom som okamžite zaspal.
Ráno som sa zabudil na budík. Zjedol som kúsok cleba a odišiel som do školy.
Už sa to nestane. Neviem čo sa to so mnou stalo. Pochop som len človek. Chybujem. Je to moja vina. Nechcel som. Prepáč. Ja ... chápem. Viem si predstaviť čo si teraz msliš. Níe. Nič nebude. Určite . Nie. Nechcem kamarátov, chcem teba. Nesmieš ma opustiť.
Začal som bežať. Bežal som za ňou. smaota so so mnou vždy hrala. Ale teraz to bolo vážne.
Zostaň so mnou, prosím. Potrebujem ťa. Miluje ťa. A ty ma chceš opustiť? Len tak? No dobre, ale to nič nebolo. Iba " ahoj" to nič nie, naozaj. Tak prečo ti to vadí? Ja? Čo? Nie, to máš odkiaľ? Nie, nie som gay.
V mojej hlave som začal zvyšovať hlas.
Nie! Určite nie!
Dobehol som do kšoly. Vbehol som do triedy a sadol som si na miesto.
"Ahoj," povedal damian.
Len som ľahko prikývol.
Damian sa zamračil, ale nič nepovedal. Začalo vyučovanie. Na každej hodine som si kreslil, občas som si všimol, že Damian pozerá na moje kresby. Jeho výraz bol zmätený. Nevedel som pochopiť prečo.
"Pekne kreslíš," povedal nakoniec.
Neodpovedaj, nebuď blázon,hovoril som si. Neopováž, počuješ?! Neodpovedaj.
Len som sa ľahko usmial a mlčal som.
"Si odtaiľ to?"
Skúsil damian znova.
O očmu ide? Čo chce? To nie je od neho pekné. Prečo otravuje? Nemôžem mi dať pokoj? Mohol by.
Neopovedal som. Ani ma len nenapadlo.
"Neišiel by si von?"
Čo?!Skríkol som v mysli.
NIe, určite nie. Čo ťa to napadlo? 3ibe ti? A čo moja milovaná Samota? Ty si naozj debil. Sorry, ale toto nie. Pomyslel som na Samotu,neboj sa, neopustím ťa. Nikdy.
Zakýval som hlavou.
"Škoda."
Jeho slová som už nevnímal. Nemal som prečo. Toho chalana som vôbec nepozanal a chcem, aby som opustil svoju milovanú Samotu. Nikdy v živote."
Vanessa prestala čítať. Pozrela na Willa a nadýchla sa.
"Ja.."
"Tiež som s toho hotový."
"Nemala som potuchy, že bol chorý. Je to vôbec choroba?"
"Neviem v živote som o tom nepočul.."
"Ako je možné, že sme si to nevšimli?"
"Za všetko môže tá naša práca. TY si bola celé dni na cestách a ja v kancelárií."
"Ale ako sme to mohli..."
"Ja neviem, ja...."
Vanessa pokrútila hlavou a pkračovala v čítaní.
"Deň sa chýlil ku koncu, spravil som ešte pár cvikov a zaspal som.
Na druhý deň mi v škole bolo, zle ešte horšie ako pred týždňom, neviem čo mi bolo, ale nedalo sa to vydržať. Záchvaty nevolnosti som mával častejšie, ako som dokázal zvládnuť. Ale nevšímal som si ich.
"Prepáč," ozval sa známy hlas.
Zdvihol som oči, vedľa mojej lavice stála Sofia, prišla za Damianom.
"Ahoj," povedal Damian.
"Čo dnes ísť von?"
"Prepáč Sofi, ale nemôžem."
"Nevadí, veď aj zajtra je deň."
Damian prikývol.
"Čo je?"
Spýatal sa ma. Zaskočene som na neho pozrel.
"Prosím?"
"Vieš hovoriť?"
Spýatal sa výsmešným tónom.
"Samozrejme. Prečo by som nevedel?"
"Lebo zatiaľ si so mnou neprehodil ani jedno slovo, tedaokrem na slovko ahoj."
"Čo už," povedal som.
"Odkiaľ si?"
POzrel som na neho.
Nedá pokoj? Blbec.
"Z dediny," povedal som.
"A presen?"
Čo odomňa chce? Otrava.. Rušiteľ. Neznášam ťa... A ani svoju blbú výchovu...
"Šofotlého 15, prečo?"
"Zaujíma ma to."
Na mňa zase doľahol ďalší záchvat, čo najskôr som sa musel dostať domov. Cítil som sa ja ako zradca, zase som ju zradil. Blbec. Ale v hlave mi hučal ďalšia myšlienka, čo keväby Damian prežíval Samotu so mnou? JE to možné?
Prečo? Pýtal som sa jej. To nie je dôvod. Tak toto už dôvod je. ALAe veď. No tak... bude nás viac. Budeme schopný.... Prosím.. Dobre.
Začal som sa celý chveť. V živote, ani nikdy predtým som nepocítil také chvenie, ako teraz. A teraz ma príčina vôbec nenapadala. Pomaly som sa dostal z triedy.
"Martin," zavolal ma tiredny.
Otočil som sa.
"Si v poriadku?"
"Je mi..."
Nestihol som dokončiť, keď mi triedny pchal do rúk priepustku. Priepustka bola už vyplnená, vošiel som do triedy zbalil si veci a odišiel som s triedy. Môj stav sa cestou domov zhoršoval. Videl som rozmazane, hlava sa mi neuveriteľne a rýchlo krútila, mal som sucho v ústach a srdce mi rýchlo búšilo. Ušiach sa mi zdalo, že mám vodu, alebo neičo podobné. Konečne som došiel doomov. Odomokol som dvere a vstúpil dnu. Keď som zavrel dvere dúfal som, že môj stav sa zlepší. ALe mýlil som sa. V hlave totálne reval akýsi čudný hlas a uši ma s toho boleli.
Čo to má byť? Čo sa to deje? Nespravil som ani dva kroky a spadol som na zem.
Prebral som sa na čudnom mieste, keďže som ešte stále poriadne nevidel, šmuhy okolo mňa boli biele, až príliš osvetlené. Boleli ma s toho oči. Po chvíľke, keď som bol viac pri vedomí som zacítil ostrú vôňu.
Fuj, čo to tu tak páchne? A kde je samota? Dnes sa mi neozvala, zase som ju zradil. Som nechutný zradca. Prepáč, prepáč. Som debil viem. Zaslúžim si trest.
"DObré ránko," povedal neznámy mužský hlas.
Snažil som sa zaostriť, ale vôbec mi to neišlo.
"Váš zrak sa zaostrí, majte strepenie," povedal muž.
"Kde som?"
"V nemocnici."
Aha to vysvetľuje ten nehorázny smrad, je to tá odporná dezinfikácia...
"Čo sa mi stalo?"
"Odpadli ste. Kedy ste naposledy jedli?"
Kedy som jedol? A čo ja viem? Keby si sa ma spýtal kedy osm cvičil. To by som odpovedal vedel. Bolo to dnes ráno pred odchodom do školy, ale jedlo??? Fúúhhaa tuším včera, ale nie som si istý.
"Pravdu povediac nemám tušenia," odpovedal som troška zahanbene.
"V tele máte nedostatok živín, Vaše telo sa kŕmi Vaším telom," povedal doktor.
Pozrel som an doktora. Aj jeho asi napadlo to čo mňa.
Bulímia, anorekcia? Nikdy. To sa mňa nikdy netýkalo.
"Nie som bulimik, ani anorektik."
"Tak mi potom vysvetlite nedostatok živín vo Vašom tele."
"neviem, ale čo určite viem je, že nie som chorý. Rozumiete?"
Bol som nahnevaný na doktorov tón, s ktorým so mnou hovril. Urazil som sa.
NIe som predsa psychopat. Mám rád jedlo, len v poslednom čase nie som hladný. To je všetko, pomyslel som si.
Doktor mal zamyslený pohľad."
"Ja som tam bol," povedal Will.
"Prosím?"
Prerušila svoje čítanie Vanessa.
"Bola si na dvojtýždňovej ceste vdubai, doktor mi volal. Ale nič mi nepovedal."
Lprečo si to nepovedal mne?"
"Ja..," Will neodpovedal.
"O tom sa porozprávame neskôr."
A začala znova čítať.
" "Nie ste náhodou " nechcený anorektik?"
Skúmavo som pozrel na doktora. Doktor bol v stredných rokoch. Mal hnedé vlasy a hnedé oči. Bol vysoký, asi ako ja a mal priemeranú postavu. Doktor na mňa pozeral obozretne, ale milo. Hľadal v mojej tvári niečo, čo som nevedel pochopiť. A čo tam určite nenašiel.
Nechcený anorektik? Také aj býva? Nidy som o tom nepočul.
"Čo to znamená?"
"To znamená, že Vaše telo, Váš organizmus Vám neoznamuje či ste hladný, alebo inú potrebu. Týka sa to väčšinou jedla. Je zaujaté niečím iným, ale vy si to neuvedomujte. Chápete?"
"Áno, a myslím, že aj reálne," priznal som sa.
"necháma si Vás tu, musíte pribrať," povedal doktor," a po prepustení budete musieť chodiť na kontroly, rozumiete?"
Prikývol som. Doktor odchádzal preč s mojej izby. Pozeral som na jeho vyrovnané kroky.
"Prepáčte," zastavil som ho pri dverách.
Doktor sa otočil.
"Kto má sem priviedol, Alebo ako som sa sem dostal?"
"Vaši kamaráti."
"Kamaráti?"
"Sofia a Damian. Sú voknu vpustím ich dnu?"
"Nie, chcem byť sám."
"Dobre, pošlem ich domov."
"Ďakujem," povedal som doktorovi.
Doktor sa milo usmial a zase odchádzal preč, keď stisol kľučku zasekol sa.
"Skoro som zabudol," povedal a pleskol si po hlave.
Zmätene som na neho pozeral.
"Váš otec zajtra príde, skor ráno."
"Vy ste mu volali?"
Vykríkol som zdesene.
To bude koniec. Stratím Samotu.
"Ja nie, ale Sofia."
"A budete s ním zajtra hovriť?"
Spýtal som sa už kľudnejšie.
"Ak si to nepraješ tak nie."
"Neprajem si to. Chcem mu to povedať sám," povedal som doktorovi.
Ten sa usmial a odišiel.
Milý chlapík,pomyslel som si.
Ale čo tí dvaja chceli u nás doma? Čo tam hľadali, a hlavne On? Damian? A ako sa dostali dnu, veď som zatvoril. Tieto otázky ma trápili najviac.
Damian má niečo zaľubom a ja neviem čo. Ako to zistiť? Pýtal som sa sám seba. Ale táto posledná otázka patrila mojej samote. No neodpovedala. Bolo to vždy, keď som sa s niekýnm rozprával. Bola nštvatá. Vtedy pomáhala len jedna vec.
Prosím, prepáč. Viem, že som ťa zase zradil, ael s doktorom musím hovriť. Je to to isté, ako s profesormi. Nebuď, ako malá. Aj tak vieš, že sa na mňa nebudeš dlho hnevať. Miluješ ma tak, ako ja teba.
Našťastie v izbe osm bol sám, čo mojej Samote len prispievalo. Rástla a mňa to tešilo. Bol som pyšný. Aspoň na niečo.
Zaspal som rýchlo, ani sám neviem ako rýchlo.
V tú nic som mal hrozný sen. Moja samota zmizla a ja som už nebol chránení, stál som v strede ľudí, ktorý sa na mne smiali, a ja som nechápal prečo. Nechápal som prečo, nechápal som ako. Nechápal som kedy ma moja Samota opustila. Všetko som si uvedomil, keď osm pozrel pod nohy, nestál som na pevnej zemi, stál som vo vzduchu. Popdomnou bola obrovská priepasť. Zrazu sa pevnosť pod nohami stratila ja som padal dole.
Zobudil som sa celý spotený.
"Si v poriadku?"
Pozrel som na človeka vedľa posteli. Bola tma a ja osm nič nevidel. Keď sa mi do očí vrátilo, aké také svtelo. V siluete som spoznal Sofiu.
"Čo tu robíš?"
"Nemohla som odísť. Ale Damian už musel ísť, má prísnych rodičov."
"Chcel som.."
"Čo? Byť sám?"
Skúmavo na mňa pozrela.
"Áno. chcel. MOhla by si odísť?"
"Nie nemohla. Chcem vedieť čo sa to s tebou je."
"Nič."
"Nič? Toto je pre teba nič?"
Spýtala sa a ukázala na infúziu.
Neodpovedal som. Sofia by tomu aj tak nerozumela. Na čo by to bolo dobré?
"Maťo? Už si bol dlho sám. Nepoptrebuješ spoločnosť?"
"Nie."
"To nie je normálne. Ty nie si normálny. Čo robíš celé dni?"
"Rozprávam sa," povedal som.
"A ským? Veď si sám."
"Sám? To nie. Samota je so mnou."
"Čo?!"
Sofia zvraštila čelo. Pozerla na mňa, ako na blázna. Nevyčítam jej to, zachoval by som sa tak isto.
"To nemôžeš myslieť vážne. So Samotou? To je čo?"
"Chcem byť sám."
Rozhovor so Sofiou ma vyčerpával.
"Nie. Chcem vysvetlenie."
"Zmizni, okmažite."
"Nie!"
Sofia rázne nesúhlsila. BOl som zúfalý, ale ako ju dostať z izby?
"Choď. Prosím."
"Nemôžem."
"Ak neodídeš, zavolám sestričku."
Neveriacky na mňa pozrela.
"To nikdy nespravíš."
Bez rečí som sa natiahol po gombíku a stlačil ho. Sofia neverila vlastným očiam. Vyskočila na nohy a bežala preč. Pri dverách sa otočila. V očiach mala slzy.
"Blbec," povedala.
Dvere sa poriadne ani nezavreli a do izby vstúpila zavalitá žena menšieho vzrastu.
"Potrebovali ste niečo?"
Jej hlas bol nežný a príjemný.
"Prepáčte, mal som zlý sen. Asi som to nechtiac stlačil."
"Nič sa nestalo," povedala a odišla.
Prepáč,pomyslel som pre zmenu na Sofiu,nikdy som ti nechcel ublížiť. Je mi to lúto, Sofi. Ale je to všetko tvoja chyba. Bola si najhorší narušiteľ. To sa už nesmie stať. Moje pocity, sa zrazu zmenili.
Som zase sám,pomyslel som si,Mám na späť svoju krásnu Samotu, sme spolu.
Zase som pomyslelna Sofiuach, Sofi. Prepáč. chytil som sa za srdce začalo ma bolieť. Spomienky na staré časy bolia.
Prečo by som nemohol myslieť na staré časy? Sú preč a ja som spokojný. Veď všetko čo potrebujem je moja Sasmota. Samota sa o mňa stará, nikdy mi nič neude chýbať. Prečo by to malo byť teraz iné? samota by ma nikdy neopustila, a ani ja ju. Prečo aj? Aký mám na to dôvod? Žiadny. Som spokojný. S týmito slovami na perách som znova zaspal.
"Martin, si hore?"
Do izby vkročil otec.
Pozrel som na jeho utrápenú tvár, vypadal hrozne. Náhlil sa k mojej posteli. Bude to ťažké vysvetľovanie...,pomyslel som si.
"Nič mi nie je."
"Ako to, že nič?"
"No nič. Som v poriadku."
"A čo tá infúzia?"
"Dnes mi ju odpoja. Upkoj sa."
Pozrel som na oca, "mal som veľa práce, nestihol som jesť.. a .. no môj žalúdok mi to ani nedal vedieť."
"Ako to? NEdal vedieť? Idem za doktorom.""
"Netreba o dva dni ma prepustia."
"Mne sa to nepáči," povedal otec.
"Len budem častejšie jesť," povedal som," teda musím častejšie jesť."
"Budeme..."
"Nie. Len na mňa nedohliadajte. To nechcem, prosím. Nestačí, že musím chodiť na prehliadky?"
Otec na mňa dlho pozeral kým niečo povedal.
"Ale ak sa ti niečo zase stane, okamžite pôjdeš na liečenie, alebo na niečo. Je ti to jasné?"
"Ale áno. Nič sa mi nestane."
"Ale mama s tým nemusí súhlasiť," povedal otec.
POzrel som sa na otca, vedel som, že mamu do toho zatiahne tiež. Vždy jej všetko povedal.
"A čo keby to bolo naše malé tajomstvo?"
"Nie, je to tvoja matka. Musí to vedieť."
"A čo tak otcovsko-synské tajomstvo?"
Otec sa usmial, vedel som, že toto na neho zapôsobí. vždy chcel mať so mnou tajomstvo. A teraz mi to padlo vhod.
Prepáč, ale musí to byť."
Vanesa prestala čítať a pohoršene pozrela na Willa.
"Prepáč," usmial sa naivne.
Vanessa nič nepovedal len pohoršene na neho pozerala.
"Bolo to tajosmtvo,"povedal znova," nevedel som, že ma takto využije."
"A koľko ich bolo?"
"Len toto."
Vanessa pozeral na Willa miernejšie.
Chudák nemá to ľahké,pomyslela si,asi má väčšie výčitky ako ja.
"Mali by sme si dať už pokoj," povedal Vanessa a pozrela na hodinky.
Will prikývol.
Som hlupák, keby... keby... keby som to netajil, moholby žiť. Mohli sme mu pomôcť. zabil som si syna. JA za to všetko môžem. Som .... nezaslúžim si žiť.
Will sklopil hlavu. Vanessa vstala od hŕby papierov a odišla do spálne. Will stál opretí o kuchynskú linku a nevládal sa pohnúť. Uvedom,il si, že za všetko môže on. On je ten čo všetko skazil.
Chcel som tajomstvo, chcel. Tak strašne. Ale nie takéto. nie tajomstvo, ktoré ťa dostalo do hrobu. Tajomstvo pre ktoré si sa zabil. Toto som naozaj nechcel. Ako ... ako budem teraz žiť? Bez teba? A tajostvo nosiť vs ebe, každý deň si ho pripomínať a tým si pripomínať tvoju smrť. Ako?
Will vyšiel do spálne za Vanessou.
"Zlato?"
Otvoril dvere, Vanessu našiel na posteli. Plakala. Will si sadol k nej a začal ju hladkať po vlasoch.
"Povedz mi, ako nám to pomôže? Ako? Čo máme pochopiť? Čo? Veď som na tom horiš,ako predtým."
"Musíme to dočítať dokonca," povedal Will.
Nemal inú odpovedať,ako by mohol?
"A čo pohreb? kedy hovybavíme? Kedy to povieme našim?"
"Na to všetko je čas."
"Prečo? Nemáme čas.."
"Máme, Martinovi robia pitvu."
"Čo?! Pitvu?!"
"Prečo? Nemal som?"
Vanessa sa zdvihla z postel a vybehla z izby.
"Kam ideš?"
No, Vanessa neodpovedala.
William Dark odomykal dvere do svojho domu. Domov prišiel o niečo skôr, ako povedal synov. Do zámky pichol kľúčik, keď sa z domu ozval výstrel. Will sa tak zľakol, že kľúče mu padli na zem. Spamätal sa dosť rýchlo, zodvihol zväzok kľúčov a odomkol dvere. Vošiel dnu. Po celom tela mal zimomriavky a bolo mu zle. Pobehal všetky izby na prízemí, nič nechýbalo, všetko bolo na svojom mieste.
Zbláznil som sa? Asi som zle počul. Kto by tu strieľal?Povedal si viac-menej výsmešným tónom.
"Maťo!"
Nič. Žiadna odpoveď.
"Martin," zakričal otec znova.
Ale stále sa nič neozývalo. Will vybehol hore schodami a smeroval k synovej izbe. Pri dverách sa zstavil a zaklopal.
"Maťo? Si tam?"
No nikto sa neozýval.
Will vkročil dnu. Chcel sa ubezpečiť, že jeho jediný syn je v poriadku. Otvoril a vkročil dnu.
"Preboha," skríkol Will a padol na kolená.
Pomaly sa doplazil k synovej posteli. NA okne oproti synovmu telu bol krvavý fľak, posteľ bol od krvi. Will sa ako tak dal dokopy. Postavil sa vedľa posteli.
"Martin, vstávaj," plakal Will a v náručí mal, ešte stále teplé telo svojho syna.
"Prečo si to spravil? Prečo?"
Will z vrecka vybral mobilný telefón a zavolal políciu a záchranku.
"Dobrý deň, pri telefóne William drak, chcem nahlásiť samovraždu."
"oObrý deň, o koho sa jedná?"
Spýtala sa zachránarka.
Will vybuchol do plaču.
"Môj syn, bývame na Šofoltého 15, prosím ponáhľajte sa."
Hneď nato zložil telefón. No telefón nschoval späť do vrecka vedel, že budú volať druhýkrát. Mal pravdu.
"Haló?"
Ozval sa.
"Potrebovali.."
"Ja viem, ponáhľajte sa, prosím," znova položil.
Práve vtedy vyrazila sanitka. Will si zase sadol k synovi.
"Synček prečo? Kde som zlyhal? Kde?"
Syna zase zdržal v náručí.
Will už dlhšie nedokázal byť pri synovi, aj keď ho strašne miloval. Nedokázal pozeral na jeho mŕtve nehybné telo. Bolelo ho s toho srdce. Zišiel dolu do kuchyne a oprel sa o kuchynskú linku. Bol zničený a tá najťažšia vec ho len čakala. Musel zavolať svojej Vanesse, Mrtinovej matke. Zdvihol domáci telefón a vytočil manželkine číslo.
"Haló? Martin?"
"Hmm...nie. To som ja Will."
"Will? Potrebuješ niečo? Stalo sa niečo?"
"Zlato, mala by si prísť domov," povedal Will.
"Čo sa stalo?"
"Nie je to dobrá správa, príď domov."
"Will povedz mi čo sa stalo? Je Martin v poriadku?"
"Nie, nie je. Príď domov," zopakoval tretíkrát.
"Daj mi Martina," povedala Vanessa naliehavým tónom.
"To nepôjde," povedal jej Will.
"Čo sa to deje? Čo sa stalo?"
"Martin," začal Will, no ešte stále nevedel ako to má manželke povedať. On sám bol celý zničený a čo to spraví s ňou?
"Čo? Čo je s ním?"
"Martin je mŕtvy," vypadlo z Willa.
Nastalo ticho.
"Vanessa?"
Ale ona neodpovedala, bola ticho.
"Vanessa?!"
Stále nič, Willovi to pripadlo podobné, ako pri jeho synovi.
"Vanessa!?"
Zakričal do telefónu Will. V telefóne začul tiché plakanie.
"Okamžite letím domov," s týmito slovami zložila telefón.
Will nenamietal sám ju teraz potreboval. Will zložil telefón a ozval sa zvonček. Náhlil sa otvoriť dvere.
"Dobrý deň, ste William Dark?"
"Áno," povedal Will.
"Nahlásili ste samovraždu?"
"Áno, poďte za mnou."
Policajti aj zachránari vošli do domu. Will ich okamžite zaviedol do synovej izby. Do izby, ako prví vošli kriminalisti a patológ.
"Je to chlapec vo veku 18-20 rokov, čierne oči, bloďavo-medené vlasy. Športový typ, jeho hridné a brušné svaly sú veľmi dobre vypracované, je vysoký asi 170-180 cm. Je to veľmi pekný chlapec," povedal nakoniec patológ.
"No dobre," povedal jeden z kriminalistov," ale povedz nám ako zomrel."
"Strela do hlavy, zabil sa sám. Zbraň si vložil do úst a vystrelil."
Toto Will nezvládol a zišiel spúť do kuchyne. O jeho synovi hovorili, ako o veci. To sa mu vôbec nepáčilo mal s toho nervy. Will si spravil kávu a začal ju piť, keď nemu prišiel kriminalista.
"Prepáčte, môžem Vám položiť pár otázok?"
Will sa skormútené pozrel na kriminalistu. Prikývol.
"Volám sa Marcel Fotbas, som kriminálny vyšetrovateľ," povedal.
"Dobrý," povedal sucho Will, " čo chcete vedieť?"
"Ako sa volal Váš syn?"
"Martin Dark," povedal Will.
"A koľko mal rokov?"
"19. Bol práve v maturitnom ročníku," povedal Will.
"Mal Váš syn nepriateľov? Alebo mal nejaké problémy?"
"Nie, bol obľúbený aspoň myslím. A nemal problémy."
"Nestalo sa niečo v poslednom čase?"
"Ako to myslíte?"
"Rozchod s priateľkou, nieakú prehru, zlé známky.. ," povedal kriminalista.
"Zomrel mu kamarát."
"Ďakujem," povedal kriminalista a odišiel.
Po dvoch hodinách sa ich dom vypratal. Všetci odišieli. Martinove telo odviezli do márnice. Will si musel sadnúť, premiestnil sa do obývačky a ľahol si na gauč. Bolo mu zle, nevedel čo si ma myslieť. Bol zničený. Nechápal čo sa stalo, nechápal prečo sa to stalo. Čo sa stalo jeho synovi? Čo bolo príčinou, že sa jeho syn zastrelil, čo sa stalo? Prečo? Aké mal problémy? Prečo? A prečo si nič nevšimo, prečo nič nepovedal? Zdalo sa mu, že všetko pokazil. Všetko prečo žil je teraz mŕtve.
V zámku sa ozvalo cvaknutie. Prišla Vanessa.
"Will?"
Vkročila do domu. Will sa postavil s gauču a prišiel na chodbu.
"Vanessa," povedal a objal ju.
Vanessa bola uplakaná.
"Vanessa, všetko je to moja chyba. Niš sosm si nevšimol, nevedel som, že trpí. Bol som slepý."
"Aj ja," povedal zúfalo Vanessa, " kde je?"
"Odviezli ho, už tu bolo polícia. Ako to, že si tak rýchlo zohanla let z Španielska?"
"Mám svoje kontakty," povedal Vanessa.
"Ako? Prečo?"
Pýtal sa zse Will, pýtal sa skôr sám seba, ako svojej manželky.
"Neviem, boli sme málo s ním. nevieme o ňom skoro nič. Vždy sme boli v tom, že sa mu žilo dobre. Nevedeli sme čo s ním naozaj je."
Vanesse prišlo zle. Zakrútila sa jej hlava a ona skoro spadla na zem. Will ju stihol zachytiť a odniesol ju do obývačky na gauč. Potom vošiel do kuchyne a začal robiť kávu. Medztým sa Vanessa prebrala a prišla za Willom. sadla si na stôl.
"Will?"
"Áno?"
"Čo je toto?"
Ukázala na obálku. Will sa nahol cez linku a pozrel na stôl. Na stole bola obálka, nola dosť hrubá. A na nej " Pre mamu a otca"
"Čo je v nej?"
Vanessa vybrala zväzok papierov.
"Je to od Martina," skomentovala podľa písma," počúvaj," povedala a začla čítať.
"V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť. To čo som dnes spravil nie je Vaše chyba. Ste suprový rodičia. Nie je to Vaša chyba. Viem, že som Vám teraz spôsobil obrovskú bolesť. Prepáčte. Ale všetko Vám poviem. Vysvetlím Vám prečo som to spravil. Aj keď je toto troška ťažšie, ako som čakal. Všetko sa to začalo strednou školou. Do strednej školy som bol obľúbený a celkom úspešný vo futbale aj v súkromí, čo svedčí aj môj vzťah so Sofiou. ALe na strednej škole mi začalo niečo chýbať. Prvý polrok som to akosi nevnímal, dúfal som, že tento pocit nedostatku prejde rýchlo. Na druhý polrok v prvom ročníku som si tento pocit uvedomaval viac a viac. Mal som potrebu. Ale nemal som potuchy akú, potreboval som niečo, ale nikde som nenašiel čo. Nemal som, ani len potuchy. A nevedel som ako to nájsť. Prišli prvé nápady. Povedal som zbohom futbalu a polovice priateľom, ktorý mi už vtedy liezli na nervy. Poslal som ich hlboko a ďaleko. Pocit, ktorý na mňa dolahol bol skvelý. Priam okúzlujúcu. Ku koncu letných prázdnin som sa rozišiel so Sofii aj s ostanými priateľmi. Nemal som na nich náladu. Pocit sa znova vrátil. Miloval som ho, aj keď som mu nechápal. Viedol som dlhé rozhovory sám so sebou. Nepamätám si, aké to bolo rozhovory,aj keby som ich rád citoval, ale moja pamäť si to nepamätá. Škoda.
Nastal druhý ročník. Stále sosm sedel so spolužiakom a musel som sa s ním rozprávať, keď nie cez prestávky tak cez hodiny, cez písomky, keď nieoč nevdel. A nevedel toho dosť veľa. Bolo to pre mňa uptrpenie. Rozhovory ma boleli, ako keby mi do tele zabodli dýku. Vždy keď som prišiel domov rozmýšľam som ak to zmenť. Len tak ísť za profesorom a povedať mu, že už s ním nechcem sedieť by vzbudilo dojem, hlavne ak som nemal vysvetlenie. NA druhý deň som ako každý deň prišiel do školy. Rozhliadol som sa po triede, svojho spolusediaceho som nevidel. Potešil som sa, že by ma Boh vyslišal?
Je to možné? Nie je tu, nie nie....opakovali sa mi v msli tieto slová.
S úsmevom an tvári som si sadol na svoje miesto. Vytiahol papiere a začal kresliť svoje čmáraniny, ktorým som rozumel iba ja. Moja radosť však rýchlo pominula, keď som ho uvidel vojsť do triedy. Moja radosť pominula.
Škoda, musel prísť? Pomyslel som si. No čo už, ešte to vydržím.ň
Ku koncu roku som bol úplne sám, nikto o mňa ani len nezakopal a ja som bol šťastnejší, ako kedykoľvek predtým. Teda skoro, ešte stále ma trápil môj spolusediaci. Musel som sa ho zbaviť,a el stále som nemal dobrú výhovorku. a prísť len tak za profesorom a povedať mu, že s ním nechcem sedeiť je troška ujeté ajna mňa. Preto osm ten polorok zvládol. Ale na konci roka som stretol pána profesora.
"Martin, chválim ťe pekne si skončil."
"pán profesor, nemohl by som na budúci rok sedieť sám?"
"Prečo? Stalo sa niečo?"
"Nie, len by som bol radšej."
"Uvidíme na budúci rok."
Letné prázdniny som si celkom užil, až do kým ste ma nevytiahli na hory. Tváriť sa, že som šťastný a pri tom trpeť, ako kôň, nie je ľahké.
Som doma, povedal som si, keď sme po dvoch týždňoch vrátili domov , Samota, som doma! kričal som, ale moja milovaná Samota sa neozvala. Nechápal som prečo. Prečo neopovedá? Kde si? Čo robíš? Chcem byť s tebou, hovoril som jej.
Zaspal som rýchlo a zobudil som sa až na druhý deň.
Samota si tu? Nebola, neodpovedala.
Celé dni som rozmýšľaľ čo také som spravil.
Ja blbec, pomyslel som si, veď ja som ju zradil. Nechal som ju tu. A ja som odišiel preč. zase som myslel len na seba. Som ja ale kretén. Samota, prosím prepáč mi to, som blbec, zabudol som ťa zobrať. Prosím prepáč Môj stav sa zhrošoval, ako inak. Čím dlhšie som bol sám tým viac som blúznil. Samota mi odpustila.
Nastal tretí ročník a ja som sa chystal do školy, na svoj rozhovor s triednym profesorom som úplne zabudol. Kto mal na to myslieť. Vošiel som do triedy triedny už bol vo vnútri. V mojej lavici sedel cudzí chalan, pozrel som nechápavo na triednoho.
"Čo sa tu deje?"
Spýtal som sa prelaknute.
"Veď si chcel sedieť sám, nie?"
POzrel som na profesora.
"To áno," povedal som zaujato.
"tak posledná lavica je tvoja," povedal profesor a ukázal prstom.
Môj mozog to spracovával dlho. Bola to prvá bitka ktorú sme so Samotou vyhrala, prvá bitka. Ale nie celá vojna, aspoň tak som to zvykol hovoriť. Bol som vzrušený, priam zvláštne očarený. Nehovoriac čo si myslela moja milovaná Samota.
Podarilo sa to, počuješ? Podarilo som sám, už len ty a ja.. budeme blúdiť s myšlienkami do krajiny-nekrajiny, do miest ktoré žiadny človek nenavštívil. Budeme šťastný, hovoril som jej.
Ani som si nevšimol, že do triedy vstúpil vyučujúci profesor.
"Martin Dark," ozval sa hlas.
Úplne ma to vytrhlo z môjho zamyslenia, pozrel som na neho.
"Áno?"
"Hovor," povedal profesor.
Čo odomňa chce? Veď je začiatok roka, nech mi dá pokoj. Nemám náladu, povedal som si pre seba.
"Aké si mal prázdniny? A hovor po francúzky, samozrejme," povedal.
"J'ai pris les congés. Avec les parents, nous avons été sur le voyage. Nous avons été dans les montagnes, il y avait une belle."
Profesor sa spokojne usmial.
"Vieš pekne po francúzky, ale pozor by si mohol dávať."
Usmial som sa na späť. Profesor sa posunul ďalej.
Otrava, nedá pokoj,pomyslel som si. Takto isto prebehol celý deň, no otrava. Konečne som dobehol domov, zatvoril som sa do svojej izby. Zapol hudbu a ľahol na posteľ.
Prepáč,začal som rozhocor so Samotou, musel som. Inak by nás rozdelili to nemôžem dovoliť. JA ťa potrebujem, milujem. Si môj život, aj smrť. Rozumieš? Potrebujem ťa.
Samota mi nikdy priamo neodpovedal. Ale ja som aj tak cítil jej prítomnosť, jej vôňu.
Takéto rozhovory som s ňou viedol celé dni a noci. Až keď sa môj život ta trošku nezačal otriasať. Bolo ku koncu novembra možno, začiatkom októbra do našej dediny sa prisťahoval nový chalan. Damian.
"Decká," povedal triedny, keď vkročil do triedy, " máme nového spolužiaka."
Oznámil nám všetkým. Ako vždy som si nič čo povedal triedny nevšímal.
"Damian si sadne vedľa Martina," povedal triedny.
Priam som sa vystrel na stoloičke a pozrel na chalan, ktorý ma narušiť moju auru...
Damian ma pri prvom pohľade očaril, nedokázal som nič povedať, ani odtrhnúť zrak. Niečo ma na ňom priťahovalo. Damian bol o niečo vyšší ako ja, tmavé vlasy a tyrkysovo-modré oči, prosto fešák. Sadol si ku mne, jeho chôdza bola pevná a sebavedomá.
"Ahoj, som Damian."
"Ahoj," povedal soma odtiahol som sa.
Damina na mňa celú hodinu pozeral. Bol som s toho nervózny. Nedokázal som vedľa neho sedieť. Vyšiel som s triedy. Chcel som ísť domov, oddýchnuť si. Bol som na dne a nebolo mi vôbec dbre. Neviem čím to bolo. Konečne som ho našiel.
"Pán profesor," začal som, " mohli by ste ma uvoľniť domov?"
"Kvôli čomu?"
"Necítim sa dobre," povedal som.ň
"No tak dobre, vypíš si priepustku," povedal mi.
Vypísal som si ju, ešte raz som ho našiel, aby mi ju podpísal a odišiel som preč.
Vybehol som zo školy a začals om sa potiť.
Čo mi je? Veď do teraz mi nič nebolo? Čo sa to deje? Nedokázal som chodiť, bolo mi hrozne. Podopieral som sa celou cestou domov.
Prečo mi to robíš? čo som ti spravil? Damian? Damian je len a len spolužiak, ešte k tomu nový. Nič ti nehrozí, nebuď taká. Prestaň! Hovoril som Samote. Konečne som sa dostal domov, aj keď to nebolo ľahké. V hlave mi hučalo, žalúdok si robil čo chcel. Odomkol som dvera a vstúpil dnu. Zabuchol som dvere a chcel som sa pohnúť do predu, ale moje telo to nezvládlo. Odpadol som.
Prebral som sa na chladný vánok.
Čo sa to deje? Kde som? Nevedel som sa zorientovať. PO chvíľke som si uvedomil kde som, vybehol som hore do svojej izby a začal som cvičiť do kým som nepocítil únavu. Potom som okamžite zaspal.
Ráno som sa zabudil na budík. Zjedol som kúsok cleba a odišiel som do školy.
Už sa to nestane. Neviem čo sa to so mnou stalo. Pochop som len človek. Chybujem. Je to moja vina. Nechcel som. Prepáč. Ja ... chápem. Viem si predstaviť čo si teraz msliš. Níe. Nič nebude. Určite . Nie. Nechcem kamarátov, chcem teba. Nesmieš ma opustiť.
Začal som bežať. Bežal som za ňou. smaota so so mnou vždy hrala. Ale teraz to bolo vážne.
Zostaň so mnou, prosím. Potrebujem ťa. Miluje ťa. A ty ma chceš opustiť? Len tak? No dobre, ale to nič nebolo. Iba " ahoj" to nič nie, naozaj. Tak prečo ti to vadí? Ja? Čo? Nie, to máš odkiaľ? Nie, nie som gay.
V mojej hlave som začal zvyšovať hlas.
Nie! Určite nie!
Dobehol som do kšoly. Vbehol som do triedy a sadol som si na miesto.
"Ahoj," povedal damian.
Len som ľahko prikývol.
Damian sa zamračil, ale nič nepovedal. Začalo vyučovanie. Na každej hodine som si kreslil, občas som si všimol, že Damian pozerá na moje kresby. Jeho výraz bol zmätený. Nevedel som pochopiť prečo.
"Pekne kreslíš," povedal nakoniec.
Neodpovedaj, nebuď blázon,hovoril som si. Neopováž, počuješ?! Neodpovedaj.
Len som sa ľahko usmial a mlčal som.
"Si odtaiľ to?"
Skúsil damian znova.
O očmu ide? Čo chce? To nie je od neho pekné. Prečo otravuje? Nemôžem mi dať pokoj? Mohol by.
Neopovedal som. Ani ma len nenapadlo.
"Neišiel by si von?"
Čo?!Skríkol som v mysli.
NIe, určite nie. Čo ťa to napadlo? 3ibe ti? A čo moja milovaná Samota? Ty si naozj debil. Sorry, ale toto nie. Pomyslel som na Samotu,neboj sa, neopustím ťa. Nikdy.
Zakýval som hlavou.
"Škoda."
Jeho slová som už nevnímal. Nemal som prečo. Toho chalana som vôbec nepozanal a chcem, aby som opustil svoju milovanú Samotu. Nikdy v živote."
Vanessa prestala čítať. Pozrela na Willa a nadýchla sa.
"Ja.."
"Tiež som s toho hotový."
"Nemala som potuchy, že bol chorý. Je to vôbec choroba?"
"Neviem v živote som o tom nepočul.."
"Ako je možné, že sme si to nevšimli?"
"Za všetko môže tá naša práca. TY si bola celé dni na cestách a ja v kancelárií."
"Ale ako sme to mohli..."
"Ja neviem, ja...."
Vanessa pokrútila hlavou a pkračovala v čítaní.
"Deň sa chýlil ku koncu, spravil som ešte pár cvikov a zaspal som.
Na druhý deň mi v škole bolo, zle ešte horšie ako pred týždňom, neviem čo mi bolo, ale nedalo sa to vydržať. Záchvaty nevolnosti som mával častejšie, ako som dokázal zvládnuť. Ale nevšímal som si ich.
"Prepáč," ozval sa známy hlas.
Zdvihol som oči, vedľa mojej lavice stála Sofia, prišla za Damianom.
"Ahoj," povedal Damian.
"Čo dnes ísť von?"
"Prepáč Sofi, ale nemôžem."
"Nevadí, veď aj zajtra je deň."
Damian prikývol.
"Čo je?"
Spýatal sa ma. Zaskočene som na neho pozrel.
"Prosím?"
"Vieš hovoriť?"
Spýatal sa výsmešným tónom.
"Samozrejme. Prečo by som nevedel?"
"Lebo zatiaľ si so mnou neprehodil ani jedno slovo, tedaokrem na slovko ahoj."
"Čo už," povedal som.
"Odkiaľ si?"
POzrel som na neho.
Nedá pokoj? Blbec.
"Z dediny," povedal som.
"A presen?"
Čo odomňa chce? Otrava.. Rušiteľ. Neznášam ťa... A ani svoju blbú výchovu...
"Šofotlého 15, prečo?"
"Zaujíma ma to."
Na mňa zase doľahol ďalší záchvat, čo najskôr som sa musel dostať domov. Cítil som sa ja ako zradca, zase som ju zradil. Blbec. Ale v hlave mi hučal ďalšia myšlienka, čo keväby Damian prežíval Samotu so mnou? JE to možné?
Prečo? Pýtal som sa jej. To nie je dôvod. Tak toto už dôvod je. ALAe veď. No tak... bude nás viac. Budeme schopný.... Prosím.. Dobre.
Začal som sa celý chveť. V živote, ani nikdy predtým som nepocítil také chvenie, ako teraz. A teraz ma príčina vôbec nenapadala. Pomaly som sa dostal z triedy.
"Martin," zavolal ma tiredny.
Otočil som sa.
"Si v poriadku?"
"Je mi..."
Nestihol som dokončiť, keď mi triedny pchal do rúk priepustku. Priepustka bola už vyplnená, vošiel som do triedy zbalil si veci a odišiel som s triedy. Môj stav sa cestou domov zhoršoval. Videl som rozmazane, hlava sa mi neuveriteľne a rýchlo krútila, mal som sucho v ústach a srdce mi rýchlo búšilo. Ušiach sa mi zdalo, že mám vodu, alebo neičo podobné. Konečne som došiel doomov. Odomokol som dvere a vstúpil dnu. Keď som zavrel dvere dúfal som, že môj stav sa zlepší. ALe mýlil som sa. V hlave totálne reval akýsi čudný hlas a uši ma s toho boleli.
Čo to má byť? Čo sa to deje? Nespravil som ani dva kroky a spadol som na zem.
Prebral som sa na čudnom mieste, keďže som ešte stále poriadne nevidel, šmuhy okolo mňa boli biele, až príliš osvetlené. Boleli ma s toho oči. Po chvíľke, keď som bol viac pri vedomí som zacítil ostrú vôňu.
Fuj, čo to tu tak páchne? A kde je samota? Dnes sa mi neozvala, zase som ju zradil. Som nechutný zradca. Prepáč, prepáč. Som debil viem. Zaslúžim si trest.
"DObré ránko," povedal neznámy mužský hlas.
Snažil som sa zaostriť, ale vôbec mi to neišlo.
"Váš zrak sa zaostrí, majte strepenie," povedal muž.
"Kde som?"
"V nemocnici."
Aha to vysvetľuje ten nehorázny smrad, je to tá odporná dezinfikácia...
"Čo sa mi stalo?"
"Odpadli ste. Kedy ste naposledy jedli?"
Kedy som jedol? A čo ja viem? Keby si sa ma spýtal kedy osm cvičil. To by som odpovedal vedel. Bolo to dnes ráno pred odchodom do školy, ale jedlo??? Fúúhhaa tuším včera, ale nie som si istý.
"Pravdu povediac nemám tušenia," odpovedal som troška zahanbene.
"V tele máte nedostatok živín, Vaše telo sa kŕmi Vaším telom," povedal doktor.
Pozrel som an doktora. Aj jeho asi napadlo to čo mňa.
Bulímia, anorekcia? Nikdy. To sa mňa nikdy netýkalo.
"Nie som bulimik, ani anorektik."
"Tak mi potom vysvetlite nedostatok živín vo Vašom tele."
"neviem, ale čo určite viem je, že nie som chorý. Rozumiete?"
Bol som nahnevaný na doktorov tón, s ktorým so mnou hovril. Urazil som sa.
NIe som predsa psychopat. Mám rád jedlo, len v poslednom čase nie som hladný. To je všetko, pomyslel som si.
Doktor mal zamyslený pohľad."
"Ja som tam bol," povedal Will.
"Prosím?"
Prerušila svoje čítanie Vanessa.
"Bola si na dvojtýždňovej ceste vdubai, doktor mi volal. Ale nič mi nepovedal."
Lprečo si to nepovedal mne?"
"Ja..," Will neodpovedal.
"O tom sa porozprávame neskôr."
A začala znova čítať.
" "Nie ste náhodou " nechcený anorektik?"
Skúmavo som pozrel na doktora. Doktor bol v stredných rokoch. Mal hnedé vlasy a hnedé oči. Bol vysoký, asi ako ja a mal priemeranú postavu. Doktor na mňa pozeral obozretne, ale milo. Hľadal v mojej tvári niečo, čo som nevedel pochopiť. A čo tam určite nenašiel.
Nechcený anorektik? Také aj býva? Nidy som o tom nepočul.
"Čo to znamená?"
"To znamená, že Vaše telo, Váš organizmus Vám neoznamuje či ste hladný, alebo inú potrebu. Týka sa to väčšinou jedla. Je zaujaté niečím iným, ale vy si to neuvedomujte. Chápete?"
"Áno, a myslím, že aj reálne," priznal som sa.
"necháma si Vás tu, musíte pribrať," povedal doktor," a po prepustení budete musieť chodiť na kontroly, rozumiete?"
Prikývol som. Doktor odchádzal preč s mojej izby. Pozeral som na jeho vyrovnané kroky.
"Prepáčte," zastavil som ho pri dverách.
Doktor sa otočil.
"Kto má sem priviedol, Alebo ako som sa sem dostal?"
"Vaši kamaráti."
"Kamaráti?"
"Sofia a Damian. Sú voknu vpustím ich dnu?"
"Nie, chcem byť sám."
"Dobre, pošlem ich domov."
"Ďakujem," povedal som doktorovi.
Doktor sa milo usmial a zase odchádzal preč, keď stisol kľučku zasekol sa.
"Skoro som zabudol," povedal a pleskol si po hlave.
Zmätene som na neho pozeral.
"Váš otec zajtra príde, skor ráno."
"Vy ste mu volali?"
Vykríkol som zdesene.
To bude koniec. Stratím Samotu.
"Ja nie, ale Sofia."
"A budete s ním zajtra hovriť?"
Spýtal som sa už kľudnejšie.
"Ak si to nepraješ tak nie."
"Neprajem si to. Chcem mu to povedať sám," povedal som doktorovi.
Ten sa usmial a odišiel.
Milý chlapík,pomyslel som si.
Ale čo tí dvaja chceli u nás doma? Čo tam hľadali, a hlavne On? Damian? A ako sa dostali dnu, veď som zatvoril. Tieto otázky ma trápili najviac.
Damian má niečo zaľubom a ja neviem čo. Ako to zistiť? Pýtal som sa sám seba. Ale táto posledná otázka patrila mojej samote. No neodpovedala. Bolo to vždy, keď som sa s niekýnm rozprával. Bola nštvatá. Vtedy pomáhala len jedna vec.
Prosím, prepáč. Viem, že som ťa zase zradil, ael s doktorom musím hovriť. Je to to isté, ako s profesormi. Nebuď, ako malá. Aj tak vieš, že sa na mňa nebudeš dlho hnevať. Miluješ ma tak, ako ja teba.
Našťastie v izbe osm bol sám, čo mojej Samote len prispievalo. Rástla a mňa to tešilo. Bol som pyšný. Aspoň na niečo.
Zaspal som rýchlo, ani sám neviem ako rýchlo.
V tú nic som mal hrozný sen. Moja samota zmizla a ja som už nebol chránení, stál som v strede ľudí, ktorý sa na mne smiali, a ja som nechápal prečo. Nechápal som prečo, nechápal som ako. Nechápal som kedy ma moja Samota opustila. Všetko som si uvedomil, keď osm pozrel pod nohy, nestál som na pevnej zemi, stál som vo vzduchu. Popdomnou bola obrovská priepasť. Zrazu sa pevnosť pod nohami stratila ja som padal dole.
Zobudil som sa celý spotený.
"Si v poriadku?"
Pozrel som na človeka vedľa posteli. Bola tma a ja osm nič nevidel. Keď sa mi do očí vrátilo, aké také svtelo. V siluete som spoznal Sofiu.
"Čo tu robíš?"
"Nemohla som odísť. Ale Damian už musel ísť, má prísnych rodičov."
"Chcel som.."
"Čo? Byť sám?"
Skúmavo na mňa pozrela.
"Áno. chcel. MOhla by si odísť?"
"Nie nemohla. Chcem vedieť čo sa to s tebou je."
"Nič."
"Nič? Toto je pre teba nič?"
Spýtala sa a ukázala na infúziu.
Neodpovedal som. Sofia by tomu aj tak nerozumela. Na čo by to bolo dobré?
"Maťo? Už si bol dlho sám. Nepoptrebuješ spoločnosť?"
"Nie."
"To nie je normálne. Ty nie si normálny. Čo robíš celé dni?"
"Rozprávam sa," povedal som.
"A ským? Veď si sám."
"Sám? To nie. Samota je so mnou."
"Čo?!"
Sofia zvraštila čelo. Pozerla na mňa, ako na blázna. Nevyčítam jej to, zachoval by som sa tak isto.
"To nemôžeš myslieť vážne. So Samotou? To je čo?"
"Chcem byť sám."
Rozhovor so Sofiou ma vyčerpával.
"Nie. Chcem vysvetlenie."
"Zmizni, okmažite."
"Nie!"
Sofia rázne nesúhlsila. BOl som zúfalý, ale ako ju dostať z izby?
"Choď. Prosím."
"Nemôžem."
"Ak neodídeš, zavolám sestričku."
Neveriacky na mňa pozrela.
"To nikdy nespravíš."
Bez rečí som sa natiahol po gombíku a stlačil ho. Sofia neverila vlastným očiam. Vyskočila na nohy a bežala preč. Pri dverách sa otočila. V očiach mala slzy.
"Blbec," povedala.
Dvere sa poriadne ani nezavreli a do izby vstúpila zavalitá žena menšieho vzrastu.
"Potrebovali ste niečo?"
Jej hlas bol nežný a príjemný.
"Prepáčte, mal som zlý sen. Asi som to nechtiac stlačil."
"Nič sa nestalo," povedala a odišla.
Prepáč,pomyslel som pre zmenu na Sofiu,nikdy som ti nechcel ublížiť. Je mi to lúto, Sofi. Ale je to všetko tvoja chyba. Bola si najhorší narušiteľ. To sa už nesmie stať. Moje pocity, sa zrazu zmenili.
Som zase sám,pomyslel som si,Mám na späť svoju krásnu Samotu, sme spolu.
Zase som pomyslelna Sofiuach, Sofi. Prepáč. chytil som sa za srdce začalo ma bolieť. Spomienky na staré časy bolia.
Prečo by som nemohol myslieť na staré časy? Sú preč a ja som spokojný. Veď všetko čo potrebujem je moja Sasmota. Samota sa o mňa stará, nikdy mi nič neude chýbať. Prečo by to malo byť teraz iné? samota by ma nikdy neopustila, a ani ja ju. Prečo aj? Aký mám na to dôvod? Žiadny. Som spokojný. S týmito slovami na perách som znova zaspal.
"Martin, si hore?"
Do izby vkročil otec.
Pozrel som na jeho utrápenú tvár, vypadal hrozne. Náhlil sa k mojej posteli. Bude to ťažké vysvetľovanie...,pomyslel som si.
"Nič mi nie je."
"Ako to, že nič?"
"No nič. Som v poriadku."
"A čo tá infúzia?"
"Dnes mi ju odpoja. Upkoj sa."
Pozrel som na oca, "mal som veľa práce, nestihol som jesť.. a .. no môj žalúdok mi to ani nedal vedieť."
"Ako to? NEdal vedieť? Idem za doktorom.""
"Netreba o dva dni ma prepustia."
"Mne sa to nepáči," povedal otec.
"Len budem častejšie jesť," povedal som," teda musím častejšie jesť."
"Budeme..."
"Nie. Len na mňa nedohliadajte. To nechcem, prosím. Nestačí, že musím chodiť na prehliadky?"
Otec na mňa dlho pozeral kým niečo povedal.
"Ale ak sa ti niečo zase stane, okamžite pôjdeš na liečenie, alebo na niečo. Je ti to jasné?"
"Ale áno. Nič sa mi nestane."
"Ale mama s tým nemusí súhlasiť," povedal otec.
POzrel som sa na otca, vedel som, že mamu do toho zatiahne tiež. Vždy jej všetko povedal.
"A čo keby to bolo naše malé tajomstvo?"
"Nie, je to tvoja matka. Musí to vedieť."
"A čo tak otcovsko-synské tajomstvo?"
Otec sa usmial, vedel som, že toto na neho zapôsobí. vždy chcel mať so mnou tajomstvo. A teraz mi to padlo vhod.
Prepáč, ale musí to byť."
Vanesa prestala čítať a pohoršene pozrela na Willa.
"Prepáč," usmial sa naivne.
Vanessa nič nepovedal len pohoršene na neho pozerala.
"Bolo to tajosmtvo,"povedal znova," nevedel som, že ma takto využije."
"A koľko ich bolo?"
"Len toto."
Vanessa pozeral na Willa miernejšie.
Chudák nemá to ľahké,pomyslela si,asi má väčšie výčitky ako ja.
"Mali by sme si dať už pokoj," povedal Vanessa a pozrela na hodinky.
Will prikývol.
Som hlupák, keby... keby... keby som to netajil, moholby žiť. Mohli sme mu pomôcť. zabil som si syna. JA za to všetko môžem. Som .... nezaslúžim si žiť.
Will sklopil hlavu. Vanessa vstala od hŕby papierov a odišla do spálne. Will stál opretí o kuchynskú linku a nevládal sa pohnúť. Uvedom,il si, že za všetko môže on. On je ten čo všetko skazil.
Chcel som tajomstvo, chcel. Tak strašne. Ale nie takéto. nie tajomstvo, ktoré ťa dostalo do hrobu. Tajomstvo pre ktoré si sa zabil. Toto som naozaj nechcel. Ako ... ako budem teraz žiť? Bez teba? A tajostvo nosiť vs ebe, každý deň si ho pripomínať a tým si pripomínať tvoju smrť. Ako?
Will vyšiel do spálne za Vanessou.
"Zlato?"
Otvoril dvere, Vanessu našiel na posteli. Plakala. Will si sadol k nej a začal ju hladkať po vlasoch.
"Povedz mi, ako nám to pomôže? Ako? Čo máme pochopiť? Čo? Veď som na tom horiš,ako predtým."
"Musíme to dočítať dokonca," povedal Will.
Nemal inú odpovedať,ako by mohol?
"A čo pohreb? kedy hovybavíme? Kedy to povieme našim?"
"Na to všetko je čas."
"Prečo? Nemáme čas.."
"Máme, Martinovi robia pitvu."
"Čo?! Pitvu?!"
"Prečo? Nemal som?"
Vanessa sa zdvihla z postel a vybehla z izby.
"Kam ideš?"
No, Vanessa neodpovedala.
nedeľa 7. júna 2009
streda 3. júna 2009
Eclissi 9.kapitola
Zo záujmom som pozerala na chlapcov. No nič sa nedialo. Začala som pochybovať o chlapcoch, ktorý predomnu stáli. Musím uznať, že vypadali hrozne. Ich tvár bola čudne skrivená, oci mali šedé a tajomné. Ústa mali, ako nakreslené bledoružovou ceruzkou. Vyzerali naozaj dosť hrôzostrašne. No ich oblečenie bolo elegantné a drahé, len toto ich vychadzovalo z profilu outsiderov. Také oblečenie outsaderi, nikdy nenosia, po prvé nikdy by na to nenahrabali a po druhé no čo by im to bolo?
"Chlapci," opýtala som sa opatrne.
"Počkaj," povedal chlapec v čiernych nohaviciach a čiernom kabáte.
"Čo sa deje?"
Chlapec ktorý mal na sebe namiesto čieneho kabátu, čiernu tričko.
"Neviem, nieoč sa deje. Nechápem to."
"Žeby," odvážil sa chlapec v čiernom tričku.
"Neviem, ale to.."
Pozerala som na chlapcov a nechápala čo sa deje. Čo im je? O čom sa to stále dohadujú? Nechápem. Chvíľku som počúvala rozpačité slová a reči chlapcov. No potom som sa do toho zamiešala.
"Deje sa niečo?"
"My ťa ešte vyhľadáme," povedalo čierne tričko.
"Ale...," chcela som sa ozvať, ale v otm na mňa kričali naše baby.
"Jessica! Kde si?"
Otočila som sa a zakričla,"hneď som tam."
Otočila som sa späť k chlapcom. No tí už boli preč.
"Rýchli," zašomrala som si popod nos.
Potom som sa vrátila späť k bande.
"V poriadku," spýtal sa ma Ben.
"Áno, prečo?"
"Kvôli tým dvom.."
"Boli milí," povedala som a stále som myslela nad tým čo odomňa chceli. neboli normálni. Niečo sa im stalo. Ale čo? Prečo ma vyhladali? Čo potrebovali?
"Milí? No neviem," ozvala sa Frency.
"Kam vlastne zmizli?"
"Zmizli? Skôr by som povedala, že odišli. Ais domov," odpovedala som na ich otázklu.
Zmizli. Taká blbosť. Pomyslela som si, veď žiadny človek nedokáže tak rýchlo vypadnúť a zmiznúť. Až teraz mi niečo doplo. Čo ak tí chlapci sú od nás. Čo ak sú iní? No túto možnosť som rýchlo vypstila so svojej hlavy. To nie je možné. Nie je možné, aby ďalší ľudia boli upírmi, alebo vlkolakmi. To nie. Zase domýšľam.
"Jessica?"
Becky ma vyrušila zo zamyslenia.
"Poriadku?"
Banda bola ku mne vždy pozorná, ale už ma to prestávalo baviť. Až moc som si v tejto chvíli uvedomila, že som iná. jediná chvíľka stačila na to, aby som si uvedomil,a že ich možno vidím naposledy. Chýbali mi naši. Naša dedina. CHýbal mi Plaguy Queen.
"Už idem domov," povedala som a postavila som sa.
"Prečo? Stalo sa niečo?"
Becky to nechápala. Videla som na jej očiach zlosť, alebo neičo podobné. Niečo čo som u nej nečakla.
"Som unavená," povedala som na svoju obranu, a nebolo to klamstvo.
"Odprevadím ťe," ponúkol sa Billy.
"Nie, chcela by som ísť sama."
"Ale.. ejto predsa nebezpečné,"ohradila sa Frency.
"Nič sa mi nestane. Príjemnú zábavu."
"Ďakujeme."
Pomaly som sa vzdialila z dohľadu mojich dávnych priateľov a rozbehla som sa domov. Už som pochopila prečo upíry a vlkolaci milujú noc. Nikdy ich nie je vidno. Mohli využívať svoje schopnosti a zdanosti. No v mylsi my stále behlai otázky okolo neznámych chlapcov. Čo chceli? Kto boli?ˇPrečo ma vyhľadali? A čo mi chceli ukázať?
Otázky sa mi len tak hrnuli do hlavy, ale odpovede somakosi nájsť nevedela. Svoju alternatívu o tom, že sú nočné deti som zavrhla hneď ako som ich videla.
Bežala som domov čo najrýchlejšie.
Moje myšlienky mi putovali z jednej hemisféey do druhej. Kde som rozoberala samu seba. A prestávala som rozumieť aj tejto časti. Prečstávala som rozumieť všetkému na okolo. Prestávala som rozumieť miestu menom Plaguy Queen. Prestávala som rozumieť Stev, Tomovi, a hlavne JOshovi. Mal asom strach. A strach mi bránil myslieť rozumne. A potom tu boli tí chlapci, ktorých som dnes videla prvýkrát a túžila som po ich spoločnosti. Chvíľku som sa zastavila a uvedomila som si, že som doma. Vbehla osm dnu.
"Ahoj, jEssica," ozval sa otec s pohovky.
"Ahoj, a henď aj dobrú."
"Dobrú," povedal a znova saobzrel na obrazovku, no potom na mňa zase zavolal,"Si v poriadku?"
"ale áno. Nevypadám?"
"Ale hej,"povedal.
Smutne som vybehla po schodoch. Táto otázka sa ma v poslednom čase dotýkala viac, ako si môj otec mohol myslieť. Al ečo iné som mu mohla na ňu povedať? Fyzicky som bola v poriadku až moc, ale čo psychicky? Ale našim to povedať by bola pozvánka do sanatória, to by nebolo správne. Čo by som im okrem toho povedal. Mami, otec som netvor. Chíľku by na mňa pozerali a potom by mi poedali, nie čo ťa to napadlo. V žiadnom prípade. NO ja by osm im odpovedal som. Mám chuť na krv, Bežím rýchlejšie, ako formula. A som silná.. silná myslím tým, ako superman... alebo niečo podobné.
Mama by vypleštila oči a povedala ideme do nemocnice. A ja by som nemala na výber.
Hore som sa prezliekla umyla a okamžite som zaspala.
Zobudila som na jemný prievan. ktorý o pár minút zosilnel. Otvorila sosm oči. Pred mojími očami s amihla postava. Dnu svietilo slnko, ktoré ma na chvíľku oslepilo. Pretrela som si oči a pozrela na osobu predomnou.
"Josh?"
"Čo to vyvádzaš? Chceš sa nechať zabiť?"
"Nie,prečo?"
"Jessic," zavrčal na mňa.
"Josh prestaň. Čo sa to deje?"
NEchápala som jeho reakciu. ČO som spravila? Ohroziť svoj život? Že by myslel na školu? Tonie. Alebo áno?
JOsh sa od hnevu ku mne pomaly približoval a pri tom vrčal. V mojom tela sa hromadil čudný pocit, podobný hnevu a strachu. Snažila som sa uludniť, ale vôbec som sa nedokázala sústrediť. Zlosť sa mi rozlievala v žilách, po celom celučičkom mojom tele. Keď sa Josh nadkláňal nad moju posteľ do mojej izby vleteli dvaja chlapci. Dvojičky.
"Josh," zakričal prvý chlapec.
"Stoj," zakričal druhý chlapec.
Prvý chlapec bol celý v bielom elegantnom oblečení. Jeho úsmev bol úsmev anjela. Tento chlapec sa mi strašne páčil. Niečím ma priťahoval. Je blod vlôasy zvýrazňovali jeho prenikavomodré očičká malé, ako hrášok. Ale za to také krásne.
"Vy sa do toho nemiašajte."
V izbe nastala hádka, ktorej som ani troška nechápala, a ani slovo som nezapočula.
Druhý chlapec bol celý v čiernom, je oči bol tak isto modré no on sám bol tmavší, ako chlapec vedľa neho. Tento chlapec mal krátke čierne vlasy. A čierne tričko sa mu lepilo na jeho vypracované svalstvo. Na ktorom som nechala svoje oči.
No hádka sa stupňovala.
"Dosť! Dosť! Dosť! To by stačilo! Vypadnite! Zmiznite!"
Všetci na mňa zmätene pozreli. Už m doplo o čo tu ide. Je to sen. Sen ktorého som sa bála. Sen, ako realita. Sen, ktorému som nikdy nechápala.
"Jessic, upokoj sa."
AKo náhla som počula túto vetu, nieč sa vo mne pohlo. Strach? Hnev? Ani neviem proste ten pocit čo som cítila. A teraz bez varovania vybuchol d obrvskej bomby. Napadla som blonďavé chlapčisko. Kusla som ho, a z rany na krku mu prúdil tok krvy. Josh ma od neho dtiahol. A ja som videla zomrieť chlapca, ktorými chcel pomôcť.
"Niééééééé´," kričala som.
"Som vrah," kričala som znova.
V izbe som nevidla drhéh chlapca. Asi ušiel.
"Kde je?"
"KTo?"
"Ten chlapec," a ukázala som na práznde miesto kde stál.
JOsh na mňa nechápavo pozrel a potom pozrel na chlapca.
"Niéééééééé, som vrah."
Zrazu som pucítila hrozné škubanie.
Oči som otvorila druhýkrát. Otec sedel pri mojej posteli.
"Jesscia, vstávaj. Bol to len sen."
"Som vrah. Som monštrum,"plakla som sa otcovom ramene.
"Nie si. Bol to len zlý sen."
Otcovi sa ma nakoniec podarilo ukludniť. OKažite som zase zaspla.
"Jessica. Raňajky."
Cez okno do izby svietilo slnko. Obloha bola čistá a prekrásne modrá. Slnko na nej žiarilo, ako krásny diamnat. Obliekla som si svoje čistunké šaty a zbehla som dole. Plná energie. Dnes idem kupovať darčeky. Moja najoblubenješia časť. Zapla som si mobil. Pár odkazov od Josha, Beny, a Becky.
"Dobré ránko," povedala som ocovi.
"Musíme sa porozprávať. Čo tie tvoje sny?"
"Nič?"
"Ako dlho trvajú?"
"Tak viac-menej."
"Toje koľko?"
"Dlho, už zopár mesiacov."
"Prečo si nám o tom nepovedala,"
"Lebo to nebolo nutné. Zvládam to."
"Tak ako včera noci?"
"NEchápeš. Ddlho osm ich už nemala. Kedysi chodili každú noc. Ale teraz som mala vyše dvoch týždňov pokoj. ZVládnem to. Neboj sa."
Otec rozmýšľal nad mojím prejavom. A stále krútil hlavou. Nevedela som nad čím premýšľa. tie gestá boli pre m§a nové. Môj otec bol vždy troška čudák, ale totobolo veľa. Nechápavo som na neho pozerla asi takých desať minút.
"Dobre, ale ak sa budú opakovať. Okamžite mi to povieš."
Potom mi podal tanier s palacinkami. Vypadali nádhrne. Nugátové palacinky s kopou šľahačky a jahodami, a postrúhaná čokoláda na vrchu. Malý poklad, pod slnkom. No zvládala som zjesť len jendu.
"Som plná," povedala som ocovi.
"Čo veď si nič nezjedla."
"Ale stačilo mi to. Idem nakupovať."
"Dobre," povedal a do rúk mi vopchal peniaze.
S radosťou som ich prijala, " a ponáhľaj sa domov. Dnes odchádzame."
"Neboj nebudem dlho. Také dva hodinky."
"Dobre."
Vybehal som z domu. v uliciach ešte nikto nebol. takže so mohla využívať svoju rýchlosť. MEdztým som na mobile vyťukala Beckyne číslo.
"Čau BEck, ideš nakupovať?"
"JAsné, na rohu."
Roh bol jej ulice. Roh kde sme sa stále stretávali. Bola tam naša obľúbená kaviareň, kedysi so zlatýmašníkom. Dlho som tam nebola takže neviem, ako je na tom teraz.
"O desať minút som tam."
"jasné," skomentovala BEcky.
Rozbehla som sa pomedzi záhrady a domy. Skvele využívanie reflexov a mojich schopnosti sa mi páčilo. Prestala som až vtedy, keď som cítila pohyb ľudí. Spomalila som a pomaly som kráčala ku kaviarni. Bola ešte takých päť minút cesty. V kaviarni som bolaskôr ako Becky. Sadla som si na naše miesto a čakla. No necítila som sa príjemne. Stále na mňa niekto čumel. a ešte k tmu môj sluch mi nadl vydýchnuť.
"Je to ona?"
Ozvalo sa od susedného stola. Jeho susediaca odpovedal, " nie"
Už som mala nervy z čakania. a Mala som sto chutí zavolať Becky kde toľko trčí.
Našťastie knečne došla.
"Meškáš."
"Koľko čakáš?"
"Asi dvadsať minút."
"Veď ti to trvalo vždy pól hodinu."
Úplne som zabudla, že sme kedysi vypočítal prený čas ako dho mi to trvá.
"Akože si tu tak rýchlo?"
"bežala som, a bola som už na ceste keď som ti volala."
"Ty vieš behať?"
"Občas," povedala som ironicky.
"Včera si t troška prehnala,"povedala Becky," nebojíš sa o svoj život?"
"Veď cestu domov poznám," povedal somznova ironicky.
"Nemyslela som cestu, ael tých chalnov."
"Boli milí."
"To iste."
"Poďme radšj na tie nákupy."
Po obchodoch sme behali už takú hodinku. Je diné čo som mal bolo pre Bena. Náhodne som našla motoristický obchodím, kde osm našla perfektnú helmu a tetovačku na motorku v tvare mesiace, alebo skôr splnu. Bolo to krásne. Bolo to zvláštne magické. V druhej polovice som hľadala darčeky pre baby. Kúpila osm im malá prkotink v zlatníctve. Josh a Tom boli zatiaľ bez darčeka. Ale nestrácala som nádej. Pomaly sme prechádzali z obchodu do obchodu až sme to nevydržali a sadli sme si na jeden koktail. Ešte som mala polhodinku. Zrazu som mi zakrútila hlava. Uvidela som dvojičky. Náhoda? pochybujem. Dvojičky zo sna kráčli rovno ku mne. Sedela som, ako omámená.
"Ahoj Jesica."
"Poznáme sa,"
"Videli sme sa včera na pláži. Prepáč, zabudli sem sa predstaviť. Ja som Dark a toto je môj brat Lucid."
"Vy ste tí dvaja chalani z pláže?"
"Áno."
"Musíme sa porozprávať," povedal Lucid."
"Súhalsím," povedala som.
"Jessica? Čo to zase robíš?"
"BEcky. Nemám veľa času. Takže ahoj."
"Veľa času? Ako to myslíš."
"Dnes idem do Plaguy Queen."
"A to mi hovoríš až teraz?"
"Prepáč."
"Je.."
"Poďme," povedala som chalanom.
"ahoj," povedala som beck.
Bolo mi jasné, že toto brala ako podvod. Ani sa jej nečudujem. Aj ja by osm totak brala. Ale nechcela som, aby bola pri nás.
Lucid súhlasil a išli sme preč. Lucid bol ten krásny chlapec čo sa mi tak páčil, jeho brat bol ten vymakaný svalovec.
Prešli na miesto kde nikto nebol.
"Tak. kto ste?"
"Neviem kde začať," povedal Dark.
"Čo ste upíry? Vlkolaci? Čo? Ako to, že máte schopnosti?"
MOje otázky mi pripomínali Josha. Až na to, že on ma videl, ako ich využívam ja som svoje tvrdenie zakladala na sne. Na úbohom sne.
"Ukážeme ti to."
"Dobre."
Dark pozrel na Lucida. A prikývol. Lucid vybral nožík a vrazil si ho do brucha. Nevedela som čo robiť. AKo mu pomôcť, no v tom zmizol Dark. A Lucid si s tela vybral nožík. Keď sa dark znova objavil, Lucid sa zdvíhal zo zeme bez známky zranenia.
"Čo to má byť?"
"TO sme sa ťa chceli spýtať."
"Mňa? Prečo?"
"Ty si predsa zachránila toho chlapca. Využívaš schopnosti. Mysleli sme..."
"To je pravda. A čo sa stalo včera?"
"Nevieme. Nefungovalo to."
"Takže vy neviete čp ste zač?"
"Nie."
"Sakra," zašomrala som.
"Čo je?"
"Meškám. Musím ísť. Máte okrem tejto aj iné schopnosti?"
"Rýchlosť, a možno aj silu."
"Dobre, tu máte," povedal som chlapcom.
Chlapci pozreli na papier. Bolo na ňom moje telefónne číslo a adresa.
"Prídite za mnou."
Ako sú aspoň s polovice takí rýchli ako my. Mohli by kludne dobehnúť.
"Prídeme," zakričal Lucid.
Jeho hlas som počula, akoby stál pri mne. Usmiala som sa saa pre sebe. Dobehla som domov.
"Som doma."
"TAk poďme," povedal otec.
Sadli sem si do auta. A vyštartovali sme domov. Bola som nadšená. Pred niekoľkými mesiacmi som odtaiľto odchádzala celá zronená, a dnes? Dnes sa teším na Plaguy Queen.
"Nebude ti smutno?"
"Nie, nebude. Len mi sľúb, že sa nepresťahujeme."
No otec mi n atúto otázku neopovedal. Prvý úsek cesty prebehol rýchlo. Zastavili sme v Blueline. Nedokázala som od šťatsia zaspať. Tešila som sa ako malá. Nechápala som čo sa to so mnou dialo. Blízkosť Plaguy Queen mi robilo dorbe.
"jessica, spi už," povedal otec.
"Nemôžem ."
Spi," nakázal otec.
POkojne osm si ľahal a zatvorila oči. No spánok som nepociťovala, ale otec sa mohol vyspať. Zaspala som ani nie hodinky pred budíkom.
"Vstávaj."
Vyskočila som z postele. Rýchlo som sa naraňajovala a skočila do auta.
Boli sme už na ceste asi hodinku.
"Krava," povedala som.
"Čo?"
"Zabudla som kúpiť darčeky."
"Ja som si myslel, že sú to tieto," a ukázal presne na darčeky.
"To áno, ale dva mi chýbajú."
"A nie sú to tieto?"
Otec z priehradky vybral dva kamene. Prvý kameň bol červeno-fialový.. s čiernym leskom a bol prviazaný na kožu. Bol krásny. nevedela osm od neho odtrhnúť oči. Druhý kameň už neboltaký krásny. Jeho tvar pripomínal oko, alebo psa ... dlho som sa rozhodovala, mal zlatistý podtón so srieborným lemom. Zvláštne kamene. Tiež bol na koži.
"Za také dve hodinky sme doma."
darčeky som uložila a pokojne som sa uložila do sedadla.
Otec ma zobudil bízko Plaguy Queen. Vošli sme do dediny. Prišli sme k nášmu domu, kde pred dverami čakali kufre.
"Čo to je?"
Otec na mňa ani nepozrel.
Vystúpila som z domu. Pozrela na kufre potom na dom. z domu vybehol Tomas.
"Sťahujeme sa."
"Čo?"
"Chlapci," opýtala som sa opatrne.
"Počkaj," povedal chlapec v čiernych nohaviciach a čiernom kabáte.
"Čo sa deje?"
Chlapec ktorý mal na sebe namiesto čieneho kabátu, čiernu tričko.
"Neviem, nieoč sa deje. Nechápem to."
"Žeby," odvážil sa chlapec v čiernom tričku.
"Neviem, ale to.."
Pozerala som na chlapcov a nechápala čo sa deje. Čo im je? O čom sa to stále dohadujú? Nechápem. Chvíľku som počúvala rozpačité slová a reči chlapcov. No potom som sa do toho zamiešala.
"Deje sa niečo?"
"My ťa ešte vyhľadáme," povedalo čierne tričko.
"Ale...," chcela som sa ozvať, ale v otm na mňa kričali naše baby.
"Jessica! Kde si?"
Otočila som sa a zakričla,"hneď som tam."
Otočila som sa späť k chlapcom. No tí už boli preč.
"Rýchli," zašomrala som si popod nos.
Potom som sa vrátila späť k bande.
"V poriadku," spýtal sa ma Ben.
"Áno, prečo?"
"Kvôli tým dvom.."
"Boli milí," povedala som a stále som myslela nad tým čo odomňa chceli. neboli normálni. Niečo sa im stalo. Ale čo? Prečo ma vyhladali? Čo potrebovali?
"Milí? No neviem," ozvala sa Frency.
"Kam vlastne zmizli?"
"Zmizli? Skôr by som povedala, že odišli. Ais domov," odpovedala som na ich otázklu.
Zmizli. Taká blbosť. Pomyslela som si, veď žiadny človek nedokáže tak rýchlo vypadnúť a zmiznúť. Až teraz mi niečo doplo. Čo ak tí chlapci sú od nás. Čo ak sú iní? No túto možnosť som rýchlo vypstila so svojej hlavy. To nie je možné. Nie je možné, aby ďalší ľudia boli upírmi, alebo vlkolakmi. To nie. Zase domýšľam.
"Jessica?"
Becky ma vyrušila zo zamyslenia.
"Poriadku?"
Banda bola ku mne vždy pozorná, ale už ma to prestávalo baviť. Až moc som si v tejto chvíli uvedomila, že som iná. jediná chvíľka stačila na to, aby som si uvedomil,a že ich možno vidím naposledy. Chýbali mi naši. Naša dedina. CHýbal mi Plaguy Queen.
"Už idem domov," povedala som a postavila som sa.
"Prečo? Stalo sa niečo?"
Becky to nechápala. Videla som na jej očiach zlosť, alebo neičo podobné. Niečo čo som u nej nečakla.
"Som unavená," povedala som na svoju obranu, a nebolo to klamstvo.
"Odprevadím ťe," ponúkol sa Billy.
"Nie, chcela by som ísť sama."
"Ale.. ejto predsa nebezpečné,"ohradila sa Frency.
"Nič sa mi nestane. Príjemnú zábavu."
"Ďakujeme."
Pomaly som sa vzdialila z dohľadu mojich dávnych priateľov a rozbehla som sa domov. Už som pochopila prečo upíry a vlkolaci milujú noc. Nikdy ich nie je vidno. Mohli využívať svoje schopnosti a zdanosti. No v mylsi my stále behlai otázky okolo neznámych chlapcov. Čo chceli? Kto boli?ˇPrečo ma vyhľadali? A čo mi chceli ukázať?
Otázky sa mi len tak hrnuli do hlavy, ale odpovede somakosi nájsť nevedela. Svoju alternatívu o tom, že sú nočné deti som zavrhla hneď ako som ich videla.
Bežala som domov čo najrýchlejšie.
Moje myšlienky mi putovali z jednej hemisféey do druhej. Kde som rozoberala samu seba. A prestávala som rozumieť aj tejto časti. Prečstávala som rozumieť všetkému na okolo. Prestávala som rozumieť miestu menom Plaguy Queen. Prestávala som rozumieť Stev, Tomovi, a hlavne JOshovi. Mal asom strach. A strach mi bránil myslieť rozumne. A potom tu boli tí chlapci, ktorých som dnes videla prvýkrát a túžila som po ich spoločnosti. Chvíľku som sa zastavila a uvedomila som si, že som doma. Vbehla osm dnu.
"Ahoj, jEssica," ozval sa otec s pohovky.
"Ahoj, a henď aj dobrú."
"Dobrú," povedal a znova saobzrel na obrazovku, no potom na mňa zase zavolal,"Si v poriadku?"
"ale áno. Nevypadám?"
"Ale hej,"povedal.
Smutne som vybehla po schodoch. Táto otázka sa ma v poslednom čase dotýkala viac, ako si môj otec mohol myslieť. Al ečo iné som mu mohla na ňu povedať? Fyzicky som bola v poriadku až moc, ale čo psychicky? Ale našim to povedať by bola pozvánka do sanatória, to by nebolo správne. Čo by som im okrem toho povedal. Mami, otec som netvor. Chíľku by na mňa pozerali a potom by mi poedali, nie čo ťa to napadlo. V žiadnom prípade. NO ja by osm im odpovedal som. Mám chuť na krv, Bežím rýchlejšie, ako formula. A som silná.. silná myslím tým, ako superman... alebo niečo podobné.
Mama by vypleštila oči a povedala ideme do nemocnice. A ja by som nemala na výber.
Hore som sa prezliekla umyla a okamžite som zaspala.
Zobudila som na jemný prievan. ktorý o pár minút zosilnel. Otvorila sosm oči. Pred mojími očami s amihla postava. Dnu svietilo slnko, ktoré ma na chvíľku oslepilo. Pretrela som si oči a pozrela na osobu predomnou.
"Josh?"
"Čo to vyvádzaš? Chceš sa nechať zabiť?"
"Nie,prečo?"
"Jessic," zavrčal na mňa.
"Josh prestaň. Čo sa to deje?"
NEchápala som jeho reakciu. ČO som spravila? Ohroziť svoj život? Že by myslel na školu? Tonie. Alebo áno?
JOsh sa od hnevu ku mne pomaly približoval a pri tom vrčal. V mojom tela sa hromadil čudný pocit, podobný hnevu a strachu. Snažila som sa uludniť, ale vôbec som sa nedokázala sústrediť. Zlosť sa mi rozlievala v žilách, po celom celučičkom mojom tele. Keď sa Josh nadkláňal nad moju posteľ do mojej izby vleteli dvaja chlapci. Dvojičky.
"Josh," zakričal prvý chlapec.
"Stoj," zakričal druhý chlapec.
Prvý chlapec bol celý v bielom elegantnom oblečení. Jeho úsmev bol úsmev anjela. Tento chlapec sa mi strašne páčil. Niečím ma priťahoval. Je blod vlôasy zvýrazňovali jeho prenikavomodré očičká malé, ako hrášok. Ale za to také krásne.
"Vy sa do toho nemiašajte."
V izbe nastala hádka, ktorej som ani troška nechápala, a ani slovo som nezapočula.
Druhý chlapec bol celý v čiernom, je oči bol tak isto modré no on sám bol tmavší, ako chlapec vedľa neho. Tento chlapec mal krátke čierne vlasy. A čierne tričko sa mu lepilo na jeho vypracované svalstvo. Na ktorom som nechala svoje oči.
No hádka sa stupňovala.
"Dosť! Dosť! Dosť! To by stačilo! Vypadnite! Zmiznite!"
Všetci na mňa zmätene pozreli. Už m doplo o čo tu ide. Je to sen. Sen ktorého som sa bála. Sen, ako realita. Sen, ktorému som nikdy nechápala.
"Jessic, upokoj sa."
AKo náhla som počula túto vetu, nieč sa vo mne pohlo. Strach? Hnev? Ani neviem proste ten pocit čo som cítila. A teraz bez varovania vybuchol d obrvskej bomby. Napadla som blonďavé chlapčisko. Kusla som ho, a z rany na krku mu prúdil tok krvy. Josh ma od neho dtiahol. A ja som videla zomrieť chlapca, ktorými chcel pomôcť.
"Niééééééé´," kričala som.
"Som vrah," kričala som znova.
V izbe som nevidla drhéh chlapca. Asi ušiel.
"Kde je?"
"KTo?"
"Ten chlapec," a ukázala som na práznde miesto kde stál.
JOsh na mňa nechápavo pozrel a potom pozrel na chlapca.
"Niéééééééé, som vrah."
Zrazu som pucítila hrozné škubanie.
Oči som otvorila druhýkrát. Otec sedel pri mojej posteli.
"Jesscia, vstávaj. Bol to len sen."
"Som vrah. Som monštrum,"plakla som sa otcovom ramene.
"Nie si. Bol to len zlý sen."
Otcovi sa ma nakoniec podarilo ukludniť. OKažite som zase zaspla.
"Jessica. Raňajky."
Cez okno do izby svietilo slnko. Obloha bola čistá a prekrásne modrá. Slnko na nej žiarilo, ako krásny diamnat. Obliekla som si svoje čistunké šaty a zbehla som dole. Plná energie. Dnes idem kupovať darčeky. Moja najoblubenješia časť. Zapla som si mobil. Pár odkazov od Josha, Beny, a Becky.
"Dobré ránko," povedala som ocovi.
"Musíme sa porozprávať. Čo tie tvoje sny?"
"Nič?"
"Ako dlho trvajú?"
"Tak viac-menej."
"Toje koľko?"
"Dlho, už zopár mesiacov."
"Prečo si nám o tom nepovedala,"
"Lebo to nebolo nutné. Zvládam to."
"Tak ako včera noci?"
"NEchápeš. Ddlho osm ich už nemala. Kedysi chodili každú noc. Ale teraz som mala vyše dvoch týždňov pokoj. ZVládnem to. Neboj sa."
Otec rozmýšľal nad mojím prejavom. A stále krútil hlavou. Nevedela som nad čím premýšľa. tie gestá boli pre m§a nové. Môj otec bol vždy troška čudák, ale totobolo veľa. Nechápavo som na neho pozerla asi takých desať minút.
"Dobre, ale ak sa budú opakovať. Okamžite mi to povieš."
Potom mi podal tanier s palacinkami. Vypadali nádhrne. Nugátové palacinky s kopou šľahačky a jahodami, a postrúhaná čokoláda na vrchu. Malý poklad, pod slnkom. No zvládala som zjesť len jendu.
"Som plná," povedala som ocovi.
"Čo veď si nič nezjedla."
"Ale stačilo mi to. Idem nakupovať."
"Dobre," povedal a do rúk mi vopchal peniaze.
S radosťou som ich prijala, " a ponáhľaj sa domov. Dnes odchádzame."
"Neboj nebudem dlho. Také dva hodinky."
"Dobre."
Vybehal som z domu. v uliciach ešte nikto nebol. takže so mohla využívať svoju rýchlosť. MEdztým som na mobile vyťukala Beckyne číslo.
"Čau BEck, ideš nakupovať?"
"JAsné, na rohu."
Roh bol jej ulice. Roh kde sme sa stále stretávali. Bola tam naša obľúbená kaviareň, kedysi so zlatýmašníkom. Dlho som tam nebola takže neviem, ako je na tom teraz.
"O desať minút som tam."
"jasné," skomentovala BEcky.
Rozbehla som sa pomedzi záhrady a domy. Skvele využívanie reflexov a mojich schopnosti sa mi páčilo. Prestala som až vtedy, keď som cítila pohyb ľudí. Spomalila som a pomaly som kráčala ku kaviarni. Bola ešte takých päť minút cesty. V kaviarni som bolaskôr ako Becky. Sadla som si na naše miesto a čakla. No necítila som sa príjemne. Stále na mňa niekto čumel. a ešte k tmu môj sluch mi nadl vydýchnuť.
"Je to ona?"
Ozvalo sa od susedného stola. Jeho susediaca odpovedal, " nie"
Už som mala nervy z čakania. a Mala som sto chutí zavolať Becky kde toľko trčí.
Našťastie knečne došla.
"Meškáš."
"Koľko čakáš?"
"Asi dvadsať minút."
"Veď ti to trvalo vždy pól hodinu."
Úplne som zabudla, že sme kedysi vypočítal prený čas ako dho mi to trvá.
"Akože si tu tak rýchlo?"
"bežala som, a bola som už na ceste keď som ti volala."
"Ty vieš behať?"
"Občas," povedala som ironicky.
"Včera si t troška prehnala,"povedala Becky," nebojíš sa o svoj život?"
"Veď cestu domov poznám," povedal somznova ironicky.
"Nemyslela som cestu, ael tých chalnov."
"Boli milí."
"To iste."
"Poďme radšj na tie nákupy."
Po obchodoch sme behali už takú hodinku. Je diné čo som mal bolo pre Bena. Náhodne som našla motoristický obchodím, kde osm našla perfektnú helmu a tetovačku na motorku v tvare mesiace, alebo skôr splnu. Bolo to krásne. Bolo to zvláštne magické. V druhej polovice som hľadala darčeky pre baby. Kúpila osm im malá prkotink v zlatníctve. Josh a Tom boli zatiaľ bez darčeka. Ale nestrácala som nádej. Pomaly sme prechádzali z obchodu do obchodu až sme to nevydržali a sadli sme si na jeden koktail. Ešte som mala polhodinku. Zrazu som mi zakrútila hlava. Uvidela som dvojičky. Náhoda? pochybujem. Dvojičky zo sna kráčli rovno ku mne. Sedela som, ako omámená.
"Ahoj Jesica."
"Poznáme sa,"
"Videli sme sa včera na pláži. Prepáč, zabudli sem sa predstaviť. Ja som Dark a toto je môj brat Lucid."
"Vy ste tí dvaja chalani z pláže?"
"Áno."
"Musíme sa porozprávať," povedal Lucid."
"Súhalsím," povedala som.
"Jessica? Čo to zase robíš?"
"BEcky. Nemám veľa času. Takže ahoj."
"Veľa času? Ako to myslíš."
"Dnes idem do Plaguy Queen."
"A to mi hovoríš až teraz?"
"Prepáč."
"Je.."
"Poďme," povedala som chalanom.
"ahoj," povedala som beck.
Bolo mi jasné, že toto brala ako podvod. Ani sa jej nečudujem. Aj ja by osm totak brala. Ale nechcela som, aby bola pri nás.
Lucid súhlasil a išli sme preč. Lucid bol ten krásny chlapec čo sa mi tak páčil, jeho brat bol ten vymakaný svalovec.
Prešli na miesto kde nikto nebol.
"Tak. kto ste?"
"Neviem kde začať," povedal Dark.
"Čo ste upíry? Vlkolaci? Čo? Ako to, že máte schopnosti?"
MOje otázky mi pripomínali Josha. Až na to, že on ma videl, ako ich využívam ja som svoje tvrdenie zakladala na sne. Na úbohom sne.
"Ukážeme ti to."
"Dobre."
Dark pozrel na Lucida. A prikývol. Lucid vybral nožík a vrazil si ho do brucha. Nevedela som čo robiť. AKo mu pomôcť, no v tom zmizol Dark. A Lucid si s tela vybral nožík. Keď sa dark znova objavil, Lucid sa zdvíhal zo zeme bez známky zranenia.
"Čo to má byť?"
"TO sme sa ťa chceli spýtať."
"Mňa? Prečo?"
"Ty si predsa zachránila toho chlapca. Využívaš schopnosti. Mysleli sme..."
"To je pravda. A čo sa stalo včera?"
"Nevieme. Nefungovalo to."
"Takže vy neviete čp ste zač?"
"Nie."
"Sakra," zašomrala som.
"Čo je?"
"Meškám. Musím ísť. Máte okrem tejto aj iné schopnosti?"
"Rýchlosť, a možno aj silu."
"Dobre, tu máte," povedal som chlapcom.
Chlapci pozreli na papier. Bolo na ňom moje telefónne číslo a adresa.
"Prídite za mnou."
Ako sú aspoň s polovice takí rýchli ako my. Mohli by kludne dobehnúť.
"Prídeme," zakričal Lucid.
Jeho hlas som počula, akoby stál pri mne. Usmiala som sa saa pre sebe. Dobehla som domov.
"Som doma."
"TAk poďme," povedal otec.
Sadli sem si do auta. A vyštartovali sme domov. Bola som nadšená. Pred niekoľkými mesiacmi som odtaiľto odchádzala celá zronená, a dnes? Dnes sa teším na Plaguy Queen.
"Nebude ti smutno?"
"Nie, nebude. Len mi sľúb, že sa nepresťahujeme."
No otec mi n atúto otázku neopovedal. Prvý úsek cesty prebehol rýchlo. Zastavili sme v Blueline. Nedokázala som od šťatsia zaspať. Tešila som sa ako malá. Nechápala som čo sa to so mnou dialo. Blízkosť Plaguy Queen mi robilo dorbe.
"jessica, spi už," povedal otec.
"Nemôžem ."
Spi," nakázal otec.
POkojne osm si ľahal a zatvorila oči. No spánok som nepociťovala, ale otec sa mohol vyspať. Zaspala som ani nie hodinky pred budíkom.
"Vstávaj."
Vyskočila som z postele. Rýchlo som sa naraňajovala a skočila do auta.
Boli sme už na ceste asi hodinku.
"Krava," povedala som.
"Čo?"
"Zabudla som kúpiť darčeky."
"Ja som si myslel, že sú to tieto," a ukázal presne na darčeky.
"To áno, ale dva mi chýbajú."
"A nie sú to tieto?"
Otec z priehradky vybral dva kamene. Prvý kameň bol červeno-fialový.. s čiernym leskom a bol prviazaný na kožu. Bol krásny. nevedela osm od neho odtrhnúť oči. Druhý kameň už neboltaký krásny. Jeho tvar pripomínal oko, alebo psa ... dlho som sa rozhodovala, mal zlatistý podtón so srieborným lemom. Zvláštne kamene. Tiež bol na koži.
"Za také dve hodinky sme doma."
darčeky som uložila a pokojne som sa uložila do sedadla.
Otec ma zobudil bízko Plaguy Queen. Vošli sme do dediny. Prišli sme k nášmu domu, kde pred dverami čakali kufre.
"Čo to je?"
Otec na mňa ani nepozrel.
Vystúpila som z domu. Pozrela na kufre potom na dom. z domu vybehol Tomas.
"Sťahujeme sa."
"Čo?"
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
