Zobudila som sa u seba v izbe. Nevedela som ako som sa dostala domov. Veď som bola na tej lúke. Čo sa tam dialo? Bola to skutočnosť? Alebo to bol len sen? Postavila som sa z postele a prešla k zrkadlu. V zrkadle som nevidela seba. Moje oči mali inú farbu, moje telo bolo iné, lepšie, pevnejšie, vlasy boli mimoriadne husté.
„Klop! Klop!“
„Áno?“
„Jessica? Ideš do školy?“
„Jasné. Hneď som dole,“ povedala som.
Tomas odišiel od dverí a ja som všetko v priebehu pár sekúnd mala hotové. Bola som umytá, obliekla som sa do školských vecí, pobalila som si úlohy. Bola som rýchla a to dosť. Na okolo som začínala cítiť rôzne vône. Cítila som Tomasa z kuchyni, jeho vôňu jeho pohyb. Cítila som otcove voňavé chlebíčky& s medom, cítila som ako mama sype do misky škoricové cerálie pre mňa aj pre Tomasa. Cítila som toľko rôznych vôní až sa mi z toho motala hlava.
Cítila som vodu z jazera.
„Jessica,“ kričal Tomas najsilnejšie ako mohol. N o ja som to počula akoby mi zareval do ucha. Moje uši boli citlivé na každý zvuk ktorý som počula. A hlavne ak sa jednalo o škriekanie alebo pišťanie. Vtedy ma bolela celá hlava.
„Idem nekrič.“
Uši ma boleli ešte aj keď som schádzala dole schodmi. Počula som ale aj tak som toho počula dosť. Počula som ako sa mama a otec rozprávajú o oslave na moje narodeniny s tým, že tu bude party s hubou. A je tu problém. Zišla som dole.
„No konečne, môžeme ísť,“ povedal Tomas.
„Jasné, poďme teda.“
Vyšli sme z domu. Snažila som sa ísť pomaly, ale moje nohy ma nepočúvali. Vôbec nerobili čo som chcela. Chcela som ísť pomaly a oni išli rýchlo.
„Kam sa tak ponáhľaš máme čas,“ zahlásil Tomas.
„Neviem.“
„Nevieš?“
Tomas sa zastavil a pozorne si ma premeral.
„Čo je?“
„Čo sa to s tebou cez noc stalo?“
„Ako to myslíš?“
„Keď si došla domov. Vyzerala si hrozne. Mala si dotrhané šaty, rozbité ústa, ktoré ti krvácali. Po tele si mala škrabance akoby od obrovskej mačky, alebo akoby si sa hodila do stromu, alebo kríku s ostrým. A teraz? Nemáš na sebe ani len malinkú modrinu, práve naopak vyzeráš skvele.“
Takže sa mi to nesnívalo? Bola to pravda?
„Videli ma naši?“
„Nie.“
„Ďakujem. Vážne neviem čo sa mi včera stalo. Bola som v jaskyni, chcel ma napadnúť pes a potom som stretla Bena. Bol zvláštny a tak som utiekla aj pred Benom aj pred psom. Ocitla som sa na lúke. Nikdy predtým som na tej lúke nebola. Na oblohe sa objavil mesiac a bol zvláštny. Ale veľa si toho nepamätám dostala som do tela obrovskú bolesť a neviem čím bola vyvolaná. A ďalej si nič nepamätám. A už len viem, že som sa zobudila v mojej posteli a ty si mi klopal na dvere.“
Tomas na mňa pozeral a potom sa pustilsmerom do školy. Nechápavo som stála a potom ho dobehla. Netrvalo to dlho ani nie dve sekundy, ani nie sekudnu. A to nie len, že som ho dobehla ale som ho predbehla. Bol za mnou. Ja som bola na konci príjazdovej cesty, kde cesta nadväzovala na cestu do školy a do mesta. Tam som čakala Tomasa. Konečne dobehol.
„Jessica?“
„Ja viem. Nikomu nič nehovor. Budem, sa krotiť.“
„Dobre.“
„Áno Mercy.“
„Dobre.“
Každých päť minút som sa musela zastaviť, alebo ma Tomas pridržiaval. Moja rýchlosť sa nedala udržať na uzde. Došli sme do školy a Tomas ma opustil, keby nie bolo by to čudné. V poslednom čase som bola radšej sama ako s niekým. Aj keď teraz by som bola radšej keby bol Tomas so mnou. V škole sa objavil Josh a Ben ma prišiel privítať. No ako sa ku mne priblížil môj šiestym zmysle ma posunul o krok dozadu. Ustúpila som za každým krokom ďalej.
„Jessica. Neboj sa. Prosím ťa. Prepáč. Si v poriadku?“
„Ben nechaj ma prejsť.“
Ben sa na mňa smutne pozrel videl, že nie som vystrašená, ale niečo so mnou nie je v poriadku a tak mi uhol z cesty. Ako som obišla Bena. Predo mňa sa postavil Josh. Ale aj tu i šiesty zmysel nahováral aby som ho obišla. Ale Josha som dlho nevidela a mala som ho rada. Šiesty zmysel som zakopala.
„Ahoj,“ povedal milo Josh.
Dokonca sa usmial, ale jeho úsmev bol bolestivý. Nebol taký nežný a milý. Nebol to Joshov optimistický úsmev. Tento úsmev bol akoby rana. Akoby ten úsmev spôsoboval Joshovi bolesť.
„Josh. Mali by sme sa porozprávať.“
„Aj ja si to myslím,“ povedal Josh.
„Musím....“ povedali sme obaja v tú istú chvíľu.
Prekvapene sme sa na seba pozreli ja som mu dala prednosť. Josh ju dal zase mne.
„Josh začni.“
„Jess, vieš že ťa mám rád a v živote by som ti nechcel ublížiť. Vieš aj to, že ma k tebe niečo, strašne priťahuje. No mali by sme si dať pauzu. Viem je to ťažké. Ale musíme, teda mali by sme.“
Joshovi sa pri týchto slovách triasol hlas.
„Josh rozumiem ti. Cítim to tak isto. A zatiaľ kým nič nevymyslím tak s tým budem súhlasiť. Teraz ma ospravedlň.“
„Jasné.“
Josh si išiel sadnúť za svoj stôl a Chris sa smutne zatvárila, akoby bola príčina ona. Bolo mi jej ľúto. No najprv musím vyriešiť môj malý problém. Ako som vychádzala do budovy. Moje zmysli zaostrili a hlavne môj sluch. Započula som nechutné pišťanie auta, teda lepšie povedané pišťanie bŕzd. Padla som od bolesti na kolená a pri tom som si držala uši. Niekto ku mne pribehol a odniesol ma dnu. Počula som pri sebe jemný šepot. No hlas nevedela rozoznať. Nakoniec som zistila, že to bol Tomas. Nikto si toho našťastie nevšimol. Všetci boli sústredený na brzdy. Konečne sa moje uši ako tak spamätali z ozveny a bolesti. Bolesť sa už úplne stratila.
„si v pohode?“
„Áno. Ďakujem. Čo sa vlastne stalo?“
„Ale došiel Kley.“
„Aha, tak to všetko vysvetľuje. Ten buchot a škripot.“
„Takže môžem ťa tu nechať?“
„Jasné. Bež.“
„Super. Tak ja musím ísť. Určite ma bude hľadať Mercy. A vieš, že ťa akurát dva krát nemusí.“
„Viem a preto jej to nehovor.“
„Jasné neboj sa.“
Ja som sa postavila na nohy a išla som na prvú hodinu. Čakala som chvíľku pred triedou. Konečne sa ozvalo zvonenie. Vstúpila som do triedy. V triede sa ozývalo množstvo hlasov. Hodiny ubiehali a nastal čas obeda.. cítila som pach ľudí. Známe, ktoré som spoznala patrili Benovi a Tomasovi. Zatiaľ som tam nevidela ani necítila Josha. Asi sa zdržal na hodine. Stále som tam a rozmýšľala som či potrebujem dnes obed. Zrazu som zacítila moju obľúbenú vôňu. Vôňa patrila Joshovi. Zastavil mi za chrbtom.
„Nejdeš?“
Spýtal sa ma lahodným a tichým hlasom.
„Neviem.“
„Ako to?“
„Nie som si istá či som hladná.“
„Aha. No jasné,“ povedal a potiahol ma dnu.
Do ruky mi vopchal tácku a naložil mi na ňu jedlo. Jedlo hneď nabral aj sebe . postrčil ma k jedinému voľnému stolu. Sadli sme si. Pozerala som ako prihorená. Nechápala som tomu čo urobil.
„Viem povedali sme si, že to zatiaľ skončíme, ale nenechám ťa predsa umrieť hladom.“
Usmiala som sa. Nič iné sa nedalo robiť. Pustili sem sa do jedla a pritom sme sa rozprávali. Cítila som všetky vône ktoré sa v jedálni šírili. Cítia som pach krvi. Ale bola som si istá, že to nie je ľudská krv. Bola to zvieracia. Na obed sme mali kura. Josh sa usmial a jeho úsmev bol zase čistý ako kedy si. Bol milý a jemný.
„Ale ja to nepotrebujem. Teda chcem povedať, že bez obeda by som vydržala.“
„Možno áno, možno nie.“
Postavila som sa s mojou prázdnou miskou a odišla som z jedálne. Zajtra je čas mojich narodenín a mne hluk spôsobí strašnú bolesť v ušiach musím tu oslavu prekaziť. Musím zničiť. Zajtra nebude žiadna oslava. Posledná hodina bol telocvik. Vošla som do telocvične a potom do šatne. Tento krát sme robili gymnastiku. Čo bola pre mňa smrť. Začala hodina. Postavila sme sa do zástupu a začal sa tréning. Modlila som sa aby sa lata zlomila, lano na šplhanie vytrhlo zo steny a tyč okolo ktorej ste sa mali tri krát pretočiť aby spadla a pokrivila sa. Nestalo sa a ako keby to bolo na just všetkým sa to podarilo, teda až na Clair, ktorá spadla z tyče na penovú podložku. No pri náraze si trochu vybila dych. No profesorka jej ho rýchlo ustálila a mala som ísť na radu ja. Pokúšala som sa z toho vyhovoriť ale nedalo.
„Jessica si na rade.“
Postavila som sa na latu a prebehla cez ňu ako lusk, ako keby som bežala po rovnej a dlhej ceste. Prišla som k lanu a vyšplhala som ho ako inak než ľahko. A posledný cvik bola tyč. Vyskočila som na tú tyč a asi desaťkrát som sa obtočila.
„Jessica ideš na súťaž,“ povedal profesorka.
Najhoršie na tom bolo, že to nebola otázka ale príkaz. To ma štvalo najviac. Musela som niečo vymyslieť nechcem ísť na žiadnu sprostú súťaž. A hlavne nie v gymnastike, veď ju ani neviem. Po mne išla Stev, ktorá to predviedla bravúrnejšie ako ja. Mala v sebe viac zmyselnosti ako ja.
„Stev ideš aj ty,“ povedala profesorka.
Stev tiež akoby zarazilo, že to tak dobre spravil. Ale ona neskončila na penovej podložke ako ja, ale vyšvihla sa a spravila tri saltá dopredu a pristála na nohách bez ujmy na zdraví. Takže s už musela premeniť, alebo sa už premenila. Teda aj Josh a Tom sa museli premeniť. No nebola som si istá. Konečne nastal koniec hodiny. Dobehla som domov. Moje zmysly sa zlepšovali boli silnejšie a rýchlejšie. Dokonca sa mi zdali aj viac odolnejšie ale nechcela som nič riskovať. Pred vstupom do dom som sa pozrela do lesa. Videla som a cítila život, smrť a krv. Pred očami som mala behajúce zvery u ktorých som cítila množstvo krvi. Cítila som ako ju pijem, no necítila som jej chuť. Potriasla som hlavou. A vošla som dnu.
„Ahoj mami,“ povedala som mame.
Otca som nezbadala.
„Ahoj Jessica. Ideme do mesta ideš s nami?“
„Jasné. A čo Tomas?“
„Ten je s tou otravnou Mercy. Toho neberieme.“
„Ok aspoň sa s tebou o niečom dohodnem.“
Prešli sem cez chodbu do auta .
„O čom sa chceš dohovárať?“
„Mami ja tento rok nechcem doma oslavu, vlastne nechcem vôbec oslavu. Vážne spravte to tak, že vy dvaja si vyrazíte aj s Tomas na výlet ale bezo mňa.“
„Prečo?“
„Lebo nechcem. To ti musí stačiť.“
„Dobre teda. Dnes to oslávime nejakej reštaurácii s tebou a s Tomas pôjdeme teda do Californie, dobre?“
Mama to využila lebo vedela, že chcem ísť pozrieť kamarátov v Californii ale teraz to naozaj ne išlo moje vedomie mi to hovorilo.
„Dobre a pozdravte všetkých, dobre?“
„Dobre,“ povedala mama.
Konečne sem dorazili so mesta. Otec nás vyhodil pri vchode a my sme vbehli do prvého stánku s oblečením. Vybrali sme si naozaj pekné kúsky. Keď sme konečne nakúpili oblečenie išli sem do reštaurácie. Sadli sme si namiesto a došiel k nám čašník. Mama objednala jedlo aj pitie. Ja som cítila toho čašníka a nie len to. Ja som vedela, že je to hrozný delikvent. Moje zmysly sa búrili proti jeho chovaniu.
„Mami poďme preč.“
„Objednali sme.“
„Nevadí. Od objednáme to.“
„Jessica prestaň.
„Otci?“
„Lebo. Poďme preč.“
„Tvoja matka má pravdu. Nevymýšľaj.“
„Prosím poďme,“ povedala som a v očiach sa mi objavil náznak sĺz.
Otec na mňa pozrel a povedal, „nevymýšľaj.“
Čašník nám doniesol drinky a do reštaurácie vstúpili traja muži v čiernych kabátoch.
„Dámy a páni,“ začal prvý muž.
„Toto je prepad,“ povedal náš obsluhujúci čašník.
Mama pozrela na otca a otec na mňa. Všetci sa začali triasť od strachu. Cítila som ten strach v žalúdku ale tým som mala väčšiu odvahu ja. Nechápala som to.
„Zachovajte pokoj a nikomu sa nič nestane,“ povedal druhý chlap.
Všetkým potom prikázali si ľahnúť na zem. Moji rodičia tam boli ako prvý. Chápala som ich. Báli sa. Ich strach bol väčší ako strach iných.
„Jessica ľahni si na zem,“ povedala mama.
Zakývala som hlavou. Neviem čo to do mňa vstúpilo. Pozrela som na ňu vyčítavo. Pochopila sa čo som chcela povedať.
„Prepáč,“ zašepkala a v tom ju jeden z chlapov kopol.
Vo mne sa ozval veľký hnev. Niekto kopol do mojej matky? To si ako mohol dovoliť. Otec sa chcel za ňu postaviť ale aj toho zrazil zbraňou k zemi. Podišiel ku mne. Chlap bol vyšší odo mňa. Bol veľmi dobre stavaný vypadal akoby sa venoval kulturistike. Jeho oči boli modré a zlé.
„Nepočula si? Všetci na zem.“
„Počula som. Ale nie som tvoj otrok aby si mi rozkazoval.,“ povedala som pokojným hlasom.
„Otrok nie si. Ale ak chceš prežiť tak ti radím aby si si ľahla,“ povedal hrubý nepríjemným hlasom.
„Tak ma zabi.“
„Ale ja ťa zabiť nechcem,“ povedal ešte hrubšie a zahnal sa na mňa zbraňou.
V rýchlosti som zbraň chytil a vrazila som mu ňou do rebier. Chlap odletel cez celú miestnosť až doletel k čašníkovi. Pokľakla som k mame a otcovi.
„Ste v poriadku?“
„Áno. Ale ako?“
Zostaňte ešte chvíľku na zemi. Počula som ako si zlosynovia nabíjajú zbrane. Z jednej aj z druhej strany bežali podobný chlapi ako bol prvý. Mali nabité a neváhali strieľať. No zatiaľ ani raz do mňa nevystrelili. V tom jeden z nich zmizol. Nechápala som ako je to možné, ale zamerala som na toho druhé. Rýchlo som ho zložila. Čašník nabil zbraň a dvakrát po mne vstrelil. Strely som videla spomalene. O krok som ustúpila doprava. Keď ľudia počuli výstrely všetci si ľahli na zem a kryli si hlavu. Nakoniec guľka skončila v gumenej palme. A nikomu sa nič nestalo. Môj hnev sa zvyšoval ako adrenalín pri zoskoku. Podišla som k čašníkovi a chytila ho pod krk. Cítila som jeho strach a bolesť, ktorú som mu spôsobovala. Cítila som jeho prúdenie krvi.
„Jessica nie!“
Otočila som sa na známy hlas.
„Josh?“
„Pusť ho. Nestojí ti zato.“
„Stojí. Vystrelil na mňa.“
„Videl som. Chápem ťa. Ale teraz, musíme ísť.“
„Ale čo moji rodičia?“
„Sú a budú v poriadku.“
Josh ma chytil za rameno a odtiahol ma od čašníka. Ten pod nedostatkom vzduchu omdlel. Vyšli sme von z obchodného domu,. Potom ma Josh zaviedol do tmavej uličky. A vyliezol po stene smerom hore na strechu ako pavúk.
„Polez,“ zakričal mi.
„No to iste. Ja nie som pavúk.“
„No tak. Nerob drahoty a vylez. Či si chuderka ktorá na to nemá?“
Tak to nie. Ruky som položila na stenu a o pár sekúnd som bola pri ňom. Sadli sme si presne do stredu špicatej strechy.
„Ako si to vedel?“
„Odkiaľ máš to prekliatie? Si príbuzná? Kto si?“
Spýtal sa Josh a neodpovedal na moju otázku. Jeho výraz bol nečakaný, zúfalý iný ako do teraz. Nebol milý ani príjemný. Bol nepriateľský a nebezpečný tak ako to spomínal Ben.
„Nie som príbuzná, ani nemám nič spoločné s týmto miestom. A neviem prečo mám tento dar. Ale páči sa mi to.“
„Páči sa ti to?“
„Áno. Nevidel si čo dokážem?“
„Videl? Ja som tvoje schopnosti cítil. Si nebezpečná. Ale zároveň si dobrá. Nechápem tvojmu prekliatiu, ako keby bolo iné ako moje či Tomovo, alebo Stev. Nechápem tvojej sile. Čo si zač? Kto si?“
„Veď vieš som Jessica. A neviem, zatiaľ čo som zač.“
„Ale zdá sa mi, že ti to nevadí.“
„Nie. Mne sa to páči.“
„Ale tým pádom. Budeš chcieť zabiť mňa aj Toma. Si pre nás nebezpečná. Preto sa musíme prestať stretávať. Nie je to bezpečné. Nechcem aby som ti ublížil alebo ty mne.“
„Myslím, že sa mýliš! Nikdy by som ti neublížila,“ povedala som Joshovi
„Ale čo ak ja ublížil tebe? Zajtra sa to všetko objasní. Zajtra máš narodeniny a ja tiež. Zajtra sa zmeníš na beštiu,“ povedal a odišiel bez rozlúčky.
Bolo ráno, vstala som z postele. Môj najhorší deň. Deň kedy sa stanem živou beštiou, mŕtvolou. Deň kedy prímem svoj dar a budem niečo neexistujúce. Niečo bez citov. Niečo čo bude mať chuť po krvi, po strachu, po bolesti.
„Jessica raňajky,“ zakričala mama zdola.
„Idem.“
Dnes mám osemnásť rokov. Na tento deň som sa nehorázne tešila. Dokonca aj včera som bola šťastná mojím osemnástim rokom. Ale po rozhovore s Joshom. Je moje nadšenie stratené. Môj ideál pochoval.
„Jessica, poď už prídeš neskoro do školy. Tomas už odišiel,“ povedala mama.
„Idem!“
Zbehla som dole. Na stole boli moje raňajky no hladná som nebola.
„Mami? Kedy som sa vlastne narodila? Myslím tým čas.“
„Narodila si sa presne o 17:05, práve bolo zatmenie slnka. Na oblohe bol tmavý mrak, teda mesiac. Lekári ťa vybrali presne na úplne zatmenie. Narodila si sa cez jasný deň, ktorý bol ponorený do tmy.“
„Naozaj?“
„Áno. Ale by bolo super keby si sa poponáhľala do školy lebo zameškáš.“
Zobrala som si tašku a vopchala do nej jedlo.
„Ahojte,“ povedala som rodičom.
„Ahoj,“ odpovedali.
Vyšla som von a rozbehla som do školy. Bola som už veľmi blízko, keď ma niekto chytil za ruku. Čím ma dotyčný spomalil, až zastavil.
„Hej,“ povedala som.
„Spomaľ. Ľudia ťa takto nemôžu vidieť. Pozri,“ povedal a ukázal na nezvyčajne rušné mesto.
„prepáš Tomas. Máš pravdu.“
„Viem.“
„Koľko tu čakáš?“ spýtala som sa ho, keď sme sa pomaly blížili ku dverám školy.
„Nie dlho. Tvoja rýchlosť sa zvýšila. Akoby stále zrastala. Je to zaujímavé ale zároveň veľmi čudné. Bál som sa, že ťa nestihnem zachytiť a prebehneš okolo len tak.“
„Ozaj. Ako to, že si ma videl a chytil?“
„Vďaka tomuto, to bolo ľahké,“ povedal a ukázal ďalekohľad.
Jasné. Jeho reflex bol vždy skvelý a keď videl, že sa blížim pripravil sa a potom by malo byť jednoduché ma chytiť. Hlavne z jeho reflexom.
„Dobre. Poďme.“
„Poďme.“
Povedala som a vošli sme do školy. V škole som sa snažila nič nevyviesť. A celkom sa mi to darilo až na poslednú hodinu, kedy som neudržala na uzde svoj strach čo podnietilo moje schopnosti. Poslednú hodinu sme mali technické spracovanie. Názov bol veľmi zaujímavý, ale väčšinou sem obrábali školsky pozemok. Z čoho naši chalani mali radosť. Vtedy mohli na baby hádzať rôzne chrobáky a dážďovky, ktoré baby neznášali. Ja som sa týchto vecí nebála. Mojou jedinou nočnou morou boli mravce. Ako náhle som videla mravce. Moja fóbia sa prejavila krikom a útekom. Billy spolužiak, ktorého neznášam na to prišiel a stále mi ich nosil na ruke. Nechutné mravce sa mu pomaly prechádzali cez celú ruku. Ruku mi dával blízko tváre a ja som videla hmýriace sa mravce pri mojich ústach, pri mojich očiach. Moja strach sa zväčšoval. Panika sa ozývala ako keby som kričala do jaskyne. Srdce mi búchalo. Keď mi ruku chcel položiť na rameno aby mravce na mňa zliezli. Chytila som Billyho ruku a hodila som ho na lavičku neďaleko nás. Lavička sa pod ťarchou Billyho skoro rozsypala.
„Jessica Brownová do riaditeľni,“ povedal profesor Somei.
„A on?“
„Jessica neodvrávaj a okamžite.“
„Idem,“ povedala som urazene.
Vošla so, do školy cez hlavný vchod a zaklopala na dvere riaditeľne.
„Ďalej.“
Vošla som dnu.
„Dobrý deň pán riaditeľ.“
„Dobrý deň slečna Brownová.“
„Čo sa stalo?“
„Billyho Housla som hodila na lavičku nič viac.“
„Prečo?“
„Lebo mám panický strach z mravcov a on mi s nimi robil zle. Tak som to nevydržala a odhodila som ho.“
„Dobre. Ak to správne chápem len si sa bránila,“ spýtal sa riaditeľ.
„Áno.“
„dobre takže ťa vypisujem z technického spracovanie, ale budeš sa musieť ospravedlniť aj profesorovi aj Billymu.“
Nerada som sa ospravedlňovala takým hlupákom ako bol Billy.
„Dobre. Môžem ísť?“
Riaditeľ prikývol a aj som odchádzala z riaditeľne. Ako som vychádzala z riaditeľne uvidela som Josha. A on mňa. No netváril sa nadšene a bez pozdravenia ma obišiel. Bolo mi jasné, že sa mi bude vyhýbať. Ale, že bude až takýto odporný to sa mi nepáčilo. Preto som hod behla s jedinou jednou otázkou.
„Ahoj Josh. Kedy si sa presne narodil?“
Josh nechápavo na mňa pozrel a odpovedal „ahoj. Narodil som sa presne o 17:05. prečo sa pýtaš?“
„Len tak. Ahoj.“
Odbehla som preč. To čo som zistila ma zaskočilo. Josh sa narodil tak isto ako ja. Naše narodenia úplne sedia. Určite to bude v tom. Celý tento dar či prekliatie je v našom narodení. A nie v Joshovom predkovi. Obaja sme narodení o 17:05 v ten istý deň. To usí byť kľúč. Konečne som dobehla na príjazdovú cestičku, ktorá viedla k nášmu domu. Rozbehla som sa krížom cez les, aby som doma bola skorej.
„Ahoj,“ povedala som mame.
Čo tu robíš?“
„Ja?
„Áno,“ povedala mama.
„Vypísali ma z technického spracovanie kvôli mojej fóbii z mravcov.“
Potom so vybehla do svojej izby. Vedela som kde mám hľadať odpovede na moje otázky. V tretej truhlice. No zároveň som sa ju bála otvoriť, bála som sa toho čo sa môžem dozvedieť. Ľahla som si do postele a pozerala na záhadnú truhlu.
Zbudila som sa na čudnú vôňu v dome. Pomaly som otvorila oči. V dome sa šíril dym. Začala som kričať na mamu, otca a aj Tomasa. No nikto mi neodpovedal. Prebehla som všetky izby.
„Mami! Otci! Tomas! Horííííííí!“
Nikde nikto nebol v malej bočnej izby som našla malé dieťa. Neviem odkiaľ sa tam nabralo a zobrala som ho na ruky a vybehla s ním von. Otočila som sa späť k domu, ktorý mizol v plameňoch. Plamene siahali až po nebo. Pozrela som na dieťa ktoré zmizlo. No v tom okolo mňa prebehol Josh a vbehol od domu.
„Niéééééééééééééééééééééé,“ kričala som na Josha.
Bežala som za Joshom a stále som na neho kričala ale nevnímal ma. Keď Josh vbehol dnu nestihol vybehnúť. Pretože dom vybuchol. Mňa to dohodilo asi 100 metrov od domu. Bola som na zemi a plakala som. Postavila som sa so slzami v očiach a buchla som do stromu vedľa mňa. Bila som a plakala som zároveň.
„Jess, Jess vstávaj,“ šepkal mi melodický hlas.
Otvorila som oči v nanosekunde. Predo mnou stál Josh. Náš dom bol v poriadku. Bol to zase len zlý sen.
„Si v poriadku?“
„Áno. Zase som mala zlý sen.“
„Počul som.“
„Za pól hodinku je 17:05 mala by si odísť z domu. Nechceš predsa ublížiť tvojím blízkym. A ak ťa budú počuť kričať od bolesti určite sem všetci dobehnú.“
„Máš pravdu.“
Pred tým ako sme odišli nechala som odkaz Tomasovi v jeho izbe. Odišli sme dosť na rýchlo a tajne. Odišli sme cez okno. Z môjho okna sme vyliezli na strechu a zo strechy sme zoskočili rovno do lesa kde sme mohli naplno využiť svoje schopnosti. Dobehli sme na našu lúku v krátkom čase. V lese a na lúke sme obaja využívali svoje schopnosti. Zrazu Josh povedal.
„Za minútku je 17:05. musím ísť.“
„Dobre.“
Nechcela som byť sama ale s Joshom by to bolo nebezpečné.
„Ahoj. Inak držím ti palce je to horšie bolesť akú si kedy zažila,“ povedal Josh smutne a už bol preč. Ocitala som sa na lúke úplne sama. Ľahla som si do stredu lúky a čakala na svoju bolesť. No tá neprichádzala. Neprichádzalo absolútne nič. Už bolo po termíne. Prešla pól hodina a stále ku mne neprichádzala bolesť. Už skoro prešla ďalšia pól hodina a ja som stále bolesť necítila. Dokonca som si myslela, že ma Josh oklamal. Bolo niečo po šiestej keď som sa rozbehla domov. Istým postupom som sa dostala do svojej izby. Okno som za sebou zavrela. Sadla som si na posteľ a čakala som v úplnom tichu. Nič sa nedialo. Ani strach, ani chuť, nič. Postavila som sa a prešla som k oknu. Nestála som pri ňom dosť dlho. Les bol v tme. Tento pohľad mi pripomenul krutý sen. Pri okne sa stále niečo mihalo. Bol to stredne veľký netopier. Otvorila som okno a netopier vletel dnu. Bol to ryšavý netopier s nádhernými modrými očami. Bol krásny. Sadol si na posteľ. Okolo netopiera sa zjavila tmavá tma. Z tmavej hmly, alebo tmy vyšiel Tom, vtedy tma zmizla.
„Ty?“
„Áno. Čakala si niekoho iného?“
„Neviem. Čo sa to deje?“
„To neviem ani ja. Ako je možné, že si prekliata, a ako je možné, že si sa nepremenila. Ani ty ani Josh ste neprebrali žiadnu zvieraciu podobu prečo? Ani jeden z Vás nemusí bojovať z chuťou po krvi. S vášňou a zabitie o strach a bolesť. Ale aj preto máte schopnosti prečo?“
„Neviem. Tom?“
„Áno?“
„Ako je možné, že si upír? Ako je možné, že si sa premenil?“
„Neviem. Je to čudné. Som adoptovaný, no zhodou okolností som narodený v ten istý deň aj hodinu ako Stev. A tak som sa stal týmto stvorením. So Stev neviem vydržať v blízkosti, v jednej miestnosti keď som s ňou chcem ju zabiť. Keď som od nej ďaleko túžim po nej. Sme odsúdení aby sme sa navzájom zabili. Inak sa to nedá. Vykúpenie je len smrť.“
„Nie. Musí to ísť aj inak. Zistím ako proti tomu bojovať. Daj mi čas. A sľúb mi jedno.“
„Čo?“
„Nikdy ma neochraňuj. Nikdy.“
„prečo?“
„Proste mi to sľúb.“
„Dobre. Sľubujem. No teraz musím.“
V izbe sa objavil mrak a on sa zmenil zase na svoju netopieriu dvojičku. Vyletel von onom. Išla som k oknu aby som ho zatvoril. No dnu skočil Josh. Možno sa nezmenil ale bol krajší, aspoň mne s atak zdal. Bol bledší ako obyčajne, stále voňal po dreve ale silnejšie a príjemnejšie. Jeho ústa boli červené ako krv, ako jahody. Jeho oči bolo zvláštnom odtieni modrej alebo zelenej farby. Cez stred oka sa mu ťahal biely pás, ako mliečna dráha cez oblohu.
„Nie si zmenení. Prečo?“
„Neviem. Ani ty.“
„Prečo si prišiel?“
„Potreboval som ťa vidieť.“
Pomaly sa približoval a oblizoval si červené pery. Moje srdce zdivene búšilo a vedela som, že to počuje ako ja počujem každý jeho krok bližšie, každý jeho pohľad, ktorý neprestával byť lačný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára